Trasa

Kremnica (Kremnitz) – Jarabica – Bernardov – Slaská – Kosorín – Janova Lehota (Drexlerhau) – Peklo – Triesky – sedlo pod Vysokou – Handlová (Krickerhau)

Deň prvý - Kremnica

Kremnická je jedna z tých, kde symbióza histórie a prírody, zrodená v krvi a pote tisícročí, dáva miestu nezameniteľný ráz. Samotné mesto ma vždy fascinuje svojím opevneným vstupom do centra. Takisto aj dnes ráno. No to, čo v tomto momente hľadám, za bránou nenájdem. Rannú kávu si dám v uličke pred ňou. Zachráni ma predajňa ponúkajúca nápoj ako doplnok k pekárenskému sortimentu. Telo posilnené vedomím, že dostalo rannú dávku kofeínu, je schopné akcie. Opustím mesto.

Prvé kroky ma vedú ku kremnickej kalvárii. Sústava objektov vstala z ruín pomerne nedávno, na prelome tisícročí. Tak sa píše na informačnej tabuli na jej začiatku. Jednotlivé momenty zastavení krížovej cesty sú zobrazené na cirkevné pomery umelecky veľmi netradične. Zjednodušená alegória má niečo do seba. Inštalácia tu nie je dlho. Pred pár rokmi sme s Ľubkou kráčali týmito miestami v rámci putovania Barborskou cestou a na nič také si nepamätám. Po niekoľkých serpentínach dosiahnem kostolík s pekným vyhliadkovým miestom. Neodolám a chvíľu si posedím.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Pokračovanie vedie cez nepokosené lúky. Čakajúce pravdepodobne na jesenné mulčovanie, nech sa dotáciám učiní zadosť. Vychodený chodník ma privedie k zalesnenému hrebeňu. Cestu mi určuje značenie banského chodníka. Je značený zeleným symbolom želiezka a kladivka.

Prepadlisko Šturec

Cesta lesom má svoje čaro. Pohodový začiatok túry príjemným prostredím. Dramatickosť sa zvýši po dosiahnutí kóty 802 Schultersberg. Názov a čosi viac sa dozvedám z tu umiestnenej tabule. Stojím na okraji obrovského prepadliska Šturec (180 x 700 x 300 m). Na Turíce v roku 1443 tu zahynulo najmenej 90 baníkov. V tomto momente si spomínam, na Barborskej ceste som kráčal spodnou stranou tohto miesta. Vravel som si, musím do Kremnice prísť na dlhší čas a preskúmať jej okolie. Nesplnil som si to. Dnešok nie je naplnením predsavzatia.

Chôdza okrajom obrovskej jamy, kúsok od skoro kolmého zalesneného svahu je dramatickejšia. Neviem, čo je dielom prírody, čo dielom ľudských rúk. Občas je to skoro hobitia krajina s ojedinelými výhľadmi ku Kremnici. Zvláštna divočina tak blízko mesta. Kto by mal čas, zaujímavú prechádzku môže pri jej návšteve absolvovať.

Po obídení západnej, omnoho vyššej strany prepadliska Šturec klesnem pár metrov nižšie. Som v širšom údolí. Na mieste, kde prebiehala na bohatom nálezisku intenzívna ťažba. Ako pamiatka po kutacej dobe tu, teraz v lese, ostal upravený portál do štôlne. Kúsok nižšie nachádzam archaický, no zachovalý výstavný pamätník s latinským nápisom. Podľa informačnej tabule, ktorú si so záujmom prečítam, je to na pamiatku návštev cisára Ferdinanda Lotrinského v 18. storočí. Osobne v teréne nie som schopný identifikovať, čo bola halda, čo pinga a či iné dielo ľudských rúk. Les úspešne zahladzuje stopy.

Jarabica

Opúšťam značený chodník a lesnou cestou začínam stúpať k prvému dnešnému cieľu, k vrcholu kopca Jarabica. Zaujal ma pri plánovaní názvom a možnosťami výhľadu. Nenásilné stúpanie ma privádza do oblastí lúčok rozdelených remízkami. Naberám výšku v smere cesty viditeľnej v nepokosenej tráve. Čím som vyššie, tým je priestor otvorenejší. Začína to byť fotogenickejšie. Nad zlatistým porastom okolia sa cez šedé mraky zjavujú moria modrej oblohy. Kráčam vedľa natiahnutého ohradníka, ale nič, čo by spásalo, ani nič spasené nevidím. Cesta širokým oblúkom akoby obchádzala samotný vrchol. I keď niečo také tu ťažko definovať. Je to tu skôr obria planina.

V jednom momente nevydržím, prekračujem ohradník a krížom prechádzam zarastenou plochou plnou mravenísk a iných záludností skrytých vo vysokých suchých travinách. Nepohodlne dosahujem vrchol. Teda miesto vyznačené nápaditou tabuľkou. Nesie nielen názov a nadmorskú výšku, ale aj obrázok vtáka, čo dal miestu meno.

Ak by som mal charakterizovať kótu, tak poviem: „Ak by chceli v Kremnici letisko, v okolí rovnejšie miesto nenájdu. Ploskejšie ako Ploská vo Veľkej Fatre.“ Výhľady do údolia nie sú, no vzdialenejšie, k hrebeňu Kremnických vrchov si vychutnávam. Snažím sa pomenovať body, čo tam vidím. Kráčal som tam pred pár rokmi (Hrebeňom Kremnických vrchov z kúpeľov do kúpeľov). Nie som veľmi úspešný. Z osídlenia vidieť dobre kostol sv. Jána Krstiteľa v Kremnických Baniach v geografickom strede Európy.

Pofukuje studený vietor. Polosuchý stromček a kôpka kamenia neposkytujú závetrie. Nezdržujem sa dlho. Nechcem sa vracať tak naokolo, ako som prišiel sem. V azimute nasledujúceho cieľa kráčam krížom starým pasienkom. Po chvíli musím dávať pozor, kam kladiem nohu. Odrazu sú tu nepreniknuteľné pobytové stopy po hovädzom dobytku. Takže priestor neostal bez úžitku. V malej preliačine narážam na stádo zvierat. Bledé mäsové plemeno. Nie sú to anorektické dojnice, ale pekné kulturistické jedince. Srdce mi poteší pohľad na tento výjav, čo sa z našej krajiny vytráca. Pre istotu skupinu pokojných zvierat obchádzam širokým oblúkom. Prichádzam na cestu, ktorou som pred chvíľou kráčal hore.

Chata Jedlica

Kúsok po ceste a odbočím. Potrebujem prekonať dolinu medzi mnou a vedľajším horským pásom, mojím cieľom. Sledujem dva pásy nižšej trávy, rezídua po prechádzajúcich vozidlách. Keď smerujú celkom mimo môj smer, opúšťam lúčny priestor. Lesom začínam klesať nepohodlne prudko dole. Pri najbližšej zvážnici využívam jej ponuku a dosahujem dno. Je to akýsi priesmyk so spevnenou cestou ku Kunešovu a s vedením vysokého napätia.

Prvou zvážnicou stúpam hore. Cesta vedie šikmo do svahu, nie je to veľká námaha. Lesnými komunikáciami vyznačenými v mape dosiahnem opäť otvorený lúčnatý priestor. Tento ma už v prvom momente zarazí. Je iný ako predchádzajúce. Tráva je pokosená. Po chvíli vidím traktor venujúci sa senným prácam.

Páči sa mi tu. Pekná, nezanedbaná krajina, slúžiaca k tomu, k čomu stáročia vznikala. Prekvapí ma objekt chaty Jedlica. Nie je to len budova s verandou. Je tu prístrešok s krbom a lavicami uzavretý z troch strán. Pomimo dve toalety. Prameň momentálne neposkytuje vodu, pre hygienické účely môže poslúžiť voda z malého jazierka aj s osádkou rybiek. Sympatické miesto mimo turistických trás.

Bernardov

Prichádza čas ozrejmiť, prečo idem netradičné putovanie. Pred pol rokom publikovania Danka článok Bernardov – kopec múrov. Zaujalo ma to. Bolo mi jasné: musím tam ísť a vidieť to čudo. Trošku som mal problém s plánovaním, aby mi vznikla zaujímavá trasa a nebola to len cesta tam a naspäť. Tak a preto vzniklo to, o čom teraz píšem.

K hlavnému bodu programu kráčam lesnou cestou, čo ma má podľa mapy priviesť priamo na miesto. Vedie vo svahu výraznejšieho zalesneného vrchu s názvom Kolo. Nedosahujem ani sedlo medzi ním a Bernardovom a vidím prvé kamenné múry. Nasucho kladené skaly tvoria dlhé útvary. Niekde obkolesujú priestor, inde je to len dlhý pás. Aj keď sú v týchto miestach súčasťou lesa, ani ten nedokáže skryť ich objem. Šírka a výška dobre vyše metra.

Sedlo je otvorené, tráva nespasená. Na okrajoch lesa ďalšie a ďalšie múriky. Nejdem ich skúmať. Dosť ich mám popri ceste k Bernardovu. Neskutočná práca. Každý kameň musel niekto chytiť do rúk, kúsok premiestniť a uložiť tak, že aj dnes po dlhej dobe pevne sedí na mieste. Nik ho len tak nepohodil na kopu. Vznikli dlhé kamenné ohrady, chrániace ťažko vydobytý priestor pre dorábanie živobytia. Niečo takéto som videl na ostrove Brač. Netušil som, že čosi obdobné máme aj na Slovensku. Veľkosťou a účelom porovnateľné, množstvom nie.

Kochajúc sa prichádzam na samotný Bernardov. Nie je to žiadny výrazný bod. Len hrdzavá tyčka na lúke označujúca kótu. Pekné výhľady do krajiny pod letnou oblohou, obmedzené len plochosťou terénu. Pomotám sa, posadiť sa mimo trávy nie je kde a pokračujem v klesaní. Ešte múriky, tu možno trošku nižšie, občas kamenné steny jednopriestorových obydlí. Ľudia tu nielen pracovali, ale aj žili. Chýbajú zbytky hospodárskych budov, teda predpokladám len v lete. Aj tak to musel byť ťažký život. Dorobiť úrodu na priestore, z ktorého museli očistiť od toľkého kamenia, v tejto výške nebolo jednoduché. A teraz vidím možno tisícky hektárov lúk a pasienkov pokrytých prestarnutou trávou, neprinášajúcou žiadny úžitok.

Slaská a Kosorín

Ostrejšie klesanie končí pod spomínaným vedením VN. Od tohto miesta kamenné stavby nevidím. Vidím ale dole v hlbokom údolí dedinku Kopernica. Dnes tam neprídem. Klesám pozvoľne nepokosenými lúkami farby dozretého obilia smerom k Slaskej. Škoda tak rozsiahlych priestorov bez osohu. Slaská ma prekvapí svojou pohodou a určitou malebnosťou. Sklame, že obchod ani krčma nie je teraz k dispozícii. Tekutiny si doplním z kohútika pri peknom opevnenom kostole s baštou.

Vstupom do obce som začal úsek asfaltovými komunikáciami. Kráčam síce po turistickej značke, no nie po pohodlnom povrchu. Nedá sa nič robiť. Cesty spájajúce obce nie sú priame línie. Vlnia a zatáčajú sa v teréne. Druhý na rade je Kosorín. Vyzerá väčší ako Slaská, ale s obchodom a krčmou dopadám rovnako. Ponúka mi MiG-15, prúdové lietadlo sovietskej produkcie aj s popisom. Zaujímavá je mapka možnosti turistických vychádzok v okolí. Aby som nekrivdil, je tu možnosť občerstvenia. Upravený prameň v malom parčíku. Turista smädný neostane.

A aby militáriií nebolo málo, za obcou stojí tank. Síce mi príde divné, prečo na počesť povstaleckých bojov tu stojí T-34, ale budiž tak. Starosta mal asi dobré styky na príslušné zdroje. Je tu možnosť posedenia, čo využíva starší pán. Dáme sa do reči. Od rána som sa s nikým neporozprával. Dobre som urobil, ako bývalý poľovník je znalec okolia. O múroch na Bernardove mi hovorí: „Tí ľudia boli úžasne pracovití. Vyzbierali kameň, aby mali kde dorábať úrodu. Na zimu sa vracali do dedín.“ Keď sa spýtam, či "tí", znamená kremnickí Nemci, odpovie kladne. Dodá, že pár takých múrikov je aj nad Janovou Lehotou.

Janova Lehota

Do poslednej dnešnej obce vchádzam po piatej. V Janovej Lehote je dokonca otvorená krčma. Síce pôsobí dojmom, že pádom socializmu sa síce zastavil rozvoj, no nie úpadok. Poskytne mi zas všetko, čo potrebujem, vrátane krátkeho oddychu. Dedina pôsobí príjemne, upravene. Klasická nemecká poschodová budova pri centre obce pôsobí veľmi krásne. Sídli v nej, podľa tabuľky, sociálny ústav. Vidím parčík, opravený kostol, výstavnú kaplnku. A pred kostolom pamätník občanom padlým v 1. sv. vojne. Taký, aký bežne nevidieť. Nápis v nemčine vraví o odhalení v roku 1938. Socha vojaka a štyri stĺpy. Na každom dvadsať, hlavne nemeckých mien. Na jednu obec hrozné číslo. A kto dnes vie, prečo a za čo títo ľudia predčasne umreli? Jediná vec, čo ma na tom teší, že malý areál aj s jeho nemčinou prežil aj turbulentné historické časy a existuje.

Škoda filozofovať, no stále mi máta hlavou otázka. Či tým, že po 2. svetovej vojne sme zvýšili národnú homogenitu Slovenska, sme sa zároveň neochudobnili. Duševne aj materiálne. Veľa vecí, čo som dnes videl, bolo dielom nemecky hovoriaceho obyvateľstva. Viem, dejiny nezmeníme. Len spomienka na ľudí, čo tu žili a pracovali, by mohla byť výraznejšia v krajine. To, čo som videl na Bernardove, je niečo neskutočné. Pritom som nikde ani na jednu vetičku dnes nenarazil. Jedna tabuľa aspoň v obciach na úpätí zaujímavého vrchu by asi nebolo veľa.

Čertovou dolinou na Peklo

Po šiestej popri kostole opúšťam obec a smerujem na Peklo, kopec nad dedinou. Zaujal ma svojím názvom a vytipoval som si ho na noc. Po malej dezorientácii vstupujem do správneho údolia. Označenie na ústi dáva miestu príznačný názov Čertova dolina. Vedie ňou jeden zo spomínaných značených chodníkov. Vystúpi na Peklo a druhou stranou sa vracia. Môže to byť pekný okruh.

Kráčam proti toku skoro suchého potôčika. Cesta je klasická lesná. Zazriem niekoľko línii uložených kameňov, podporujúcich menšie terasy. Asi to, o čom hovoril pán. Zaujme ma pätník na kraji s číslom 22. Nechápem, prečo tu je. Možno bola komunikácia voľakedy dôležitejšia ako teraz. Nie je to putovanie klasickým náučným chodníkom. Smerovníky a značky na stromoch vidím, tabule označujú len pomenovanie polôh. Ako tu Tomanove jazierka, dva plytké blatisté kruhy v lese. Poteší ma po strmšom stúpaní označenie Rázcestie. Som na vrchole cesty, na druhej strane už kdesi klesá. Smerovník ma posiela vľavo a sľubuje dosiahnutie Pekla do 10 minút.

Počas výstupu končí svetlo šťastnej hodinky. Netrvá dlho a nevyužijem ho na viac fotiek. Škoda, predsa sú z týchto miest pekné pohľady na Malý a Veľký Grič a dokonca aj k Bielemu kameňu. Náhradou mi je zaujímavý západ slnka.

Samotný vrchol je pokrytý lesom. Čo ma milo prekvapí, je tu malý prístrešok s posedením. Budem mať pevnú strechu nad hlavou, možnosť sadnúť si na lavičku a pojesť za stolom. Nečakaný komfort. Takže len natiahnuť medzi drevenú konštrukciu hamaku a noc môže prísť.

Deň druhý - Vysoká hora, Havrania a Jazvečia skala

Vstávam do pekného rána. Má to vydržať asi do obeda. Popoludní predpovedajú dážď. To by som mal byť v Handlovej. Ešte sa pokochám pohľadom na bralá severného konca Vtáčnika a schádzam do sedla. Na Vysokú horu je to stúpanie mimo značenej trasy. Využívam zvážnicu smerujúcu k vrcholu. Les je pekný. Samotný vrchol je len malý otvorený priestor s chotárnym hraničným kolíkom v kope kamenia. Výhľad je nulový. Klesám do nasledujúceho sedla nevýrazným chodníkom.

Prekročím komunikáciu vedúcu najnižším bodom a znovu naberám nadmorskú výšku. Využívam staršiu lesnú cestu. Po dosiahnutí hrebeňa prichádzam k výraznejším skalnatým bradielkam, Havranej skale. Sú síce skryté medzi stromami, ale zaujímavé. Nasledujúci úsek je už pohodový. Prechod užšou šijou, žiadne hore-dole. Aspoň som si to hovoril. Pred Jazvečou skalou to bola aj strmina. Zaujímavosťou bol zvalený hraničný pätník s nápisom KF 1911.

Najvyšší bod Jazvečej skaly vyznačený kameňmi s kolíkom je skrytý v húštine. Pár metrov bokom je možnosť vzhliadnuť cez staršie rúbanisko na mesto Handlová. Obloha nad ňou je šedá, ranná modrá sa stratila. Nevyzerá to už ďaleko, tak to pred prehánkami snáď stihnem.

Sedlo pod Vysokou

Pokračovanie má iný charakter. Horský hrebeň sa zmenil na širokú planinu. Je rozbrázdená sústavou lesných ciest poznačených prebiehajúcou ťažbou. Snažím sa nájsť v týchto miestach kótu Triesky (945 m). Bude to najvyšší bod, ktorý na putovaní dosiahnem. S pomocou mapy v mobile bod nájdem. Bežná kôpka kamenia v rovinatom lese.

Tak vrchol mám za sebou. Teraz čo najrýchlejšie smerom k Handlovej. Stanovujem si azimut, kade ísť. Je to tu bludisko ciest a cestičiek. Volím tie, čo sa najmenej odkláňajú od cieľa. V momente očakávaného dosiahnutia sedielka za planinou ostávam v šoku. Som pri známej hromade kamenia kóty Triesky.

Nerozumiem, nechápem čo za okruh som urobil. Tak znovu. Už sa nedržím cestičiek, kráčam tvrdo cez húštiny a rúbaniská. Po štvrťhodine si kontrolujem polohu v mobile. Som 50 m od kóty Triesky. To ma doráža. Čas beží, obloha je čoraz temnejšia a ja sa tu takú dobu motám okolo jedného, aj to nezaujímavého miesta. Zostáva mi jediná možnosť. Zapínam aplikáciu, dám si vykresľovať prejdenú trasu. Kráčam držiac mobil ruke a okamžite korigujem odchýlky. Je to účinné, no miesta, kade som sa musel predierať, radšej ani neopisujem.

Dostávam sa na užší hrebienok. Vľavo, smerom k Handlovej, je to poriadna strmina. Fotogenickosť priestoru zvýraznia menšie skalnaté útvary. Opäť kamenný hraničný stĺpik s nápisom KF 1911. Tento stojí pevne na osadenom mieste. Takto skoro v pohode prichádzam do plytkého sedla, aspoň z mojej strany príchodu, pod Vysokou. TIM a vedľa stojaci kríž. Typické miesto pre križovatku turistických trás. Červená je Cestou hrdinov SNP (E8). Prešlo ním už veľa ľudí, no objektívne nie je veľa dôvodov, aby utkvelo v pamäti.

Handlová

Tak už len zbehnúť značenou trasou dole do mesta. Aj počasie praje, ani kvapka doposiaľ nepadla. Je pol dvanástej, o jednej by som mal piť kávu v centre. Značenie vedie lesnou cestou len pozvoľne klesajúcou v ozaj strmom, zmiešaným lesom porastenom svahu. V mojom ponímaní tak prudkom, že výstup alebo zostup kolmo na vrstevnice je nemožný.

S počasím som to prechválil. Ako končí svah a je to už skoro rovina pod úpätím hrebeňa, začínajú padať prvé kvapky. Skoro presne na poludnie pri TIM Zimné úbočie si nahadzujem prostriedky proti dažďu. Hľadím viac pod nohy, nevenujem sa okoliu. Nekráčam cestou, ale chodníkom a občas sa šmýka.

Dočkám sa východu z rovinatého lesného porastu. Otvorený lúčny priestor umožní pekný pohľad na Handlovú pod vulkanickými výbežkami pohoria Vtáčnik. Dohľad síce obmedzujú prebiehajúce prehánky, no aj tak alebo preto je zaujímavý. V menej priaznivej situácii som ja. Voda začína prenikať cez nedostatočnú ochrannú vrstvu. Nehľadím už, kade ide značka, kráčam priamo k ústiu prvej ulice, čo vidím.

Prechádzam mestským osídlením a onedlho som na Námestí baníkov. Pár záverečných fotografií a som v prvej slušnejšej kaviarni. Pijem kávu, dobíjam si mobil a na toaletách sa uvediem do stavu, ktorý ma neobmedzí v cestovaní hromadnou dopravou. Volím si autobus, lebo železničná stanica je mimo centra.

Zhodnotenie

Prechod z jedného bývalého baníckeho mesta do druhého, teraz už taktiež bývalého nie je extra nič zaujímavý. Mne dal však veľa. Videl som niečo, čo bežne na Slovensku nevidieť. Prešiel som miesta, kde som nikdy nebol. Dal mi možnosť zamyslieť sa nad tým, ako museli ľudia ešte nedávno tvrdo pracovať, aby prežili. Čo všetko vytvorili a čo všetko upadá do zabudnutia. Spomenúť si na obyvateľstvo, ktorého potomkovia žijú inde. No mal som možnosť vidieť aj niečo optimistickejšie, niečo, čo dáva nádej do budúcnosti.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek