Trasa

Levice, časť Kalinčiakovo – Malé Krškany – Horšianska dolina, južná časť – Levice, časť Horša – Horšianska dolina, severná časť – Žemberovce

Na jar tohto roku sa mi podarilo prvýkrát nazrieť do Horšianskej doliny, a keďže ma očarila svojou divokosťou a krásou, rozhodol som sa jej prechod zaradiť do plánov nášho turistického klubu. Záujemcov som upozornil na brod, pred ktorým sme sa na jar otočili, a tak sme sa tentoraz vybrali náležite vystrojení, s paličkami a poriadnymi topánkami.

Kalinčiakovo

Kvôli výhodnému spojeniu miestnou dopravou sme si prechod naplánovali so začiatkom v Kalinčiakove a s koncom v Žemberovciach. Od úsekov medzi obcami a samotnou tiesňavou som si mnoho nesľuboval, bral som ho len ako nutné zlo, aby sme mohli prejsť dolinu úplne celú. Ako to už býva, skutočnosť prekonala naše očakávanie a na zdanlivo fádnej pahorkatine sme objavili viaceré pozoruhodné miesta.

Po vystúpení z autobusu v mestskej časti Levíc, Kalinčiakove akosi nič nenasvedčovalo, že tu neďaleko by mala byť hlboká dolina. Naopak, všetky cesty z obce zdali sa mi byť takmer rovné a iba na obzore vyčnieval kriakmi porastený vrch Surdok s majestátnou výškou okolo 200 metrov.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Najprv ku kaštieľu, postavenému v 18. storočí v barokovom štýle, neskôr prestavanému do dnešnej klasicistickej podoby. Z informačných tabúľ sa dozvedáme o zaujímavej histórii kaštieľa i jeho moderných úpravách. Jeho počiatky siahajú až do 15. storočia, neskôr bol viackrát prestavovaný. V nedávnych časoch jeho priestory využívalo roľnícke družstvo, dnes slúži ako kultúrny dom mestskej časti.

Ďalšou pamiatkou v obci je objekt omnoho starší, na vyschnutej travertínovej kope stojaci kostol z 12. storočia. Aj tu nájdeme informačnú tabuľu, z ktorej pár riadkov odpíšem: Románsky kostol reformovanej kresťanskej cirkvi postavený na miernej vyvýšenine na pravom brehu riečky Sikenica patrí k ucelene zachovaným pamiatkam románskej sakrálnej architektúry na Slovensku. Jednoloďovú stavbu postavili pravdepodobne v polovici 12. storočia členovia šľachtického rodu Šimoniovcov.

Popri potoku Surdok k pieskovej bani

Čoskoro zisťujeme, že tadiaľto vedú značky náučného chodníka, ktorý vedie z Kalinčiakova popri potoku Surdok k pieskovej bani. Z Kalinčiakova ideme a teda vieme, kde to je, ale kde je piesková baňa, to vôbec netušíme. Na našej mape nie je ani náučný chodník ani baňa, tak snáď to nebude príliš veľká zachádzka. Schádzame k potôčiku lemovanému velikánskymi dubmi a vŕbami. Prečítame si voľačo o miestnom rastlinstve a dozvedáme sa, že najväčším stromom je tu dub letný s obvodom takmer štyri metre.

Piesková baňa je priamo pred nami a vyzerá úplne inak ako som si ju predstavoval. V neveľkej priehlbni pred baňou je plytké močarisko a nad ním sa vypína kolmá stena z piesku takmer bielej farby, z ktorej kde-tu vyrastá zopár stromčekov. Ani tu nechýba tabuľa náučného chodníka, na ktorej sa dočítame o vzniku tunajších pieskov ukladaním sopečného materiálu v plytkom mori. Náučný chodník sa tu končí, my skúsime pokračovať ďalej po ceste, ktorá by nás mala priviesť do Malých Krškán. Cesta, i keď nie je celá na mape, je celkom zreteľná, miernym oblúkom nás vedie rozhraním lesov a polí. Zvlnenou krajinou s peknými výhľadmi na Levice i okolité vinice schádzame do obce. Ulicou pri riečke Sikenica prídeme k starému opustenému lomu.

Cyklocestou v Horšianskej doline

Bývalý lom nad Malými Krškanmi je dnes upravený na rekreáciu. Je tu rovná trávnatá plocha, ohniská s lavičkami i altánok. Pravdaže, využijeme pekné miesto na malé občerstvenie a tiež si prečítame zopár riadkov o Horšianskej doline. Tvorí ju kaňon zarezávajúci sa do andezitového podložia s mohutnými skalnými stenami. Dno doliny je zarastené hustou jelšovou vegetáciou a jej svahy predstavujú xerotermný biotop s teplomilnou vegetáciou lesostepného charakteru.

Tu sa začína či končí ďalší náučný chodník, vedúci južnou časťou Horšianskej doliny po štrkovo-hlinitej lesnej ceste vysoko nad riekou. Prechod touto časťou doliny je veľmi pohodlný, cesta je široká a kríky po jej stranách boli v čase našej návštevy čerstvo vystrihané. Po ľavej strane máme balvanmi pokryté úbočie, po pravej ťažko priechodnú húštinu lužného lesa. Škoda len, že od samotnej rieky sme vzdialení a z jej hladiny nič nevidíme. Až tesne pred obcou Horša sa priblížime k rieke, tečúcej v tomto mieste pod polámanými stromami.

Horša

Za závorou a označením prírodnej rezervácie prichádzame k prvým domom Horše, v súčasnosti tiež mestskej časti Levíc. Pomenovanie obce veru nijako nesúvisí s tým, že by sa jej obyvateľom žilo horšie, ale je odvodený od mena jej niekdajších majiteľov, rodiny Horhy. Nad obcou sa nachádzajú zvyšky barokovej kúrie, dnes v dezolátnom stave. Taktiež je zničený kostolík, neskoro klasicistická stavba s pristavanou vežou z 19. storočia. Nájdeme ho tesne vedľa cesty, skrytý v poraste a symbolicky ohradený pletivom.

Jedinou zachovanou a funkčnou pamiatkou v obci je klasicistický evanjelický kostol, stojaci vysoko nad údolím na borovicami porastenej stráni. Vyjdeme k nemu po strmých schodoch a keďže je budova zamknutá, pokúšame sa aspoň cez okná nazrieť dnu. Je tam zopár drevených lavíc, inak z vnútorného vybavenia nevidím nič.

Veľká lúka v rozšírenej časti doliny dnes slúži ako kynologické cvičisko. Stojí tu niekoľko prekážok na výcvik psov a spoza stromov počujeme ich štekot. Dúfame, že sú dostatočne vycvičení, aby sa nerozbehli k nám a skutočne, žiadny hafan nás neprišiel oňuchávať. Lúku obchádzame zľava po ceste a za ňou vchádzame do druhej časti Horšianskej doliny, do ťažšie prístupnej a zaujímavejšej.

Horšianskou dolinou popri rieke

Zatiaľ čo južná časť Horšianskej doliny je dlho pohodlne prístupná po lesnej ceste, severná časť na oficiálne sprístupnenie čakala až do jari roku 2023, keď aj tu bol zriadený náučný chodník. Turisti sa teda nemusia predierať húštinou po brehu a hľadať si najvhodnejší spôsob prechodu, ale vedie ich veľmi husté značenie. Niet už bývalej spleti viac či menej zarastených cestičiek, ale vznikol tu pomerne súvislý zreteľný chodník. Tým sa však nijako nezmenil prírodný charakter doliny, niet tu žiadnych ľudských zásahov, nevidel som tu žiadne prepílené stromy ani žiadne úpravy terénu. Občas je potrebné obísť či preliezť väčšie spadnuté stromy alebo machom pokryté klzké kmene. Chodník vedie občas popri rieke, občas niekoľko desiatok metrov od nej popri skalnatých úbočiach.

Prístrešok zhotovený z dvoch kusov eternitovej krytiny ešte stojí, hoci jeden z padnutých stromov leží priamo na jeho streche. Búdu pri ňom, spomínanú v článku som ale nenašiel. Možno je ukrytá niekde v húštine bližšie pri rieke.

Na vyhliadku

V jednej z mnohých zákrut rieky prichádzame k lesnej ceste s vyznačenou odbočkou na vyhliadku. Vystúpime po nej a po pár desiatkach metrov sa z prítmia lužného lesa ocitneme na slnečnej skalnatej stráni s kvitnúcimi bylinami. Odtiaľto je prekrásny pohľad na okolité skaliská i na hlboké zalesnené údolie pod nami. Ak by sme tadiaľto pokračovali ďalej, čoskoro by sme vyšli na cestu neďaleko autobusovej zastávky Horša, rázcestie. To je alternatíva pre tých, ktorí by nechceli prejsť celú dolinu, ale len niektorú jej časť.

Brodom cez rieku Sikenica

My sa vraciame k rieke, prejdeme cez jesienkami porastenú lúku a opäť pokračujeme v húštine pri brehu. Táto časť prechodu dolinou je veľmi pekná. Vedie väčšinou popri vode, takže môžeme sledovať neustále sa meniace koryto. Tam, kde sa rieka rozširuje a preteká pomedzi balvany, je vyznačené miesto brodu. Prechádzame opatrne po kameňoch, po prekonaní prvého ramena rieky nasleduje ešte druhé, o niečo širšie. Na druhom brehu je, na počudovanie, celkom široký rovný chodník. Ten umožňuje trošku rýchlejšiu chôdzu a ja pri fotografovaní a obdivovaní rieky zaostávam za skupinkou.

Pristavím sa pri búde zhotovenej zo starých dverí a vlnitého plechu. Zdá sa byť v dobrom stave a azda je využívaná miestnymi obyvateľmi. V horšom počasí poslúži ako úkryt, avšak interiér je zaprataný nábytkom, a tak sa sem zmestia azda traja či štyria ľudia. Za búdou pokračujem ku skalám, ktoré tu tvoria malé údolie. Možno tu bol kedysi lom, dávno nepoužívaný a zabudnutý.

Výstup z doliny

Idem aj ďalej sám po ceste, ktorá začína vytrvalo stúpať nad dolinou. Marí sa mi, že tu by sa mal obchádzať veľký skalný masív, a tak spokojne pokračujem. Stúpam čoraz viac, ocitám sa na plochom návrší nad dolinou. Tu skutočne nemá zmysel vracať sa naspäť. Skúsim prejsť krovinami zarastenou planinou. Cesta je stále zreteľná, iste tu bol prístup k lomu, ktorý som pred chvíľou videl alebo k vodnému mlynu. Vyjdem na okraj svahu, pred sebou mám strmú stráň doliny, na druhej strane pokosenú lúku so skupinkami agátov.

Žemberovce

Odbočím k nim a vidím asfaltovú cestu. Zídem k nej a pri smerovníku označujúcom vstup do Horšianskej doliny sa stretnem s ostatnými. Zhruba po štyristo metroch prídeme na hlavnú cestu neďaleko mosta cez Sikenicu. Najbližšie domy Žemberoviec máme na dohľad.

Chvíľu kráčame po okraji frekventovanej cesty, z ktorej pri prvej príležitosti odbočujeme medzi domy. Po tichej miestnej komunikácii sa nám ide lepšie a čoskoro zbadáme pred sebou park a v ňom stojaci kaštieľ. Celý areál je oplotený a verejnosti neprístupný, a tak sa až doma dočítam, že ide o klasicistický kaštieľ s pôvodnými gotickými klenbami v suteréne a pivnicami pod budovou, vytesanými do skaly.

V susedstve kaštieľa nás víta otvorená brána pohostinstva. Vojdeme do dvora a ocitneme sa na veľkej terase so stolmi a lavicami obklopenej všelijakou bizarnou výzdobou. Pivo je tu chutné a dobre vychladené a majiteľ nám k nemu ponúkne misu pagáčikov. Podľa jeho slov dá sa tu najesť a pre troch ľudí má priestor na ubytovanie. Opäť sa potvrdilo, že turistika je najdlhšia cesta do krčmy, a my tu končíme dnešný výlet.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek