Niektorým cestám a potulkám venujeme dlhú prípravu, niektoré sú iba spontánnym nápadom využiť pekné počasie na naše túlačky. Rovnako to bolo aj na začiatku augusta, keď sme si s Peťom a Stanom napísali, že má byť pekné počasie a mohli by sme si ísť prejsť ďalšie divoké chodníčky našej Oravy. Vo štvrtok podvečer sme sa stretli v obľúbenej Oravke, čo je názov motorového vlaku premávajúceho medzi Kraľovanmi a Trstenou. Ako sa vraví vo zvučke jedného seriálu - jej rýchlosť je obdivuhodná… a to platí doslovne. Počas jazdy Oravkou máte totiž veľa času sa kochať prírodou a obdivovať ju, teda nielen prírodu, ale aj pomalosť našej Oravky. Ale to nie je na škodu, mali sme aspoň priestor na kutie piklov a stanovenie stratégie na najbližšie dva dni.

Nultý deň: Tvrdošín – Borová

Základným kameňom sa stalo dokúpenie potravín v obchode v Tvrdošíne, kde sme si dopriali chutnú večeru na námestí zakončenú riadnou porciou zmrzliny. Bola fantastická, a keďže dnes večer nás nečakalo nič náročné, tak sme sa nabalení, najedení a s chuťou vybrali za vôňou dobrodružstva. Stačilo vykročiť pár krokov z centra Tvrdošína a veru, už na konci poslednej ulice vedúcej popod Žiarec do polí pred nami, sme „zacítili“ aj inú vôňu. Kravský trus bolo cítiť naďaleko, spoliehali sme sa na to, že na vrchole Borová (780 m), kde sme sa dnes chystali stráviť noc, to už nebude tak cítiť. Nebolo, vydýchli sme si a poriadne sa nadýchali čerstvého, citeľne studenšieho vzduchu na vrchole Borová, kde sa nachádza pekná drevená rozhľadňa a zároveň "prístrešok".

Dal som slovo prístrešok do úvodzoviek, pretože je to skôr v tomto prípade typ stavby avšak funkčnosť spĺňa menej. Je to z toho dôvodu, že ide o dizajnovú stavbu, ktorá má medzi jednotlivými drevenými prvkami strechy voľný priestor. Práve vďaka tomu je jeho využiteľnosť počas daždivejšieho počasia značne limitujúca. Nám však počasie prialo, nepršalo, ale nadránom bolo riadne cítiť, že sme na hrebeni Oravskej Magury. Ani viacero vrstiev oblečenia, ani zapnutý spacák ma nezohriali, túžobne som očakával východ slnka a spoliehal sa na zahriatie sa jeho lúčmi. Ticho som závidel Peťovi, ktorý si zobral páperový spacák a rovnako tak Stanovi, ktorý bol komplet zapnutý v novom vreci, do ktorého vložil spacák a tak mal dvojitú ochranu.

Prvý deň: Borová – sedlo Príslop

Keď sa nadránom objavili prvé zore, tak sme vyšli zo spacákov a snažili sa vychutnať si krásny východ slnka. Podarilo sa, no na začiatok túry to ešte nevyzeralo, tak som zaliezol späť do „tepla“ spacáka.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Pred prechodom som si obstaral nové, modernejšie hodinky, ktoré okrem mnohých iných funkcií sledujú nonstop tepovú frekvenciu. Podľa ich rád som si nastavil limity mojej tepovej frekvencie, pri prekročení ktorej ma mali hodinky upozorniť. A veru, po chvíli spánku som sa zobudil na výrazné brnenie mojich hodiniek, ktoré silou mocou dávali najavo, že nech sa preberiem, pretože moja tepová frekvencia klesla povážlivo nízko. Ani sa nečudujem. Aj keď sa chalani smiali a vraveli, že im teda zima nebolo, ja som mal však pocit, že sa blížim k zamrznutiu. Pár drepov, výstup na rozhľadňu a variaca sa káva s raňajkami ma dostatočne prebrali. A to sme ešte ani netušili aká krása nás čaká o chvíľku.

Rozhľady boli krásne aj večer, ale teraz ráno boli ešte krajšie. Počínajúc Veľkým Chočom a Skorušinskými vrchmi na blízkom horizonte, cez Západné i Vysoké Tatry, Oravskú priehradu s Babou horou v pozadí až po hrebeň Oravskej Magury, ktorý nás dnes čaká. Očarení krásou sme vystúpili na prvý vrchol dnešného dňa, ktorým je Uhlisko (860 m)

Tu sme z neznačených chodníčkov prišli na červenú značku medzinárodnej diaľkovej turistickej trasy E3, ktorá spája portugalský mys Sv. Vincenta s tureckým Istanbulom. Celková dĺžka magistrály je takmer 7-tisíc km a na Slovensku prechádza cez dve časti, jedna z nich je na západe od sedla Bumbálka po Suchú Horu, kde prechádza do Poľska a na naše územie opäť vstupuje v Duklianskom priesmyku a opúšťa Slovensko v Slovenskom Novom Meste. Ako vraví jeden môj kolega, ktorý chodí do Tokaja, tak dané mesto, nie je ani Slovenské, ani Nové a ani Mesto.

Na Uhlisku sa točíme v prudkom uhle vľavo, dokonca v tak prudkom, že vo vysokej tráve ani nevidieť, kde je chodník a kde nie. Vyšli sme z bludiska a ocitli sa na lúke, ktorá sa zvažovala k ceste vedúcej popri Oravskej priehrade. Celá priehrada sa nám ukázala v plnej kráse a po chvíli klesania sme pri jej priehradnom múre. Je to impozantná stavba, stojí za to sa tu prísť pozrieť. Až mohutnosť samotného priehradného múru nám ukazuje, aká hĺbka je na druhej strane. Tu by som veru nechcel spadnúť ani na jednu stranu. Buď by som sa utopil, alebo zletel riadnym pádom do hĺbky pod nami.

Nezdržujeme sa dlho, potrebujeme prejsť kúsok po hlavnej ceste a za malou zástavkou sa vyberáme hľadať červenú značku. Nie je tu práve vyšliapaný chodník, o značkách by sme tiež mohli hovoriť veľmi zriedka. Zohýbame sa pod konármi visiacimi až k zemi, vyhýbame sa koreňom a popadaným haluziam a po chvíli sa nám podarilo vyjsť z lesa na lúky a polia. Ak by ste čakali, že tu to bude so značeným lepšie, mýlili by ste sa. Občas je chodník naznačený stredom práve dozrievajúceho obilia, tak hľadáme alternatívne vyjazdené cestičky medzi poliami. Avšak zablúdiť sa tu nedá.

Jednoznačným ukazovateľom smeru je vysielač na vrchole Magurka (1107 m), ktorého svetlá sme večer videli z našich spacákov. Výstup na Magurku nebol náročný, až na posledný prudší úsek tesne pred vrcholom. Vpred nás poháňala chuť dopriať si občerstvenie na Chate pod Magurkou. Na vrchole sme sa nezdržovali, hoci výhľady boli opäť veľmi pekné, a o malú chvíľu sme parkovali na chate. Na našu škodu - zatvorená, ale chatár vyriešil, ako vyjsť v ústrety turistom.

Ako vyjsť v ústrety turistom - inšpirácia aj pre ďalších

Pri vstupe do chaty je malá bedňa, ktorá samoobslužným spôsobom poskytuje vcelku bohatý výber. Okrem piva aj nealko nápoje, oriešky, chrumky resp. horalky. Prečítali sme si cenník, vybrali potrebné financie z peňaženky a už sme si pochutnávali na chutnom nápoji. A veru dobre padol. Po nočnej zime nebolo ani stopy, z tepla dňa sa z nás pot lial a preto doplnenie minutých tekutín padlo vhod.

Nesmiem zabudnúť na krásnu drevenú krížovú cestu, ktorá nás sprevádzala pri výstupe na Ostrý vrch (988 m), ktorý sa nachádzal na ceste výstupu na Magurku. Pôsobivé drevené stvárnenie kresťanskej viery nám poskytovalo priestor na zamyslenie sa.

Od Magurky nás čakala krásna pohodová hrebeňová turistika, chvíľu hore, chvíľu dolu, peknými lesmi a jedinečnými výhľadmi. Bola to nekonečná diaľnica hrebeňom, pričom sme prešli cez vrcholy Budín (1221 m), Prípor (1106 m) až na Čistý grúň (1082 m), kde sa udialo niečo nečakané.

Ako prísť k novej plombe

Vytiahol som z mojich zásob oriešky, pričom pravdou je, že som ich nosil so sebou na túrach dosť dlho. S chuťou sme sa do nich pustili, keď vtom sa ozval hlasný zvuk, niečo ako „krup“ zo smeru, kde stál Peťo. Nie, nebol to medveď a ani diviak. Bola to Peťova plomba, ktorá nevydržala „čerstvosť“ mojich orieškov a povolila. Les v tej chvíli prestal dýchať, žiadny zvuk sa neozval, ale zato Peťo dával intenzívne a jasne najavo, čo si myslí o kvalite orieškov a jeho zubnej plomby. Narýchlo počítal, koľko ho nepodarený oriešok bude stáť. No čo vám poviem, chcete kamoša pohostiť, no namiesto vďaky vám na záver povie, že si oriešky mám niekam strčiť. Už ani neviem kde. Miest, kam by mali ísť, odznelo totiž dosť.

Ale ako sa hovorí, nič sa neje také horúce ako sa to uvarí, a tak sme sa o malú chvíľu na jeho vylomenej plombe všetci bavili. Pokračovanie hrebeňa nás doviedlo na vrchol Javorová (1076 m), z ktorého nás čakal prudký zostup, takmer 300 výškových metrov do sedla Príslop. Po chvíli sme sa vynorili z lesa a pokračovali lúkami na zostupe s malou epizódou posledného výstupu dnešného dňa na lúčny vrchol Poľana (899 m), skadiaľ bolo vidieť cieľ našej cesty. Posledných pár metrov a už sme sedeli v rovnomennom penzióne, kde sme mali dohodnuté ubytovanie. Celkom som sa po prvej chladnej noci tešil, že sa vyspím v teple. No keďže nekúrili, tak aspoň v relatívnom teple. Večeru sme si po rade domácich objednali z Pizzerie z Hruštína, keďže priamo v penzióne už večer nevarili. Škoda, ale zasa pizza z Hruštína bola celkom fajn.

Druhý deň: sedlo Príslop – Kubínska hoľa

Ďalší deň sa začal veľkým prekvapením. Nie na záchode, ale v jedálni. Pani, ktorá mala na starosti raňajky na nás naozaj nešetrila. To, čo nám pripravila, sa ani nedalo zjesť. Na penzióne sme spali celkovo štyria, tak som čakal, že raňajky budú servírované, čo zvyčajne znamená buď dva párky s rožkom, alebo praženica s chlebom. No nás čakali gurmánske hody. Dva druhy salámy, šunka, párky, vajíčka, viac druhov syra, chlieb, pečivo, sladké pečivo, jogurty, džús, káva minerálka… No jednoducho nečakaný luxus. Ani sa nám nechcelo odísť.

Príjemné ráno nemohlo už nič pokaziť. Teda okrem úvodného výstupu na Príslop (1032 m). Hneď ráno, s plnými bruchami a batohmi na chrbáte sa bolo treba vyštverať na hrebeň. Netrvalo dlho a boli sme hore. Naozaj to išlo rýchlo, dokonca sme cestou stretli ranných hubárov, ktorí už mali čo-to v košíkoch. Od Príslopu to už zasa bola pohodlná prechádzka hrebeňom cez Čierny vrch (1319 m), Kubínsku hoľu (1346 m) a Minčol (1394 m), čo je zároveň najvyšší bod nášho prechodu Oravskej Magury.

Prvý a ani druhý deň sme nestretli žiadnych turistov, no dnes sme ich stretali viac a čím bližšie ku Kubínskej holi, tým ich bolo viac. Nielen turisti, ale našlo sa aj pár cyklistov, táto časť môže byť veľmi pekná aj pri prechode na bicykli, no a najviac sme dnes stretli zberačov čučoriedok. Chutné lesné plody sa nachádzali na mnohých miestach a samotná Kubínska hoľa bola nimi ako posiata. Dosýta sme si na nich pochutnali aj my, aj keď Stano zberal skôr vyššie, pretože nižšie môžu byť líščím močom kontaminované. Nuž, kto vie. Ja som si dal aj z tých vyššie a aj z tých nižšie a necítil som rozdiel.

Po výstupe na Minčol sme sa rozhodovali, či pokračovať do Zázrivej, alebo zísť smerom na Dolný Kubín. Zvíťazila druhá možnosť. Vo vrcholom bufete lanovky sme si dali kávu a vychutnávali si panorámu pred nami. Okolo bolo jedno ľudské mravenisko. Peťo skúšal zistiť, či by sa nemohol zviezť horskou károu, avšak tú si treba prenajať dolu, hore sa to nedalo.

Keď sme začali schádzať, pri informačnej tabuli o bicyklových trailových tratiach sme si vypočuli rozhovor.
„Tak čo, na ktorú ideme? Modrú alebo červenú?“ pýta sa jeden biker, na čo mu druhý hovorí:
„Ja idem modrou, červenou som šiel raz a skoro som sa posr.l.“

Nechápali sme prečo, no o chvíľu sme sa o tom presvedčili na vlastné oči a nohy. Treba spomenúť, že na Kubínskej holi sa nachádza jeden z veľkých bike parkov a cyklistov tu bolo naozaj viac ako peších turistov. Nechceli sme schádzať chodníkom vedľa zjazdovky, bol dosť podmočený, a tak sme si to namierili kolmo dolu, pričom na niektorých miestach sme križovali aj bike trasy. A veru, chlapec mal pravdu. Niektoré pasáže bolo náročné prejsť pešo, osobne sme si ani nevedeli predstaviť, spustiť sa tu na bicykli. Iste sú jazdci, ktorí svojimi schopnosťami dokážu trasy v pohode zvládnuť, ale ja, a ani nikto z nás by sa na to neodvážil. Počas nášho zostupu sa našlo iba niekoľko jedincov, ktorí sa spustili, a teda mne bolo zle už len pri pohľade na niektoré časti ich jazdy.

Cestou dolu nás zaujala ešte jedna miestna atrakcia - zipline, avšak vzhľadom na batohy a cenu jednej jazdy nikto z nás nemal chuť nad niečím takým ani rozmýšľať. V mojom prípade o to viac, že pokiaľ necítim pevnú pôdu pod nohami, som nesvoj a výrazne ma limituje strach z výšky, takže asi by som ani nenabral odvahu sa spustiť.

Zišli sme až dolu do strediska, kde nás čakala naša známa, ktorá nás zobrala autom na miesto, kde sme pred dvomi dňami začínali cestu Oravou, teda do Kraľovian.

Zhodnotenie

Dve noci a tri dni túlania sa Oravskou Magurou stáli za to. Ak si chcete oddýchnuť od plných chodníkov a množstva turistov a „tiežturistov“, určite sa vyberte sem. Krásna príroda, husté lesy, ale aj pekné lúky a ďaleké výhľady určite osviežia oči a dušu každého milovníka prírody. Verím, že aspoň čiastočne som vám sprostredkoval náš zážitok z centrálnej časti Oravy. Vďaka patrí parťákom, Peťovi a Stanovi, a aj ďalším ľudom, ktorých sme stretli a ktorí nám nezištne pomohli.

Neskôr bude z našej turistiky dostupné video, nateraz sa môžete inšpirovať ďalšími videami na youtube kanále môjho parťáka Peťa.

Fotogaléria k článku

+21 ďalších fotiek