Na potulkách našimi horami často stretávam českých turistov, ktorí majú k slovenským horám veľmi pozitívny vzťah. Mám však pocit, že naopak to až tak neplatí. Dlho som premýšľal, že by som sa o tom mal presvedčiť na vlastnej koži a ako najvhodnejšie pohorie som si vytipoval Jeseníky. Sú jednými z najvyšších a vraj najmenej komerčných hôr našich českých susedov a pre mňa teda dostatočne atraktívnymi. Na začiatku septembra 2018 som sa po dlhšom plánovaní rozhodol prejsť si ich hrebeňovku. Jeseň so svojimi esenciami bude najvhodnejšia na pochod pre mňa úplne neznámymi horami.

Hrebeňovku som sa rozhodol rozvrhnúť na 2,5 dňa so začiatkom v sedle Skřítek a s koncom v sedle Ramzová. Budem tak mať dosť času na rozhliadanie, fotografovanie, spoznávanie a nasávanie atmosféry nových končín. V úvode septembra čerpám niekoľko dní dovolenky a pri sledovaní počasia sa snažím vybrať najlepšiu predpoveď. Začínať tak budem po prechode frontu a verím, že to stihnem do príchodu ďalšieho. Aby ma nič neprekvapilo, nocľahy som situoval do útulní s prameňmi. V deň D tak plný očakávaní konečne vyrážam vlakom smer Šumperk.

Trasa

Sedlo Skřítek – Ztracené kameny – Jelení studánka – Vysoká hole – Chata Ovčárna – Praděd – Chata Švýcárna – Červenohorské sedlo – Červená hora – Vřesová studánka – Keprník – Chata Šerák – sedlo Ramzová

Polohladný ku kamennému moru

Zo Šumperka sa autobusom presúvam do sedla Skřítek cestou s niekoľkými serpentínami. Je poludnie a v tunajšom motoreste som sa tešil na teplé jedlo. Lenže kvôli odstávke elektriny je akurát dnes zavreté, čo nemilo prekvapuje aj posádky áut, ktoré mali rovnaké úmysly. Mrzuto chrúmem suchý chlieb s klobásou, čítam pár infopanelov a neskôr fotím kamennú sochu škriatka, ktorý dal sedlu meno. Po čase predsa vyrážam asfaltkou popri obrovskom rašelinisku Skřítek a neskôr pomaly stúpam smrekovým lesom na rázcestie Pod Ztracenými kameny. Tu ma zaujme prístrešok s náradím na opravu bežiek. Rozdiely v "horskej infraštruktúre" medzi našimi krajinami mi padajú do oka hneď od začiatku.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Lesná cestička pozvoľna stúpa, stromy sa zmenšujú až dorážam na zaujímavé miesto zvané Ztracené kameny. Sú to bralá vyčnievajúce do priestoru, pod ktorými sa rozprestiera menšie kamenné more. Chvíľu tu sedí párik mladých ľudí, ale neskôr si prvý poriadny výhľad na hory vychutnávam sám. Je príjemný podvečer, mraky sa rozpúšťajú a počasie sa vylepšuje presne podľa predpovede. Fotím, rozhliadam sa, ale keďže som tu prvýkrát, okrem Králického Snežníka nedokážem pomenovať prakticky nič z okolitej krajiny. Pri mojom odchode sa tu ešte zjavuje trojica chlapíkov, ktorá má naponáhlo, a tak sa len zdravíme.

Ďalej stúpam kľukatým chodníčkom pomedzi košaté smreky až sa terén narovnáva a les pozvoľna redne. Dosahujem plochý vrchol Pecného (1334 m) s ďalšou peknou skalkou. Výhľadu tu dominuje neďaleká Břidličná hora a hlavný hrebeň smerujúci k Pradědu. Blízke okolie so stromčekmi, čučoriedkami a skalkami je taktiež veľmi fotogenické. Vykúkajúce slniečko ešte zvýrazňuje celkovú príjemnú atmosféru. Odtiaľto šliapem zaujímavým terénom po rovine popri vzornom tyčovom značení. Chodníček totiž vedie rozhraním trávy a kosodreviny. Břidličnú horu (1358 m) zelená značka podchádza, ale mám chuť vyšliapať si aj na jej vrchol. Predieram sa hustým červenajúcim sa čučoriedím s občasnými pásmi kamennej sute až dosahujem malú lúčku na jej temene.

Parádne výhľady aj prekvapivé zvieratá

Pri výstupe som mal možnosť pozrieť si z nadhľadu sedlo Jelení studánka s útulňou, kam smerujem. Ja si však ešte zachádzam na severný okraj vrcholu, kde sa terén strmšie láme do údolia. Sú tu kamenné moria, vďaka ktorým vrch zjavne získal svoje meno. Ale hlavne sa tu otvára parádny výhľad do hlbokých údolí pokrytých rôznorodými smrekovými lesmi. Zaujímavo pôsobí hlavný hrebeň ťahajúci sa k nezameniteľnej pyramíde Pradědu v diaľke. Fotogenický je tiež prechod lesa do solitérnych stromčekov, červených čučoriedok a žltej trávy na holiach. Na veľkolepú horskú scenériu sa neviem vynadívať a odchádza sa ťažko. Odrazu ma opodiaľ prekvapujú dva pasúce sa kamzíky. Vedel som že tu žijú, ale netušil som, že ich uvidím. Vraciam sa na hrebeňový chodník a prichádzam do sedla Jelení studánka.

Okrem prameňa zachyteného do dreveného válova a križovatky troch značiek tu stojí hlavne čosi ako malá kamenná útulnička. Vo vnútri však nie je nič okrem kamennej lavice s drevenými doskami. Najprv som tu sám a tak si skladám batoh a s foťákom sa trochu potulujem po okolí. Vychutnávam si príjemný večer v tichu neznámych hôr. Slniečko zapadá za Břidličnú horu a na rozpadajúcich sa mrakoch vytvára nevšedné farebné divadlo. Keď už nikoho neočakávam, predsa len doráža chlapík a pri večeri spolu debatujeme až do úplnej tmy. Potom si každý nachádzame svoje miesto na tvrdých laviciach a postupne usíname.

Osamelé ranné fotenie

Na svitaní opäť vyrážam na fotolov. Motám sa lúčnatými svahmi Jelenieho chrbta (1367 m), ktoré vychádzajúce slnko sfarbuje do zlatožltých odtieňov. Na východnom horizonte slabo rozoznávam kontúry Moravsko-sliezskych Beskýd. Postupne sa presúvam na stranu obrátenú k Břidličnej hore, kde medzi trávou, kosodrevinou a čučoriedím hľadám najkrajšie kompozície. Atmosféra ranných hôr je vskutku nádherná a do útulne sa preto vraciam až po dlhšom čase. Spolunocľažník je už preč a mňa mrzí, že sme sa aspoň nerozlúčili.

Po raňajkách a zbalení batoha sa ešte chvíľu zabávam fotením. Scenérii červených čučoriedok, žltej trávy a Břidličnej hory v pozadí nedokážem odolať. Následne, čiastočne v kosodrevine, širším chodníkom traverzujem Jelení hřbet. V sedle nad Malým kotlem najprv čítam tabuľku náučného chodníka a potom sa zdravím s prvým protiidúcim turistom. Odtiaľto pozvoľna naberám výškové metre a popod Veľký Máj (1384 m) sa dostávam na hôľny hrebeň.

Hôľnym hrebeňom do rušného strediska

Som v prostredí, kde vidím na väčšiu vzdialenosť pred seba. Hrebeň smerom k Pradědu je na slovenské pomery až nezvykle široký a plochý. Pôsobí ako vyzdvihnutá planina posiata trsmi kosodreviny a množstvom solitérnych smrekov. Šliapem popri tyčovom značení, ktoré je tu za hmly bezpochyby neoceniteľné. Dnes je však luxusné azúro s takou modrou, akú som už dávno nevidel. Vôkol je ozaj krásna horská krajina, v ktorej identifikujem Keprník či pohorie Králický Snežník. Pozvoľna dosahujem plošinu na Vysokej holi, odkiaľ sa otvára pekný spätný pohľad smerom k Břidličnej hore. Pôsobí pomerne ďaleko. Pri tabuľke na vrchole Vysokej hole (1463 m) so zamknutou drevenou chatkou si skladám batoh a rozhodujem sa pre asi 20-minútový oddych.

Počas občerstvenia som sa dočítal, že kosodrevina je v oblasti neprirodzená a prebieha tu proces jej odstraňovania. Tým sa vysvetľuje skupinka ľudí s nákladiakom pracujúca obďaleč na okraji Veľkého kotla. Od rána som stretol asi päť turistov, ale tu nastáva zlom. Od strediska pod Pradědom sa proti mne valia desiatky ľudí a je jasné, že kľud sa končí. Napriek tomu má miesto svoje čaro a výhľad hlavne do diaľky je úžasný. Vôkol sa rozprestiera množstvo údolí a lesnatých masívov hôr bez viditeľných miest či dedín. Všetkému samozrejme dominuje pyramída Pradědu s vysielačom, ktorý mám rovno pred nosom. Vskutku impozantný hôľny velikán. Pri historickom hraničnom kameni ešte krátko debatujem s českými dôchodkyňami, ktoré prekvapila slovenčina z mojich úst a po čase zdvíham kotvu.

Logicky by smer postupu bol ku krásnemu skalisku vyčnievajúcemu z hôľnej pláne, zvanému Petrovy kameny. Lenže zastavujem pri závore s tabuľkou informujúcou o tom, že pri nich rastie veľmi vzácna endemická rastlinka a je na ne prísny zákaz vstupu. Fotím si ich preto iba z diaľky, s Pradědom totiž vytvárajú efektnú dvojicu. Chodník oblúkom klesá opäť do pásma lesa a čučoriedia, v ktorom hrajú prím červené a zelené odtiene farieb. Míňam odbočku do Veľkého kotla a stretám čoraz viac turistov. Križujem svah s lyžiarskymi vlekmi a dorážam do strediska pod Pradědom.

Václavákom na najvyšší bod

Niekoľkým stavbám tu dominuje architektonicky celkom pekný hotel Ovčárna, akurát že s dĺžkou vyše 100 m je ako päsť na oko. Aj vďaka autobusu sú tu davy výletníkov, a keďže toto vôbec nie je moja šálka kávy, príliš sa tu nezdržujem a pokračujem asfaltkou smer Praděd. Okolitý horský smrekový les je ozaj nádherný, ako z katalógu o pralesoch, len atmosféra je tragická. Postupne míňam odbočky k chate Barborka, hotelu Kurzovní aj do Divokého dolu a na rázc. pod Pradědom sa ocitám opäť v hôľnom pásme. Na najvyšší bod vedie slepá odbočka a mieria tam rôznorodé typy ľudí. Od Ovčárny sa cítim ako na Václaváku. Okrem navoňaných pešiakov, rodičov s kočíkmi, cyklistov a dôchodcov s barlami mi do oka padá vozíčkar. S veľkým batohom na chrbte sem absolútne nezapadám.

Na strechu Jeseníkov je to len 1 km, a tak to idem doklepnúť. Cesta sa obtáča zo severu a poskytuje skvelé výhľady. Samotný vrchol Pradědu (1491 m) je pomerne plochá placka, ktorej dominantou je, opäť architektonicky vydarená, budova vysielača. Zaujímavosťou je, že vrchol antény je najvyšším bodom ČR - vyšším ako známa Sněžka. Všade naokolo sa tmolia desiatky ľudí, a tak keď sa nechám zvečniť so sochou deda Praděda, idem nakuknúť dovnútra. Reštaurácia je však plná a do výťahu vedúcemu na vyhliadkové poschodie sa mi s batohom nechce tlačiť. Radšej idem na vzduch a usalaším sa mimo hlučného davu kúsok opodiaľ.

Kruhové výhľady a pokojnejšia chata

Premýšľam, ako dlho som plánoval výstup na tento vrch, a teraz tu sedím a vychutnávam si úžasné počasie. Na modrej oblohe nie je jediný mrak, teplota je na krátke tričko, akurát to celé znepríjemňuje silnejší vietor. Dávam si koliesko okolo vysielača a kochám sa výhľadmi. Krásne sa vyníma hrebeň medzi Vysokou holou a Břidličnou horou, ktorý mám v nohách, ale obzerám si aj masív Keprníka, kam smerujem. Králický Snežník je taktiež ľahko identifikovateľný. Spomeniem ešte jeden masív Mravenečník - Vřesník, na ktorom sa nachádza zaujímavá prečerpávacia vodná elektráreň Dlouhé stráne. Osobne sa mi ešte páči, že Praděd sa dvíha akoby v strede pohoria, lebo vôkol je len množstvo zalesnených hrebeňov a kopcov. Kotliny so sídlami nie sú príliš na dohľad.

Čas však neúprosne plynie, a preto sa vraciam na rázcestie pod vrcholom. Pri klesaní si v dave všímam tri dievčatá s veľkými batohmi a teším sa, že viacdňoví turisti predsa ešte nevymreli. Odbáčam po červenej značke smerom k Chate Švýcárna. Asfalt je rozbitejší, ľudí ubudlo, ale najviac ma zaujal okolitý porast. Šliapem krásnym horským smrekovým lesom s farebnými čučoriedkami a jarabinou presne podľa môjho gusta. Prostredie sa otvára až pri sympatickej chate Švýcárna, situovanej na okraji väčšej lúky. Ľudí tu veľa nie je a vo vnútri si s ľahkosťou sadám za stôl a objednávam si niečo chutné do žalúdka. Po hodinke oddychu v príjemnej atmosfére som pripravený opäť vyraziť.

Kraj hrebeňových rašelinísk

Po vstupe do lesa v masíve Veľkého Jezerníka (1306 m) zostávam úplne sám. Chvíľu ťapkám vybagrovanou cestou vysypanou štrkom až na rázcestie zelenej a červenej značky, kde pochopím, že je to kvôli podmáčanému terénu. Na štrk je tu pokladaná ešte nedokončená drevená podlaha, aby sa autá nezabárali do blata. Ja však odbočujem na úzky drevený chodníček, ktorý sa ťahá, kam až moje oči dovidia. Je to nevšedné, pretože u nás ich v takejto dĺžke nemáme. Okolitý riedky smrekový les má zvláštnu atmosféru. Klesám na plošinu Malého Jezerníka (1200 m), pričom drevená línia sa tiahne stále predo mnou. V okolitom čučoriedkovom rašelinisku sa objavuje niekoľko jám s hlbšou vodou. Prechádzam úsekom bývalej rúbane s mladými stromčekmi, odkiaľ sa naskytá zaujímavý pohľad na kužeľ kopca s PVE Dlouhé stráne. Pri zostupe do sedla pod Malým Jezerníkom sa zas pomedzi smriečky ukazuje približujúci sa Keprník.

Za sedlom prekonávam ďalší kopček a nakrátko sa pristavujem pri drevenom prístrešku, ktorý by poslúžil na úkryt pred dažďom, ale na nocľah len v núdzi. Následne zo severu traverzujem vrch Veľký Klínovec (1163 m) a križujem niekoľko zjazdoviek. Z nich dobre vidím lyžiarske stredisko v Červenohorskom sedle a zalesnenú Červenú horu, kam sa uberám. O 10 minút mostom prechádzam ponad hlavnú cestu a medzi obrovskými hotelmi hľadám závetrie, keďže nepríjemne prefukuje. Je tu pomerne mŕtvo, a tak sa v kľude občerstvujem pred záverečným výstupom dňa.

Poznámky:

• fakty o túre sú uvádzané z celej trasy;
• pokračovanie uverejníme o týždeň.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek