Rozhľadne v západoslovenskom regióne sú rôznej konštrukcie i umiestnenia. Jedna z nich, a naozaj netradičná, je Grotta v parku Dubnického kaštieľa. Cestovať však z Bratislavy do Dubnice nad Váhom len kvôli nej sa mi nechcelo, a tak som si naplánoval krátku túru z Dubnice do Trenčianskej Teplej a veru som neľutoval. Toľko zaujímavých informácií o súčasnosti, ale aj vzdialenej minulosti som na tak krátkom úseku snáď ešte nezažil. A dve povesti, ktoré spravili mojim vnukom takú radosť, boli len onou čerešničkou na torte.

Trasa

Dubnica nad Váhom – studnička Medzihorie – Kýšky – Pivnica – Pliešky – Jama – Veľký Kolačín – Nová Dubnica – Trenčianska Teplá

Počasie sa začiatkom novembra menilo každý deň a ja som vystihol krásny a slnečný. Pred rokmi som sa cez Dubnicu nad Váhom vracal zo Štarťáckych Vianoc na chate Baské a pozrieť si Grottu v kaštieľskom parku nebol čas. Nuž som po vystúpení z vlaku zamieril po zelenej značke doprava a ulicou povedľa Dubnického potoka som pokračoval, potom hore doľava. Dubnický kaštieľ pred rokmi prešiel rekonštrukciou za vyše dva milióny eur z eurofondov, len žiaľ, pôsobí ako Potemkinovská dedina. Má tvar písmena L a bočné krídlo zostalo neopravené. Sídli v ňom Dubnické múzeum, no v novembri je otvorené v nepochopiteľnom čase od 13.00 h do 17.00 h. Tak som si aspoň prečítal z informačnej tabule niečo o jeho histórii. Na základoch staršej stavby ho dal v 1637 postaviť Gašpar Ilešházi.

Grottu, kvôli ktorej som prišiel, dal postaviť pri prestavbe parku na anglický, začiatkom 19. stor. Štefan Ilešházi. Park teraz nesie meno Jána Baltazára Magina, katolíckeho kňaza, ktorý ako prvý písomne obhajoval Slovákov. Nachádzajú sa v ňom dosť staré stromy, napríklad 150-ročný platan. Ďalšie sklamanie ma čakalo, keď som prišiel ku Grotte. Napriek tomu, že podľa informácie na internete, že ju nedávno zrekonštruovali, bola zatvorená, lebo padajú kamene. Nuž som ju len obišiel a pobral sa mestom k lesu.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Ďaleko príjemnejšie prekvapenie bol pre mňa Náučný chodník Dubnickým chotárom. Na ôsmich tabuliach podával vyčerpávajúce informácie o meste, jeho histórii, faune a flóre okolitých lesov. Najviac si však cením jeho kolónku – Pre šikovné ručičky a hlavičky. Deti tu dostávajú osem úloh a takto nejako si predstavujem dejepis, občiansku náuku, prírodopis podľa Komenského – Škola hrou.

Opustil som paneláky a stúpal od vodného zdroja k záhradnému mestečku pod Ostrým vrchom. Otvorili sa mi nádherné spätné výhľady na Biele Karpaty, pričom Vršatské hradné bralo svojimi bielymi skalami priam svietilo na obzore.

Dôjdením k studničke Medzihorie, kde končí NCH a je tu ohnisko, lavičky a stoly, som definitívne vstúpil do lesa. Žlto-čierna rampa nad lesnou cestou zasypanou opadaným lístím vo mne evokovala salamandru škvrnitú. No tie sú už asi zalezené a nachystané prečkať zimu. Dve dámy, kráčajúce popod stromy, márne hľadali nejaké hríby. Ja som ich tiež tento rok videl len na fotkách známych, ktorí sa chválili úlovkami.

Došiel som k lesnej asfaltke, ktorá by ma kratšou cestou doviedla k TIM Pliešky, no vytrvalo som pokračoval po zelenej. Už som kráčal len lesným chodníčkom, prekonal som posledné stúpanie a ocitol som sa pri altánku s ohniskom, stolom a lavičkami. Dalo by sa tu prespať, no nesmelo by pršať a fúkať. Keďže celkom silno fúkal jesenný vietor, sadol som si tak, aby mi slniečko hrialo chrbát, rýchlo som sa najedol a pokračoval som v túre.

Netrvalo dlho a bol som na obrovskej lúke, kde som prestúpil na žltú. Ocitol som sa pod kopcom Drieňová, ktorý ma chránil pred vetrom, a tak som si na slniečku vychutnával kráčanie po lesnej ceste. Pred rokom sme so ženou tadeto išli na Markovicu, a tak som sa dnes nemienil štverať hore. Pri TIM Pivnica som prestúpil na miestny modrý chodník, ktorým sa dá ísť hore na Markovicu a ku krížu pod ňou alebo do Kolačína. Dá sa ísť aj po žltej, no ide dlho chatovou osadou. Dobre som spravil, lebo keď som prišiel k TIM Pliešky, čakala ma povesť o udatnom mládencovi, ktorý cestou za milou zabil plešatého draka a na kláte ležala vraj jeho skamenelá hlava. Nuž, vnuk prehlásil, že je to skôr prasacia hlava. Tak snáď neskamenie, ako sa neveriacim vyhrážajú na konci legendy. Kto má chuť a čas, môže sa odtiaľto vybrať k 40 minút vzdialenej studničke pod Langáčom.

Pokračoval som po hodne rozbitej asfaltke a čakala ma ďalšie legenda. Pre zmenu za odmenu, lebo Kataríne, dcére Matúša Čáka, doniesol zviera, ktoré ešte nevidela, dostal rytier Július jej ruku a lásku. Vraj krokodíl dostal meno podľa toho, že bol veľký ako dlhý krok. Časom však narástol, a tak ho vypustili do prírody. Našiel si veľkú jamu v lese, kde chovali ryby a dobre sa mu tam žilo. Jamu časom zasypali a dnes je tu len drevený krokodíl.

Tak som, obohatený o kopu nových informácií, prišiel do Kolačína. Majú tu pekný nový kostol. Nechcelo sa mi čakať na autobus, a tak som pokračoval do nie veľmi vzdialenej Novej Dubnice. Vedie do nej ostatne pekný chodník, ktorý prechádza lokalitou Medové lúky. Neviem dokedy tu budú včeličky med vyrábať, lebo mi to pripadalo ako pripravené na výstavbu rodinných domov.

Prešiel som Novou Dubnicou so širokým námestím a keďže chodník plynule pokračoval, bez problémov som došiel do Trenčianskej Teplej. Známa pekáreň vyzerala zatvorená, a tak chuť na dobré rožky ma rýchlo prešla. Čakáreň na stanici bola otvorená, vykúrená, tak som si sadol, vzal cancák a než došiel vlak do Bratislavy, spravil som si záznam z dnešnej trasy, aby ešte čerstvé zážitky cestou domov nevybledli.

Z vlaku som pozoroval Skalku pri Trenčíne a hneď som vedel, kam sa vyberiem nabudúce.

Fotogaléria k článku

+13 ďalších fotiek