Neodolateľná ponuka

Ako to posledné dva až tri roky býva, začiatkom decembra (tento rok 2023 už koncom novembra) nasneží. A občas aj v južnejších pohoriach. Spomínam si, ako som pred dvomi rokmi v spomínanom čase navštívil Dolnoždanskú skalu na predhorí Vtáčnika v poriadnej snehovej nádielke v prvých decembrových dňoch. Pred rokom som sa zas túlal západnou časťou Štiavnických vrchov v okolí vrchu Chlm, ktorý tiež zakrývala slabšia snehová pokrývka.

Podobná situácia nastala aj v tohtoročnom už takmer decembri s tým rozdielom, že výrazné snehové zrážky pokryli regióny Hontu, Novohradu, južného Gemera, Abova a Zemplína.

V práci s nadšením sledujem bohaté snehové zrážky, ktoré začiatkom týždňa neobídu ani Banskú Bystricu. Večer pátram po online kamerách z juhu stredného Slovenska. Ale po polhodine pátrania zisťujem, že je ich ako šafranu. V podstate som sa o tom, či je na juhu stredného Slovenska sneh, nič nedozvedel. Píšem teda kamarátke z Fiľakova, ktorá ma poteší tým, že áno. Sneh je aj v meste a na horách, kde sa chystám, ho bude určite viac.

Stále sa vo mne bije volanie zasneženej Skalky za Martinskými hoľami v Lúčanskej Fatre, kde má byť krajšie počasie. Avšak nakoniec u mňa víťazí druhý tip, a tým je zasnežená Cerová vrchovina, ktorú vidieť v bielom túžim asi štyri roky.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Za skorého rána cestujem na juh ranným Gemeranom a o 6.30 h vystupujem vo Fiľakove. Ako som si pozrel večer, so spojmi do Šiatorskej Bukovinky to bude bieda. Ráno je v meste všetko okrem kilometer vzdialenej staničnej krčmy zavreté. Preto výnimočne zainvestujem do taxíka, ku ktorému sa dopátram až po 20 minútach. Na telefónne čísla takto skoro nikto nereaguje a preto musím po meste behajúci sivý taxi nájsť ja. Pán hovorí že oficiálne pracuje až od siedmej.

V inom svete

Po príjemnej, ale nie najlacnejšej jazde vystupujem krátko po 7. hodine v bielej Šiatorskej Bukovinke. Som však rád, že som na mieste skoro, pretože ma čaká výživný deň v snehu. Na autobusovej zastávke si nasadzujem návleky a vydávam sa k vyhliadke na Mačacej po červenej TZT, po ktorej som ešte nešiel. Snehu je tak 10 – 15 cm. Čudujem sa však, že jeho výška sa v stúpaní vôbec nemení. Všímam si mohutný vrch Šiator, ktorý čnie nad rovnomennom dedinou.

Po polhodinke som pri lome Mačacia, ktorý som zatiaľ zažil len v sviežej májovej zeleni. Takmer to tu takto v bielom nespoznávam. Zákutia si však pamätám a viem, že na vyhliadkovú vežu ma čaká menšie stúpanie popri stenách kameňolomu. Za chvíľu som tam a neváhajúc vystúpim za výhľadom. V zamračenom počasí vidieť známu scenériu s dvomi hradmi Šomoška a Salgó. Kúsok slnka by kráse veľmi pomohol. Ale zmena má prísť až k poludniu, čo sú tri hodiny čakania a to nemá význam. Popozerám sa aj na iné svetové strany, ktoré sú takto v bielom pre ma rovnako nezvyčajné.

Následne klesám k parkovisku v lokalite Šimonova veža a bez váhania naspäť do dediny. Spomínam si na príjemné chvíle, ktoré som tu trávil s priateľmi z Hikingu a inými pred 2,5 rokom. V časti Šiatorskej Bukovinky s názvom škola si obzerám asi hektár veľkú rovnomennú vodnú nádrž.

Po hranici sledujúc migračnú krízu

Z dediny vyrážam na opačnú stranu doliny všímajúc si opustenú železničnú stanicu, do ktorej sa takmer 20 rokov nejazdí. Cestovné poriadky z rokov 2001-2002 sú zaujímavým, už historickým dokumentom, ktorý ma na pár minút zaujme. Škoda, že nefunguje bohatá železničná sieť ako v tých rokoch, keď sa jazdilo aj do zašitých kútov krajiny. Ekonomická stránka následného rušenia a návratnosť je mi však jasná a pochopiteľná.

Čaká ma dlhý traverzový úsek popod svahy Lazov a následne Karanča. V pláne mám však spoznanie úseku po žltej TZT k štátnej hranici. Pomerne nudný úsek spestrí len totálne zdevastovaná lovecká chata Karanč a lesník, ťažiaci v doline potoka Belina. Páči sa mi, že posledný rok stretávam často lesníkov ťažiacich prírode bližším spôsobom – výberovo. Ten však tiež nie je dokonalý a poškodzuje mnoho okolitých stromov. Inak sa to však urobiť nedá.

Po hodine pomalej chôdze sa dostávam k lokalite Mižera. Odtiaľto mám v pláne zostúpiť k hraničnému priechodu Šiatorská Bukovinka a v prípade možností sa mierne osviežiť. Z rozsiahlych lúk sa naskytá pekný pohľad na Šiator a vpravo horu s rozprávkovým názvom Medvedia výšina. Postupne klesám k spomínanej hranici. Napadá mi, že som vlastne na posledné mesiace neslávne známej slovensko-maďarskej hranici. Sneh je však panenský, občas prerušený stopou lesnej zveri. Po migrantoch ani stopy.

V doline míňam farmu a pomaly sa blížim k štátnej hranici. Cez potok Belina vedie k ceste úzka lavička. Na mieste je benzínová pumpa, kde si kupujem jedno pivo. To „spláchnem“ na autobusovej zastávke, trošku sa skrývajúc pred policajnou hliadkou.

Na mrazivý Karanč

Po občerstvení sa rovnakou trasou vraciam hore. V stúpaní cítim, že mám na dnes mierne dosť, ale Karanča sa vzdať nechcem. Na lúkach sa na poludnie začína rozpadávať oblačnosť. Objavujú sa slnečné lúče a dúfam, že vydržia až na vrchol. Slnko sa však počas strmého stúpania skrýva. Postupujem stále panensky neporušeným snehom z kroku na krok.

Až v sedle Karanča sa napájam na prvé stopy dňa smerujúce na vrchol. Okolie je krásne zasnežené a namrznuté. Čoskoro sa predo mnou objavuje malá čistinka s prístreškom a vyhliadkovou vežou. Neváhajúc stúpam hore. Nad stromami duje svieži a mrazivý vietor. Slnko však opäť zachádza a nasvietená je len dedinka Lapujtov (maďarsky Karancslapujtő) na juhozápade. Sledujem tmavé mraky na východe, ktoré pôsobia hrozivo. Cez dieru v oblačnosti prenikajú slnečné lúče. Sever a východ je zamračený vysokou oblačnosťou. „Z Tatier dnes nebude nič,“ hovorím si smutne. Každopádne som rád, že sa podarilo vidieť Cerovú vrchovinu v „bielom závoji“.

Vymrznutý opatrné klesám po namrznutých a zasnežených kovových schodíkoch rozhľadne. Momentálne som rád, že nie som vysoký, lebo nešťastne riešená konštrukcia rozhľadne musí vyšších ľudí trochu potrápiť. Je mi slušná zima, preto zavrhujem obed na blízkom stolíku s lavičkami. Svižne vyrážam po maďarskej zelenej Novohradskej magistrále a zároveň po spoločnej hranici na sever. Mám v pláne zájsť k sedlu Na Váhu a zostúpiť do Šiatorskej Bukovinky.

Listnatými lesmi v bielom vydaní, občas oživenými slnečnými lúčmi, raz klesám, inokedy stúpam po hrebeni pohoria. Pekné zákutia si zvečním. Z lesného prieseku sa naskytá pohľad na zasnežení Šiator. Už zohriaty rýchlou chôdzou si dávam oddych a vnímam ticho zimného lesa. Po neskorom obede mi zostáva zostúpiť do dediny a počkať na autobus do Fiľakova.

Záver

Sen o zasneženej Cerovej vrchovine, ktorý som sníval pár rokov sa z ničoho nič premenil na realitu. Videl som tak prostredie zapísané v mojej pamäti ako zelené a svieže alebo žlté a suché aj v inom vydaní, tak ako to mám rád.

Počasie nebolo síce najkrajšie a biela krajina nezažiarila v slnečných lúčoch. Napriek tomu som však neodolal ponuke zasneženého juhu, ktorá sa nemusí tak skoro opakovať.

Fotogaléria k článku

+21 ďalších fotiek