Trasa

Rimavská Sobota – Nižná Pokoradz – Pokoradzské jazierka – Horné Zahorany – Kozinec – Maginhrad – Maginhrad, výhľad – dolina Sinkova – Nižný Skálnik – Veľké Teriakovce – Malé Teriakovce, Mlynište – Pod Maginhradom – Vyšná Pokoradz – Rimavská Sobota

Voľná nedeľa mi umožnila vyraziť tak, ako to mám najradšej, už veľmi skoro ráno. Preto o 5.20 nasadám do rýchlika Gemeran vo Zvolene a vyrážam do Rimavskej Soboty s prestupom v Jesenskom. Vo vlaku si kukám trasu, fotografie z jej okolia a študujem vrstvu Hiking mapy - Túry s prípadnými tipmi. Všímam si, že je tu toho celkom dosť a vyberám si, že z trasy zájdem aj ku kamennému útvaru Skalný Janko, skalnému tunelu uvedenému v galérii a stredovekému evanjelickému kostolu nad Nižným Skálnikom, ktorý si do výberu zaraďujem z vlastných preferencií, pretože jeho záber v galérii nie je.

Ľudoprázdnymi lokalitami v okolí Cesty Márie Széchy

Z metropoly Porimavska vyrážam za studeného rána spolu s párom bežcov. Tí sa mi hneď na stanici stratia a smerujem na sever k dedinke Nižná Pokoradz. Úvod trasy nie je ničím zaujímavý, akurát nad chatovou oblasťou ma potešia neskorojesenné pohľady z lokalít Bludné a Chlapské lúky na juh.

V Nižnej Pokoradzi si všímam kostolík a pár pekných domčekov a bez zastávky smerujem ďalej. Z asfaltky po krátkom čase odbočujem do lesa smerujúceho k prírodnej rezervácii Pokoradzské jazierka. Ako sa dočítam na tabuli aj neskôr na internete: _Nachádza sa v katastrálnom území obce Dražice, Rimavská Sobota v okrese Rimavská Sobota v Banskobystrickom kraji. Územie bolo vyhlásené v roku 1993 na 22,8049 ha. Predmetom ochrany sú najcennejšej časti prírodnej krajiny v oblasti Pokoradzskej tabule s cennými prvkami živej i neživej prírody. Plošne väčšie i menšie uzavreté terénne depresie - jazierka, ktoré vznikli kryhy zosunom vulkanoklastík._²

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

V dolinke neďaleko vidieť močiarny terén a počuť zvuky vtákov. Aby som ich neplašil, k jazierkam sa nevydávam. Svahy sa postupne zostrujú, skalnatejú až sa dostávam k mohutným komorám v skalnej stene. S úžasom sledujem mohutné skalné bloky s občasne kvapkajúcou vodou, ktorá vo vlhkých zimách určite vytvára ľadovú výzdobu. Prostredie mi pripomína známu veľkofatranskú jaskyňu Mažarná pod Tlstou. Skutočne som takého prekvapenie nečakal a ani o ňom nevedel.

Po prehliadke sa vydávam pohľadať spomínaného Skalného alebo Kamenného Janka. Keďže presné súradnice nikdy nepoužívam, smerujem k nemu len na základe umiestnenia záberu na Hiking mape. Po pár minútach strmého stúpania cez takmer bezlistý les, ktorý mi to výrazne uľahčuje, sa k nemu dostávam. Je tu parádny výhľad na Juhoslovenskú kotlinu. Pod stenou vidieť, ako z terénu vyčnievajú dve skalné vežičky. Jedna z nich má výraznejšiu oblú vrchnú časť pripomínajúcu hlavu. „To bude on,“ hovorím si.

V doline o sto metrov nižšie vidieť pre len občasnú vegetáciu spomínané Pokoradzské jazierka, podľa ktorých sa celá rezervácia nazýva. Ako sa neskôr dočítam na internete: Lokalita predstavuje jeden z najucelenejších profilov miocénnych vulkanitov južného Slovenska. Na juhozápadnom svahu vrchu Palaska (517,4 m) sa nachádza päť ťažobných komôr. Vrstevný sled nad komorami bol stanovený za typový profil Pokoradzského súvrstvia, pričom najnižšia časť súvrstvia je odkrytá v komorách. Ťažili sa tu tufové pieskovce, ktoré v 19. storočí využívali miestni obyvatelia na stavbu domov. Na strope komôr je možné vidieť odtlačky stromov, listov rastlín a diery po konároch, ktoré boli prekryté zosuvom sopečných uloženín na vulkanickom svahu v minulosti.

V predmetnom území sa nachádzajú významné geomorfologické formy a skalné útvary, najvýraznejším je útvar s miestnym názvom Kamenný Janko; sopečný komín vyplnený celistvým andezitom a tiež typový profil Pokoradzského súvrstvia, ktorý je možné pozorovať nad ťažobnými komorami. Banské diela majú veľký význam aj z hľadiska výskytu netopierov – netopiera sťahovavého (Miniopterus schreibersii) a podkovára južného (Rhinolophus euryale). Celé územie PR Pokoradzské jazierka je súčasťou Cerová vrchovina - Porimavie.¹

Po dostatočnom pokochaní sa miestnymi zaujímavosťami stúpam vyššie do lesa, kde nachádzam značený chodník. Je mi jasné, že sa trasa časovo natiahla a musím pridať, ak chcem stihnúť plánovaný skorší vlak.

Maginhrad a skalná brána v Nižnom Skálniku

Cez tradičný južanský zmiešaný les v jesennom vydaní šliapem k Horným Zahoranom. V lese si všímam dažďovými zrážkami vytvorené jazierko, ktoré sa len tak-tak nevylieva cez cestu. V dedine ma zaujme pekný altánok s fungujúcou studňou. Následne mením smer za západný a smerujem na vrch Kozinec. Neďaleko leží hrad Maginhrad s rozhľadňou. Pri nich sa zastavujem a dávam si oddych. Po občerstvení vybehnem na rozhľadňu a kochám sa širokým okolím Rimavskej Soboty ležiacej v Juhoslovenskej kotline. V hôr rozoznávam najmä Lysec v Ostrôžkach, na ktorom som bol pred pár dňami, a severnejšie Javorie a Táňovo vo Veporských vrchoch. Najmohutnejší je rozložitý Sinec. Na severe vidieť tiež rozľahlé Salašiská a v diaľke rozoznávam zamračené svahy Kráľovohoľskej časti Nízkych Tatier.

Po výhľadových hodoch klesám strmým svahom dolu k Nižnému Skálniku, kde stretávam jediného človeka dnešnej túry. Je ním mladý bežec trénujúci beh do vrchu. Do dediny však nevchádzam, ale odbáčam na severovýchod pohľadať kamenný tunel z Galérie. Sledujem tečúci potok, či je vytvorený na ňom, ale nič také nevidím. Vľavo sa v lese opäť obnažujú skalné table podobné tým spred pár hodín. Tunel však nikde. Idem ešte o kúsok vyššie a za odmenu si všímam skalnú bránu, ktorú zas podľa popisu spomínaného záberu v Galérii nenašiel autor fotky tunela. Teším sa z impozantného úlovku, ktorý je vo vegetačnom období určite ťažšie všimnuteľný. Cez strmé a poriadne šmykľavé svahy potoka sa dostávam na druhú stranu a kochám sa parádnym dielkom prírody, o ktorom som nikdy nepočul. Nuž aj taký osud majú mnohé vzácne zaujímavosti ležiace v zabudnutých regiónoch.

Vnútorne som zmierený, že pre mnohé odbočky, ktoré však neľutujem, skorší vlak vysoko pravdepodobne nestihnem. „Zapínam však vyššiu rýchlosť“ a cez dedinu Nižný Skálnik prefičím len s krátkou zástavkou pri pamätnej izbe Učenej spoločnosti Malohontskej.

Stredoveký kostol v Malých Teriakovciach a návrat do mesta

Z Nižného Skálnika postupujem po asfaltke svižným tempom do Veľkých Teriakoviec. Na poludnie sa príjemne otepľuje a je polojasno. Z cesty obdivujem kopec Maginhradu so z lesa trčiacou rozhľadňou. Za polhodinku som vo Veľkých Teriakovciach, kde si narýchlo obzriem vodný mlyn. Následne sa dostávam do časti predošlej dediny - Malé Teriakovce. V tejto časti s množstvom zanedbaných až zrútených domov smerujem k stredovekému evanjelickému kostolu nad obcou.

Za stromoradím sa vynára skutočne sympatická stavba kostola. Zastavujem, obdivujem a fotím. Som rád, že som sem odbočil, pretože je to skutočne pekná stavba zvonku aj zvnútra ako sa neskôr dozvedám na internete.

Je to jednoloďová pôvodne gotická stavba s pravouhlým ukončením presbytéria a predstavanou vežou, z prvej polovice 15. storočia. Na začiatku 17. storočia bola pristavaná nová renesančná loď, v tomto období došlo k zmene orientácie, keď sa oltár presunul na západnú stranu kostola. Úpravami prešiel v rokoch 1774 – 1795.

Dnu sa nachádza hodnotný maľovaný interiér. Kazetový strop je zložený z troch častí, najstaršej renesančnej zloženej zo šesťuholníkových kaziet z prvej polovice 16. storočia, mladšej zo 17. storočia a najmladšej z konca 18. storočia. Empora pochádza z roku 1795. Oltár je renesančný z obdobia okolo roku 1620, kazateľnica je baroková z roku 1790.³

Následne opäť smerujem popod Maginhrad do lesa. Dostávam sa na zeleno značenú turistickú trasu, po ktorej pôjdem až do dediny Vyšná Pokoradz. Trasa vedie prevažne lesom po lesných cestách akurát krátky výhľad sa mi naskytá v lokalite Pod háj. Veľmi sa však nezdržiavam, pretože stále existuje nádej stihnúť vlak. To však musím zvládnuť 6 kilometrov na hodinu. Terén ma však čaká len ľahký a preto svižne šliapem. V lese plaším skupinu jeleníc. Po polhodine sa vynáram na pasienkoch a lúkach pri dedine.

Prezúvam sa do cestovných botasiek a pohodlne, ale rýchlo šliapem do Rimavskej Soboty. Autobusy cez víkend cez dedinku takmer vôbec nejazdia, a preto mi ostáva pešobus. Míňa ma však pomerne veľa áut, až sa tomu čudujem. Za ďalšiu polhodinu nasadám do osobného vlaku smerujúceho do Jesenského a nečakane zaujímavá túra „na maďaroch“ je za mnou.

Záver

Narýchlo naplánovaná túra s nejasným priebehom, ktorú som podrobnejšie naplánoval až vo vlaku a v teréne ju ešte oživil o pár nečakaných odbočiek, ma nadchla. Najviac ma potešili „skalné útesy“ pri Pokoradzských jazierkach, neplánovane nájdená skalná brána nad Nižným Skálnikom a pekný, starodávny kostolík v Malých Teriakovciach. Vhodným bonusom je tradičné ľudoprázdno turistických trás v menej známych končinách na juhu stredného Slovenska.

Zdroje:

1. Projekt ochrany a program starostlivosti PR Pokoradzské jazierka (sopsr.sk) – dostupné na internete: www.sopsr.sk/poprpokoradzskejazierka/,
2. Pokoradzské jazierka – Wikipédia (wikipedia.org) - dostupné na internete: sk.wikipedia.org/wiki/Pokoradzské_jazierka,
3. Veľké Teriakovce – Wikipédia (wikipedia.org) - dostupné na internete: sk.wikipedia.org/wiki/Veľké_Teriakovce.

Fotogaléria k článku

+29 ďalších fotiek