Reportáž Ako sme mapovali pralesy IV.: Na Východe nič nie je. Ibaže by bolo.
Dlho sme to odkladali. Zladiť program po horách rozlietaných pralesových mapovačov bolo, ako vyriešiť rovnicu o štyroch neznámych. A nie je to na skok, čo bolo strieborným dôvodom. Tam si len tak na pivo alebo kafíčko neodskočíte. Ďaleký východ, bukové pralesy na trojhraničí.
Do partie sme pribrali kamoša Jana z Ekopolisu, ktorý tiež potreboval niečo v oblasti pracovne čudiť. Vyrazili sme zo stredu slovenskej zeme neskôr popoludní, cesta sa míňala rýchlo ako prvé pivo po letnej túre. Neudialo sa nič mimoriadne, zotrvali sme v móde neustálych srandičiek a doberania sa.
A predsa len. Bol to gurmánsko–spoločenský zážitok v ktorejsi východniarskej obci, ktorý by som opísal ako stret dvoch svetov. Dizajn reštaurácie, vrátane inventáru, na ktorý pristávali zadky hostí a taniere s výtvormi miestnych kuchárov, ťažkých prepálených a cigaretovým dymom dobre konzervovaných závesov a červeno-bielych kockovaných obrusov s nedokonalými mapami po tekutinách rôzneho druhu bol pripomienkou socíku, iba pomaly odchádzajúceho do našich pamäťových úschovní. A skoro by som zabudol na neodolateľne a nezameniteľne voňajúce vecká s nepretržite zurčiacou vodou, ako keby tu po stáročia vyvierala. Naopak názvy jedál, ich (ne)chuť, diverzita ponúkaného alkoholu a možnosť najesť a napiť sa do sýtosti bezhotovostne boli neklamnými predzvesťami, že raný trhový kapitalizmus sa nezadržateľne plíži východným smerom. Ale bolo tam ešte aj čosi iné... videl som to v pohľade čašníka, keď sme si objednávali presso s mliekom a nealkoholické pivo.
Hoci sme neprekročili žiadne hranice, tie kultúrno–zvykové ležia niekde medzi Štrbou a Popradom. Myslím, že to nedokážem presne vystihnúť slovami, a tak si pomôžem kratučkým príbehom. Keď sme si objednávali druhé pivo, čašník sa nás opýtal, či si k nemu niečo dáme. Niektorí z nás si mysleli, že sa pýta na chrumky, syrové korbáčiky alebo oriešky. Ale Juro, východniar, hneď mimozmyslovo vedel, o čom točí. Pivo bez pálenky, to zbytočne vyrucene peneži. Po tomto zasvätení, keď sa obežná dráha čašníka priblížila k nášmu stolu, sme si doobjednali tak, aby to dávalo aj miestnym zmysel. Nie všetci. Na opakovanú otázku, čo si dáme k pivu, a my zvyšní dvaja, že nič, lebo karujeme, prišla rýchla kontra. A? Tak sme to dorovnali. Iný kraj, iný mrav, nechceli sme byť za každú cenu iní. Tak nejako sa po sprísnení trestov za jazdu pod vplyvom tento prvok tradičnej východniarskej kultúry pomaly vytráca. I keď občas sa z davu vynoria jedinci s obsahom promile nad 2 alebo 3, ktorí tradíciu udržiavajú a popularizujú.
[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]
Zvyšok cesty zbehol rýchlo ako napínavý seriál od Netflixu. Rozkaz znel do ôsmej doraziť na checkpoint na hrádzi vodnej nádrže Starina. Tam sme museli prekonať premotivovaného strážnika, ktorý nie a nie uveriť, že aj autá s inými insígniami ako sú z okresu Snina môžu za istých okolností vojsť autom nad priehradu. Rampu nám nakoniec otvoril až kamarátsky telefonát riaditeľa Národného parku Poloniny. Ako dočasní nájomníci terénnej stanice národného parku sme neboli odsúdení šliapať ďalších 10 – 11 km pešo. Cesta sa hadila popri nádrži a poctivo vymetala všetky jej zákutia a zálivy. Pretínala pološero mladých hustých lesov, ktoré nie tak dávno zabrali prastaré lúky tak rýchlo ako maliarovo Nemecko zabralo Rakúsko v 1938. Rýchly Anschluss. Mäkkým svetlom zapadajúceho slnka zaliata krajina na nás čakala, keď sme vybehli na rozsiahle nelesné priestranstvo v okolí bývalej obce Ruské. Nájsť terénnu stanicu národného parku bola hračka, stojí tam osamotene pri ceste ako v šírom poli zámoček.
Stočím volant prudko doľava do priestoru parkovacieho boxu vymedzeného pokoseným pruhom trávy pred bráničkou. Nie som si celkom istý, od akého slovného základu je odvodené toto slovo, ale niečo mi napovedá, že by to mohlo byť v duchu niečomu zabrániť, v tomto prípade asi neželanému vstupu. Po dlhej ceste stojaci na stŕpnutých a zmeravených nohách sme tam hodnú chvíľu strávili analyzovaním bizarného výjavu pred nami. Predposledné lúče oproti nám zapadajúceho slnka z terénnej stanice priznalo iba jej obrysy stojace na dokonale osvetlenej lúke a pred nami hrdo stojacu bráničku. Plot nikde – iba bránička. Akoby sme sa dívali na rozmaľovaný obraz, od ktorého si maestro odskočil do Sniny na vínko. Čochvíľa sa vráti a domaľuje krásny latkový plot s hore dnom nastoknutými hlinenými džbánmi. Sledoval som kolegov, čo spravia, všetci bráničkou prešli, akoby tam plot bol. Nechcem si predstaviť, čo by sa stalo, keby bránička bola zamknutá, boli by sme v prdeli, dnu by sme sa nedostali.
Stojac tam, napadla mi jedna paralela s naším úsilím chrániť prírodu. Niektoré bráničky sme si sami zamkli, napriek tomu nimi lomcujeme a búšime do nich ako samohybný vysávač, ktorému hekli software. Pritom by možno stačilo pokúsiť sa nájsť vhodné kľúče a bránky otvoriť. Ale dosť bolo bezduchých úvah, pivo, pálenô a karban čakajú. Večer sme to trochu prepískli s omamnými (alkohol) a psychotropnými látkami (oravská koniferka), a tak dostať hlavu na 90 a nohy na 270 stupňov spôsobovalo isté útrapy. Ešteže ranostaj Juro uvaril všetkým zalievanú kávu, ktorej vôňa nás ako silný magnet uviedla do pohybu správnym smerom. Umyť, zajesť, vypiť kávu a vyraziť, všetko sa to zmestilo do pol hoďky.
Mne pripadlo zmapovať nádejné lesy v časti NPR Jarabá skala a jej okolí. Pridal sa ku mne Janči, a tak sadáme do jeho terénneho auta. Spoločne prejdeme hodný kus cesty, ale prišiel čas sa rozlúčiť. Ešte hodíme reč, kde a kedy sa podvečer stretneme. Tak a mapovanie sa začalo. Jeho výsledkom bolo takmer 130 ha pralesa. Rozprestiera sa v podhrebeňových polohách zhruba od kóty Ďurkovec až po sedlo medzi kótami Čelo a Riaba skala (pozor, sú dve), od 830 do 1190 metrov nad hladinou mora. Z môjho pohľadu najzaujímavejšou časťou pralesa je výnimočne zachovalý sutinový les priamo pod Riabou skalou (1167 m n. m.). Časť svahu, ktorá sa kedysi dávno zrútila, tu vytvorila rozsiahle sutinové pole pokryté lipovo–javorovým sutinovým lesom. Popri buku tu častejšie nájdeme javor horský, brest horský a jaseň štíhly, zriedkavejšie sú lipa veľkolistá a jarabina vtáčia. Rastú tu stromy, pri ktorých je nepatričné čo i len pomyslieť na to, že bola vymyslená motorová píla. Vzdať úctu, odfotiť a páliť kade ľahšie. Hovorím o buku s priemerom 124 cm, breste so 126 centimetrami a javore horskom so 131 centimetrami. No a bol tam ešte jaseň s priemerom 134 cm, ale ten to už mal za sebou.
V ďalších častiach pralesa nájdeme typické východokarpatské bučiny, pod hrebeňom aj pekné ukážky javorovo–bukových horských lesov ako vystrihnuté z katalógu biotopov. Smerom k hlavnému hrebeňu sa stromy z dobre živených a dobre stavaných diskobolov, ako by ich Grék Myrón vytesal, menia na rachitických kadejako pokrútených mrzákov a celkom na hrebeni to už nie sú ani stromy, ale len nejaké ich fejky. Na niektorých miestach ich výška dosahuje len výšku statnejších kríkov, v niektorých pohoriach vytvárajú zakrpatené bukové a javorové kríky aj menšie ostrovy, za čo si vyslúžili označenie listnatá kosodrevina. Takto sa príroda pohrala s bukmi, ale aj javormi na miestach, kde buk tvorí hornú hranicu lesa – v Poloninách, Fatrách či na Vtáčniku. Krátke vegetačné obdobie, námraza, vietor... tak by znela diagnóza stromolekárom, keby sa tunajšie stromy sťažovali na nízky vzrast. Vrátim sa ale späť do deja.
Postupne mi odsýpalo z hektárov, ktoré som mal zmapovať, zápisníky sa plnili údajmi, mapy čiarami a nebo oblakmi. Niekedy nezbadáte evidentné veci dejúce sa na pozadí. Až keď sa poriadne zotmelo, spozornel som. Kdesi na severovýchode zahrmelo. Do 20 minút vypľulo nebo oheň a síru a záclony vody padali k zemi ako opreteky. Keby som stál v čase búrky pod chrličom vody pri chráme Svätého Víta, na kompletku mokrý by som bol za rovnaký čas ako vtedy pod Jarabou skalou. Blesky udierali veľmi blízko, raz to švihlo tak, že som zacítil tlak v ušiach a zaňúchal čudný odór v ovzduší. Mám celkom rád, keď sa živly búria, ale zrovna túto Perúnovu hromovo-bleskovú symfóniu pre pokročilých sledujem najradšej spoza okna. Čo najskôr preč zo sprchy. Nemal som šajnu, kde presne som, a tak prišiel na rad zúfalý pokus. Vytiahnuť kolorovanú porastovú mapu a pritlačiť sa o kmeň mohutného buka v nádeji, že to bude ako pod nie dobre tesniacou, ale predsa len vypnutou sprchou. Stačil však jeden silný poryv vetra a mapa sa premenila na jednu veľkú farebnú atramentovú machuľu ako z obdobia expresionizmu. Podľa mojej mapy by ani slnečné lúče netrafili na Zem.
