Lesmi medzi Karlovou Vsou a Devínom viedli moje prvé samostatné kroky v prírode. Po vybudovaní vojenskej základne na Devínskej Kobyle vrchol z potuliek vypadol a po odsťahovaní do iného mesta som sem dlhé roky nezavítal. Na jeseň som neodolal myšlienke znova sa do tunajších končín pozrieť.

Hromadná doprava v inkriminovaný pondelok funguje prekvapivo: Tatran prichádza presne, o 5 minút mi z rovnakého nástupišťa odchádza osobák smer Marchegg a v Devínskej Novej Vsi po krátkom čakaní MHD autobus č. 29 do Devína. Takže po deviatej vyrážam od kostola po červenej popod hrad, čo zvyknú byť posledné metre pútnikov po Ceste hrdinov SNP.

Trasa

Devín – hrad Devín – Pod Devínskou Kobylou – Sandberg – Lipové – Rovnica – Devínska Kobyla, rázc. – Devínska Kobyla, rozhľadňa – Dúbravská hlavica – Švábsky vrch – Jezuitské lesy – Kútiky – Mlynská dolina – Slavín – Horský park – Bratislava, hlavná stanica

Sandberg

Uličky aj priestranstvo s reštauráciami pod hradom sú v tomto čase pusté. Od smerovníka, ktorý presunuli spod hradu na okraj parkoviska, pokračujem modrou značkou. Za hlavnou cestou stúpam rozbitou asfaltkou, ktorá sprístupňuje rodinné domy a záhrady. V tieni je pomerne chladno, ale za serpentínou vchádzam do terénu a zubaté slnko začína hriať.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Príjemný chodník traverzuje západný svah Devínskej Kobyly, pokrytý suchou lesostepou striedanou remízkami kríkov s primiešanou borovicou. Naľavo sa otvára pekný pohľad na hrad Devín s Hundsheimskými kopcami v pozadí. O chvíľu je chodník prehradený elektrickým ohradníkom s bráničkou na pružinu. Tabuľka hlási, že vstupujem na územie, kde je v 4. stupni ochrany riadená pastva kôz kvôli udržiavaniu lúk v ich pôvodnej forme. Zároveň informuje, že si návštevník môže kozu adoptovať.

Vchádzam do riedkeho lesa, navôkol vidno znaky po pobyte zvierat, ale žiadne nezazriem. Po chvíli sa dostávam nad záhradkársku osadu a vzápätí na širokú spodnú plošinu Waitovho (bývalého) lomu. Zo skaliek na severnom okraji ma zbadá stádo kôz, hneď sa ku mne rozbehnú. Asi sú zvyknuté na prikŕmenie, ale keď odo mňa nič nedostávajú, vracajú sa na pašu. Ďalej sa chodník kľukatí prevažne borinou, až sa vľavo objavia strmé steny bývalej pieskovne. Sanberg tvoria usadené treťohorné horniny a lokalita je významným paleontologickým náleziskom. Venuje sa tomu krátky náučný chodník so "živými" ukážkami.

Pri rovnomennom smerovníku opúšťam modrú značku, po žltej spojke sa dostávam na zelenú prichádzajúcu z Devínskej Novej Vsi a ňou dosť prudko vystúpam na vyhliadkovú plošinu Rovnica, kúsok nad hornou hranou pieskovcového zrázu. Je tu vychodených množstvo chodníčkov, ale dodržujem ohradené priestranstvo. Výhľadu na západ v rovine za Moravou dominuje zámok Schlosshof.

Devínska Kobyla

Po kratšom úseku kriačinami sa vnáram do lesa a cesta plynulo naberá 200 výškových metrov severozápadným svahom Devínskej Kobyly. Zdravím sa s prvou osobou na trase. Na rázcestí pri prístrešku sa napájam na červenú magistrálu. Obzriem si kamenné zvyšky základov bývalej turistickej chaty a dávam sa na záverečný úsek len mierne stúpajúcim chodníkom.

Koncom 70. rokov 20. storočia bola vrcholová oblasť ohradená armádou a vybudovali tu objekty raketovej základne protivzdušnej obrany štátu. V 90. rokoch bola vyprázdnená a v roku 2000 sprístupnená verejnosti. Z juhu sa turistický chodník dostáva dnu cez prielom v chátrajúcom betónovom plote. Miniem opustenú budovu a už je to len pár krokov k rozhľadni netradičnej konštrukcie. Na plošine s drevenými lavicami posedáva rodinka s dieťaťom aj zopár cyklistov.

Samozrejme, vystúpim 20 metrov za výhľadmi. Obzory sú trochu zahmlené, takže Schneeberg isto nehrozí, ako sa mi raz podarilo v minulom storočí. Točím sa dookola od juhozápadu, kde sa zrkadlí stuha Dunaja a hrad Devín len nesmelo vykúka sponad stromov, cez Hundsheimské kopce skĺzne pohľad na Bratislavu s Kamzíkom. Na sídliská a Lamač pod hrebeňom Malých Karpát nadväzujú domčeky Záhorskej Bystrice a pod siluetou Vysokej rozoznávam zrúcaninu Pajštúna. Kruhový výhľad uzatvára šíra Borská nížina a Moravské pole.

Značka pokračuje areálom po asfaltke, míňajúc ďalšie bunkre a úkryty. Niektoré sú zadebnené, do iných sa dá nazrieť. Na záver sa stáčam okolo poschodovej budovy kasární, ktorú pomaly pohlcuje les. Na bývalej strážnici pri vstupe je umiestnená tabuľa s plánikom, stručnou históriou a bezpečnostnými pokynmi pre návštevníkov.

Spleťou chodníkov a spomienok

Značený chodník sa odpája z prístupovej asfaltky doprava a ponad ňu rovnomerne klesá lesom. Tu kdesi sme nenápadnou odbočkou chodili k trampskému fleku v Bielych skalách, snáď to čarovné miesto ešte existuje. Zanedlho odbáčam doprava vyznačenou odbočkou k prameňu a prístrešku. Po asi 300 m prichádzam k rázcestiu Dúbravská hlavica, kde sa odpája žltá traverzujúca južné svahy Devínskej Kobyly, umožňujúc tak nenáročný okruh z Dúbravky. Smerovník s rovnakým názvom je aj o kus ďalej a obsahuje tabuľky pre opačné smery. Nuž, netradičné riešenie.

Hoci som sa v týchto končinách vyskytoval nespočetnekrát, vôbec okolie nespoznávam. Asi sa to za desiatky rokov dosť zmenilo, aj spomienky vybledli. Dubový les je popretkávaný mnohými cestami a chodníkmi, ja pokračujem po červenej ponad chatové osady takmer bez zmeny výšky. Míňam rázcestia Švábsky vrch a Jezuitské lesy. Tu chvíľu váham, či nepresedlám na modrú, ktorá vedie priamo do srdca "môjho" bývalého teritória v okolí Kráľovho vrchu a Pasienku. Ale naplánoval som po červenej... Beztak som sa už pod Sandbergom rozhodol, že sa sem vrátim na jar. Potom zavítam aj tam.

Po prechode popod vedenie VN prudko klesám vyšmýkaným chodníkom poza rodinné domy a popri základnej škole, kde som pár rokov dral nohavice, prechádzam nadjazdom k smerovníku Kútiky. Na kraji sídliska sa usádzam na lavičku, pojedám obed a nechávam plynúť spomienky na psie kusy, čo sme tu s partiou stvárali. Schodíkmi schádzam na horný koniec Líščieho údolia, ktoré som zvykol brázdiť na bicykli, stáčam sa svahom do protismeru a stúpam lesom na Staré grunty. Opäť kopa spomienok... to už z neskorších rokov, keď som sa tadeto po nociach vracal z návštev internátu na Mlynoch.

Cez Slavín a Horský park

Stále pokračujem po Ceste hrdinov SNP, ale odtiaľto ma čakajú iba asfaltové kilometre. Prechádzam poza internáty a popri budove RTVS (v čase vzniku s výškou 108 m bola najvyššou budovou v Československu) sa dostávam na nadjazd ponad diaľnicu D2 v Mlynskej doline. Tu sa k červenej magistrále pripája E8 z Rakúska a "div sa svete", rodený Bratislavčan ďalšiu časť magistrály šliape po prvýkrát. Trasa nečakane prudko stúpa ulicou Slávičie údolie, sledujem odbočky pomedzi rodinné domy, aby som zrovna tu nezablúdil.

S "očami na stopkách" prekľučkujem cez križovatku Drotárskej, Búdkovej a Starej vinárskej k smerovníku Slavín. Odbočím aj k pamätníku, odkiaľ sú čiastočné výhľady na mesto. Úzka ulička Francúzskych partizánov ma vyvádza na Murmannovu výšinu, kde sa nachádza pamätník padlým v rokoch 1914 - 1918. Zaujímavosťou je, že žula pochádza z podstavca jazdeckej sochy Márie Terézie, zbúranej legionármi v roku 1921. Hneď o kúsok ďalej sú naľavo v úbočí historické objekty mestskej vodárne.

Ulička končí na hranici Horského parku. Odbočujem a chvíľu sa túlam spleťou chodníkov (aj tu som prvý raz), v centre míňam na skale umiestnenú pamätnú tabuľu zakladateľovi - vtedajšiemu starostovi Heinrichovi Justimu, schádzam popri besiedke do lesíka mohutných borovíc. Tu sa stáčam a okrajom parku opäť červenou, ale v protismere, prichádzam k historickej horárni.

Tu definitívne opúšťam značenú trasu a prechádzam k Hlbokej ceste. Odbočím na návršie s kostolom Panny Márie Snežnej, kúsok pod ním je v bývalom malom lome zriadená Lurdská jaskyňa a areál s množstvom ďakovných tabuliek. Horná časť Hlbokej cesty, ktorou vedie len chodník pre peších, je skutočne riadne zarezaná do skalného podložia. Na križovatke s Čapkovou sa mení na štandardnú ulicu, vľavo zaujme historická budova bývalého sirotinca, teraz ZŠ.

Nezostáva mi už nič iné, len prejsť nadchodom ponad rušnú Pražskú a Šancovú a voľným krokom prejsť na bratislavskú hlavnú stanicu. Tatran ma o polhodinku vezie domov s dobrým pocitom z príjemne stráveného pekného jesenného dňa. Určite sa pod Sandberg a Kobylu vrátim z jari, keď zakvitnú hlaváčiky a kosatce.

Fotogaléria k článku

+29 ďalších fotiek