9. deň - oddych v meste

Oddychový deň využívame na nákup potravín a návštevu historického centra Cangas de Onís. Obdivujeme tam stredoveký oblúkový most, ktorý nám pripomína Stari most v Mostare (Bosna a Hercegovina). Mesto slúži ako východisko do Národného parku Picos de Europa, kam plánujeme našu ďalšiu päťdňovú etapu. Rozhodujeme sa, že sme pohodlní a budeme spať len na chatách, ktoré tam fungujú podobne ako naše vo Vysokých Tatrách. Bojujeme s elektronickým rezervačným systémom chát, ktorý je len v španielčine. Skoro tri hodiny špekulujeme a podľa predpovede počasia plánujeme jednotlivé etapy. Pôvodne sme chceli ísť známy okruh Anillo de Picos. Prvé dva dni vychádza veľmi zlá predpoveď s množstvom zrážok, takže trasu upravujeme a plánujeme na tieto dni kratšie etapy v západnej časti pohoria (skupina Cornión). Od strednej časti (skupina Urriello, kde chceme skončiť) oddeľuje hlboké údolie Valdeón s dedinkou Caín, ktoré musíme prekonať. Na neskoršie dni s lepším počasím si tak nakladáme 2000-metrové prevýšenie na dva dni po sebe.

10. deň - na horskej chate

Ďalší deň sa vezieme autobusom k plesám Covadonga, kde je návštevnícke centrum národného parku. Pozeráme si tam 3D model pohoria. Nechceme veriť, že kaňon, ktorý nás čaká za pár dní je až taký hlboký. Krátko sa tam zdržíme a pokračujeme krasovou krajinou po dobre značenom chodníku na chatu Vega de Ario. Všade sa pasú kravky a ovce. Začína pršať, a tak pridávame do kroku. Na chatu dorazíme celkom zavčas, tak oddychujeme v jedálni za stolom a hráme hry.

Horské chaty tu majú zaujímavý režim. Batohy a obuv sa musí nechať v predsieni, kde je na to vyhradený priestor. Do jedálne sa smie len v prezuvkách a do nocľahárne nás pustia až večer. Ubytovanie berieme aj s večerou, chceli sme ušetriť na váhe a chceme vyskúšať, čo nám ponúkne miestna kuchyňa. Urobili sme dobre, večera bola výborná a kto chcel, mohol si pýtať dupľu do sýtosti. Na chate sa chvália špeciálnym eko-bio kompostovacím záchodom, čomu fandím a určite to prírode uľaví. Škoda, že ho večer nechali zamknutý a uľavovať si musíme vonku v neďalekom krasovom závrte. Vidno, že sa to tam robí pravidelne. Akurát tam chýba tabuľka voľno / obsadené...

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

11. deň - kamenným bludiskom

Čaká nás ďalší daždivý deň, ale po ďalšiu chatu Vegarredonda je to len 7 kilometrov s prevýšením okolo 400 metrov. Veď to dáme určite do troch hodín, hovoríme si. No to sme sa pekne mýlili. Motáme sa náročným a slabo značeným krasovým terénom, kde treba obchádzať závrty, liezť po zvlnenej vápencovej skale a neustále kontrolovať smer a hľadať správnu trasu. Nakoniec nám to trvá šesť hodín a prichádzame na chatu celkom unavení. Etapa to bola ale krásna, stretli sme kamzíky a videli množstvo priepastí a jednu jaskyňu.

Na chate je skvele vyriešené kúrenie, radiátor je hneď pod lavicami. Vďaka tomu preschneme v priebehu dvoch hodín, ani sa netreba vyzliekať. Večera zasa nemá chybu a dokonca nám dali (asi omylom) v porovnaní so susedmi viac koláčikov ako dezert. Dobre sa na tom bavíme a rýchlo ich jeme, kým sa na to nepríde. Inak raňajky sú tu skoro všade veľmi slabé. Len kúsok suchého pečiva, maslo a džem, žiadne syry, vajíčka ani salámy.

12. deň - sprievodkyňa Olá

Ráno sa miestni chatári balia a s oslíkmi a psami vyrážajú na zásobovaciu misiu. Jeden zo psov má ale asi chuť na dobrodružstvo a pridáva sa k turistom pred nami. Väčšina ľudí ide okruh Anillo, my sa odpájame v sedle La Faragua. Zrazu vidíme psa ako nás nasleduje. Je sám a pridáva sa k nám. Vyzerá to tak, že sa tu vyzná, ide pred nami a ukazuje nám cestu. Máme však dlhú cestu a snažíme sa ho vrátiť a odohnať, nech sa vráti na chatu. Snaha je to márna, a tak sa stáva naším parťákom na celý dnešný deň. Je to fenka a Kaťa jej dáva meno Olá, ako španielsky pozdrav "ahoj".

Predpoveď hlási na zbytok etapy krásne počasie. Čaká nás prechod cez dolinu Chou Santo s výškovým prevýšením skoro 2000 metrov smerom nadol do dedinky Caín, kde chceme prespať v turistickej ubytovni. Trasa ani nevedie po okruhu Anillo de Picos, tak váhame či je to dobrý nápad, terén bol včera celkom náročný. Našťastie sa ukáže, že chodník je krásne vyložený kameňmi, podobne ako v Tatrách a ide to jedna radosť. Prvá polovica trasy vedie cez krasové údolia obkolesené vápencovými horami (Torre).

V druhej polovici nás čaká poriadny zošup do Caínu (údolie Valdeón). Kamzíky nám aj dnes robia spoločnosť a kontrolujú nás aj psa zo skál nad nami. Je poriadne horúco. Obdivujeme krúžiacich supov, dokonca sa Kamile podarí jedného nafilmovať, ako sa hostí na nejakom kúsku mäsa. Pod lúkou Séa Mesones natrafíme na vodopád, ktorý je prístupný hneď vedľa chodníka. Neváhame a už sa všetci sprchujeme. Voda padajúca z 20-metrovej výšky má celkom silu. Chodník je tu stále dobre postavený a na zrázoch sú reťaze. Naša Olá nás sprevádza až do Caínu, kde musíme miestnym vysvetľovať, že to nie je náš pes. Pokarhajú nás, že sme psa neodohnali a narobili chatárovi robotu, vraj naokolo po ceste je to autom celý deň. Dúfam, že sa podarí psa vrátiť. Ubytovanie v ubytovni (albergue) je príjemné a večera výdatná.

13. deň - popod skalné veže

Vyrážame skoro ráno, dnes nás čaká 2000 metrov nahor. Olá samozrejme ušla a zase sa chce k nám pridať. Neostáva nám nič iné, ako ju zamknúť za plotom našej ubytovne a rýchlo padáme, aby sme chatárovi z Vegarredondy nenarobili ešte viac roboty. Ešte 500 metrov od Caínu počujeme Olino štekanie...

Stúpanie začína poriadne zhurta, vedie cez skalný zráz, kde by nás asi pes ani nemohol nasledovať. Po 2 hodinách a 500 výškových metroch naberáme z pekne upraveného napájadla vodu a robíme si zásoby, je to po chatu Vega de Uriellu posledná možnosť. Stúpame strmým a hlbokým kaňonom a začína byť poriadne horúco. Na obed sa dostávame do krasového údolia Hoyo Grande a nad nami sa týči 800 metrov vysoká stena najvyššej hory Torre Cerredo. Slnko tu páli, je tu horúčava a tieňa hore nieto, Kaťa s Marekom využívajú naplno svoje dáždniky.

Stúpame do sedla Horcada de Caín. Na jednom úseku ideme po suťovisku s obrovskými balvanmi a Kaťa jeden uvoľňuje. Padá jej to na palec na nohe a celkom ju to bolí. Našťastie nie je nič zlomené, ani nič nekrváca. Marek odľahčuje Katin náklad a dáva jej paličky. Odteraz aspoň máme výhovorku, aby sme sa mohli pomaly flákať. Zo sedla schádzame ponad údolie Chou Santo na chatu Vega de Uriellu. Rovno nad ňou sa týči krásna veža Picu Uriellu (alebo aj Naranjo de Bulnes), známa svojimi horolezeckými výstupmi. Marek ako lezec poriadne slintá, no žiaľ, na trampskom výlete nenosíme žiadnu výbavu navyše, a tak vežu obdivujeme len zospodu. Ubytovanie na chate je príjemné, zo všetkých, na ktorých sme doteraz boli, je táto najväčšia. Večer aj ráno sa pasú naokolo stáda kamzíkov, ktoré sú očividne zvyknuté na ľudí.

14. deň - návrat do civilizácie

Posledný horský deň nás čaká len zostup do dedinky Sotrés. Kvôli Katinmu boľavému palcu to ide pomaly, ale nám to vôbec neprekáža. Chodník je krásny a celý čas obdivujeme vežu Picu Uriellu nad nami. Stretávame zásobovaciu karavánu, ktorá pozostáva z jedného človeka a dvoch oslíkov. Prichádzame na parkovisko nad dedinou Sotrés a skúšame si zavolať taxík. Podarí sa a do pol hodiny prichádza. Za 50,- € nás vezie 20 km do mestečka Arenas. Musím povedať, že s taxíkmi tu máme celkom dobrú skúsenosť a pre našu veľkú skupinu to nie je vôbec drahé.

Hľadáme spoj do Gijónu (čítaj Chichón). Je to veľké mesto pri mori, kde chceme stráviť posledné dva dni a kúsok si oddýchnuť. Na ďalší autobus by sme museli čakať dlho, a tak nám v jednom hoteli pomáhajú s objednaním ďalšieho taxíka do Cangas de Onís, skadiaľ nie je problém dostať sa autobusmi k moru. V Cangas de Onís máme zaujímavý zážitok, lebo lístok na autobus do Gijónu sa nekupuje normálne v pokladni, ale v bare. Všetko dobre dopadne a po obede vystupujeme v Gijóne. Objednávame si ubytovanie na dve noci a zvyšok výletu strávime kúpaním, oddychom a návštevou podmorského akvária. Kaťa so svojou boľavou nohou si na dopravu po meste požičiava elektrickú kolobežku.

Zhodnotenie

V hlave nám už šrotuje, že by sme sa sem ešte niekedy vrátili. Prvá časť v zelených kopčekoch by sa dala ísť ako hrebeňovka aj tri týždne, my sme z nej prešli ledva jednu tretinu. Kantábrijské Kordillery mi prídu ako ideálny trampský sen. Žiadne značky, chodníky akurát od kráv a oviec. Za celý týždeň etapy sme stretli v horách len dvoch ľudí, ak rátame stretnutia mimo dedinu, keď sme sa s niekým v horách aspoň pozdravili.

Útulní je pomenej, ale nie je problém hocikde stanovať. Vody je všade dostatok, pramene sú všade, jedine si treba dať pozor na krasové oblasti, kde je vody málo. Počasie je celkom náročné, veľa búrok, vetra a zrážok. Výlet sme išli začiatkom júna, otázka je ako to býva inú časť roka, napríklad neskoré leto alebo na jeseň.

Druhá časť nášho prechodu v Picos de Europa je kúsok iná liga. Rozloha je porovnateľná s Tatrami, prevýšenia sú ale väčšie. Oproti Tatrám je to stále menej frekventované a horolezci si tu určite prídu na svoje. Uvidíme, možno sa sem ešte niekedy vrátime.

Predchádzajúca časť putovania:

Túra Potulky po Kantábrijských Kordillerách: zelenými kopčekmi neďaleko trasy Svätojakubskej púte

14. 11. 23 Jakub Rusnák

Fotogaléria k článku

+25 ďalších fotiek