Bosorky a Mesiačik je len výber zaujímavých názvov miest, ktorými prejdeme na výlete. Pomyslenou čerešničkou na torte je azda najkrajší kopec v celých Nízkych Tatrách – Skalka. Vrch síce s obyčajným menom, ale zato dostal do vienka mnoho krás.

Plány

Pôvodný zámer bol celkom jednoduchý: začať niekde pri „padákoch“ pod Krpáčovom, vybehnúť na Skalku, trošku tam porozjímať a potom len zotrvačnosťou sa dostať cez Dereše a Mesiačik na miesto štartu. Pre tých, čo majú radi farebné kombinácie turistického značenia, je to jednoduché. Stačí si zapamätať: červená – žltá – červená – žltá – červená. A ako to dopadlo?

Plán je relatívne jednoduchý, ale zadarmo to nebude. Podľa Hikeplannera to znamená absolvovať takmer 34 km a nastúpať cez 2200 výškových metrov. Celé by to podľa tabuliek malo zabrať vyše 12 hodín. Keďže už je po jesennej rovnodennosti, dni sú kratšie a kratšie, a toľko voľna nemám k dispozícii, budem musieť niekde šliapnuť na plyn. Ešte som špekuloval ísť autobusom z Podbrezovej na Krpáčovo a po absolvovaní túry domov z Táľov. Ale po prezretí cestovného poriadku a zistení, že by som musel ísť z domu ráno pred šiestou na autobus, alternatívu zamietam. Žiadne ďalšie mudrovanie a tesne pred siedmou vyrážam autom s cieľom parkovisko pri padákoch - pamätníku SNP pri Črmnom. Tesne pred ním mi stojí v strede cesty líška. Dlho na seba kukáme, nakoniec odskočí do húštiny. Akoby bola predzvesťou divočiny, ktorá ma dnes čaká.

Črmné - Bosorky

Prechádzam okolo pamätníka krížom cez lúku k rázcestiu na Črmnom. Ranná rosa dáva hneď o sebe vedieť. Našťastie je to len krátky úsek. Čoskoro som pri dnešnom prvom smerovníku. Skalku nespomína (ktovie prečo), najbližšie k nej sú uvedené Kotliská ležiace na hlavnom hrebeni. Od smerovníka až po Skalku to bude pre mňa skoro ako premiéra. Naposledy som išiel trasou pred asi dvadsiatimi rokmi, tak som zvedavý, ako to tu vyzerá. Spočiatku idem po zachovalej asfaltke. Inak od rázcestia pokračuje ďalšia asfaltka dnom Vajskovskej doliny. Asfaltka v mojom smere končí pri smerovníku Hlboké. Za ním začína vážnejšie stúpanie. Aj preto má nasledujúci smerovník označenie Strmý vŕštek. Až doteraz mi robila spoločnosť červeno značená Partizánska cesta. Tu sa s ňou rozlúčim. Ďalšia červeno značená magistrála ma čaká až na hlavnom nízkotatranskom hrebeni – na Kotliskách. Odteraz budem sledovať len žlté značenie. Rovnakú farbu budem hľadať, aj keď zleziem z hlavného hrebeňa pod Derešmi na druhý bočný hrebeň.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Od Strmého vŕšteka ma čaká ešte strmšie stúpanie. Zjavne na ňom nemajú problém lesné mechanizmy, súdiac podľa ich stôp. S pribúdajúcou výškou sa cesta zužuje až sa z nej stane úzky chodník. Pár exkrementov po tunajšej šelme naznačuje, že som naozaj v divočine. Radšej dávam o sebe vedieť, než by sme mali ostať obaja nepríjemne prekvapení. Po chvíli sa stromy rozostúpia a prichádzam na rúbanisko so smerovníkom Pálenička. Ten mi hovorí, že som sto metrov nad tisícmetrovou hranicou a na Skalke by som mal byť o necelé tri hodiny. Žltá značka ma opäť vedie lesnou cestou. Samozrejme, celý čas len hore kopcom. Ako prechádzam popod Žiar (konečne trochu po rovine), podo mnou sa to ozýva jeleními chorálmi. Okrem zvukových vnemov mám možnosť sa pomedzi ihličnany pokochať pohľadom na Chopok. Po pár chvíľach dosahujem smerovník sedlo pod Žiarom, kde sa lúčim s lesnou cestou a začínam stúpať pravým lesným chodníčkom. Kľukatí sa cez čučoriedia. Občas sa k nejakej bobuli zohnem.

Ani sa nenazdám a horná hranica lesa sa porúča. Konečne sa dá pozerať do diaľav. Škoda, že vzduch nie je čistý. Jemný opar bráni dokonalému vizuálneho zážitku. Na západe sa pripomína masív Prašivej. Za mnou Horehronie, pritom domovské Brezno je utopené v prízemnej hmle. Na pravoboku sa pekne vyníma Ďumbier. Celkom netradičný pohľad z týchto končín na neho. A predo mnou len trsy kosodreviny a dúfam, že v nich nič chlpaté nestretnem. Ukáže sa tabuľa, ktorá pripomenie, že vstupujem na územie kráľovnej Skalky (resp. národnej prírodnej rezervácie).

Po pár minútach prichádzam medzi Bosorky. Nie nestretávam tu žiadne staré babizne. Práve naopak, stále ani živej duše. Zato hneď pri chodníku sú tu dve pekné skaliská, ktoré sa tu z ničoho nič objavia. Tunajší smerovník oznamuje, že na Skalku to trvá hodinu. Na to, že to nie je ani tristo výškových metrov, sa mi to zdá nejako pridlho. No v ceste ešte stojí Žiarska hoľa. Kým sa k nej priblížim, musím sa preštrikovať kosodrevinou. Je tu celkom naširoko prerezaná. Na málo frekventovanej trase som takýto luxus ani nečakal.

Skalka

Ani sa nenazdám a pásmo kosodreviny je minulosťou. Vitajte na holiach. Zatiaľ výhľadom dominuje záver Lomnistej doliny, hneď po mojej ľavej strane. Jej samotný záver vymedzujú vrcholy Chabenca, Kotlísk a Skalky. Aj keď sme na južnej strane Nízkych Tatier, pozostatky ľadovcovej činnosti vidieť aj tu. Keď sa oči nabažia nádherou, nedá sa im nevšimnúť si útulňu Ďurková. Pekne tu je. A to ešte nie som ani na Skalke. To len bude paráda.

Smerovník na Žiarskej holi uvádza, že na Skalku ostáva 35 minút. Z hole vidieť tiež smerovník na Skalke. Odtiaľto zaujímavo vyznieva červený fľak pod vrcholom Chopku. Neznalec by ani netušil, že je to strecha Kamennej chaty. Zvyšok chaty, kvôli hrebeňu ťahajúceho sa zo Skalky, nevidieť.

Z hole ma čaká dnešné prvé klesanie. Je krátke, ale nohy si aspoň trochu oddýchnu. Záverečné stúpanie na Skalku je nenáročné. Hlava núti telo, aby si trochu švihlo, lebo sa nevie dočkať výhľadov najmä do záveru Vajskovskej doliny. S dostatočnou časovou rezervou oproti údaju zo smerovníka konečne stojím na Skalke. Medzitým si všimnem pasúceho sa kamzíka na západných svahoch Skalky. Samotný vrchol Skalky leží pár desiatok metrov východne od smerovníka. A mimo žltej značky. Ale vyhnúť sa mu by znamenalo obrať sa o jedinečné výhľady, najmä na Vajskovskú dolinu a na centrálnu časť Nízkych Tatier.

Samotná Skalka je najvyšším bodom Nízkych Tatier na juh od hlavného hrebeňa. Nebyť Štiavnice, tak by bola jednotkou úplne. Vďaka svojej výške (len dvadsať metrov pod dvojtisícovou hranicou) a odstupu od hlavného hrebeňa je perfektným výhľadovým miestom. Jej východná stena aj s priľahlým záverom Vajskovskej doliny sú pôsobivo modelované ľadovcom. O čom sa dá presvedčiť najmä pri pohľade na Skalku z hlavného nízkotatranského hrebeňa – z Poľany a Derešov.

Na hlavnom hrebeni

Keď som nasýtený pohľadmi na všetky strany, dvíham kotvy a smerujem v ústrety hlavnému hrebeňu – na Kotliská. V ceste stoja Predné Kotliská, ktoré sa obchádzajú zľava. Na západnej strane vidím ďalších dvoch kamzíkov. Pohľady do záveru Lomnistej doliny sa však nevyrovnajú tým na východnejšie ležiacu susedu. Následky glaciálnej činnosti sú vo Vajskovskej doline o pár levelov vyššie a preto viac priťahujú zrak výletníkov. Ľadovec v Lomnistej doline asi nechcel až tak silno gniaviť podložie pod sebou.

Ako sa blížim ku Zadným Kotliskám, za vrcholom Poľany sa v diaľke v opare pripomína silueta Kriváňa. Okrem nej ešte náznak Vysokej a Gerlachovského štítu. Inak je to zabité. Škoda. To je zatiaľ najväčšie mínus doterajšej prechádzky. Výhľady do diaľav sú skoro na päťku.

Na samotnom vrchole Zadných Kotlísk stretávam párik dôchodcov. Ona nespokojná, že tu fúka. On nespokojný, lebo ho to ťahá na Skalku a ju zjavne nie. Aj sa dáme do reči. Nezdá sa mu, že na Skalku je to podľa smerovníka len polhodina. Povzbudím ho, že keby to aj trvalo o niečo dlhšie, určite tam treba ísť. A nahlas zdôrazním, aby aj jeho polovička začula, že tam vôbec nefúka. Ktovie ako nakoniec dopadli.

Z Kotlísk si to po červenej značke šiniem do Krížskeho sedla. Za ním nasleduje mierne stúpanie na Poľanu. Stretávam dosť ľudí. Lanovka na Chopok robí svoje. Aký to nepomer oproti ľudoprázdnemu bočnému hrebeňu. Z Poľany je len krátke klesanie do sedla Poľany. Za ním nasleduje tiahle, ale pohodlné stúpanie na Dereše. Tu dosahujem najvyšší bod dnešného výletu. A čo majú Dereše spoločné so Skalkou? Prechádza cez ne hranica rezervácie NPR Skalka a kúsok pod nimi leží najvýchodnejší bod chránenej zóny.

Druhý bočný hrebeň

Na vrchole Derešov si dopĺňam energiu. Dlho sa nezdržujem, veď výhľady nestoja za veľa a aj tak sú odtiaľto krajšie v zime. Začínam klesať v ústrety dnešnému druhému bočnému hrebeňu, ktorý ohraničuje Vajskovskú dolinu z jej východnej strany. Psychicky je to fajn, lebo až na jeden hup (Pálenica), pôjdem stále dole kopcom.

Samotná odbočka z hlavného hrebeňu je vcelku nenápadná. Vodidlom je tunajší lyžiarsky vlek. Žlto značený turistický chodník ho na jednom mieste križuje a mieri v ústrety kosodrevine. Na niektorých miestach je chodník v kosodrevine už priúzky. Chcelo by to trochu pristrihnúť. Radosť nerobia ani občasné dosť vysoké schody. A aby toho nebolo málo, slnko robí nadprácu. Kým na hlavnom hrebeni dosť pofukovalo, tu je to už ako v peci. Aj keď stále strácam výšku, veľmi si pritom neoddýchnem. K tomu dôjde, až kým nedorazím do sedla Príslop.

Príjemná rovinka v jeho okolí ponúka veľmi pekne pohľady na kráľa tunajšieho horstva - Ďumbier. Spokojný vykračujem ďalej na juh. Uvedomujem si, že podobne ako pri prvom dnešnom bočnom hrebeni, aj pri tomto ide o reprízu po mnohých rokoch. Je načase oprášiť si pamäť. Vnáram sa do ihličnatého lesa a ihneď dáva svojimi celkom čerstvými stopami vedieť šéf tunajšej fauny. Ako na povel, začínam búchať paličkami o seba v stúpajúcej frekvencii. Pomaly naberám výšku, les na chvíľu hustne. Našťastie nestretávam nikoho. Onedlho som (zase) v pásme kosodreviny. Stúpanie v tejto časti hrebeňa kulminuje tesne pod vrcholom Pálenice. Výhľady na Skalku a centrálnu časť hlavného hrebeňa s Chopkom a Ďumbierom z tohto uhla tiež nevidím príliš často. Zmenil sa aj uhol lúčov dopadajúcich na Skalku a v popoludňajšom svetle začínajú na nej vyhrávať tiene.

Až po Babu (kde sa nachádza najbližší turistický smerovník) má chodník takmer rovinatý profil. Kúsok pred Babou chodník prechádza na východnú stranu hrebeňa, odkiaľ sú parádne výhľady na vzdialenejší Ďumbier a blízky Veľký Gápeľ. Tiež sa pripomenie Skalka, ale nie tá, na ktorej som bol pred obedom, ale moja domovská, čo sa vypína nad Breznom. Na horizonte sa vyníma stolová hora – Klenovský Vepor. Chodník sa vyhýba samotnému vrcholu Baby. Od tunajšieho smerovníka sa profil chodníka významne zmení.

Okolo Mesiačika

Začínam prudko strácať výšku. Neklamný znak toho, že sa pomaly, ale isto, blížim k záveru túry. To potvrdzuje meniace sa prostredie – kosodrevina mizne a nadvládu preberajú ihličnany. Vzhľadom na dávnejšiu veternú kalamitu ich tu nie je až tak veľa. Striedajú sa úseky so staršími stromami, vznikajúcim mladým lesom a rúbaniskami. V nich je potrebné pozorne sledovať značku. Záchranári neraz v oblasti pomáhali zablúdeným dušiam. Je celkom jednoduché pokračovať chodníkom, ktorý nie je označený žltou značkou.

Zhruba po strate dvesto výškových metrov od posledného smerovníka prichádzam k ďalšiemu označenému ako Mesiačik. To ma celkom prekvapuje, že sa nachádza tak skoro a práve na takomto mieste - v stráni. Pretože samotný vrchol Mesiačika je vzdialený ešte asi pol kilometra. Úvahy o tom, čo sa skrýva za týmto postupom, nechávam vyšumieť a miesto toho si s bratom dohadujem odvoz jeho autom na miesto môjho ranného štartu. Som rozhodnutý neschádzať až na Tále k hotelu Partizán a odtiaľ ďalej pokračovať po červenej – Partizánskej ceste (po ktorej som ráno začínal) – cez Krpáčovo až na parkovisko k autu. Povinnosti doma volajú a čas tlačí, aj keď medzičas mám dobrý, sú len tri hodiny. Nespravím tak úplný okruh ako som pôvodne plánoval. Som s tým zmierený. Miesto toho si to „seknem“ zo žltej značky (mimo územia národného parku) po lesnej ceste na asfaltku spájajúcu Tále s Dolnou Lehotou (cez Krpáčovo).

Od smerovníka chodník ďalej klesá, aby sa okolo samotného vrcholu Mesiačika trochu narovnal. Len čo ho obídem, opäť rýchlo strácam výšku. Vďaka odlesnenému úseku mám pred sebou výhľady na Tále – ako na golfový areál, tak aj tamojšie lyžiarske svahy. Susedné na Mýte pod Ďumbierom tiež nie sú ďaleko. Vo zvyšku lesa strmo padám. Toto ísť v daždi, musí byť zabijak. Takisto vyšliapať si to v opačnom smere. Turistický chodník pretína niekoľko lesných ciest. Musím si dať pozor, aby som natrafil na správnu. Pomôckou je, že sa križujú vo výške tisíc metrov. Len čo sa objaví, vydávam sa po pohodlnej lesnej ceste ešte dobrý kilometrík do cieľa dnešného putovania.

Záver

Skalka je (aspoň pre mňa) silný magnet, že mi ani nenapadlo absolvovať prechádzku v opačnom smere. Teda, pomaly sa ťahať z Táľov cez Babu. A od Baby sa celý čas kochať pohľadom na Skalku, až kým človek na nej nespočinie. Teraz s odstupom času mi to príde ako lepší nápad. A nielen pre správny uhol dopadu slnečných lúčov do žľabov Skalky. Tak nabudúce.

Upozornenie: Túru nie je možné absolvovať kedykoľvek. Podľa návštevného poriadku NAPANT-u je chodník č. 8447 v úseku sedlo za Žiarom – Kotliská (teda najkrajšia časť celej trasy, vrátane samotnej Skalky) sezónne uzavretý od 1. 10. do 30. 6., z dôvodu ochrany kamzíkov.

Fotogaléria k článku

+21 ďalších fotiek