Tri chránené pramene v blízkosti Čadce som si pozrel počas dvoch kratších prechádzok koncom novembra. Trochu nasnežilo, a tak nešlo iba o prechádzky k prameňom. Chcel som sa prejsť zimnou krajinkou, keď sneh ešte nesadol a snehová perina je ľahká. Keď sneh pokrýva všetky konáriky a pod stromami ešte nevidno žiadne stopy.

Prvý deň

Keď som ráno dorazil do Čadce, snežilo. Zaparkoval som pri stanici a vybral som sa do centra. Je tu malé námestíčko, na ktorom si predstavujem krčmu “U Lenina” z Borovej knižky.

Zbehol som do doliny a kráčal som okrajovými štvrťami mestečka. Stále sneží. V Rieke som prišiel k tabuli náučného chodníka. Vôbec som nevedel, že tu takýto chodník je. Podľa tabule vedie ku všetkým trom Vojtovským prameňom. Super, nemusím ich hľadať pomocou súradníc.

Prvé dva Vojtovské pramene

Pekne vyznačeným chodníkom som vystúpil k prvému prameňu. Samozrejme, vodu som okoštoval. Je to slabšia vajcovka, ale prameň je pekne upravený a je pri ňom prístrešok.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Vrátil som sa do doliny a pokračoval som po cestičke. Avšak značky naučného chodníka sa stratili. Možno tu v minulosti boli, lenže les vyťažili. Vznikol obrovský holorub, ktorý zarastá iba pomaly.

Prvý prameň sa nachádza na svahu, druhý a tretí sú v dolinách pri potokoch. K druhému vedie chodník, odbočka zo zvážnice. Tunajší prameň je chránený, vraj ide o slanú vodu, pričom z prameňa prebubláva plyn. Mne voda chutila ako veľmi slabá vajcovka, prvý prameň sa mi pozdával viac.

Tretí Vojtovský prameň

Vrátil som sa na zvážnicu. Keďže náučného chodníka niet, vybral som sa po spojke, ktorá vznikla pri ťažbe. Prišiel som ňou na cestičku vedúcu hrebienkom. Kúsok som po nej vystúpal, a keď sa zdalo, že z cestičky odbočuje chodník, zahol som naň.

Chodník bol používaný, ale iba zajacmi a srnkami. Čoskoro sa vyparil a bolo načim predierať sa mladinou. Našťastie, išiel som dolu svahom, takže mi pomáhala gravitácia.

Prišiel som k tretiemu prameňu. Ten moc netečie, vodu si treba nabrať z priehlbne. Ale z Vojtovských prameňov mi tento chutil najviac.

Prameň je na malej čistinke - "svetlinke", pričom cez potok je tu postavený mostík. Za mostíkom je chodník, ale iba pár metrov. Vedie do hustej smrekovej mladiny, ktorou som sa nevedel predrať. Tak som sa vrátil k potoku a išiel som hore korytom. Mám takmer nové topánky, ktoré zatiaľ nepremokajú. Problém bol iba s obchádzaním stromov, ktoré do potoka vyvrátila víchrica.

Bukovský prameň

Vyšiel som na cestičku a dopochodoval som do osady Vojty. Je tu zopár dreveníc, ktoré slúžia ako chalupy, ale niekoľko domov, gazdovstiev, je obývaných. Keď tu nakydá snehu, ľudia sú zrejme odrezaní od sveta. Zatiaľ je to však iba 10 centimetrov.

Okolo Kýčery trocha fúkalo, ale rosničky predpovedali silnejší vietor. Zbehol som do Čadce a po asfaltke som prišiel k Bukovskému prameňu. Tento je zo všetkých piatich, ktoré som navštívil, najsilnejší. Aj voda je trochu výraznejšia, chutila mi.

Druhý deň

Ďalší deň som išiel na prechádzku z Ochodnice. Aj tu som zaparkoval pri železničnej stanici a vybral som sa cez obec. Nejako sa mi nechcelo šliapať a jeden pán mi radil, aby som to zabalil. Hore vraj bude vetrisko.

Včera z času na čas snežilo, dnes padalo takmer po celý deň. Snehu bolo trocha viac, asi 15 centimetrov, stále však išlo iba o ľahučkú perinu, ktorú moje topánky rozhŕňali takmer bez odporu. Prešiel som osadu Belajky a prišiel som na rúbane. Na nich začalo fúkať, zatiaľ to však nebolo nič hrozné.

Obehol ma turista. Jediný, ktorého som počas dvoch dní stretol. Zistil som, že hoci je snehu málo a je ľahký, po jeho stopách sa mi ide o poznanie ľahšie. A to najmä preto, že vďaka stopám vidím nerovnosti terénu, takže môžem kráčať istejšie.

Na hrebeni

Vyšiel som na Chotárny kopec, kde sa do mňa oprel vetrisko. Okamžite som si dal pod kapucne buffku a cez hubu som si uviazal šatku. Bol som tak naobliekaný, že mi bolo teplo. Na druhej strane, práve preto moje tempo nebolo príliš rýchle. Plajdal som sa.

Na hrebeni bol sneh naviaty do závejov, do ktorých som sa prepadal aj pol metra. Stále však bol ľahučký, takže to bola zábava. Teda, až na silný vietor. Ochladilo sa iba posledné dni, preto boli na cestičke pod snehom kaluže. Občas som do nejakej vhupol, ale topánky to zvládli.

Čo ma najviac sklamalo, boli holoruby. Včera som si povedal, že vykosili jednu dolinu. Tu však bolo vidno holiny široko-ďaleko. Z lesov, aké som si tu pamätal, zostali iba žalostné zvyšky. Takéto obrázky v reklame na Slovensko, ktorá teraz fičí v televízii, radšej nedávajú.

Ochodnický prameň

Zbehol som do sedla. Podľa mapy by tu kdesi mala byť cestička, no nenašiel som ju. Tak som prekrižoval lúku a vybral som sa lesom. Z diaľky sa zdalo, že to bude starší vysoký les, ktorý bude dobre priechodný. Išlo však o nepretriedené húštiny. Chodil som cik-cakovito zvieracími chodníčkami, až som naďabil na cestičku, slúžiacu na približovanie dreva. Vybral som sa po nej. Občas bola zaváľaná vývratmi, miestami vysekanými stromčekmi, dalo sa to však obísť.

Zbehol som na asfaltku, po ktorej som prišiel do Ochodnice. Je tu chránený minerálny prameň - vajcovka. Nie je taký výdatný ako Bukovský prameň, avšak vôňu má parádnu. Ochodnická vajcovka mi chutila najviac, hoci veľa by som jej nevypil.

Zostávalo mi iba prejsť cez obec, ktorá je poriadne rozťahaná. Zaujalo ma okno požiarnej zbrojnice, ktoré slúži ako vitrína. Vystavujú v ňom trofeje, ktoré hasiči získali v rôznych súťažiach. Videl som tiež srnku, ktorá splašene pobehovala po ceste. Voľajako sa dostala do centra obce a nevedela sa pomedzi ploty vymotať.

Záver

Javorníky nepatria medzi naše najatraktívnejšie pohoria. Ale keď má prechádzka zameranie, môže byť zaujímavá aj v tejto oblasti. A to najmä v čase, keď sa do vysokých hôr kvôli nepriaznivému počasiu ísť nedá a na Dolniakoch je blato.

Fotogaléria k článku

+21 ďalších fotiek