K zaujímavým miestam sa človek dopracuje niekedy veľkou okľukou. Plánovali sme so sestrou letný horský výlet na niekoľko týždňov. Lokalitu sme ešte vôbec nemali vybranú, keď sa nám ozvala kamoška, že by chcela ísť Svätojakubskú púť z Ovieda do Santiaga de Compostela. Študujeme mapu a začíname špekulovať - púť ide po lesných cestách a asfaltových chodníkoch, míňa hory. To by bola veľká škoda... Oči nás ťahajú do kopcov južne od trasy púte Camino Primitvo. Črtá sa tam krásna hrebeňovka. Akurát chýbajú značené chodníky a po hrebeni niekedy ani neznačený nevedie. Neprekáža, pozeráme ortofotomapu, zisťujeme informácie a začína sa nám to páčiť. Presvedčujeme kamošku, a keď s nami súhlasí, že Camino si kľudne môžeme nechať na dôchodok, je rozhodnuté. Pokúsime sa o dvojtýždňový prechod časti Kantábrijských Kordiller (Cordillera Cantábrica). Prvý týždeň bude túlanie sa zelenými kopčekmi s výškou okolo 2000 m, druhý navštívime Národný park Picos de Europa, kde vápencové veže siahajú skoro do výšky Gerlachovského štítu.

1. deň - príchod

Začíname v Oviede, kde robíme nutné nákupy (plyn na varenie) a ostávame tam jednu noc. Zvyšný čas využívame na túlanie sa po historickom meste. Oddychujeme v krásnom parku s veľkým stromami, kde majú výbeh miestne psy a ich majitelia. Psy robia dobrú show. Na obed nám ide vlak do horskej dedinky Busdongo, kde sa začína naša pešia púť. Stále sledujeme predpoveď a desí nás neskutočne veľa dažďa a búrok. Pohorie, kam sa chystáme, totiž zachytáva väčšinu vlhkosti smerujúcej od Atlantiku.

Vlak nás vezie po horskej železnici krútiacej sa z 200 m do 1300 m. Pripomína nám to našu železnicu z Turčianskych Teplíc do Banskej Bystrice - len je niekoľkonásobne dlhšia. Ponárame sa do tmavých oblakov a zo zvedavosťou sledujeme okolité hory. Po dvojhodinovej ceste nás vlak vypľuje na obrovskej prázdnej stanici. Prší ako z krhly. No nič, nastrojíme sa do nepremokavého oblečenia. Každý má svoje know how. Kaťa s Marekom vytasia svoje turistické dáždniky, ktoré si kúpili tesne pred cestou, keď videli predpoveď. Martin si navlieka svoje červené pončo. Kamila si dáva na hlavu klobúk a goretexovú vetrovku. Ja mám biely skafander - nepremokavé nohavice a bundu. Po piatich minútach pochodu pršať prestane a ostávajú nad nami visieť len tmavé mračná. Naša výbava dážď úspešne odplašila, pre začiatok. Večer nás čaká len kratší pochod do údolia Val del Cuadro, kde máme vyhliadnutú útulňu. Chatka je, žiaľ, zamknutá, takže staviame tábor na lúke pred ňou.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

2. deň

Druhý deň sa budíme do slnečného počasia a pokračujeme údolím na vrch Estorbín del Valvedre. V údolí ani na hrebeni nie je žiadne turistické značenie, ale dá sa nasledovať viditeľný chodník s občasnými mužíkmi. Na vrchole sušíme spacáky a stany, lebo dole v údolí bola riadna rosa. Postupne sa začína zmrákať. Pokračujeme ešte chvíľu po hrebeni, ale pri pohľade na vývoj počasia radšej utekáme do údolia Valle Aguazones. Spúšťa sa silný lejak s krúpami, niekde hore zahrmí a oblohu pretne zopár bleskov. Podobne to bude s počasím pokračovať aj nasledujúce dni. V údolí obdivujeme vodopády. Dole natrafíme na útulňu. Je v nej celkom čisto, a tak sa tu premočení rozhodneme ostať. Večer si rozložíme plachtu a karimatky priamo na podlahe, v interiéri chýbajú postele.

3. deň

Ráno vstávame a v rannej rose sa brodíme do lesa, kde málo čitateľný chodník vedie smerom na hrebeň. Vlastne nie je ani na žiadnej mape, len podľa heatmapy zo športovej aplikácie Strava tušíme, že tadiaľto sa asi dá prejsť, lebo tu zopár bežcov zanechalo svoje GPS "stopy". Lesov je v tejto krajine inak dosť málo, väčšinou sú tu trávnaté a krovinaté pláne. Tento les je pekný, so zakrpatenými pokrútenými brezami. Chvíľu sa aj predierame, kým sa zase nenapojíme na viac vychodený kravský chodník vedúci po vrstevnici na hrebeň do sedla Cocháu Morgao. Hore špekulujeme a volíme si rýchlejšiu trasu traverzujúcu severnou stranou ponad údolie. Z úctivej diaľky radšej obchádzame brechajúcich psov strážiacich stáda kráv a oviec.

V sedle Cocháu de la Madera sa napájame na hrebeň a dúfame, že ho stihneme prejsť ešte pred búrkou. Stretávame kamzíky, ktoré sú oproti tatranským veľmi plaché a utekajú z veľkej vzdialenosti. Na vrchole Pico Llastres sa spustí dážď. Chceli sme si ešte zájsť na Pico Huevo (Vajíčko), ale odbočujeme radšej do údolia smerom na útulňu La Mamergona. Doháňa nás búrka a v hmle a hrmení ešte musíme hľadať chodník, lebo mapa nás sklamala a značený chodník, na nej nakreslený, neexistuje. Útulňu sa nám podarí úspešne nájsť a je to úplný luxus. Poschodová posteľ, čistý a zrenovovaný interiér, že by to chcelo mať prezuvky, a hneď vedľa je studnička s pitnou vodou. Večer nás cez dvierka skontroluje zvedavá kravička, ktorých sa vonku pasie neúrekom. Celú noc počuť ich dupanie. Až nasledujúce ráno zisťujeme prečo - kone a kravy využívajú kamennú stenu útulne ako škrabadlo.

4. deň

Nasledujúci deň nás čaká pekná hrebeňovka cez Sierra del Ajo. Chodník je neznačený, informácii o náročnosti terénu máme málo, tak mám kúsok kameň v bruchu, že ako to pôjde. Našťastie, terén je v pohode a chodník je lepší, ako sme čakali. Na niektorých miestach volíme kvôli náročnému terénu na hrebeni traverz tesne popodeň po vychodených chodníčkoch. Cez deň je horúčava a Kaťa s Marekom využívajú úspešne svoje turistické dáždniky ako slnečník. Na obed zase prichádza búrka a prinúti nás zbehnúť cez kroviny strmým svahom rovno do údolia Valle Riopínos de los, kde je dolná stanica jednej zo sedačiek lyžiarskeho strediska San Isidro.

Schováme sa pod prístrešok a varíme si skoršiu večeru. Okolo štvrtej poobede pršať prestane a vyčasí sa. Rozmýšľame, či tu ostať bivakovať, alebo pokračovať ďalej. Vyhráva naša zvedavosť, veď vidno je až do desiatej. Prehupneme sa cez hrebeň a po zjazdovkách na druhej strane schádzame do dedinky La Raya, ktorá je hlavným východiskom lyžiarskeho strediska. Tu vymäkneme a ubytujeme sa v hoteli.

5. deň

Nasledujúci deň prší od rána, preto sa váľame na hoteli až do obeda. Na obed je zamračené, ale prestáva pršať, a tak pokračujeme smerom na ďalší hrebeňový úsek Sierra de Mongayo. Z diaľky obdivujeme skalu pripomínajúcu traktor s vlečkou a vysoký vápencový vrchol Pico Torres. Je to síce kúsok zachádzka, ale rozhodneme sa to obzrieť. V traktore je pekné okno a v ňom riadny prievan. Počasie je ale použiteľné, a tak časť skupiny neodolá a naľahko vybieha na vrchol. Hornina je tu zaujímavá, drolivý a drsný pieskovec vo farbe žuly sa strieda s vápencami.

Pokračujeme potom po hrebeni smerom na východ do sedla Collado Acebal, kde by mala byť útulňa. Blíži sa búrka, začína silno fúkať a pršať. Už aj Kaťa a Marek balia dáždniky a všetci sa dávame do nepremokavých vecí. Opúšťame hrebeň a radšej traverzujeme kravskými chodníčkami v údolí. Vyfúkaní prichádzame k útulni Acebal, ktorá je, žiaľ, zamknutá, asi je to len súkromná chatka. Večeru si varíme na jej verande a staviame stan na jedinom rovnom mieste v závetrí priamo na kravskej trase k prameňu a dúfame, že nám to kravy nespočítajú.

6. deň a medveď

Ráno sa budíme do ďalšieho upršaného dňa, a tak sa nikam neponáhľame a v stane chvíľu oddychujeme. Keď sa vychystáme, pokračujeme smerom na Collado de las Agujas. Vzhľadom na dažďové prehánky, hmlu na hrebeni a silný vietor sa rozhodujeme, že časť hrebeňa obídeme cez údolie Llanu el Violosu zo severu. Schádzame zo sedla a pozorujeme stádo kamzíkov. Za chvíľu vidíme divnú tmavú huňatú hrču v diaľke, ako pochoduje hore svahom naproti nám. Okrádam Kamilu o jej foťák so zoomom a tešíme sa z pozorovania (pre niektorých prvého) medveďa vo voľnej prírode. Maco nás ihneď zacíti a už len vidíme tučnú medvediu riť skákajúcu dole údolím.

Dole na čistinke sa pasie obrovský tmavý býk, ktorý to tam dáva na pána a medveďa utekajúceho okolo neho má pekne na háku. Neskôr zisťujeme v novinách, že oblasť má až 370 medveďov... Medveď zmizne v kroví dole v doline a pokračujeme ďalej cez údolie do sedla La Molía. Vietor stále veje, ale hmla a dážď ustal, takže volíme hrebeň cez Pico el Páramo. V sedle Collá Zampuerna sa spúšťa poriadny lejak s bleskami a preto schádzame úplne mimo hrebeň do údolia Valle los Carros hľadajúc vhodné miesto na kempovanie. Učíme sa navigovať, ktorý druh krovia je čo najschodnejší. Nachádzame vhodné miesto pripomínajúce tundru. Počasie ostáva stále mizerné a vyzerá to tak, že si dnes vyskúšame po prvýkrát chuťovku - stavanie a zaliezanie do stanu úplne premočení. Ešte teraz vidím nadšené tváre... Ako sa na správnu tundru patrí, od polnoci sa spúšťa víchor, ktorý nám lomcuje stanom až do rána.

7. deň

Nadšenie nás neopúšťa ani ráno. Trénujeme varenie raňajok a balenie v stane a vyrážame do hmly a mrholenia. Schádzame na asfaltovú cestu v údolí a ňou prejdeme do sedla Puerto de Tarna. Tešili sme sa, že tu bude občerstvenie, ale je tu totálne pusto. No nič, čaká nás zaujímavá etapa. Hrebeň je tu členitý a aj kvôli sychravému počasiu spájame na mape neznačené kravské chodníky údoliami popod Sierru de Llobides a mohutný vrchol Peña Ten. Za ním v údolí Arcenorio by nás mala čakať vraj luxusná útulňa, tak sa aspoň tešíme, že sa bude kam schovať.

Blúdenie je to zaujímavé, značenie žiadne, našťastie nás podržala španielska topografická mapa a ortofotomapa, kde si aspoň kontrolujeme, či sú kravské chodníky vôbec viditeľné. Neradi by sme sa zapráskali niekde v hustom kroví. Stretávame druhého človeka za celú etapu - miestneho motorkára, ktorý si tu bol skontrolovať kravy. Nechápem ako zvládol jazdu v šmykľavom bahne.

Údolie popod Peñu Ten je impozantné, škoda že nie je veľmi vrcholové počasie, určite by kopec stál za odbočku. Kaťa dnešný deň nazvala prezliekací - pri neustálych prehánkach sme sa niektorí neustále obliekali a vyzliekali z nepremokavých vecí. Útulňa Ermita Arcenorio, na ktorú sme sa tak tešili, je súčasť kaplnky, no vo vnútri je to bieda. Strecha je deravá, matrace na štyroch posteliach sú zatuchnuté a niekto tam odložil záchod ToiToi, našťastie prázdny. Časť partie si preto radšej stavia stan. Večer sa vyčasuje a obdivujeme okolie. Miesto je to nádherné a fotogenické. Celkom to tu žije, sú tu viaceré obývané pastierske domčeky a množstvo kráv.

8. deň

Budíme sa do slnečného rána. Dnes je posledný deň prvej etapy. Cez sedlá Collada Campa a Collada Juspabierna traverzujeme krásnymi chodníčkami ponad údolie Valdemagán k vrcholu Peña Negra. Vzdušné traverzy ponad zrázy mi pripomínajú poľovnícke chodníky pod Kriváňom v Kotlinách a v Škaredom žľabe. Aj kamzíky tu stretávame, dokonca tunajšie sú podobne priateľské ako v Tatrách. Tešíme sa z pekného počasia a vybehneme si na vrchol Peña Negra, z ktorého je pekný výhľad na našu ďalšiu etapu - impozantné vápencové múry pohoria Picos Europa. Dole vidíme dedinku Oseja de Sajambre, kam máme dnes namierené.

Po krátkej hrebeňovke do sedla Puerta Zalambral schádzame značeným a dobre viditeľným chodníkom do údolia. Dole sa viditeľne otepľuje a s chuťou oberáme množstvo jahôd popri ceste. Všímame si tabuľku s varovaním pred kliešťami - a hneď jeden lezie Kati po ruke. Doteraz s nimi nebol vôbec problém, ale to sme asi boli stále dostatočne vysoko.

V Oseji de Sajambre zháňame taxík do mesta Cangas de Onís, kde si chceme dokúpiť zásoby a dať si oddychový deň. Pýtame sa chlapov sediacich v bare a hneď to máme vybavené. Onedlho prichádza dodávka a za 50,- € sa vezieme 30 kilometrov hlbokým kaňonom. V meste nachádzame ubytovanie na dva dni a tešíme sa, ako sa fajne doštopkáme.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek