DofE je rozvojový program pre mladých ľudí vo veku 14 až 24 rokov. Ak chce mladý človek získať významné ocenenie vojvodu z Edinburghu, musí na sebe vytrvalo pracovať 6 - 18 mesiacov a prekonať štyri výzvy. Rozvíjať svoj talent, resp. zručnosť, športovať, angažovať sa ako dobrovoľník a na záver zvládnuť dobrodružnú expedíciu s kamarátmi. Program plní na škole, v organizácii alebo online.

1. deň

Ruská Nová Ves – Zbojnícky hrad – chata Sova – chata Fricka

Ponuka viesť sedem stredoškolákov, päť dievčat a dvoch chlapcov na Bronzovú expedíciu do Slanských vrchov, bola pre mňa Bratislavčana, ktorý v týchto končinách nikdy nebol, výzvou. Pred samotnými tromi online školeniami som poctivo študoval na Hikingu články z pohoria a snažil sa na TuristickaMapa.sk nájsť možnosti prespania, prírodných zaujímavostí a samozrejme pramene.

Ráno vyrážam z Bratislavy vlakom cez Kysak do Prešova, kde sa všetci stretneme a MHD č. 46 sa odvážame na konečnú v Ruskej Novej Vsi. Cestou sa spúšťa lejak a ja som príjemne prekvapený, že tento raz si zobrali účastníci školenie k srdcu a všetci majú pončá, ktoré okrem nich zakryjú aj ruksaky. Schovávame sa na pol hodinu na zastávke a keď len mrholí, vyrážame po červenej smer Soľnohrad – Zbojnícky hrad. Cestou k nemu študujeme informačné panely PR Zbojnícky zámok, ktorá sa rozprestiera okolo neho. Mrholenie skončilo, a tak odkladáme nielen pončá, ale aj ruksaky a naľahko vychádzame na hradný kopec. Otvára sa nám úžasný výhľad do šíreho okolia Prešova. Ja sa vyberám preskúmať veľký prístrešok, kde asi jedávajú a možno aj spávajú dobrovoľníci, pracujúci na zakonzervovávaní zvyškov hradu. Či sa dá prespať hore pod strechou som nezistil, lebo som nenašiel rebrík, ale aj na podlahe sa pohodlne vyspí osem turistov.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Čas pokročil, a tak sme pokračovali k chate Sova. Je tu naozaj výdatný prameň, kde sme si všetci naplnili nádoby na vodu. Chata je v rekonštrukcii a nebola tu žiadna možnosť prespania. Než sme došli k druhej možnosti prespania, chate Fricka, zastavili sme sa na vyhliadkovom bode Nad Remetovou. Spravili sme zápis do vrcholovej knihy a ponáhľali sa k chate.

Terasa nebola veľká, ale traja chlapi sme sa tam s karimatkami zmestili a dievčatám sme postavili na lúke stany. Prameň pri chate nie je, a tak sa oplatilo zásobiť vodou pri chate Sova. Nastalo varenie večerí a opäť bez problémov. Jedálny lístok bol dohodnutý dopredu, potraviny nakúpené a rozdelené na nosenie, variče mala každá dvojica. Keďže sme prišli vlastne za šera, netrvalo dlho a zaľahli sme. Ja som testoval vložku ušitú zo starej plachty, lebo v bivakovacom vreci, potiahnutom zvnútra hliníkovou fóliou, som sa minulý rok budil vlhký. Teraz to pohltila vložka a cez deň uschla na ruksaku.

2. deň

Chata Fricka – Koľoroš - Hanušovské sedlo – Čierna hora – sedlo Červená mláka – Lúka za Oblíkom – Pod Hrbom – chata Zlatá studňa

Noc prebehla v kľude, a tak sme po raňajkách a zbalení vykročili do slnečného dňa. Pri nástupe na modrú značku spravil navigátor jedinú chybu počas expedície, takže ak sme sa nechceli vracať, musel som nás pomocou tabletu doviesť dosť strmým zostupom na značku. Podarilo sa mi pritom zakopnúť o koreň a pri páde som si doškriabal tvár. Nuž, paličkám je doma v skrini dobre!

Prekvapili ma dodatočne pripevnené tabuľky na TIM Koľoroš, kde boli rukou napísané informácie o dĺžke trasy k TIM Sigord, autobus a Zbojníckym skalám, Moai Vartáši, Lízanej skale. Nuž ale kto o tunajších prírodných zaujímavostiach nevie, určite sa poteší. Došli sme na asfaltku a k drevorubačom. Cesta bola zablatená po daždi a ťažbe. Našťastie to dlho netrvalo a boli sme pri prameni Malá Delňa. Vzhľadom na neďaleký senník je to výborné miesto na prespanie, žiaľ, maximálne tak pre troch ľudí.

Nabrali sme si vodu, niečo zjedli a pokračovali sme v túre. V Hanušovskom sedle sme si opäť prečítali rukou písanú informačnú tabuľku a po červenej sme sa začali štverať hore. Keďže úlohou expedície bol tiež zber odpadu, tak sme tu dali do pripraveného vreca odhodenú plechovku od piva. Vidím, že ani 15-centová záloha niekomu nestojí za znesenie plechovky do civilizácie.

Keď sme došli ku skalným útvarom, ktoré boli pod nami, mládežníkom sa moc nechcelo zostúpiť, a tak som sa vybral na prieskum sám. Buď som sa zle díval, alebo nešiel dostatočne blízko, ale Šarišské Moai som nenašiel. Ale miesto je to pekné. Vrátil som sa k expedičníkom a pokračovali sme v túre.

Prameň pod Lysou bol výdatný, ako všetky zobrazené na mape. Takže situácia zo začiatku prázdnin a Bielych Karpát sa našťastie neopakovala. Došli sme k Zbojníckym skalám, odložili si batohy a išli ich preskúmať. Je tu bivakovacie miesto so závetrím z poukladaných skál. Zbojnícky poklad sme samozrejme nenašli, zato sme sa tu naobedovali.

Po obede sme dosiahli najvyšší bod dňa – Čiernu horu a konečne chvíľu išli po rovine hrebeňa. Ale nie dlho. Nasledoval zostup, po ňom výstup a výživné klesanie do sedla Červená mláka. Od Hermanovského hrebeňa sme zostupovali Adamovým peklom. Tak som zvedavý, kde je Evin raj. Rázcestník s Hermanovským turistickým okruhom nám ponúkol zase miestnu trasu k Obracanej studni. Zvláštne názvy. My sme po modrej značke, krásnym brezovým lesíkom zostupovali k lúkam pod Oblíkom. Niekto tu na stromoch nechal fáborky, a tak sme ich usilovne dávali do odpadkového vreca. Došli sme na lúky, prežiarené slnkom. Naľavo od nás sa týčil do výšky netradičný posed. Skôr to vyzeralo ako chata na stračej nôžke. Posed má komín, širokú terasu dookola. Asi by sa tam dalo celkom dobre prespať.

Preštudovali sme si informačnú tabulu o telekii a pobrali sa k chate pod lesom na okraji lúky. Je tu výdatný prameň, krytá terasa, ideálna možnosť prespať. Je tu ešte pivnica, ale tam bolo toľko kamenia na zemi, že by to upratať zabralo dosť času. My sme si nabrali vodu a pokračovali lesnou cestou doľava dolu. Značkári si tu zobrali asi voľno, a tak len vďaka tabletu som vedel, že ideme dobre po žltej.

Zišli sme na asfaltku a po zelenej značke sme došli k miestu plánovaného prespania. Prameň je tu naozaj výdatný, ale točňa so skalnatou pôdou a autami chodiacimi okolo, na moje prekvapenie, sa ukázala ako úplne nevyhovujúca. Že je voda z prameňa asi široko ďaleko vyhlásená, potvrdilo auto s prívesným vozíkom a kopou bandasiek, ktoré prišla jeho posádka naplniť. Musel som presvedčiť už značne pochodom a slnkom unavených expedičníkov, aby sa vydali po asfaltke k 1.25 h vzdialenej chate Zlatá studňa.

Na moje sklamanie, neboli ochotní tam putovať po Náučnom chodníku Herlica, ktorého vstupná brána bola neďaleko. Cestou sme prechádzali okolo zopár domov, čím sa vysvetlili autá. Keď sme prišli k rybníku a chate, nastalo všeobecné nadšenie. Krajšie miesto na širákové prenocovanie som ešte nezažil! Veľká terasa, kde sme sa opäť uložili my chlapi, ale aj všetky ruksaky, rybník, dve ohniská.

Dievčatám sme postavili stany za chatou, na stole pripravili večeru a potom pri ohníku dlho do noci posedeli. Ja sa sem v októbri 2024 vrátim, lebo v spolupráci s podnikom Lesy SR š. p., budeme na tunajšom LNCh Tajch, kde je génová základňa pre buk lesný, organizovať k 250. výročiu narodenia J. D. Matejovie túru pre turistickú verejnosť.

3. deň

Chata Zlatá studňa – Hanušovské sedlo – Tri chotáre – Javornícka poľana – Zajačie sedlo – Okusova dolina – Podhradík

Ráno nás prišiel skontrolovať miestny správca lesa, ale keď videl, že je všade poriadok, dokonca si s nami celkom pokecal. Prezradil nám, že prameň je na vtoku do rybníka, len je vysoká hladina vody, tak ho nevidno. Nás po raňajkách a zbalení čakalo naozaj výživné stúpanie do Hanušovského sedla a ďalej na Tri chotáre. Pre jednu dievčinu to už bolo priveľa, ale džentlmen jej zobral ruksak, a tak sme všetci došli k lavičke pod smerovníkom Tri chotáre. Krátka pauza a nádej, že budeme len klesať, nás nabudila na záverečný úsek.

Pohľad na lúku Javorníckej poľany s altánkom so slovenskou vlajkou bol nádherný. Prečítali sme si informáciu o prírode blízkych spôsoboch obnovy horských lúk. K studničke hore na lúke sme nepotrebovali ísť, a tak nasledoval strmý zostup k lesnej ceste. Tu sme stretli jediného turistu za celé tri dni. Opäť som neprehovoril účastníkov k odbočeniu z naplánovanej trasy, aby sme si pozreli pamätník leteckého nešťastia z roku 1986, ale keď zbadali cestu rozbahnenú lesnou ťažbou, dali si povedať a odbočili sme na lesnú cestu povedľa potoka. Našli sme tu výdatný prameň, ktorý sme patrične využili, a napokon u druhého pri útulni – Nevického chata "Eva", sme si dali obed. Napriek miernemu neporiadku vnútri, dalo by sa tu parádne prenocovať.

Po obede sme zišli na asfaltku popri potoku Šebastovka. Skoro úžina, ktorú na krátkom úseku vytvára Šebastovka, nezastavila účastníkov v priam úniku po asfaltke do Podhradíka. Posledné občerstvenie z prameňa pred obcou, obdivný pohľad na areál okolo Cipíška – ľudovoumeleckej výroby z kože a kovov a boli sme pred obecným úradom. Nazbierané dve vrecia s odpadom sme vložili do kontajnera. Začalo pršať a nám išiel o polhodinu autobus rovno do Prešova na železničnú stanicu.

Rozlúčil som sa s mladou cháskou, ktorá mi počas 2,5 dňa približovala život na jednom bilingválnom gymnáziu na strednom Slovensku. Snáď zasiate semienko vyklíči! Veď jeden z nich sa nedávno vrátil z vandru Talianskom a i ja som ho obdivoval, ako to zvládol sám.

Fotogaléria k článku

+25 ďalších fotiek