Trasa

Považská Bystrica – sedlo Klapy – Hviezda – Kadúbek – Chrcholinec – Orgoňová Kýčera – sedlo Adamkov – Malý Javorník – Portáš – Modlatín

Prvý deň

K sedlu Klapy

Trasu začínam po vystúpení z vlaku v hmlistom ráne na považskobystrickej stanici. Stačí prejsť trochu cestou a zabočiť doľava na most cez Váh. Za ním znovu vľavo do Orlového. Mestská časť spí nedeľou pohodou. Všade ticho, len jeden pes mi robí spoločnosť v uliciach. V prvom momente ma trochu svojou veľkosťou naplaší, no je to dobrák. Zabočím vpravo, poza kaštieľ - hotel s jeho parkom a pomaly naberám výšku. To už aj psíka prestáva baviť. Po opustení osídlenia stúpanie naberá ostrosti, no nič mimoriadne.

Je mi to tu známe. Nastupujem tu na túru už tretíkrát. Naposledy to bolo popísané v článku „Klapy a k tomu Holíš“. Ten som síce nenapísal, bol som však jedna z hlavných postáv deja. Tak už len v duchu rekapitulujem, na čo si ešte pamätám a na čo už nie. Inak aj hmla tu vždy taká bola. Ako stúpam vyššie a aj ako ráno v deň sa mení, modrosti nad hlavou pribúda.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Takže nebudem opisovať, čo už opísané bolo. Kto záujem má, prečítať si to môže tam. Urýchlim dej. Prechádzam cez Lopatinu, pokračujem k osade Záklapie. Z tohto miesta sa otvárajú krásne výhľady smerom k údoliu Váhu s Nosickou priehradou a bralnatým vrchom Klapy (Cigánka). Hmla je preč, počasie je neskoroletné. Jeseň tento rok neponáhľa. To teraz ani ja. Pomaly dosiahnem lúčne sedlo Klapy. Tu sa budem lúčiť s mne známou trasou.

Budem kráčať k západu, nevýrazným horským hrebeňom, k tmavému pohraničnému hrebeňu vzadu na obzore. Tým smerom ma predbieha aj pár skupín cyklistov. V klesaní otvoreným priestorom rýchlo miznú vpredu. Mne to peši trvá síce dlhšie, no mám viac možností vychutnať si zelenú krajinu. Vyložene ma poteší stádo oviec na paši. Na pár minút si posedím pri cestnej spojnici obcí Jasenica a Udiča. Prečítam si rozsiahlu informačnú tabuľu NCH Klapy, ktorý má v týchto miestach viacej vetví. Je venovaná dávnej histórii lokality.

Hviezda

Začína mi stúpanie lesnou cestou smerom k vrchu Lopušné. Samotný vrchol turistický značená trasa obchádza okolo smerovníka s označením Dúbrava. Je poznačený časom, a tak si ho v prvom momente ani nevšímam. Následne klesnem na širšie rovnejšie miesto. Veľká časť je ohradená, s obydlím za plotom.

O mieste sa dozvedám viac z tabule NCH Zlatý kôň – Hviezda. Budem z nej citovať: „Na rozhraní chotárov troch obcí – Prosného, Stupného a Udiče, medzi peknými horami, leží úložina. Okolité kopce sú ešte vyššie, a tak je úložina v širokom sedle. Zem je čierna a veľmi úrodná. Toto krásne miesto oddávna lákalo ľudí. Vznikla tu samota, neskôr malý laz, ktorý pomenovali Hviezda.“ Nasleduje text zaujímavej povesti. Tú si už treba prísť prečítať sem.

Okrem tabule stojí tu kríž. Z krátkej tu umiestnenej modlitbičky uvediem:, ...uprostred hôr, pod krížom Tvojím na kolená padám a vrúcne Ťa prosím: Požehnaj tieto lesy, v nich zver, príbytky, chodníčky, cesty a ľudí, čo po nich chodia. Ochraňuj ma, aby som nepoblúdil a domov sa v zdraví vrátil...

Je tu aj niečo iné. Rozsiahly prístrešok Hviezda. Sedia tam dvaja mladíci. Prehodím pár slov. Skoro dvojgeneračný rozdiel je už veľký. Preskúmam okolie. Vyznačeným smerom prichádzam k studničke. Sklonením hadice z nej vytečie trochu vody. Odporúčanú metódu, vcucnúť do seba ozaj nemám záujem vyskúšať. Nezdržím sa dlho. Absolvujem krátku odbočku na vyhliadku z lúky ku Súľovským skalám. V rámci NCH do je tu dobre vyznačené.

