Mestečko pod Hradovou

Tisovec leží uprostred Stolických vrchov a v najzápadnejšej časti Muránskej planiny v nadmorskej výške cez 400 m a má do 4000 obyvateľov. Už z diaľky vidíme impozantnú Hradovú s veľkým skalným monolitom Okrúhla skala. Akoby dozerali nad jeho každodenným životom.

Aj keď je mestečko malé, jeho obyvatelia boli vo svojej dobe akční a už v roku 1924 tu bol založený odbor Klubu československých turistov na čele s botanikom a dejateľom Václavom Vraným. Jeho slávne herbáre obsahovali niekoľko tisíc starostlivo lisovaných a popísaných rastlín a vychoval známu slovenskú botaničku Izabelu Textorisovú. V roku 1879 vystúpil na Gerlachovský štít a cestou popisoval kvetenu. Zomrel na Tŕstí, práve na botanickej výprave, tam je mu postavené pietne miesto.

Jeho vnuk bol Vladimír Clementis, ktorý bol v 50-tych rokoch 20. storočia komunistickým režimom prenasledovaný a nakoniec popravený. V meste pôsobili aj Horislav Škultéty, kňaz, riaditeľ 1. slovenského gymnázia v Revúcej, pochovaný je v Kraskove pri gotickom kostolíku. Ďalej v Tisovci pôsobila Terézia Vansová, autorka prvého ženského románu Sirota Pohradských či prekladateľka Babičky a bojovníčka za práva žien. A napokon Štefan Marko Daxner, štúrovec a národný buditeľ

A tak niet divu, že Tisovec bol vždy progresívny a priekopnícky. Šport, turistika, lyžovanie, jaskyniarstvo - to sú ďalšie tradície desiatky rokov, generácie zanietencov, o výsledkoch ich činnosti mnohokrát ani netušíme a keď sa nám nejaká informácia dostane do uší, onemieme. Tu? V Tisovci? Naozaj?

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Napríklad Svätopluk Kámen bol v československom speleologickom svete pojmom a vychoval veľa nasledovníkov, keď s nadšením objavoval jaskyne na Muránskej planine a za veľmi pionierskych podmienok.

Povedali sme si „kus kultúry“ a teraz "zbalíme švestky". Aké teda máme možnosti vyraziť z Tisovca s ruksakom za jeho krásnym okolím?

Hradová

Rešpekt vzbudzujúci skalný hrebeň rozbúcha srdce každého turistu a niekoho odradí a donúti vrátiť sa, ale to nie je hanba. Preceňovanie svojich síl nie je na mieste. Začneme po žltej značke náučným chodníkom Hradová, serpentínkami, tichým lesom s niekoľkými možnosťami na odpočinok si to šinieme stále vyššie a vyššie. Dostaneme sa na prvú vyhliadku Kopenec so štátnou vlajkou, prečítame si panely, vydýchame sa kochajúc pohľadmi na Muránsku planinu, Tŕstie či do doliny. Trošku nám výhľad kazí Čremošné, vyhlodané dlhoročnou ťažbou kameňa, ale už NEzasypané bielym popolčekom, ako za mojich detských čias, keď siréna oznamovala blížiaci sa odstrel skaly a kvety na dvore sme mali vždy "pocukrované". Kvalitné filtre vo vápenke zlepšili obyvateľom život.

Vyobzerali sme to tu a ideme ďalej. Skalný hrebienok Kopenca v malom vydaní dáva tušiť, že možno to nebude také piánko ako doteraz, ideme ale statočne, pufkáme, obzeráme sa a sme na ďalšej vyhliadke aj s najvyšším bodom túry - Hradová (887 m). Neďaleko nájdeme ruiny tzv. Starého hradu, o ktorom sa veľa oficiálne nevie, ale v dobe kamennej tu sídlila kyjatická kultúra ľudu popolnicových polí, to sa vie z archeologického prieskumu isto. Lúčka uprostred zvádza na drobné zahryznutie.

Nebezpečný hrebeň

Nasleduje časť s označením "nebezpečný úsek", kde sa dostávame na skalný hrebeň, turistická značka ide veselo temer po jeho ostrí, treba si dávať pozor, hlavu zastabilizovať, kto si nie je istý, môže sa odtiaľto vrátiť.

Výhľady zo skalného hrebeňa vyrazia dych. Keď sa odhodláme, je fajn, keď je pekné počasie, stojí to naozaj za to. Vidno všetko navôkol, dokonca rotunda na Chopku sa zrkadlí v slnečných lúčoch, vytiahneme ďalekohľad a doladíme detaily.

Skalným hrebeňom sa odvážnejší dostanú až k Okrúhlej skale. Voľakedy tu bol drevený rebrík, bežne sa na ňu driapali domáci aj turisti. Bolo tam niekoľko úrazov, aj vážnych. Rebrík podľahol rozkladu, ale ani to neodradí adrenalistov, aby sa na ňu nevyšplhali, zachytávajúc sa o vegetáciu. Tu bol údajne tzv. Nový hrad. Aj spod Okrúhlej sú krásne výhľady - na NPR Kášter, Stožky a Nízke Tatry.

Chodník od Okrúhlej skaly zmení farbu na modrú a je zahádzaný stromami, treba si dobre všímať pôvodné, prepílené stromy, to je vodítko, akým smerom asi ísť, porast je hustejší a orientácia mierne zložitejšia, ale len na pár desiatkach metrov. Vzhľad tejto časti sa mení pravidelne po vetriskách, je to v 5. stupni ochrany, čiže sa len núdzovo chodník prepíli a stromy zostávajú ležať.

Klesneme po modrej a na smerovníku si môžeme vybrať, buď ideme smerom na Kordove lúčky a vojdeme do Tisovca od severu, cesta je to nádherná, serpentínky nás dovedú na krásnu Kordovu lúčku a potom putujeme príznačnou Podhradovou ulicou na námestie Dr. V. Clementisa.

Alebo môžeme ísť od smerovníka na juh a zamierime tiež veľmi krásnou cestičkou smerom na Suché doly a potom sa zvrtneme na východ a šinieme si to náučným chodníkom Poďte s nami za sysľami. Cestou obdivujeme výhľady na NPR Kášter.

Všetko popísané môžeme absolvovať tiež opačným smerom. Je to údajne pohodlnejšie, ísť skalným hrebeňom smerom hore. To už nech si každý zváži sám.

Aké ďalšie tour de Tisovec a jeho okolie máme?

Zmienim sa ešte o jednej krásnej túre hlavne na jeseň smerom na Kozí chrbát a popod Hajnáš. Po turistke z Tisovca sa nazýva ako Valikina cesta a ideme od hlavnej železničnej stanice smerom do Slávče (dolina). Už tu obdivujem záhrady nad domami v takých terénoch, že aj kamzík by bol ako doma. Len odtrhnúť si jablko zo stromu chce kus kumštu, nieto ešte pravidelné kosenie a obhospodarovanie políčka. Odtiaľ putujeme nádherným okrajom Muránskej planiny smerom na Kozí chrbát a naspäť zbehneme dolinou Kačkavy do Tisovca.

Prechádzame rozsiahlymi bukovými lesmi, pasienkami, usadlosťami, ideme si oči vyočiť, lebo zase vidíme všetky naše tradičné body - Voniacu, Ostrú, Klenovský Vepor a všetko hrá jesennými farbami. Je to aj značkami aj neznačkami, ale oficiálne možné (zóna voľného pohybu v NP Muránska planina) s dĺžkou trasy 22 km a veľmi krásnymi výhľadmi. Túru absolvujeme na počesť pani Valiky spolu s tisovskými turistami každú jeseň a vždy sa o nás postarajú dobrí ľudia na chate pod Hajnášom.

Tam človek užasne, kde až ľudia bývali a ako museli znášať vrtochy počasia, byť samostatní, nepanikáriť a vedieť sa uživiť vlastnými rukami. Chalúpky roztrúsené v zovretí hôr slúžia dnes na oddych, lopotu už majú za sebou, ale ich genius loci je stále hmatateľné. Hrdosť predkov je vsiaknutá do tunajšej zeme. Pri kolektivizácii v 50-tych rokoch si so starými gazdami nevedeli dať rady a pamätám si, ako sa tradovalo, že keď do Rovne išli gazdov nahovárať na vstup do družstva, jedného z agitátorov cestou uštipol had a jedna gazdiná poznamenala: „Múdry had to bol.“

Nuž ale keď si nevedeli dať s gazdami rady podobrotky, nereálne im zvýšili kontingenty a im ubúdalo síl aj chuti s mocou bojovať, a tak lazy pomaly zanikali...

Záver

Keď prechádzame neznámym okolím autobusom, vlakom alebo autom, nemusí sa nám hneď zdať atraktívne. Stačí ale otvoriť turistickú mapu, odhaliť kus histórie, dať si to dohromady a absolvujeme čarovné výlety, objavíme čerešničky na torte. Lebo všade okolo nás je niečo krásne, čo sa oplatí nájsť.

Fotogaléria k článku

+25 ďalších fotiek