Trasa

Revúca - Úkorová - Klepaná skala - Malý Kohút - chata Parajka - sedlo Kohúta - Čierna Lehota

Nápad prísť sem sa zrodil po vzhliadnutí príspevku o Klepanej skale v Televíkende. Sme partia turistov, ktorí po covide našli oázu pokoja v prírode. Ľudka, naša „manažérka“, túru podrobne naplánovala a zakreslila do mapy aj s kilometrami, časmi a prevýšeniami. V podstate to ostatné urobil sám program, ktorý nám ponúkol aj graf, kde bolo pekne vidieť profil trasy. Marika, ktorá má na starosti spoje, naplánovala cestu autobusom z Rožňavy do Revúcej a späť. To ešte netušila, že Oľga, ktorá k nám pristúpila do autobusu v Štítniku, má iný plán. Vydumala, že nás zavedie do svojej rodnej obce Čierna Lehota a pohostí kosťovým vývarom s pečeňovými haluškami. A tak sa aj stalo.

Ráno o pol ôsmej sme za výdatného dažďa a hmly pricestovali do Revúcej. Vošli sme do staničnej budovy. Tu nám Ľudka položila kľúčovú otázku: „Ísť, či neísť?“ Ja som povedala, že ísť, pršať prestane. A tak sme sa vybrali, vyzbrojené pršiplášťami a dáždnikmi, po modrej značke od juhozápadu smerom na Úkorovú a Klepanú skalu. Cestou na nás pár miestnych, ktorí sa kdesi ponáhľali, vrhalo skúmavé pohľady s otázkou v očiach: "Kdeže idú tieto žienky v tom daždi?" Meteorológom však predpoveď vyšla a o pol deviatej, keď sme už boli v lese, prestalo pršať. Na jeho začiatku sa na Skalke, takto nazývajú Revúčania skalné návršie, týči veľká stavba, ktorá bola postavená na mieste zemianskej kúrie z roku 1745. V budúcnosti by vraj mala slúžiť verejnosti na rekreačné účely. Obchádzame ju a starým úvozom šliapeme hore lesom. Ešte dlho nás sprevádza silný brechot psov, ktoré tento objekt strážia. V úvoze žijú salamandry škvrnité, objavili sa tu zrazu ako huby po daždi. Motali sa nám popod nohy a, čo je najhoršie, splývali s mokrým bukovým lístím. Preto sme zvoľnili tempo, aby sme ich nepošliapali.

Po viac ako trojkilometrovom stúpaní sme prišli na lúku k smerovníku Úkorová. Krátky oddych, spoločná fotka a ďalej po modrej značke. Chvíľu lesnou cestou dookola obsypanou bedľami a potom lesným chodníkom, z ktorého sa nám naskytli prvé pohľady smerom na juhozápad na Muránsku planinu. Z chodníka sme sa cez popadané stromy prebojovali opäť na cestu, tušiac, že onedlho budeme pri cieli. A tak aj bolo. Jedna ľavotočivá zákruta a vľavo sa pomedzi koruny stromov zaleskol kríž.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Paráda, už len cca 15 minút a sme na Malom Kohúte. Aj hmla sa spretŕhala a slniečko k nám vyslalo prvé papršleky. Od smerovníka Malý Kohút na Klepanú skalu boli tri minúty. Vystúpili sme na skalu, kde je osadený kovový dvojkríž a postavený malý prístrešok. Vetrisko tu poriadne fúkalo, ale my sme boli šťastné, že sme dosiahli vytúžený cieľ. Kocháme sa pohľadmi na Revúcu, na Muránsku planinu a sčasti aj na Zdychavskú dolinu a okolité kopce - Tŕstie, Klenovský Vepor, Šarkanicu a Kľak. V pozadí sa nám črtá pohľad na Fabovu hoľu. Tento panoramatický výhľad si fotíme na pamiatku a opatrne cez borovničie a suché haluze zostupujeme opäť na cestu. Ideme si pozrieť chatu Parajku, veď je len 12 minút cesty odtiaľ.

Drevená chata Parajka, nenápadne sa krčiaca na lúke, nás očarila. Pohľad na ňu je taký milý, že sa spoločne nadchýname, že si tu posedíme, že tu nebude fúkať, najeme sa a napijeme zo studničky pod chatou. A nefúkalo. Posedeli sme si na priedomí, potom sme zišli dole pod chatu na zákrutu so skalným výbežkom - vyhliadkou. Tu sa nám naskytli pekné pohľady na Zdychavskú dolinu, Zdychavské lazy, našu obľúbenú Kokávku a pohoria v pozadí, ktorým kraľoval zasnežený východný hrebeň Nízkych Tatier. Ani sa nám nechcelo odtiaľ odísť. No čas pokročil, preto sme sa rozhodli, že spolu s Oľgou zídeme do Čiernej Lehoty. Ona cestu dobre pozná. Vrátili sme sa k smerovníku Malý Kohút a vykračovali za ňou do Sedla Kohúta opäť po modrej značke. V diaľke pred nami boli Volovské vrchy so Skaliskom a vpravo planiny Slovenského krasu. Od Sedla Kohúta sme zišli na miesto, ktoré domáci nazývajú Letisko. V čase SNP tu partizánom z lietadiel zhadzovali lieky, muníciu a potraviny.

Odtiaľ sme pokračovali neznačenou cestou až do doliny k potoku Štítnik, kde sme sa opäť ocitli na modrej značke. Cesta sa krútila po starej asfaltke popri potoku a priviedla nás k chate Tri zvony a po polhodine do Čiernej Lehoty. To bola radosť, že sme si stihli aj pochutiť na horúcej polievke s pečeňovými haluškami aj autobus do Rožňavy.

Záver

Čo napísať na záver? Nuž, bola to pekná túra napriek tomu, že od Revúcej bolo treba poriadne vysoko vystúpať. Počítali sme s tým a ja najpomalšia som sa veru dosť zadýchala, kým som prišla hore, ako ten vláčik Jumbo v kreslenej rozprávke. On si cestou hore do priesmyku ticho šeptal, že musí vyliezť, musí vyliezť, a keď bol hore, radostne vyfúkol biely dym a zvolal: „Vyliezol som!“. Moje súputníčky ma cestou vždy počkali a veselo debatovali, ako sa nám krásne vyčasilo, a tešili sa na Klepanú skalu. A či vy viete, prečo sa tak volá? Dočítala som sa, že baníci v dávnych dobách poklepávaním baníckym kladivkom po skalách podľa zvuku zisťovali, či sa tam nenachádza zlato a iné minerály, ktoré by tu mohli vyťažiť.

Fotogaléria k článku

+19 ďalších fotiek