Madona

Zaujme ma smerovanie k inej zaujímavosti. Má lakonický názov socha. Po chvíli váhania vyrážam, neviem kde a neviem za čím. Motám sa v smere zvláštne prevedených šípok, aby som našiel neznáme. Zaujímavo stvárnená drevená socha Madony s dieťaťom. Niečo také som v lese nečakal. Len škoda, nevedel som, že leží priamo na vrchole kopca Žeravica. Nebola by to taká motanica. Tak aj návrat na trasu v mieste smerovníka Bukovina mám výrazne jednoduchší. Odporúčam navštíviť.

Kadúbek

Znovu trošku klesnem, vychádzam z lesa na kraj rozsiahleho pasienku. Výhľad k a za obec Brvnište je úžasný. Ten si užíva aj stádo odpočívajúceho, prežúvajúceho úplne čierneho dobytka. Krásna kombinácia v zeleni krajiny. Obchádzam, tejto dobe nie tak častý jav a pohodlne na rozhraní lesného porastu a spaseného priestoru kráčam k zalesneným vŕškom.

Lesom je to už znovu naberanie výšky. Pred dosiahnutím hrebienka Bukovina aj dosť ostré. Rýchlo ho prejdem a po krátkom klesaním prídem na zaujímavé miesto. Oddychový areál a prístrešok Kadúbek. Viac ako užitočný počin pri kvalitnom prameni. Stretávam tu pána z mojej generácie. Slov je už viac. Je o čom rozprávať. Ponúkne ma aj zo zásob, voľne tu dostupným pre pocestných. Absolvujem tu oneskorený obed. Všimnem si malú sošku v štýle plastiky zo Žeravice. Áno, je to rovnaký autor. Zhotovil tiež sochu na Orgoňovej Kýčere. Jej vrchol mi momentálny spoločník ukazuje v zalesnenom masíve priamo pred nami.

Chrcholinec, Tisová

Strávim na Kadúbku skoro hodinu. Nasledujúcim cieľom je vrchol so zaujímavým názvom Chrcholinec. Najvyšší bod je označený drevenou, umelecky stvárnenou tabuľkou. Miestni aktivisti majú umelecké sklony. Reliéf hlavy vlka, nadmorská výška nad líniou vlčích stôp sa mi páči. Sú štyri hodiny popoludní a ja som už mal riešiť, čo s voľným časom pri Orgoňovi. K vrcholu mi ale zostáva dobrý kúsok. Nerád by som tam liezol po tme.

Znovu do sedla, tentokrát nazvanom po práve prejdenom kopci. Na tomto TIM sa pripája značený turistický chodník z obce Papradno ako výstupová možnosť na môj cieľ. Nasledujúci kopec je výraznejší, dá mi zabrať. Nevýrazný najvyšší bod Tisovej má obdobnú tabuľku, akú som spomínal. No tu je to hlava rysa. Nasledujúca hodinka chôdze je skôr nenáročná, ale ani ničím moc zaujímavá. Možno je to únavou, čo začína na mňa doliehať.

Orgoňova Kýčera

Charakter sa zrazu prudko mení. Cesta naráža na úpätie kopca, značenie odbočuje ostro doprava, po starej zvážnici smerujúcou k hrebeňu. V mieste lesnej križovatky je menší prameň, vodu nie je problém nabrať. Dopĺňam všetky fľašky, nech noc nie je suchá. Je šesť, podvečer sa už hlási. Mobilizujem posledné sily a snažím sa udržať v stúpaní rýchlejšie tempo. Moc sa nedarí. Predsa sa dočkám. Prvým krokom je dosiahnutie hrebienka, druhým je nenáročný postup jeho priebehom až k vrcholovej partii. Dosahujem ju dáku štvrťhodinku pred siedmou.

V cieli ma vedľa TIM víta sám Orgoň. Drevená socha je taká vysoká, že nemôžem pri svojich 170 cm povedať, že sme si pozreli z očí do očí. Trochu ma sklame staršie, vetchejšie kryté posedenie. Poteší nová rozhľadňa, i keď po vystúpení na vyhliadkovú plošinu musím konštatovať: „Nedorástla k svojmu účelu“. Jediný slušnejší pohľad je cez priesek k Modlatínu (Horná Mariková). Čo najviac poteší, je informačná tabula s povesťou a fotografiou rúnového nápisu na kameni.

Svetla rýchlo ubúda, a tak idem riešiť, čo s nocľahom. Preverím povalček na prístrešku, vyžaduje polohu skrčenca a stabilita dvoch pilierov nie je nič moc. Medziposchodia rozhľadne sú nefunkčné pre karimatku, chýba ohradenie. Vrchná plošina je použiteľná aj pre dve osoby, no dosť tu dnes prefukuje. Neostáva len natiahnuť dole medzi piliere hamaku, aj keď rozpätie nie je ideálne. Večeriam už s čelovkou, tma zahaľuje krajinu. Zažívam sklamanie z jelenej ruje. Nie, že by nebola. No ani jeleňom sa nechce škriabať do kopcov a len vzdialené trúbenie počujem z dolín.

Druhý deň

Noc nebola najhoršia. Zbalím si veci a idem sa pozrieť po runách. Ako sa snažím, tak sa snažím, nenachádzam nič. Teda len jedno archaické J vysekané v kameni. Mám dojem, že je to také jedna baba povedala, ostatní to len opakujú. Podaromnici strácam čas. Tak ešte pozdrav Orgoňovi a opúšťam jeho kráľovstvo.

Smerom k sedlu Adamkov

Zbieham z kopca. Skoro zrkadlovo sa opakuje obraz z druhej stany. Na úpätí, v prudkej zmene trasy je studnička. Prakticky rovnaká, len vody sa mi zdá pomenej. S nabratím by bol aj problém. V strede nasledujúceho, už rovinatého úseku je TIM Orgoňová Kýčera, sedlo. Smerovníky sú na okraji rúbaniska na vysokom, ak sa to ešte dá tak nazvať, pni. Rozmýšľam, ako pilčík dokázal v tej výške strom odpíliť. Vedie sem asi najkratšia výstupová možnosť k vrcholu.

Putujem lesnou cestou skrytou v lesnom poraste. Občas je ihličnatý, s prvými výskytmi podkôrnika, občas listnatý a aj niečo medzi tým. Okrem pár momentov vyzerá zdravý. Len občas prechádzam, vďaka rúbaniskám, otvoreným priestorom. Umožní aj vzdialenejšie výhľady na hrebene hôr. Profilovo je to hore-dole, bez extrémnych zmien výšky. Zaujímavo na mňa pôsobí traverz Koniakovej skaly.

Smerovníky miestneho prevedenia ukazujú smer k samotám skrytým v lesoch. Turisticko-informačne to ukazuje, vlastne na celej prejdenej trase, na aktívnu miestnu turistickú komunitu. Tesne pred TIM Javoričie neodolám ponuke pekného prirodzeného prameňa ihneď pod cestou. Voda je taká dobrá, ako sympaticky pôsobí tunajší zdroj.

Ešte pár pekných úsekov cestou a chodníčkom okolo vrcholu Adamkov. Prejdem posledný malý hrebienok a som v sedle Adamkov. Využijem ponuku väčšieho krytého posedenia v prístrešku, zhadzujem batoh a ordinujem si menšiu prestávku. Vcelku dobrý objekt, len otvorený do všetkých strán. S malou investíciou do vytvorenia povaly pod rozsiahlou otvorenou strechou by z toho bola útulňa jedna radosť. Inak tu umiestnená Skrinka prvej pomoci v núdzi nemá chybu.

Cez Malý Javorník

Po štvrťhodinke putujem ďalej. Začína mi záverečný úsek pre dosiahnutie pohraničného, hlavného hrebeňa Javorníkov. Ide o nenáročné stúpanie pekným lesným porastom. Pár minút strácam pri upravenej studničke kúsok od postupového cieľa. Hlavná turistická trasa vedúca pozdĺž hranice je intenzívne využívaná. Už nie som osamelý chodec. Cykloturistov je možno viac ako peších.

Na Malý Javorník nie je ďaleko. Najvyšší bod terajšieho putovania je len širším odlesneným priestorom, lúčka by už bol nadnesený výraz. Malá homoľa s TIM, hraničným kameňom a označením CHKO Beskydy. Kúsok vedľa umelecky prevedená lavička s básničkou a plastická mapa regiónu. Miesto je bez výhľadov.

Portáš

Pokračujem smerom k juhu. Charakter cesty sa nemení, vrcholovým lesom popri hraničných kameňoch. Občas je výhľad na moravskú stranu. Prechádzam Frňovským sedlom a Stolečným. Blížim sa k horskej chate Portáš. Bude mi miestom hlavného dnešného oddychu. Naposledy som tu trávil dokonca aj noc (Z Jablunkovského k Vlárskemu priesmyku (1)). Neodolám výhľadom na českú stranu a posedím si na lavičke. Tento, cez priestor lyžiarskeho svahu, je z doposiaľ videných najkrajší.

Impozantná chata je už na dohľad. Zbehnem z kopčeka a som tam, kde dostanem niečo, čo poteší telo a dušu. Zelňačka, pivo, kofola a kávička na záver. Dobíjam si mobil a relaxujem. Študujem nasledujúci priebeh trasy a počasie, čo sa očakáva zajtra. Žiadna veľká zmena nenastala. Stále sa predpovedá dážď. Variant prechodu až do Púchova padá. Koniec bude v Hornej Marikovej. Vravím si: mám teda čas a užívam si miesta.

Cez Stolečné k Modlatínu

Pred pol treťou vyrážam smer autobus, teda zástavka v Modlatíne. Privedie ma tam značený turistický chodník. Začínam prudším klesaním lesom. Po polhodinke som na pekných, obrábaných lúkach posiatych kvetmi jesienok. Ešte kúsok lesom a som nad osadou Stolečné. Značená trasa sa tu prudko otáča, aby znovu nabrala výšku. Zbehnem pár metrov nižšie, nech si obzriem osídlenie. Pôsobí živo, aktívne, nie je to pár rekreačných objektov.

Znovunaberanie výšky ma morálne vyčerpáva. Nemám rád, ak očakávam záver, musím vydávať neočakávanú námahu. Na lúčke si aj chvíľku posedím. Keď sa stúpanie zmení na traverz krásnym smrekovým lesom, začínam si užívať. Niektoré scenérie smrekového lesa sú neskutočne krásne. Les je v rubnom veku. Ťažba prebieha v širokých pásoch od vrchu dole. A to mi robí problém. Otvorený les podlieha vetru. Každý úsek začína a končí krátkym polomom. Obchádzam, preliezam a podliezam.

Čo ma ozaj stálo hromadu síl, bol priestor pod Medveďou skalou. Polom bol ozaj rozsiahly, nebolo to jednoduché. Obchádzam ho až pomaly ku skalnému bralu. Trápenie v týchto miestach ma oberá o chuť preskúmať zaujímavý a rozsiahly útvar. Ešte som o ňom nepočul. Vravím si neskôr, len nie dnes, prídem ho určite navštíviť. Som rád, keď sa znovu napojím na značený chodník.

Nasledujúci úsek je pomerne pohodový, vedie zvážnicou. V momente, keď si začínam pochvaľovať, šípka značky ma smeruje mimo cestu. No nevidím nič, čo by pripomínalo priechodný terén. Neostáva mi nič len klesať zarasteným rúbaniskom a húštinou stúpať na druhú stranu. S biedou a pomocou navigácie nachádzam značené pokračovanie.

S hrôzou zisťujem, že posledný spoj začína byť niečím, čo reálne nemusí byť. Pridám do kroku. Teda aspoň miestach, kde sa to dá. Našťastie polomy sú schodnejšie. Nádej sa mi zväčšuje. Až v jednej zákrute, chodník traverzuje bočný hrebeň a tak sa kľukatí každou dolinkou, je polom polomov. Neobídeš a nepodlezieš. Čo robiť? Vyleziem na prvý kmeň a kráčam, preskakujem z jedného zvaleného, tu hlavne buku, na druhý. Nebezpečné, ale rýchle riešenie.

To bol posledný zásek na ceste. Už to bola len otázka vzdialenosti a rýchlosti, ktorou som sa bol schopný pohybovať. Bol som, teda na moje vlastné prekvapenie, neskutočne aktívny. S artrotickým kolenom, s batohom na chrbte na konci dvojdňovej túry miestami dosahujem poklusu. Poteší ma moment, keď klesám do doliny. Počujem prvé zvuky civilizácie a tak silný prejav jelenej ruje, aký bol na Kýčere je len snom.

Upotený a zaprášený dobieham do Modlatína. Už dobrú chvíľu nič nefotím, ignorujem možnosti pre hygienickú očistu. Na zástavke stojí pán. Áno, čaká na autobus. O minútu prichádza posledný dnešný spoj. Som rád, že až po Považskú Bystricu cestuje asi len zo šesť cestujúcich. Sedím čo najďalej od ostatných, nech ich môj odor neobťažuje. Do cesty schopného stavu sa uvediem až na staničnej toalete.

Aj zo zdolania jedného vrchu môže byť dlhšia túra. Vedie peknými, zatiaľ moc kalamitami nepoškodenými lesmi. Aspoň mimo úsek Stoličné – Modlatín, ten by som považoval ako celok za nepriechodný. Pár výhľadov sú pohľady len na zalesnené bližšie či vzdialenejšie hrebene hôr. Možnosť kombinácie s atraktívnym hrebeňom Javorníkov je Orgoňova Kýčera zaujímavý turistický cieľ.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek