Stmievalo sa. Príliš rýchlo. Rýchlejšie než som chcel. Dnu malým zamrežovaným oknom nazízala tma. Škrtol som zápalkou. Na popraskanú dosku stola dopadlo pár kvapiek bieleho vosku. Slzy, napadlo mi. Oko bez zreničky. Než stihlo zamrkať chladnúcim viečkom, zatlačil som doň sviečku. Drobné mihotavé svetlo iba zvýraznilo tmu.

Klíčil vo mne strach. Bál som sa aj nadýchnuť a bál som sa priznať si to. Hladné dvierka piecky nepatrne zívli. Zbytočne skoro som uhasil oheň, nadával som si a položil dlane na chladnúcu liatinovú platňu. Mal som počkať až sa vráti. Ak sa vôbec vráti. Už mal byť dávno späť. Hneď sa vrátim, tak to predsa povedal. A potom, potom už nebudeme na nič čakať. Vezmeme batohy a nohy na plecia a pôjdeme domov. Zbavíme sa ho. Necháme ho tu, v hlbokom snehu uprostred ničoho.

Pozrel som sa na hodinky. O dve hodiny nám ide posledný nedeľný vlak. Nestihneme ho. Určite ho nestihneme. Sem sme išli z tej malej železničnej zastávky minimálne tri hodiny. A za svetla. Ani neviem, kadiaľ presne. Gabriel určoval smer a povedal jasne, že to jediné, o čo nám ide, je zažiť divočinu. Poputujeme výhradne mimo turistických chodníkov a prešliapaných ciest. Budeme ako lesná zver, áno, tak to povedal. A rozosmial sa. Ako blázon. Úplne ako blázon. Chytil ma okolo krku a radostne mi kričal do ucha, ako lesná zver, rozumieš? Potom zvážnel a dodal, dôležité je nebáť sa, pretože niet sa čoho báť! Cesta sa o nás postará.

Áno, niet sa čoho báť. Ale to, čo si nás našlo, muselo prekvapiť aj jeho. Vlasatý vietor sa celou silou oprel do drevenej stavby, plameň sviečky sa zatriasol a roztancoval poschovávané, dávno mŕtve tiene. Tma zapraskala. Priestor sa naplnil.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Vŕzgajúci sneh. Kroky. Sú to kroky? Gabo? Gabo si to ty? Vlastný prestrašený hlas mi znel cudzo, v ušiach bubnovalo vlastné prchajúce srdce. Gabo! Podišiel som ku dverám. Trhnutím som ich otvoril.

Stmievalo sa. Šero dňa sa rýchlymi krokmi menilo na čerň noci. Nabrúsený vietor a bodavý dážď ich šľahal do tvárí. Kráčali mĺkvi, ustatí hodinami brodenia ťažkým, mokrým, sivým snehom. Ten vpredu stále častejšie zastavoval a skúmavo sa obzeral. Zrazu zmenil smer a začal zostupovať do rokliny. Brada a Ucho si vymenili pohľady a neochotne sa vydali za ním. Ako dlhé tiene.

Kľučkovali dolu strmým svahom hľadajúc najschodnejšiu cestu, no i tak neustále zakopávali o konáre ukryté pod snehom. Po pár desiatkach metrov sa terén narovnal, les preriedol a oni stáli na okraji dlhej lúky.

„Tak sme na mieste,“ s úľavou v hlase povedal ten vpredu a ukazoval cez škrabance dažďa a chuchvalce hmly na protiľahlú stranu.
„Mám sto chuti ťa prizabiť, Rambajz! A čo to ako má byť? Nejaká chajda, alebo senník?“ spýtal sa Ucho.
„Hej, vandrácka búda. Volajú ju Krvák.“
„Krvák?“ zhúkol Brada a hodil slinu do snehu. „Tak super, parádny názov. Hneď mi je veselšie v tejto pustatine. Mimochodom, už začínam rozumieť tým tvojím vyhýbavým rečiam a...“ „Pozri, nebol som si istý, či to vôbec nájdem,“ skočil mu do reči Rambajz. „Ten chalan v Zelenej Vrane, čo mi popisoval cestu, už mal niečo vypité. A ja som tiež nebol úplne triezvy. Ale vravel, že je to super búda, piecka, postele, vandrácky komfort.“
„To dúfam, pretože za ten dnešný deň si nič iné ako komfort nezaslúžime,“ zahlásil Ucho. Už nevládal byť ani protivný. „A budeme tu naďalej stáť v daždi a zime alebo aj zájdeme obzrieť tú super búdu? Mám celkom hlad a v kanadách mi niečo pláva. Predpokladám že to budú odmrznuté prsty, vy chumaji!“

Odlepili sa z okraja lesa a vyrazili krížom cez lúku. Na voľnej ploche ich opäť začal šacovať vietor. Goliere vytiahli o čosi vyššie, niekto popoťahoval sopeľ, niekto dym z cigarety. V duchu sa tešili na teplo, sucho, rum nepatrne nariedený čajom.
„Asi nebudeme sami,“ ozval sa po chvíli Rambajz. „Marí sa mi že v okne poblikáva svetlo.“
„Hej, tiež sa mi zdá.“
„Si mal povedať hneď, Rambajzko, že nás čakajú nejaké žubrienky zo Stratenej,“ rozradostil sa Brada. „Ty tajnostkár. Ak tam bude aspoň jedna blondínka máš odpustené.“
„Neviem, či to bude blondína, ale určite bude mať 170 rokov, mačku na pleci a iba kvôli tebe si práve holí podpazušie.“

Za oknom akoby poletovali opité svätojánske mušky, čochvíľa sa objavilo tlmené svetlo a zase sa pomaly strácalo. Dýchajúce svetlo, napadlo Ucha. Ale nechcel ďalej rozvíjať myšlienku, ktorá by ho mohla vyplašiť. Ešte pár metrov a stáli pred ním. Zrub postavený z hrubých poctivých dosák, vľavo jednoduché dvere, v pravej časti zamrežované okno. Na šindľovej streche dobrých dvadsať čísel starého deravého snehu.

Niečo sa im nezdalo. Skrz vietor v korunách vysokých borovíc, cez pravidelne padajúce kvapky topiaceho sa snehu zo strechy či vlastný dych chceli počuť, čo im hovorí tmavé, zamrežované, nemé okno.

Obliala ma tma. Do tváre mi dýchol čerstvý vietor. Voňal snehom. Číhal som na prichádzajúce kroky. Nádeje, ktorá si ma omotala okolo prsta som sa nechcel vzdať. Určite som ich počul, opakoval som si. Chcem, musím veriť.

Okamžite by som mu odpustil. Ani by mi neprekážalo, že nestihneme vlak, nejako by sme došli. Stopom, prvým ranným vlakom. Kráčal by som kľudne celú noc, od niekoho zavolal domov, že som v poriadku. Že už som na ceste. Že sa nemusia báť ako ja teraz.

Mám strach, že sa nevráti. Hrôzu z hlasu. Z volania. Z dlhého tiahleho nočného kvílenia, dorážalo to na nás ako ozvena zo všetkých strán. Počul som slová, ale nerozumel im. Hlas stúpal stále vyššie, potom sa náhle zlomil a rozpil sa v priestore. Vsiakol sa do nás.

Gabo sa ma snažil ukľudniť, hovoril mi, že sa predsa neposerieme. Niekto si z nás robí prdel, vidí že tu svietime, tak nás chce vyplašiť. Nejaký poľovník, somár. Vzal do rúk sekeru a kričal, len poď, ty kretén, nech ti rozbijem papuľu.

Neprišiel nikto.

Uveril som. Uveriť bolo ľahšie ako sa rozhodnúť a odísť sám proti noci. Ráno nebolo vidieť na krok, husto snežilo a zúrila fujavica. Boli sme radi, že sme pod strechou. Ak tam vonku striehol hlas, cez zavýjanie vetra sme ho nepočuli. Iba sme hľadeli cez malé zamrežované okno na stúpajúci sneh. Zrub celú noc stonal pod nápormi víchrice. Nezažmúrili sme oka čakajúc na ráno. Žiadne svitanie neprišlo, stále iba stena padajúceho snehu.

A keď víchor a sneženie ustávalo, začuli sme volanie znova. Gabriel na nič nečakal, schmatol sekeru a rozbehol sa von. Za hlasom. Ešte mi stihol povedať, že sa hneď vráti, a nebolo ho. Kvílenie naplnilo vzduch, prešlo do neznesiteľných výšok a náhle zmĺklo.

Zostal som sám.

Zatlačil prudko do dverí. Za nimi čakala tma. Stáli prekvapene na prahu. Do tvárí im dýchol ľadový, ťažký, vyčerpaný vzduch.

„To je nejaká blbosť,“ zahlásil Rambajz. „Brada, podaj mi lampáš!“ Kužeľ svetla prebehol tmavou miestnosťou ako hladná mačka. „Videli ste to predsa tiež, nie? To mihotavé svetlo v okne.“
„Nemohol to byť odraz niečoho?“

„Ucho a čoho? Mesiac nesvieti, vonku je tma ako v rohu a my sme tiež ničím nesvietili.“
„Od snehu?“ skúsil to znova Ucho a pokračoval: „Neviem, možno sme mali nejakú halucináciu z tvojej domácej slivovice, záleží na tom?“
„Máš pravdu, ale je to divné.“

„Divné veci prenechajme Trom pátračom a my poďme zakúriť a najesť sa,“ uzavrel Brada, vzal Rambajzovi lampáš a vošiel dnu. Jednoduchá miestnosť. Na pravej strane prázdny starý stôl, dve obyčajné stoličky a pod malým zamrežovaným oknom dlhá lavica. Vľavo od stola kachle a kôpka suchého dreva. Brada zasvietil na protiľahlú stranu. Dve železné poschodové postele. Natreté nabielo. Vôbec sa sem nehodili, pôsobili až príliš nemocnične. V rohu na zemi ešte ležal drevený rebrík, v strope nad ním otvor na povalu.

„Tak, to nevyzerá vôbec zle, kamaráti. Hor sa na drevo. Žiadna blondína tu síce nie je, ale...“
„Zasvieť tam hore na posteľ,“ prerušil Bradu Ucho.
Brada zdvihol lampáš nad hlavu a zamieril na vrchné lôžko. Na slamníku ležali dva bágle.
„Žeby tu predsa len niekto bol?“
„To akože sa pred nami schoval, hej?“ spýtal sa Brada a zasvietil smerom k otvoru na strope. A hneď na to sa zohol a skontroloval, či sa niekto neukrýva pod posteľami. „Je tam akurát nejaká drevenená debna, píla a sekera,“ oznámil výsledok.
„Pozri sa ešte hore na povalu.“

„Si sa posral,“ zhodnotil Brada Uchov nápad. „Navyše je rebrík opretý na zemi. To akože tam vyleteli, hej? Ak áno, tak o to menej sa mi tam chce pozrieť.“
„Nezdajú sa vám tie batohy divné? Vyzerajú ako staré krosná, s takými sa chodilo v sedemdesiatych rokoch.“
„Máš pravdu Rambajz. Môj foter s takým chodieval. Počkaj, to chceš povedať, že tu ležia dvadsať rokov?“
„A odkiaľ to mám vedieť? Ja ti len hovorím, že už som dávno u nikoho taký bágel nevidel. A že človek vidí na cestách všeličo.“

„Počúvaj, kedy tu bol naposledy ten tvoj kámoš zo Zelenej Vrany?“
„To nie je žiaden kámoš. Viem, že patrí k Osadníkom. Vieš ako to vyzerá vo Vrane na slezine. Po polnoci pije každý s každým. Dali sme sa pri pulte do reči, zobral som mu rum a z neho vypadlo, že pozná skvelú búdu. Prekvapilo ma, keď povedal, že sa nachádza tu, v Raji. Mám to tu celkom dobre pochodené, ale nikdy som o búde v týchto horách nepočul,“ uzavrel Rambajz.
„A čo ti ešte hovoril?“ zisťoval Brada.
„Vraj tu kedysi stával iný zrub. Využívali ho trampi z Košíc a keďže bol postavený z červeného smreku volali ho Červený zrub. Nikomu nechceli prezradiť, kde presne sa nachádza. Niekedy koncom šesťdesiatych rokov vyhorel. A na jeho mieste postavili túto búdu, Krvák. Ale niečo sa medzi nimi udialo a prestali sem chodiť.“

„Ja mám pocit, že sem už roky nikto nechodí,“ uvažoval Brada. „Ktovie, čo sa tu prihodilo. To, že niekto nazve búdu Krvák, musí mať nejaký dôvod, nemyslíš?"
„Možné to je,“ uznal Rambajz.
„Nepoznám partiu, ktorá postaví búdu a po pár rokoch ju nechá napospas. Možno sa stalo niečo medzi nimi, opili sa, pohádali pre nejakú babu a nakoniec sa dobodali. Možno to niečo prišlo z vonku.“
„Z vonku, hej? To ako nejaký krvavý prízrak,“ rozosmial sa Rambajz.

„Je mi divné, že ti niekto, koho nepoznáš, dá tip na skvelú búdu, kam nikto nechodí. Musel vedieť, že sem pôjdeš. Musel mať dôvod...“
„Ticho!“ prerušil ich Ucho. „Počujete?“
Hlas, volanie naplnilo vzduch, prešlo do škrípavých výšok a...

Slnko sa odrážalo v iskrivom snehu. Obloha ako vymetená, po ťažkých mrakoch ani stopy. Oslava nehybnosti, stav mieru a radosti. Dokráčal som hlbokým snehom doprostred bielej lúky a rozhliadol sa. Viedli ku mne iba moje vlastné kroky.

Nikdy sme sem nemali dôjsť. Nikdy sme nemali opustiť neprešliapane cesty. Chodníky okolo sú plné vlkov. Nahou tvárou sa dívam na prázdne dno. Viem, že už sa nikdy nevrátim. Každý deň zahyniem v lavíne, každý deň prikladám na oheň.

Čisté nebo. Čistý sneh. Červený zrub.

Plamene zahnali tmu. Nikto nepočul syčanie topiaceho sa snehu. Nárek stromov.

Nikdy ich nenašli.

Fotogaléria k článku