V prvom článku som opísal dôvody výberu krásneho pohoria na pomedzí Moravy a Sliezska. Predstavil som putovanie jeho hôľnou časťou bez výraznejších vrcholov s výnimkou dominantného Pradědu. Sprevádzalo ma nádherné počasie, ďaleké výhľady a v úvode minimum turistov. V okolí Pradědu premávka zhustla, ale neskôr som sa opäť ponoril do opustených smrekových lesov. Čo som zažil v masívoch Červenej hory, Keprníka a Šeráka sa dočítate ďalej.

V ústrety Červenej hore

Druhú časť môjho opisu Jeseníckej hrebeňovky začínam v Červenohorskom sedle, ktoré s výškou asi 1013 m zrejme patrí v Česku k najvyššie položeným cestným horským sedlám. Po oddychu medzi veľkými barabizňami križujem ďalšie zjazdovky, zdravím párik turistov a vychutnávam si spätný pohľad na Velký Klínovec. Po chvíli sa vnáram do lesa, kde sa objavuje pekná malá drevená kaplnka. V jej vnútri je viacero tabuliek s menami ľudí, ktorých si tunajšie hory vzali.

Širokou cestou pozvoľna stúpam hustým lesom a premýšľam, ako to asi bude vyzerať na dnešnom mieste nocľahu. V jednom momente sa obzriem za chrbát a zostávam milo prekvapený. Ponad vrcholky mladých smriečkov vidím Praděd, ktorý parádne dominuje množstvu zalesnených hrebeňov. Zdá sa pritom tak ďaleko, až sa mi nechce uveriť, že som na ňom stál len pred pár hodinami.

V krátkom slede míňam rázcestia Pod Bílým sloupem a Bílý sloup s trojicou chlapíkov. Druhé menované je dôležité, pretože tu opúšťam červenú značku, ktorá podchádza Červenú horu traverzom. Ja však idem hrebeňovku, a preto si vyberám žltú, mieriacu na vrchol. Konečne šliapem úzkym chodníčkom v čučoriedí, kosodrevine a krásnom horskom smrekovom lese s tajuplnou podvečernou atmosférou. Tabuľka lavínového nebezpečenstva tu pôsobí trochu bizarne, ale pri pohľade do mapy zisťujem, že východné svahy sú vlastne strmé žľaby tvoriace PR Snežná kotlina. Nakoniec vrcholček (1333 m) predsa podchádzam a dorážam do sedla Červená hora na rázcestie.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Romantický večer pri liečivom prameni

Okolité prostredie mi pripomína vrcholové partie mojej obľúbenej Veľkej Vápenice v Nízkych Tatrách. Rozkladá sa tu totiž pekná lúka s trsmi čučoriedia, kosodreviny a smrekov, orientovaná k západu. Všetko navyše dopĺňajú svorové skalky. Výhľad je čiastočne clonený, ale aj tak stojí za to. Vysielač na Praděde pôsobí ako maják na zvlnenom horizonte horských hrebeňov. V blízkom údolí vidím dedinku Bělá pod Pradědem a mestečko Jeseník. Bezpochyby najpríťažlivejší je však pohľad na zalesnenú hradbu masívu Keprníka a Vozky oproti cez dolinku. Po čase schádzam k malej kamennej kaplnke s drevenou strechou poniže na lúke.

Ocitám sa na rázcestí Vřesová studánka, príznačne nazvanom po údajne liečivom prameni, vytekajúcom vo vnútri sympatickej stavbičky. Z panela sa dozvedám aj to, že tu kedysi stála chata, ktorá však padla za obeť požiaru. Dnes tu stretám párik turistov, ktorí nie sú príliš komunikatívni. Zrejme som im pokazil romantický večer vo dvojici. Kým obďaleč stavajú stan, ja si robím hygienu a rozkladám veci vo vnútri. Keď slnko klesá nižšie, vybieham ešte na skalky na hrebeni nafotiť si večerné divadlo. Celé prostredie odeté v mäkkých oranžovo-ružových farbách má svoje čaro a ja tu postávam, až kým Oskar nezalezie za masív Vozky. Až potom sa vraciam do kaplnky a zipsujem sa do pelechu.

Svitanie utlmené mrakmi

Ráno chvíľu premýšľam, či sa mi oplatí vstávať na východ slnka, pretože boli hlásené oblaky. Pokušeniu neodolám a predsa vybieham kúsok do sedla. Na východnom horizonte sú síce mračná, ktoré slnko utlmujú, no má to svoje čaro. Na serióznejšie svetlo musím čakať dlhšie, ale keďže dnes mám pred sebou len krátku trasu, môžem si zdržanie dovoliť. Trpezlivosť sa mi vypláca, lebo ranné svetlo krásne zvýrazňuje jesennú paletu farieb okolitého lúčno-lesného prostredia. Obzvlášť ma zaujal pohľad na zalesnenú hradbu Keprníka a Vozky naproti, ktorú tieň prerezáva na dve polovice. V strmých svahoch Vozky vidieť niekoľko sutinových polí, ktoré som si včera nevšimol. Až keď som dostatočne opojený výhľadmi a atmosférou, vraciam sa späť do kaplnky, kde raňajkujem a balím sa.

Keď som znova v sedle, slnko je už vysoko. Spravím si pár fotografií a s prísľubom návratu vyrážam odkrajovať ďalšie metre hrebeňovky. Chodník chvíľu vedie kosodrevinou až k peknému Kamennému oknu. Štverám sa na skalky poskytujúce výhľady aj do vzdialenejšieho okolia. Odtiaľto klesám riedkym smrekovým lesíkom s čučoriedkovým podrastom do sedla pod Vřesovkou. To je dôležitou križovatkou, odkiaľ značky mieria do piatich smerov. Mne tu však do oka padá hlavne červenými plodmi obsypaný strom jarabiny vtáčej. Je vďačným objektom fotoaparátu.

Tajomným lesom na poslednú tisícštyristovku

Chodník opäť najprv prudšie naberá výškové metre, aby sa neskôr narovnal. Z lesa som jednoducho nadšený. Riedko rastúce smreky s množstvom vývratov sú podľa mojej mienky ideálnym prostredím pre tetrova. Ktovie či tu žije. V jednom úseku opäť šliapem po drevených doskách až dorážam k vyhliadke na malé rašelinisko s infotabuľkou. Následne po čase dosahujem ďalšie rázcestie zvané Trojmezí, kde si na tabuľke čítam o pôvode názvu.

Počas celej doterajšej trasy ma fascinuje množstvo tabúľ so zaujímavými informáciami o daných lokalitách. Na Slovensku sa ešte máme čo učiť. Postupne ma míňa v oboch smeroch pár ľudí, ale inak kráčam stále sám. Les hustne a je čoraz tajomnejší. Ako stúpam vyššie, mení sa na kosodrevinu až konečne zastavujem na holom temene vrchu Keprník (1422 m).

Nachádzajú sa tu nízke svorové skalky, ku ktorým vedie zábradlie, aby sa nevydupávali paralelné chodníky v rezervácií. Tmolí sa tu do desať ľudí, pričom jedni odchádzajú, iní prichádzajú. Užívam si kruhové výhľady, kvôli plochému vrcholu prevažne do diaľky. Na severe leží susedný zalesnený Šerák (1350 m) s chatou a lanovkou a za ním kúsky inverznej oblačnosti. Na západe sa zas dvíha Kralický Sněžník. Južne rozoznávam Vozku s bralom a riedkym lesom pokrytú Červenú horu. A na horizonte sa vlní silueta hrebeňa od Pradědu po Břidličnú horu. Kvôli protisvetlu a výraznejším mrakom to však nie je najfotogenickejšia scenéria. Nakrátko sa dávam do reči s dôchodcami a preberáme Jeseníky aj Tatry. Nakoniec všetci odchádzajú a pár minút tu zostávam úplne sám. Chvíľku meditujem a po asi 1,5 hodine sa tiež poberám ďalej.

K chate pod lanovkovým vrchom

Širokým chodníkom sa postupne vnáram do kosodreviny a následne do lesa. Pozvoľna klesám a vychutnávam si ticho hôr, rušené len občasným šumením stromov. Na moje prekvapenie, v tomto úseku nestretávam ani živú dušu a míňam len starý kamenný pätník. Bez povšimnutia kráčam cez rázcestie s modrou značkou a pristavujem sa až na ďalšom zvanom Šerák rozc. Neďaleko sa nachádza chata Jiřího na Šeráku a keďže mi vyhladlo, mám v pláne využiť jej služby.

Za okamih stojím pred sympatickou kamennou chatou so zvoničkou a obmedzeným výhľadom na kúpeľné mestečko Jeseník v údolí. Mraky sa už zbiehajú, ale keď vchádzam dnu, ešte svieti slnko. Sedí sa mi tu dobre, a tak si pohodlie, teplé jedlo a miestne pivko vychutnávam asi hodinu. Keďže sa blížim do civilizácie, na toaletách si robím malú hygienu, aby som zmyl prach a pot z tváre. Keď vzápätí vychádzam von, registrujem výraznejšie zhoršenie počasia. Ochladilo sa, je zamračené, a tak namiesto zachádzky na vrchol volím ústup.

Slnečnému počasiu v cieli dochádza dych

Na rázcestí s červenou značkou som za okamih a začínam ňou pomaly klesať traverzujúc južné úbočia Šeráku. Cesta je široká tak akurát, ale pomerne dosť kamenitá, miestami pripomínajúca vysokotatranské chodníky. Niekde tu má byť miesto zvané Koňská vyhlídka nazvané na pamiatku konských povozov, ktoré tadiaľto stúpali na chatu. Až neskôr za hranicou rezervácie míňam menšie rúbanisko, no výhľad ma neoslnil. Dorážam na prestupnú stanicu Černava, odkiaľ mieria lanovky na Šerák a do sedla Ramzová. Je tu veľká kovová socha kamzíka a prechádza sa tu skupinka výletníkov. Keďže sa však zbiehajú búrkové mračná, radšej pokračujem ďalej.

Stále klesám úbočím až na rázcestie s modrou, kde sa moja červená stáča prudko takmer do protismeru. V nudnom smrekovom lese míňam kaplnku s prameňom vody, prekrížim zjazdovku s lanovkou až dosahujem okraj lúk strediska Ramzová. Vôkol je viacero chatiek a vlekov. O asi 17.30 h nachádzam peknú útulničku Lesov ČR, do ktorej len kontrolne nakuknem, keďže práve tu hodlám stráviť noc. Najprv sa však vyberám dotiahnuť posledné stovky metrov k záverečnému rázcestníku. Križujem hlavnú cestu i železničnú trať a zanedlho sa fotím s poslednými tabuľkami v sedle Ramzová. Moje putovanie hrebeňom Jeseníkov sa tu skončilo, ale ešte si zájdem na lúku povyše, odkiaľ je spätný výhľad na masív Šeráku. Oblohu však v momente pretne blesk a hrom a mne dochádza, že som to stihol na chlp presne. V začínajúcom daždi sa poklusom vraciam naspäť.

Karma ma opäť dobieha

Priamo pri útulni som si všimol chatku s reštauráciou a napadlo mi, že si tam môžem dať "slávnostnú" večeru. O 18.10 h stláčam kľučku a zisťujem, že je zamknuté. Mierne šokovanému mi až teraz padajú do oka otváracie hodiny, ktoré boli do 18-tej. Keby som sem išiel hneď, pochutnal by som si, lenže takto sa mi len karma na plné ústa vysmiala do tváre. Presne ako na začiatku v sedle Skřítek. Sklamane tak v útulni jem kúsky chleba a zapíjam ich vodou.

Spomenúť ešte musím jednu zaujímavosť. Cez sedlo Ramzová totiž prechádza rozvodie medzi Baltským a Čiernym morom a v útulni sa s týmto faktom úsmevne pohrali. Sú tu dve umývadlá s dvomi kohútikmi a voda z každého z nich odteká do iného mora. Naozaj vtipné, čo Česi nevymyslia. Na lavici si rozkladám spacák a za silnejúceho dažďa za oknami sa snažím zaspať. Na druhý deň ráno sa len pobalím a stále v daždi dokráčam opäť na železničnú zastávku voňajúcu novotou, kde vyčkávam na svoj spoj.

Zhodnotenie

Do pohoria som išiel hlavne preto, aby som konečne videl a spoznal hory u našich susedov, ktoré mi boli takmer úplne neznáme. Charakter hrebeňa je tu výrazne plochý, na čo nie som zo Slovenska zvyknutý, ale aj planiny mali svoje čaro. Čo ma veľmi oslovilo, boli krásne presvetlené horské smrekové lesy, navyše vo vrcholových častiach zachovalé. Presne ako to mám rád. Výhľady z hôľnych partií taktiež stáli za to a zvýraznili ich slnečné dni, ktoré som dokonale trafil. V dosahu očí neboli po celý čas väčšie sídla, čo vytváralo pocit divočiny.

Neviem, či je to štandard, ale na trase som s výnimkou oblasti Pradědu a Keprníka so Šerákom takmer nikoho nestretol. Rašeliniská vo vrcholových častiach boli tiež niečo nevšedné, čo u nás v takomto rozsahu nie je. Osobne ma pozitívne prekvapilo mnoho informačných panelov. Prakticky na každom zaujímavom mieste som sa mohol dozvedieť informácie o danej lokalite. Celkovo putovanie hrebeňom Jeseníkov splnilo moje očakávania v plnej miere. Rád sem v budúcnosti opäť zájdem a odhalím ďalšie krásy ukryté v údoliach, či na bočných hrebeňoch.

Poznámka: fakty o túre sú uvádzané z celej trasy.

Prvá časť putovania:

Túra Hrebeňom Jeseníkov začiatkom jesene I.

25. 11. 23 Martin Baniari

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek