Plánovanie a príchod do Prašníka

Nápad na prechod Malými Karpatmi som dostal koncom leta. Keďže sa mi s partiou nepodarilo naplánovať žiadnu spoločnú turistiku, rozhodol som sa niekam vybrať sám. Za východiskový bod som si zvolil obec Prašník, aby som sa napojil na prejdenú časť od Nového Mesta nad Váhom do Šípkového. Väčšinou všade cestujem autom, a tak, aby som otestoval slovenskú hromadnú dopravu, rozhodol som začať svoju cestu v Bratislave. Tam som sa dopravil na aute, ktoré som nechal na stráženom parkovisku a odtiaľ som s plnou poľnou prešiel na hlavnú železničnú stanicu. Plán bol prísť vlakom do Piešťan a odtiaľ autobusom do Prašníka. Cestovný poriadok má ich odchody a príchody naplánované pekne po sebe. Lenže človek mieni a ŽSR mení. Vlak síce prichádza načas, no na peróne sa zdržíme a vyrážame o 10 minút neskôr, ako je v cestovnom poriadku. Práve 10 minút, ktoré potrebujem na presun k autobusu. Sprievodkyňa mi sľubuje, že stratu doženieme, ale som skeptický. Do Piešťan prichádzame o 15 minút neskôr, ale mne to neprekáža, pretože som si zistil, že ďalší autobus ide o 30 minút. Mne, ktorý má pred sebou 4 dni voľna to neprekáža, čo na to ostatní cestujúci, neviem. Na stanici v bufete si dám štartovacie pivečko a z lavičky sledujem, ako pani bufetárka vyhadzuje po okolí sa obšmietajúceho „jogurťáka“. Konečne nasadám do autobusu a po pol hodine vystupujem v Prašníku.

1. deň

Prašník – Dolná Pustá Ves – Dobrá Voda – útulňa Jozefa Maka

21 km, prevýšenie 678 m

V Prašníku si na námestí nájdem značku NCH Čerenec, Tlstá hora, Malá Pec, Veľká Pec, Barónov hrob a vydám sa ním. Onedlho sa ocitám za dedinou na lesnej ceste, ktorou prichádzam k rekreačnému zariadeniu Prašník-Dúbrava. V Prašníku je niekoľko mlynov, ktoré sa nachádzajú na skok od náučného chodníka a mal som v pláne si ich obzrieť. Žiaľ, spomenul som si na ne, až doma pri študovaní prejdenej trasy.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Od rekreačného zariadenia trasa prudko stúpa, na konci stúpania sa značka NCH pripája na miestu červenú značku, ktorá turistov prevedie po tunajších atrakciách – jaskyniach Veľká a Malá Pec. Mňa značka privádza do obce Dolná Pustá Ves, ktorou prejdem len jednou uličkou a ani pes po mne nebrechne. Za dedinou prašnou cestou pokračujem zelenou značkou, ktorá mi bude sprievodkyňou až do Dobrej Vody. Z lúky za dedinou sa mi otvárajú pekné výhľady na zelené kopčeky popri ceste. Nechtiac miniem odbočku a zídem zo značky, pretože logicky pokračujem rovnou lesnou cestou, ale po chvíli sa na ňu vraciam. Bolo by škoda, keby som ju stratil na dlhšie, pretože ma privádza na krásnu lúku s horárňou. Rozhodnem sa tu na samote dať si pauzu na odľahčenie batoha od zásob. Ako na potvoru prichádza auto s lesníkom či horárom a naruší mi súkromie. Keďže chlapíkovi nie je do reči, nedozviem sa o ňom ani o mieste nič.

Trasa vedie ďalej lesnou cestou popod Klenovú a Trianovou dolinou prichádzam do chatovej oblasti Výtok. Tu stretávam prvých cyklistov, ktorých časom pribúda. Krásnou lúkou, cestou popri lese, neskôr medzi poľami prichádzam nad Dobrú Vodu. Počas kráčania si spomínam na pekné skalné útvary Dobrovodského krasu, ktoré sa nachádzajú za lúkou na pravej strane. Z okolitého prostredia najviac zaujme zrúcanina Dobrovodského hradu, neskôr vykúkajúca veža kostola. Po príchode do dediny sa usalaším na terase podniku oproti kostolu a pár pivkami uhasím smäd. V Dobrej Vode je viacero zaujímavostí, ktoré sa oplatí navštíviť. Či už je to Dobrovodský hrad, Pamätná izba Jána Hollého, kúpalisko Mariáš alebo zárez lesnej železničky. Mne sa však dobre sedí, čaká ma ešte hodina chôdze k útulni, tak si miestne atrakcie nechávam na inokedy.

Od námestia v Dobrej Vode ma vedie červená značka bájnej SNP-čky, ktorou pôjdem až do Devína. Zásoby vody si chcem doplniť v prameni na konci dediny, je však vyschnutý, a tak sa na radu miestnych vyberiem k prameňu Ľahký kameň. Z poľnej cesty je na dedinu pekný výhľad, cesta sa však opäť vnára do lesa a vyzerám odbočku k prameňu. Nikde však odbočku ani značku prameňa nevidím, tak si pomôžem aplikáciou s mapami, ktorá mi ukáže správnu cestu. Cestou k prameňu počujem z lesa zvláštny hukot, ktorý neviem identifikovať. Najprv som si myslel, že niekde zapadlo auto a snaží sa vyhrabať z blata. Zvuk sa zopakuje ešte dva - trikrát a viac ho nepočuť, nuž ho vypustím z hlavy. Pripomenie sa mi zasa až o dva dni.

Prameň je celkom výdatný, naberiem si dosť vody na večeru aj raňajky. Od prameňa idem posledné stúpanie a som na rázcestí Mihalinová. Odtiaľto je to na skok k útulni Jozefa Maka. Najprv som si myslel, že som tu sám, ale po príchode vidím vonku odstavený bicykel. Takže asi budem mať spoločnosť na noc. Skladám batoh a po chvíli oddychu idem útulňu preskúmať. Páči sa mi, ako je postavená aj zariadená, o teplo v zime sa postará piecka na prízemí. Kolega si zaberá spodnú časť útulne, ja vrchnú, kde si rozložím karimatku a spacák. Vybalím si saky-paky, vonku uvarím večeru, chvíľu ešte pokecáme a okolo desiatej zaspávame.

2. deň

Útulňa Jozefa Maka – Sokolské chaty – Havrania skala – Záruby – Klokoč – Vápenná – Sološnická dolina

37 km, prevýšenie 1390 m

Noc bola teplá, a tak sa budím vyhrabaný zo spacáku. Svoje ranné rituály si chcem vychutnávať aj na túrach, preto si na prebranie ako prvú varím silnú kávičku, až potom raňajky. Po nich sa potichu vytratím z útulne na rannú hygienu a ponaťahovanie svalov. Po návrate do útulne je kolega pri vedomí, prehodíme pár slov a začnem si baliť batoh. Dnešný úsek by mal byť najdlhší aj najnáročnejší, preto sa vyberám na cestu čo najskôr. Najskôr zbieham dole peknou dolinou, kde mi spoločnosť robí stádo srniek. Kráčam popri potoku a hľadám jednu z dvoch studničiek, ktoré by mali byť popri ňom. Prvý prameň je bez vody, našťastie druhý – Magnetic – je výdatný, a tak dopĺňam vodu do fliaš. Zdravím sa s turistkami, prespávajúcimi v prístrešku medzi cestou a potokom, a následne prichádzam na asfaltku, ktorá ma privedie do chatovej osady Raková.

Popri ceste všade rastú černice, neohrdnem a ponúkam sa prírodnými maškrtami. Zanedlho prechádzam cestu I. triedy Trnava – Senica a pokračujem popri koľajach k lesnej obore. Tu trasa prudko odbáča doprava a stúpa smerom na Sokolské chaty. Resp. stúpa k cyklotrase a odtiaľ prudko klesá zarasteným chodníkom. Po príchode k chatám ma zaujme smerovník – Bufet u Stana, aj keď je skoro ráno, idem na prieskum. Ako som si myslel, bufet je zatvorený, ale majiteľ ma zazrie a z okna mi zakričí, nech chvíľu vydržím, že mi otvorí. Čapované orosené je o chvíľu na stole a dávam si prvú dnešnú pauzičku. Zaďakujem za otvorenie bufetu a zanedlho kráčam krížom cez kameňolom Buková v ústrety stúpaniu na Havraniu skalu. Úsek za kameňolom mi pripomína dolomitové chodníky okolo hradu Tematín.

Za lúkou so stĺpmi vysokého napätia je opäť úroda čučoriedok, len dúfam, že sa nepobijú s pivom. Červená značka ma úplne zmätočne posiela z lúky do lesa, aby ma na ňu po pár metroch zasa vyviedla. Na rázcestí pod Havraňou skalou stretám turistov, prichádzajúcich po žltej značke od železničnej stanice v Smoleniciach. Spolu s nimi sa dostanem pod bralo a úzkym chodníkom medzi skalami sa dostanem k zapečatenému vchodu do jaskyne Havrania. Na výhľadovej Havranej skale ma čaká ďalšia prestávka na doplnenie tekutín a energie. Veľmi pekne zarasteným chodníkom sa dostanem na hrebeň a ním cez Havranicu na najvyšší vrch Malých Karpát – Záruby. Na ňom je ľudí, ako na predvolebnom mítingu. Nepodarí sa mi urobiť fotku vrcholu bez ľudí.

Utiahnem sa poniže vrcholového kríža k výhľadovému bodu a chystám si obed. Aj keď je koniec augusta, dnes je dosť chladno a fúka studenší vetrík. Preto sa nezdržujem a pokračujem smerom k zrúcanine hradu Ostrý Kameň. Naň vedie jeden z najkrajších úsekov v Malých Karpatoch, a to skalnatý chodník západným svahom Zárub. Terén tu padá hlboko do dolín z oboch strán, výhľady na zrúcaninu a náprotivný hrebeň Čelo – Veterlín sú krásne. Od hradu prudko klesám, až k rázcestiu Brezinky, za ktorým sa značka stáča doľava a podchádza vrch Veterlín. Trasa je ako na húsenkovej dráhe zasa stúpa k rázcestiu Červená hora, odtiaľ peknou lesnou cestou mierim popod Čiernu skalu k poľovníckej vilke Mon Repos. V slabo tečúcom prameni si dopĺňam vodu a bez zbytočného zdržovania kráčam ďalej.

Na Kubašovej konečne opúšťam asfaltku a prichádzam na Amonovu lúku. Pôvodne som si tu chcel dať dlhšiu pauzu, ale rozhodnem sa, že potiahnem až na Klokoč, nech mám pekné výhľady. Od Ostrého Kameňa nestretám veľa ľudí, aj tu ich je len pár. Úsek stúpania na Klokoč mám veľmi rád, vedie úzkym chodníkom pomedzi staré stromy, sem-tam popadané na chodník. Klokoč určite patrí medzi miesta, ktoré majú svoje čaro. Zvalím sa na lúčku pri kríži obitom klincami a vychutnávam si výhľady na Vápennú a Vysokú v pozadí. Z Klokoča klesnem do sedla Uhliská, aby som z neho stúpal k prameňu na Mesačnej lúke, ktorý je úplne bez vody. Chodník na hrebeni je zarastený zeleňou, preto postupujem pomaly a opatrne. Nakoniec sa predsa len dostanem k vrcholovému pylónu s rozhľadňou. Teším sa, že mám za sebou posledné dnešné stúpanie, cítim sa v povznesenej nálade. Odpočíva tu skupinka ľudí, s ktorými sa po chvíli dávam do reči. Jeden strávi noc na vrchole, ďalšia partia ide z Čermákovej na Amonovu lúku, kde prespia.

Po debate sa rozlúčime a začnem zostup do Sološnickej doliny. Cestou oproti mne vybieha mladá trénovaná slečna so psom, aby ma na spiatočnej ceste dole predbehla a zmizla v lese. Konečne som v doline, potrebujem však vodu, a tak si ju idem nabrať do prameňa za horáreň. Prameň je veľmi silný, výdatný, za pár sekúnd mám plné fľaše aj zásobník. Pôvodne som chcel prespať v altánku v doline, ten je však obsadený. Na lavičkách spia dve dievčatá, povedľa si bivak stavajú dvaja chlapi. Prejdem popri nich a hľadám si miesto na bivak. Nájdem ho pri potoku, kde si postavím stan a nachystám večeru. Keďže som zabudol odpadky z celého dňa a večere vyhodiť do koša pri altánku, resp. zavesiť niekde na strom, mal som v noci návštevu. Vrecka s ním sa zmocnila mačka alebo líška a s radostným chichotom odcupitala preč. Zo stanu sa mi nechce vyliezať, budem to riešiť ráno. Dnešný deň mi dal riadne zabrať a čoskoro pri zurčaní potoka zaspávam, v noci ma už nič nezobudí.

3. deň

Sološnická dolina – Taricové skaly – Čermákova lúka – Skalnatá – Pezinská Baba – Somár – Biely kríž – Dolný Červený kríž

34 km, prevýšenie 1275 m

Pri varení kávy a raňajok zbieram odpadky, ktoré porozhadzoval nočný votrelec. Vody mám od včera dosť, zásoby jedla sa zmenšujú, batoh je opäť o niečo ľahší. Odpadky idem zaniesť do koša k altánku, zo včera tu ostali iba dve dievčatá. Čudujem sa tomu, lebo som si myslel, že s chlapmi tvoria dva páry. Napokon sa z nich vykľujú dve Nemky, ktoré smerujú najprv na Vápennú a do večera na hrad Ostrý Kameň, kde by chceli nocovať. Poprajeme si šťastnú cestu a každý sa poberieme svojim smerom. Mňa na úvod čaká stúpanie na hrebeň a po ňom do sedla Skalka. Keďže úsek mám viackrát prejdený, veľmi sa o okolie nezaujímam, pokračujem až k Taricovým skalám. Doteraz vždy keď som nimi prechádzal, tak pršalo. Dnes mám šťastie, slniečko vypeká od rána a mám krásne výhľady na Vysokú po pravej strane.

Od Taricových skál sa dlho predlho pokračuje popri plote obory až po rázcestie Hubalová. Tu si na lavičke dám prvú pauzu na odpočinok a sladkosti. Neďaleko je výdatný prameň, ale vody mám zatiaľ dosť, tak k nemu neodbáčam. Od Hubalovej vedie príjemný široký lesný chodník a cesta až na Čermákovu lúku. Trasa je bez výrazných prevýšení, to poriadne ma čaká až pri stúpaní na Skalnatú. Na lúke to žije, sú tu rôzne partie ľudí, turistov, cyklistov. O chvíľu sa potím a funím pri výstupe na Skalnatú. Starší pán, ktorý zostupuje oproti, ma svojim vnúčatám predstavuje ako SNP-čkára, s úsmevom mu odpovedám, že na to ešte nemám. Na vrchole sa zvalím do tieňa stromu a odfukujem. Dávam sa do reči s okoloidúcimi turistami a napadá mi, že na to, ako si niekedy svoje túry plánujeme tak, aby sme boli osamote, sme veľmi spoločenskí a zhovorčiví. Každý vytiahne svoje obľúbené miesto, túru, trasu, a tak máme stále o čom debatovať. Je tu veľmi príjemne, ani sa mi nechce zbaliť a odísť.

Naveľa odchádzam a pokračujem klasickým hrebeňovým terénom – chvíľu hore, chvíľu dole do sedla Javorina, z neho tiahlym stúpaním na Čmeľok. Na úseku Skalnatá – sedlo Javorina si spomínam na moju námrazovú túru, keď tu bolo všetko biele. Teraz koncom augusta je ešte všetko zelené, aj keď hnednúce trsy trávy naznačujú príchod jesene. Na Čmeľku som doteraz ešte nebol, tak si vrchol s radarovým zariadením chvíľu prezriem a pokračujem na Pezinskú Babu, kde som sa rozhodol obedovať. Nad hlavou začujem dunivý zvuk, ktorý ma zastihol prvý deň v lese pri hľadaní studničky. Zisťujem, že prichádza z oblakov a spojím si ho s blízkym vojenským letiskom v Kuchyni. Pravdepodobne majú stíhačky cvičenie a lietajú nám nad hlavami. Tomáš a „Záhada dunivého zvuku“ je týmto vyriešená.

So škŕkajúcim bruchom si objednávam pivo a obed. Pivo vo mne len vysyčí, tak si hneď objednávam ďalšie. Ocitám sa v mekke cyklistov, je ich tu neúrekom a prichádzajú z každej strany. Peťo Sagan odviedol vynikajúcu prácu a spropagoval cyklistiku na Slovensku ako nikto. Po obede sa dlho nezdržujem, vyrážam v ústrety Síriovi s kamarátmi na vrch Konské hlavy. Spravím si s nimi selfie a kráčam ďalej na Tri kamenné kopce. Tu sa na chvíľu zvalím na lavičku a oddychujem. Od Konských hláv značka vedie popri vojenskom obvode Turecký vrch, na čo upozorňujú cedule popri chodníku. Dreveným mostíkom prekračujem rašelinisko PR Nad Šenkárkou a pomaly vystúpim na Somár. Dnes sa mi nejak nechce, aj tu sa zvalím do tieňa a vychutnávam si popoludňajšiu samotu. Smerovníky a ich rôzne názvy pribúdajú, rýchlo sa striedajú až sa ocitám na širokej cyklotrase za Salašom. Odtiaľto je ešte trištvrte hodina do dnešného plánované cieľa na Bielom kríži. Na chvíľu sa ešte pristavím pri ďalšej PR a rašelinisku Jurské jazero. Som naozaj uťahaný a teším sa na pivo v bufete. Ešte pred ním ma prekvapí zaburácanie hromu a dážď asi 500 metrov pred bufetom. Pohnem kostrou a čoskoro sa schovávam pod slnečníkom, zhadzujem batoh a objednávam si pivko.

Pôvodne som chcel bivakovať na lúke, ale keďže dážď neustáva, rozmýšľam o inej možnosti. Bufetárov sa pýtam, či je tu nejaký altánok, ukazujú mi terasu inej reštaurácie. Tam sa mi však veľmi nechce. Spomeniem si však, že pri plánovaní trasy som v mape videl veľký prístrešok na Dolnom Červenom kríži. Chalani z bufetu nevedia, avšak spolusediaci mi povie, že je to asi 500 m poniže po asfaltovej ceste. Je rozhodnuté pôjdem tam, avšak ešte si posedím pri pive a objednám si niečo pod zub. Nakoniec sedím do záverečnej, ktorá je na moje pomery príliš skoro o 19.00 h. Bufetári rozdávajú pivo, ktoré nestihli vyčapovať, a tak si nechám naliať do fliaš, nech mám niečo k večeri. Z 500 metrov je nakoniec 3,5 km, ale posmelený hod-dogom a pivom si vykračujem lesom a popíjam darované pivo z fľaše. Potme prichádzam na peknú lúčku pri rázcestí nad Himligárkou. Chvíľu rozmýšľam, že sa zložím tu, ale fakt sa mi nechce a k altánku je to už len kúsok. Prichádzam k nemu už potme, na poschodí si urobím pelech, dopijem pivo, zakutrem sa do spacáka a takmer okamžite zaspávam. Noc je pokojná. Kto pije pivko, vie, čo ma v nocí budí zo sna.

4. deň

Dolný Červený kríž – Vysoká besiedka – Kamzík – Horský park – Devínska Kobyla – Devín

28 km, prevýšenie 840 m

Do rána sa ochladilo, pomaly sa balím a keďže nemám žiadnu vodu, vyberiem sa k prameňu Zbojníčka. Pri prameni sa však dočítam, že voda je nepitná, ale verím, že keď ju prevarím, bude v poriadku. Varím si kávu a raňajky, nad hlavou sa mi zmráka. Po doplnení energie pokračujem asfaltkou smerom k červenej značke, na ktorú sa onedlho pripojím. Chodník ide chvíľu lesom, neskôr asfaltkou, ktorá sa zasa mení na lesnú cestu. Značiek a trás je tu neúrekom, pre Bratislavčanov turistické eldorádo.

Traverzujem bratislavský Drieňovec a prichádzam na odpočinkové miesto Vysoká besiedka. Z neho je krásny výhľad na vysielač Kamzík, okolo ktorého sa prevaľujú ranné hmly. Chvíľu sa tu zdržím, ale keďže sa zhoršuje počasie, zanedlho pokračujem ďalej. Na Cvičnej lúke pod Kamzíkom sa les zahaľuje do hmly a začína mrholiť. V bufete som si chcel dať teplý čaj alebo kávu, ale všetko je pozatvárané. Po príchode pod vysielač z neho vidím menej ako z Vysokej besiedky. V daždi prechádzam lúkou na Americkom námestí, na návštevu rozhľadne nemám vôbec chuť. Z lúky prudko klesám k Červenému mostu, na chodníku sa z dažďa začínajú vytvárať malé potôčiky.

Mesto ma víta pamätníkom Slobodného vysielača Dunaj, ktorý podával informácie v prvých dňoch okupácie vojskami Varšavskej zmluvy z roku 1968. Našťastie dážď ustáva a vnáram sa do tentokrát betónovej džungle. Prechádzam Horským parkom a na chvíľu sa usadím na terasu kaviarne Horáreň. Dnes sa nemám kam ponáhľať, nuž si dám prestávku na malú kávu. Tá mi následne rozbúši srdce pri stúpaní schodmi do ulice Francúzskych partizánov a k pamätníku Padlým vojakom 1. svetovej vojny. Následne si vychutnávam diela modernej architektúry a pekné výhľady na Bratislavský hrad.

Neskôr prudko úzkou uličkou klesám do Slávičieho údolia a Mlynskej doliny. Prejdem popri internátoch a opäť sa na chvíľu vnorím do lesa. Prechodom Karlovej Vsi konečne opúšťam mesto a som zasa v lese. Pomaly sa dostávam k záverečnému stúpaniu celého putovania a popri asfaltovej ceste a bunkroch stúpam na Devínsku Kobylu. Bunkre bývalej protilietadlovej raketovej základne Devínska Kobyla ma dnes nezaujímajú a popri nich sa dostávam na samotný vrchol. Tu zhodím batoh a idem si vychutnať výhľady z rozhľadne. Aj keď je zamračené, sú celkom dobré smerom na Slovensko aj do Rakúska, v diaľke vidno Záruby. Na rozhľadni je celkom chladno, cieľ trasy mám kúsok pod sebou. Serpentínami prudko klesám až k podivnému stromu, zloženému z viacerých kmeňov. Odtiaľto pohodovou trasou zdolávam posledné metre lesnej cesty a prichádzam do Devína. Krivolakými uličkami cez malé námestie prichádzam k hradu Devín a do cieľa mojej trasy. Na lavičke na parkovisku skladám batoh, sadám si na lavičku a odpočívam. Na návštevu hradu sa dnes nechystám, chcel by som večer stihnúť zápas môjho obľúbeného futbalového klubu. Aplikáciou zdieľanej dopravy si privolám odvoz, ktorý ma zoberie k môjmu autu do Bratislavy. Šofér sa mi cestou snaží niečo hovoriť, ja však rozmýšľam nad zdolanou trasou i nad zdolaním samého seba.

Záver

Nikdy doteraz som nebol sám tak dlho a ani na takej dlhej trase. Aj keď Malé Karpaty nie sú vysokým pohorím, druhý a tretí deň pochodu mi dal zabrať. Trasa na niektorých miestach klesá z hrebeňa prudko do dolín, aby naň vzápätí rovnako prudko stúpala. Prekvapilo ma, že som na niektorých miestach nestretol živého človeka, naopak na frekventovaných miestach ich bolo neúrekom. Najnezaujímavejší bol pre mňa úsek prechodu cez Bratislavu, naopak úseky Havrania skala – hrad Ostrý Kameň, Mon Repos – Sološnická dolina, Čermákova lúka – sedlo Javorina boli najkrajšími na trase. Trasu by som odporúčal každému, kto má rád prechody pohorí, kto sa chystá na prechod / hrebeňovku iného pohoria a chce si aktivitu vyskúšať v bezpečnejšom pohorí, z ktorého sa dá kedykoľvek zísť do bezpečia.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek