Je to rozprávanie o tom, ako sme vystúpili bosou značkou na Husny vrch, ktorý však vôbec nie je hnusný, ako sme vo vápencovej Veľkej Fatre hľadali paradoxne sopečnú lokalitu, ako sme zistili, že Hriadky sú vlastne Hrádky a nakoniec sme sa prešli parkom, kde každá lavička má svoj príbeh

Trasa

Turčianske Teplice – Háj – Husny vrch – Čremošianske lazy – Hriadky – Park slávy – Turčianske Teplice

Črtá sa na pekný slnečný októbrový deň, ale zrána je ešte celkom chladno a hlavne hmlisto. Rýchlym tempom sa vydávame spolu so žltou turistickou značkou zo stanice smerom do obce Háj. Značka ide po štátnej ceste. Tajne som dúfala, že tam bude aspoň chodník, ale nebol. Autá fičali oproti nám a my sme sa v rannej hmle, snažili čím skôr prekonať nepríjemný dvojkilometrový úsek.

V Háji sme si konečne vydýchli a hneď zabočili do stredu dediny pozrieť si kostol sv. Kozmu a Damiána z 15. storočia. Kostol je ukrytý v malom parčíku za obrovskou lipou. Poobzerali sme si vonkajšie stavebné prvky, ktoré naznačovali, že kostol bol viackrát prestavaný. Dnu sme sa však, žiaľ, nedostali.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Od kostola sa rozhliadame a hľadáme značku. Nikde ju však nevidíme, až Feri zavolá, že sa musíme vyzuť a ďalej ísť boso. Začudovane na neho pozeráme, že čo sa mu stalo, ale už nám ukazuje na zaujímavú značku, s ktorou sme sa ešte nestretli. Zvyknutí na pásovú, trojuholníkovú či okrúhlu značku sme zelené chodidlo prehliadli. Zaujímavé značenie!

Vyzuť sme sa nevyzuli, ale po značke sme vykročili. Najskôr príjemnou zvážnicou popod les, potom stále príjemnou zvážnicou lesom, potom stále lesom, ale už vôbec nie príjemnou zvážnicou. Ona by aj bola príjemná, ale v lese úradovali pilčíci a zvyšky popílených konárov ležali na ceste a medzi nimi množstvo popadaných smrekových šišiek. S prekračovaním, šmýkaním či podkýnaním sme to zvládli, ale ako by to zvládli cyklisti, to teda neviem!

Husny vrch

Celkom sme sa potešili, keď sme vyšli z lesa, mohli sme opustiť cestu a vykročiť po tráve. Vrchol Husneho vrchu je pekne lúčnatý. Zdatnejší už boli na vrchole pri smerovníku, my pomalší sme sa plazili za nimi. Všetci sme však boli očarení. Dokonalý kruhový výhľad bol odmenou za nepríjemnosti na ceste.

Tak odtiaľto sa len tak ľahko nepohneme! Zložili sme sa. Prvým sa ušlo miesto na lavičke, nám ostatným bol dobrý aj zelený trávový „koberec“.

Slniečko na bezmráčikovej oblohe slušne pripekalo a menilo jesenný októbrový deň na takmer letný. Niekto len posedával, niekto sa občerstvoval, niekto telefonoval a všetci fotili.

Veď bolo aj čo! Nebol síce dokonalý výhľadový deň, ale pohľady na západ na pohorie Žiar, na sever na okraj Veľkej Fatry, kde vykúkala Tlstá a kúsok Pekárovej, na východ na „more“ kopcov Veľkej Fatry, na juh na Kremnické vrchy s rozložitou Flochovou, nás stále nútili otáčať sa všetkými smermi. Najkrajší pohľad však bol do Turčianskej kotliny, kde prechodom medzi Fatrami utekala ranná hmla pred hrejúcim slnkom kdesi na sever.

Dobre tu bolo! Ale vlak nepočká, a tak som zavelila na odchod. No a keď sa všetci postavili, až potom som zbadala, aká parádna lavička tu stojí. Je to vlastne dvojlavička – polovica obrátená na západ a druhá polovica na východ. V strede barový mini pult a pod ním zvonec. Nie netešte sa – rozprávke ešte nie je koniec!

Rozprávkové výhľady nás sprevádzali aj počas zostupu z Husného vrchu. Na vrchole sa k nám pripojila opäť na krátky čas žltá značka, ktorú sme opustili v Háji. Rozsiahlymi pasienkami sme schádzali k smerovníku Čremošianske lazy. Tu sme sa znovu odpojili od žltej značky, ktorá pokračuje do vnútrozemia Veľkej Fatry a k nám sa pripojila modrá značka idúca sem z Čremošného. Krásne výhľady nás sprevádzali až do Čremošianskeho sedla a rozsiahle pasienky boli ozdobené čriedou pasúcich sa ovečiek. Z Čremošianskeho sedla pokračuje Green way popod salaš až k Čiernej vode, tu sa otáča a veľkým oblúkom sa vracia k Turčianskym Tepliciam. Pre peších turistov je to dlhá zachádzka, a tak sa s ňou na chvíľu rozlúčime a zelenou turistickou značkou sme išli rovno ku Hriadkam.

Hriadky – Hrádky

Kráčali sme najskôr lesom, kde nás zaujalo pekné červené srdiečko – len škoda, že je vyrezané do živého stromu! Za lesom nás čaká široká lúka, kde v spätnom pohľade sme sa potešili pohľadom na vápencové terasy majestátnej Tlstej. Z lúky sme išli kúsok na divoko lesom, aby sme sa opäť pripojili na Green way. Tu jej trasa vedie pekným chodníčkom po okraji strmého svahu. Prišli sme k vrcholu Hriadky (kóta 758). Od vrcholu padá dole do doliny potoka Teplica strmé skalnaté rebro. Už na prvý pohľad vidno, že to nie sú vápence, ale je to sopečný materiál. Sú to epiklastické vulkanické brekcie, ktoré vznikajú v dôsledku rozrušenia pôvodnej vulkanickej horniny premiestnením a novým uložením úlomkového materiálu. Z rebra je pekný pohľad do podhoria Kremnických vrchov, na pohorie Žiar i Lúčanskú Fatru. Viacerí z nás si posadali na vyhriate sopečné skalky, ktorých je tu dosť, užívali si slniečko a tešili sa z výhľadov. Odvážlivci zostúpili nižšie po rebre, aby ho preskúmali. Keď sa však rebro až príliš zostrmilo, vrátili sa naspäť a spoločne sme pokračovali chodníčkom ďalej.

Prišli sme k smerovníku – čuduj sa svete – Hrádky. Zase jedno miesto, kde značkári nerešpektovali oficiálny názov, ktorý je v mapách, ale použili domáci výraz. Mne je „neposlušnosť“ celkom sympatická. Tu sa väčšia časť skupiny oddelila a pokračovala po Green way cez lesopark Bôr do Turčianskych Teplíc, no a my odvážnejší sme išli preskúmať ďalšie skalné rebrá a zistiť, čo sú to Hrádky.

Ďalšie rebro je veľmi strmé, zarastené vysušenou, celkom šmykľavou trávou, z ktorej kde–tu vykúkajú skalky. Obzreli sme si to len z kraja a traverzovali svah k ďalšiemu rebru.

Tu je jedna skala vypreparovaná ako pomník, na pomerne rovnej plošinke. Tá sa však zrazu končí a rebro opäť padá strmo do doliny. Z tohto rebra však dovidieť na ďalšie rebro a odtiaľ na nás volá malý skalný hríbik. Nedali sme sa dlho pozývať a traverzujeme k nemu. Ala bola prvá pri hríbiku a hneď pózuje, za ňou aj Majka chcela byť zvečnená s hríbikom. Pózuje však oveľa opatrnejšie. Aj ostatní sme sa presunuli k hríbiku a zistili, že ktosi sa chcel pochváliť, že vie písať a do kameňa vyryl nejaké znaky. Námet pre konšpirátorov!

Povedľa posledného rebra sme sa spustili dole do doliny. Svah bol sutinový, preto sme išli veľmi pomaly a hlavne veľmi opatrne. Plán bol prejsť kilometrík po štátnej ceste k toku Teplice, no skôr ako sme dorazili na cestu, objavili sme veľmi pekný a dobre vychodený chodník, ktorý išiel súbežne s cestou a potešujúco naším smerom.

Lesopark Bôr a Park slávy

Chodníček nás priviedol na cyklotrasu, ktorá vedie okrajom lesoparku Bôr a povedľa potoka Teplica. Časť potoka Teplica je vyhlásená za chránený areál výskytu vydry riečnej, ako CHA Žarnovica. Potok Teplica sa totiž pôvodne volal v hornej časti od Malého Čepčína - Žarnovica.

Cyklotrasa nás priviedla na začiatok lesoparku Bôr k pamätníku partizánov umučených nemeckými fašistami počas SNP. Prešli sme cez štátnu cestu a ocitli sme sa na začiatku rozľahlého kúpeľného parku s názvom Park slávy. Park je národnou kultúrnou pamiatkou s množstvom historických i cudzokrajných drevín. Okrem drevín sú tu, ale už novodobé, rôzne postavy vyformované zo živých rastlín, fontána a lavičky. A nie hocijaké! Každá je iná. Sú tu vtipné a zábavné lavičky ako rokenrolová lavička, poschodová lavička, pohádaná lavička, lavička pre obra, opitá lavička, či relaxačná lavička. A sú tu aj lavičky venované osobnostiam ako režisérska lavička pre Jozefa Bednárika, alebo baletná lavička pre Mária Radačovského.

Pozabávali sme sa „ako malé deti!“ Potom „ako veľkáči“ sme si sadli na pivo a haruľu k nemu. A nakoniec spokojní a šťastní z vydareného dňa sme nasadli na vláčik a odcestovali domov.

Záver

Zistili sme, že Husny vrch je veľmi pekný s krásnym výhľadom a čo je pozitívne, je dostupný aj pre menej zdatných turistov a rodiny s deťmi, rebrá sopečnej lokality Hriadky, sú naozaj ako hriadky, ale aj ako malé kamenné hradby a Park slávy dokáže pobaviť, tak veľkých ako aj malých.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek