Plány a pochybnosti

Pôvodný zámer bol dopraviť pacienta do tunajších kúpeľov. Keďže jeho prijatie prebehlo rýchlejšie, ako som čakal, zrazu vzniklo voľné časové okno. A to je potrebné zmysluplne využiť. Zvlášť keď ide o región, ktorý mi nie je až taký známy. Výnimkou je len neďaleký Šíp, ale aj to už bolo dávno. Po krátkej konzultácii s mapou vyhráva žltá značka cez Havran. Presvedčili ma viaceré skalky, ktoré sa na trase majú objaviť. K tomu, tajne dúfajúc, by som mohol stihnúť odbočku na výhľadový bod – Ostré (Ostrô). Počasie je síce nepriaznivé – prízemná hmla, ale spolieham sa na platnosť hesla čím vyššie, tým lepšie.

Turistický smerovník v strede Ľubochne ponúka takmer všetky farebné značenia turistických trás. Akurát na žltú neostal priestor (ak nerátam samotný stĺp smerovníka). Začína na železničnej stanici. Až k nej nezájdem, stačí mi prebehnúť cez hlavný ťah (cesta č. I/18) a prejsť mostom ponad Váh. Po jeho prekročení vidím žltú značku. Ťahá sa proti prúdu Váhu po asfaltovej ceste, ktorá vedie do obce Švošov. Našťastie je úsek krátky a značka ma posiela prekročiť hlavnú železničnú tepnu v krajine. Len čo ju prejdem, aj slepú koľaj, automaticky sa vydám kráčať popri nej, pretože tam zbadám náznaky chodníka. Po pár krokoch mi dôjde, že to nebude správny smer. A pohľad na mapu ma v presvedčení utvrdí. Správny smer je priamo do kopca. Nakoniec zbadám značku, ktorá je namaľovaná na úrovni zeme. To už začínam pochybovať, či po takomto štarte a pri hmle, vôbec trafím na Havran a či sa nebudem musieť vracať skôr ako som zamýšľal.

Po hrebeni cez Havran

Krátky výšvih cez ostružiny a mladý les a ocitám sa na lesnej ceste. Po nej si to dlho neužijem, lebo značka z nej prudko odbočuje pomedzi mladé buky do stráne. Človek aby bol stále v strehu, ak nechce blúdiť. Vykračujem si po popadanom lístí, našťastie sa nešmýka. Asi po pol kilometri sa chodník opäť prudko otočí. To prichádzam na samotný hrebeň. Spoločnosť mi robia voľne pohodené skalky rôznych veľkostí. Ešte väčšiu radosť vo mne vyvolávajú prenikajúce slnečné lúče cez perinu, ktorou je zem prikrytá. Takže to vyzerá na inverziu.

A naozaj. Ako kľučkujem pomedzi skaly, rýchlo naberám výšku. Vďaka tomu sa ocitám v krajšej dimenzii. Dokonalosti chýba len vyhliadkový bod, z ktorého by bolo možné vnímať krásu celého okolia. Akoby mi príroda čítala myšlienky. Po chvíli naďabím na skalku, ku ktorej sa odkláňa neznačený chodník. Vydám sa po ňom a to som dobre urobil. Končí to miestom s výhľadom, aký som vôbec nečakal. Predo mnou tuším údolie Váhu siahajúce asi až po Ružomberok, celé utopené v mori nízkej oblačnosti. Tak už len kvôli tomuto sa sem oplatilo cestu merať. Na opačnej strane hrebeňa som ešte skôr zazrel Kopu a nejaké vrcholky Malej Fatry. Okolité stromy však na túto stranu zatiaľ dosť obmedzujú výhľady.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Natešený pokračujem v spoznávaní hrebeňa. Narazím na jeden telekomunikačný stožiar. Hneď na to na ďalší. Aby som po pár metroch prišiel k tretiemu. A práve posledný stojí pri turistickom smerovníku Havran. Na jednej strane ma teší, že z Ľubochne mi to sem trvalo zhruba trištvrte hodinu. Zároveň som sklamaný, že odtiaľto je to bez výhľadov. Vtom zbadám nenápadný chodníček, ktorý obchádza vysielač. Samozrejme sa po ňom vydám a prichádza druhé dnešné prekvapenie. Prichádzam na samotný vrchol Havrana s neskutočným výhľadom. Vychutnávam si obdobnú scenériu ako pred chvíľou. Akurát teraz mám pred sebou kopec Ostré (Ostrô), na ktorý (stále tajne dúfajúc) sa azda dnes dostanem.

Nasýtený doteraz nepoznanou panorámou sa vraciam späť k smerovníku. Podľa neho by som mal byť o polhodinu v sedle pod Ostrým. Vykračujem si ďalej a čoskoro sa na ľavoboku objaví Veľký Rozsutec. Na hrebeni sa ešte objavia skalky, v jednej je dokonca menšie skalné okno. Z inej sa zase ponúka pekný rozhľad na východ, aj na samotný vrchol Havrana. Zaujímavé je, že celý hrebeň sa volá Havran, ale samotný Havran nie je najvyšším bodom na hrebeni. Ako postupujem v prechádzke, tak ešte naberám výšku. Čakal som opak, že budem klesať do sedla. Ďalšou zaujímavosťou je, že na hrebeni je umiestnených niekoľko kameňov pripomínajúcich hraničné kamene. Ktovie aká je funkcia týchto. Prechádzam ešte cez jeden hup a z neho klesám do sedla pod Ostrým. Počas klesania sa ukáže kúsok Oravy, sčasti utopenej v mori prízemnej oblačnosti.

Ostré (Ostrô) a Hrdoš

V sedle ma smerovník informuje, že na vrchol Ostrého to má trvať polhodinu a do Švošova necelú hodinu. Pozerám na hodinky, do obeda je ešte veľmi ďaleko, tak si zachádzku na Ostré (Ostrô) neodpustím. Prekvapuje ma, že sedlo leží vyššie ako vrchol Havrana. Aj keď len o pár metrov. V sedle sa nachádzajú lavice so stolom, kto by si chcel oddýchnuť. Na pauzu však nemyslím, tú si dám až na vrchole. Mojím smerom ide zo sedla zelená značka, ktorá po pár minútach odbočí na Hrdoš.

Púšťam sa do posledného dnešného stúpania. Chodník je miestami šmykľavý. Ako sa blížim k vrcholu, prekvapí ma v rozbitej skale asi desať metrov dlhá reťaz. To by som tu nečakal. Nakoniec, ani nie po štvrťhodine zo sedla stojím na ďalšom peknom výhľadovom bode. Výhľady z neho smerom na juh sú podobné ako z Havrana. Akurát oblačná perina dostáva miestami trhliny, cez ktoré sa ukazujú diela človeka. Krásna je tiež panoráma na opačnú stranu, na hrebeň Malej Fatry. Pred ňou sa týčia veľkofatranská Kopa so Šípom. Na severe, na oravskej strane to vyzerá akoby vypustili Oravskú priehradu. No to len inverzia robí svoje.

Pri pohľade z Havrana na Ostré (Ostrô) bolo vidieť kríž, ktorý stál v jeho hrebeni. Aj som chvíľu hľadal k nemu chodník, ale na vrchole som ho nenašiel. Až dodatočne, keď som sa lepšie zapozeral do mapy, som zistil, že odbočka k nemu začína z chodníka ešte pred vrcholom.

Keď sa vynadívam na nové panorámy, vydávam sa rovnakou trasou naspäť. Kým sa vrátim do Ľubochne, predsa sa len rozhodnem ešte pre poslednú zachádzku smerom na Hrdoš. Až k nemu nezájdem, spoznávanie týchto kútov ukončím na Skríželnej skale. Cestou k nej mám podľa mapy obchádzať pár jaskýň, ktoré sú označené jaskyňa v Hrdoši od č. 1 až po 8. Registrujem len jednu dieru, viac času ich hľadaniu nevenujem. Naopak, omnoho viac ho míňam na sledovanie panorámy tvorenej hrebeňom Malej Fatry s blízkym Šípom z parádneho miesta kúsok za tunajším smerovníkom. Týmto miestom končí moje poznávanie zelenej značky a pre mňa doteraz nepoznaných zákutí Šípskej Fatry a vraciam sa späť do sedla pod Ostrým.

Návrat náučným chodníkom

Zo sedla klesám po žltej značke, ktorá končí v obci Švošov. Spočiatku idem lesným chodníkom, ktorý sa rýchlo zmení v dvojkoľajovú cestu, plnú nepríjemného blata. Medzitým mi odíde baterka v telefóne. Pamätám si, že mám dve možnosti: buď zísť po žltej priamo do obce a z nej pokračovať po asfaltke až do Ľubochne, alebo záživnejšia verzia Švošovským náučným chodníkom popod hrebeň Havrana. Keďže pochodovanie po ceste nepatrí medzi moje obľúbené aktivity, vyberám si druhú možnosť. Už len trafiť odbočku na náučný chodník.

Od smerovníka Odbočka na Ostré značka opúšťa lesnú cestu a strmo klesá dolu svahom. V blatistom teréne sa snažím vybrať čo možno najmenej šmykľavú trasu. Pritom pozorne sledujem okolie, či by som nemal opustiť žltú značku. Nakoniec odbočku nájdem. Kebyže neviem o náučnom chodníku, tak by som odbočku ľahko prehliadol a rútil by som sa do Švošova. Trasa samotného náučného chodníka nie je spočiatku jasne viditeľná. Popadané lístie robí svoje. Akonáhle sa však chodník nasmeruje na juhozápad, problém odpadá a môžem sa viac venovať okoliu. Popritom si kukám tabule náučného chodníka.

Chodník vedie pekným lesom. Prvé čo mi napadne je, že by to bol ideálny trail na bicykle. Trasa síce kopíruje hrebeň, ktorým som pred hodinou išiel, avšak pre stromy naň nie je vôbec vidieť. Pri paneli náučného chodníka Neživá príroda sa nachádza menšie kamenné more. Ďalšie prekvapenie na krátkom výlete. Od neho sa po krátkej chvíli opäť dostanem na žlto značený chodník, práve v mieste, z ktorého začína strmé stúpanie hrebeňom Havran. Pokračujem teda známou trasou v ústrety civilizácie a po poldruha kilometri prekračujem Váh. Za ním mi do cieľa ostáva krátka rovinka ľubochnianskou lipovou alejou.

Záver

Pri havraňom výlete jednoznačne platí, že aj v (aspoň pre mňa) úplne nepoznanej a všeobecne málo známej oblasti, môže človek zažiť plno príjemných prekvapení. Keď sa povie Havran, každému asi hneď napadne jedinečný vrchol v Belianskych Tatrách. No po absolvovaní prechádzky mám veľkofatranský Havran výrazne vrytý v pamäti. A už sa teším na jeho prejdenie so zvyškom rodiny. Ideálne za podobnej inverzie, na akú som mal šťastie.

Fotogaléria k článku

+25 ďalších fotiek