Trasa

Závažná Poruba – sedlo Rakytovica – jaskyňa Kamenné mlieko – Predná Poludnica – Poludnica a späť

Ako východiskový bod pre výstup na Poludnicu si môžete zvoliť obce Liptovský Ján, Iľanovo či Závažnú Porubu. Dĺžka výstupovej trasy je necelých 5 kilometrov, no prevýšenie takmer 1000 metrov na krátkej vzdialenosti nikomu nič nedaruje a preverí kondíciu.

V jeden krásny deň končiaceho leta sa sem vyberáme s partiou a za štart si volíme parkovisko pod zjazdovkou v Závažnej Porube. Predpovede síce sľubujú búrlivý deň, no ráno je ešte krásne bez jediného obláčika na oblohe. Presun z Kysúc na Liptov nám chvíľu trvá, ešte treba kúpiť niečo pod zub, a tak pri lyžiarskom stredisku Opalisko vystupujeme z auta až okolo 9.30 h. Keďže väčšina partie sa zľakla nepriaznivých predpovedí počasia, tak sa vydávame na výstup v okresanej zostave.

Po asfaltke sa peši presunieme k chate Opalisko a cez detské ihrisko a po lúke sa pripojíme na žltú značku. Širokým chodníkom s príjemným stúpaním sa dostaneme k prvým chatám, občas stretneme hubárov, no obsah ich košíkov nie je žiadna sláva. Po trávniku pred chatami pobehuje robotická kosačka a udržuje anglické trávničky v správnej výške. Nachádzam prvé hríby, ale nechávam ich na mieste, nechce sa mi s nimi ťahať až hore na kopec. Ešte zopár chát a lúčime sa s civilizáciou. Charakter terénu sa mení, z cesty je len chodníček, stúpanie naberá na intenzite. Stále kráčame lesom, z ktorého sa vynorí lúka s prvými výhľadmi na skaly. Prejdeme cez lúku a stojíme pri smerovníku v sedle Rakytovica, kde sa križuje naša žltá so zelenou z Liptovského Jána.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Pokračujeme po žltej TZT, vrstevnice sa zhusťujú, stretáme prvých turistov, ktorí schádzajú dole. Po vyše polhodinke prudšieho stúpania prichádzame k jaskyni Kamenné mlieko. Je dlhá asi 45 m, ale keďže nemám čelovku, ďaleko do jej útrob sa nevyberám. Jaskyňa sa nazýva tiež Židovská, a to preto, že počas 2. svetovej vojny, od jesene 1944 sa tu ukrývalo asi štyridsať Židov zo Slovenska a Poľska. Všetci prežili aj vďaka občanom Závažnej Poruby, ktorí im pomáhali, hoci tým riskovali vlastné životy.

Pokračujeme okolo skalnej steny k vyhliadke nad jaskyňou. Nad Západnými Tatrami sa začínajú zbierať mraky. Dáme si krátku prestávku na posilnenie, občas pozriem na meteoradar, no búrky sú ešte relatívne ďaleko. Oddýchnutí sa poberáme ďalej k Prednej Poludnici. Od kamarátov z Kysúc prichádzajú prvé správy o hroznej búrke, ktorá sa tade prehnala, silný vietor pováľal stromy, sú zatarasené cesty, nejde elektrina... Uf... Zle sa nám to číta, no meteoradar ukazuje, že búrka by mala smerovať na Oravu.

Nedáme sa odradiť, veď na vrchol Poludnice je len 10 minút. Pokračujeme po hrebeni len s miernym stúpaním, no v niektorých skalných úsekoch treba zapojiť ruky. A sme hore pri známom skalnom zube, no tradičná fotka s Vysokými Tatrami nám bude chýbať. Tatry sú v oblakoch a od západu vidieť blížiacu sa búrku. Stále vraj ide na Oravu, prší aj nad Ružomberkom. Nie je ešte počuť ani hrmenie, ďalšia búrka sa podľa radaru formuje aj nad hrebeňom Nízkych Tatier. Na to, že sa to sem ženie z každej strany, prichádzajú ďalší turisti. Keď vo vzduchu cítiť elektrinu a ježia sa mi chlpy na rukách, je najvyšší čas zaveliť na ústup. Pôvodne sme chceli zostupovať dole po modrej a pod Kúpeľom prejsť na zelenú, ktorá by nás doviedla nazad do sedla Rakytovica.

Človek mieni a príroda mení. Vraciame sa najkratšou možnou cestou, a to rovnakou trasou, ako sme išli hore. Na Prednej Poludnici stretáme turistov prichádzajúcich od Iľanova. No neviem, či je práve najlepší nápad pokračovať ďalej. O to väčšie prekvapenie nás čaká ešte nižšie, kde stretávame cyklistu s bicyklom na pleciach, ako pokračuje smerom nahor. Hrmenie sa približuje, je ho počuť od Oravy aj od Nízkych Tatier.

Sme neďaleko od jaskyne Kamenné mlieko, keď sa na nás z neba spustia prvé kvapky. Pláštenky máme pre každý prípad po ruke, behom chvíle ich máme na sebe. Dážď silnie a hoci všetky príručky hovoria o tom, že pred búrkou sa do jaskyne neschováva, vyhodnocujeme to ako najlepší nápad. Pani, ktorá kráčala chvíľku pred nami tu nie je, najsilnejší dážď ju chytí po ceste.

Nelezieme hlboko do jaskyne, dodržujeme dostatočnú vzdialenosť od jej stien, pláštenky si dáme pod seba a poslušne čupíme a pozeráme ako vonku leje.

V momente, keď sa postavím a chcem si natiahnuť kosti, tak to buchne kúsok od nás. Nechtiac si zakrepčím odzemok a stávam sa tak zdrojom zábavy pre zvyšok partie. Ďalší hrom neprichádza, za to sa k dažďu pridajú krúpy a do pár minút je les pred jaskyňou biely. Zhora z lesa sa skotúľa zopár skál veľkosti jablka a dopadnú pred vchod jaskyne. Do toho sa zhora prirúti od Poludnice vyššie spomínaný cyklista.

Po asi polhodinke je po búrke a vychádzame do zahmleného lesa. Zostup je pomalý, terén ostal po lejaku rozmočený, treba si dávať pozor na šmykľavých koreňoch. Postupne sa ukazuje slnko, je dusno. Až pri zostupe vidíme, akým strmákom sme išli hore.

Pri prvých chatách je posedenie, dáme si teda krátku prestávku a podelíme sa s myšami – obyvateľkami starej sedačky o sladkosti, ktoré máme so sebou. Hríby, ktoré som nechal ráno v lese nachádzam na svojom mieste. Teraz som ich zobral so sebou, poteším nimi jedného z chatárov, ktorý sa motá okolo auta.

Po rovnakej trase ako sme išli ráno prichádzame k chate Opalisko, kde to oproti ránu poriadne žije a bez zastávky pokračujeme k autu.

V Liptovskom Mikuláši ešte kúpime niečo na večeru a len čo vylezieme z obchodu, spustí sa ďalší lejak. Presunieme sa na miesto ubytovania a do rána sa ešte niekoľko búrok nad nami vyzúri. Ráno sa budíme do zahmleného rána, no ako neskôr hore pri prejazde cez Huty zisťujeme, hmla je len dole a na horách je krásne. Môžeme tak spoznávať ďalší kus nášho krásneho Slovenska.

Fotogaléria k článku

+25 ďalších fotiek