Skupina sa opäť delí – tentokrát na peších a lanovkárov. My peší bez váhania vyrážame vpred. Pristavím sa ešte v turistickom prístrešku, v ktorom je tečúca voda, lavice a stoly. Akurát si tu jedna slečna balí spacák a chystá raňajky. Ďalej budeme pokračovať po červenej TZT po asfaltke až k poslednému ubytovaciemu zariadeniu a odtiaľ po spevnenej ceste začína mierne stúpanie popri zjazdovke. Prejdeme krížom cez zjazdovku a po chvíli sa ocitneme pri kaplnke „U Dobré vody“.

Po 1. sv. vojne si lesný robotník Adolf Langer poranil oko. Denne si ho vyplachoval vodou z miestneho prameňa a oko si vyliečil. Z vďaky tu postavil kríž a neskôr drevenú kaplnku, ktorá vyhorela. Nahradila ju kamenná kaplnka, ktorá bola niekoľkokrát vykradnutá. Nakoniec sa dostala do opatery horskej služby a slúži ako pamätné miesto na kamarátov z horskej služby z okrsku Šerák.

Široká zvážnica s príjemným stúpaním nás dovedie k rázcestiu „Nad Dobrou vodou“. Vypotené tekutiny doplníme vodou z vlastných zásob a zahneme prudko vľavo na cestu, ktorá nás dovedie až k stanici lanovky Čerňava. Tu nás z diaľky víta socha kamzíka v nadživotnej veľkosti na betónovom základe, ktorý je pozostatkom bývalej dvojsedačky. Počas nášho putovania sme žiadneho kamzíka nestretli, ale údajne ich v pohorí žije niekoľko stoviek. Doviezli ich sem začiatkom 20. storočia z Álp a za vyše sto rokov sa ich počet rozrástol na viac než 1000 kusov a začali tu robiť neplechu. Preto museli ich počet zregulovať.

Nežnejšia časť našej skupinky navrhne, že by nebolo od veci dať si prestávku na kávičku, no reštauráciu otvárajú až o 45 minút. Tiež neuspejú ani pri pokuse vyviezť sa lanovkou na Šerák. Vraj technická prestávka. Ale ženám sľúbime, že sa nikam nebudeme hnať a zvládnu to aj peši. Veď končíme opäť v mieste ubytovania, nemáme sa kam ponáhľať.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Na Šerák nás vedie kamenná vykladaná cesta, s pribúdajúcimi výškovými metrami to tu naberá tatranský charakter. Len bez štítov okolo. V mape si všimnem, že ideme zároveň po cyklotrase, ktorá je však uvedená ako „nesjízdná – kamenitý povrch“. Oproti nám stretáme jedného kaskadéra na bicykli, ktorý to však neskôr vzdáva a bicykel tlačí aj z kopca radšej pred sebou.

Prichádzame na miesto s názvom „Koňská vyhlídka“. A už nám je jasné, prečo je tu vykladaná kamenná cesta. Už od začiatku 20. storočia tadeto konskými povozmi vyvážali na chatu Jiřího zásoby, potraviny a sudy s Hanušovickým pivom. Týmto spôsobom bola chata na Šeráku zásobovaná ešte aj po 2. sv. vojne až do postavenia lanovej dráhy. Na vyhliadke, kde je cesta rozšírená, si mohli kone na chvíľku oddýchnuť od ťažkej práce. Oddychujeme aj my, čítame vyššie spomenuté informácie z infotabule a kocháme sa výhľadom.

Stúpanie sa zmierňuje, popri chodníku rastie množstvo čučoriedok, tak sa rozbiehame do lesa a kŕmime sa fialovými bobuľami. Na križovatke trás kúsok od chaty sa stretáme so skupinkou našich turistov, ktorí sa vyviezli hore lanovkou a už ich omrzelo sedieť na chate.

Pokračujeme k chate obloženej kameňom, ktorá príjemne zapadá do okolitej prírody. Pitný režim je dôležitý, dáme si teda pivko z miestnych hôr a tí, čo dnes oželeli raňajky, tak aj niečo pod zub.

Ale neprišli sme sem len vysedávať, treba nám ísť ďalej. Pokiaľ sme vysedávali v chate, tak sa stihla sformovať oblačnosť, ale na dážď to dúfam ešte nebude. Pokračujeme smerom k najvyššiemu bodu dnešnej túry – na Keprník (1423 m n. m.). Po miernom stúpaní vyjdeme na rozľahlej vrcholovej plošine, ktorá je tvorená svorovými a rulovými skalami a lúkami. Z vrcholu je kruhový výhľad, za dobrého počasia vidno Krkonoše so Sněžkou, Králický Sněžník, Beskydy a vraj Malú Fatru či Vysoké Tatry. Dnes však máme na ďaleké výhľady smolu.

V minulosti sa tu pásol dobytok, no miestnym lesníkom sa to vraj nepáčilo, báli sa zosuvov pôdy do údolia, preto v roku 1878 začali na Keprníku s výsadbou kosodreviny. Ako to už býva, kde sa darí jednému, nedarí sa druhému. Kosodrevina údajne zabila mnoho endemitov, ktoré sa vyskytovali iba v Jeseníkoch.

Dosť bolo mudrovania, dajme sa na zostup. Chodník vedie pomedzi suché smreky, ktoré sú ponechané napospas prírode a medzi nimi vzniká nový život. Kráčame po historickej zemskej hranici medzi Moravou a Sliezskom. Hranica je dodnes viditeľná vďaka kameňom, ktoré sú na sliezskej strane označené vysekanými písmenami BB (značka Vratislavského arcibiskupstva, po nemecky _Bistum Breslau_).

Prichádzame k rašelinisku v sedle na Trojmezí. Názov vychádza zo skutočnosti, že sa tu stretali hranice panstiev Velké Losiny, Kolštejn a Frývaldov. Základom vzniku rašelinísk je vhodné podložie, teda kameň, ktorý neprepustí vodu a rastlinám nedá veľa živín, široké sedlo ktoré dovolí vode odtekať len veľmi pomaly, časté a výdatné dažde, k tomu ešte chlad. To sú vhodné podmienky pre rast mokraďových druhov rastlín, ktorých odumreté telá sa v tunajších podmienkach horšie rozkladajú a tak ich hromadením vzniká rašelina a počas storočí rašeliniská.

Popritom ako si čítam informácie na tabuli, objavujú sa naše známe - slečny zo včerajška, ktoré nocovali niekde vonku. A naozaj nás včera neklamali. Je ich minimálne desať a ešte pes. Prehodíme pár slov, zaželáme si šťastnú cestu a každý pokračuje svojím smerom.

V sedle pod Vřesovkou sa trasa rozdeľuje. Strmšou žltou TZT ku kamennému oknu sa nikomu z partie nechce, pokračujeme teda po červenej, ktorá nás dovedie k Vřesovej studánke. Je to pútnické miesto, v deň sv. Márie Magdalény (22. 7.) sa sem hrnú zástupy pútnikov. My sme tu našťastie tri dni po termíne a hlavne cez týždeň, tak je tu relatívny kľud. V minulosti tu stála útulňa, dnes len kamenná kaplnka.

Široká zvážnica vysypaná kamením nás dovedie na rázcestie „Bílý sloup“. Stojí tu posledný biely drevený stĺp, ktorý slúžil na orientáciu turistov v prírode. Biele stĺpy boli predchodcami dnešného turistického značenia.

Na miesto ubytovania do Červenohorského sedla to máme len niečo cez 2 km z kopca. Čas je dobrý, popasieme sa teda ešte na čučoriedkach. Po ceste sa pristavíme pri kaplnke nad Červenohorským sedlom, ktorá je zároveň pietnym miestom obetiam hôr. Je to zmenšená kópia vyhoreného kostolíka, ktorý stál pri Vřesovej studánke.

Len pán stoviek metrov a túru ukončíme pri orosenej odmene. Mraky dážď udržali, dnes nikto z nás nezmokol, lejak sa spustil až po večeri, kedy sme ho všetci sledovali z okien našich izieb.

Fotogaléria k článku

+17 ďalších fotiek