Okolnosti ma nútili rýchlo sa pohnúť nejakým smerom, hoci mierna dezorientácia mi trochu zväzovala nohy. Podobne, ako keď vám navigácia po zapnutí zahlási: „Zamierte sa severovýchod.“ Za 30 minút som bol dosť hlboko pod hrebeňom a búrke pomaly dochádzal dych. Kráčal či skôr kĺzal som sa po strmej lesnej ceste a prudký prúd stekajúcej vody unášal popri mne skaly vo veľkosti hádzanárskej lopty. Pár z nich mi narazilo zozadu do topánok. Divný pocit. Dumal som, či pôda a kamene, čo voda brala zo zvážnice, dorazia až do dediny, alebo im dôjde energia a budú uložené kdesi po ceste.
Do Runiny, kde ma mal konča dediny čakať Janči s odvozom, to z hrebeňa nemalo byť ďaleko. Do nitky premočený, ale Perúnových rozmarov ušetrený, som si vykračoval dolu svahom. Párkrát ma švihlo o zem. Dostal som sa do hlavnej doliny a odhadoval som, že do pol hodiny budem pri aute. Po hodine rezkej chôdze začínam šípiť, že blúdim v paralelnom vesmíre. Pri tabuľke s nápisom Medová baba sa dve univerzá spojili do jedného a ja som si musel priznať realitu. Často som, Pane, padal a často som Ťa opustil a často som zišiel z cesty a veľmi často som zablúdil. Prepáčte, to je z iného, podstatne staršieho textu. Faktom je, že som zišiel z cesty a poblúdil. Ocitol som sa v úplne inej časti Polonín. Dodnes neviem, ako sa to mohlo stať.
Takže ďalšie dve hodiny šliapania po asfalte do Novej Sedlice navyše. Aspoň som mal čas podumať, ako sa dostanem do údolia Cirochy do nášho basecampu. Na nič rozumné som neprišiel, zavolať sa síce z Novej Sedlice dalo, ale volanie letelo do prázdna a ku kamošom vo vzdialenej doline sa nedostalo. A naviac po vytiahnutí mobilu z vrchného vrecka batoha z neho odkvapkávalo ako z nakladaného hermelínu. Pohľad na prvé domy ma potešil, v hlave ešte vyriešiť, či si dám v penzióne Kremenec jedno alebo hneď dve pivká. A čosi pod zub. Kráčajúc popri potoku som sa rozhodol trochu sa upraviť a prah penziónu prekročiť zbavený blata, čo sa na mňa nalepilo po ceste.
V potoku prebehla očista topánok a gatí a ako som sa šplhal späť na cestu, palička opretá o zábradlie asi od únavy spadla naprieč cesty rovno pred prichádzajúce auto. Ospravedlnenie sa zo mňa valilo ako tekutá láva, ale na záver bola vina hodená na paličku. Vodič auta prijal spôsob tejto konverzácie a nepekne paličke vynadal. Máločomu z toho som rozumel, ale s tým spojená neverbálna komunikácia hovorila jasnou rečou. Keď prepol do slovenčiny, slovo dalo slovo a už sedím v aute vezúc sa tam, kde ma ráno vôňa kávy vyhnala z postele. Vysvitlo, že ide o ochotného dobrovoľného strážcu národného parku. Cesta v debate zbehla rýchlo a pribrzdila nás len vec pre nás oboch málo vídaná. Pár metrov od cesty si na padnutých jablkách pochutnával býk. Nie nebol to Siux Sitting Bull / Tĥatĥáŋka Íyotake, ale vypustenec z holandskej ZOO – samec zubra hôrneho. Uchvátila ma blízkosť jeho mohutnosti, pokoj v jeho veľkých očiach a môj pocit bezpečia v starej škodovke 120-tke. Stiahol som si okienko a odfotil zubra v takom detaile ako v ZOO.
Prešli sme len pár sto metrov a môj taxikár zočil stádo zubrov pasúce sa v diaľke na lúke. Zastali sme a hodnú chvíľu pokojne pasúce sa zubry pozorovali. Pre nás zo Stredozeme je to riadna exotika. Okolo siedmej zaparkovali železné kone pred chalupou. Môj záchranca bol pohostený, ako sa na východe patrí, prehodili sme pár viet a už bol na ceste späť ku svojim. Chlapom bolo čudné, kto ma to doviezol, ale nejako sa to zaonačilo, nechcel som im dať dôvod na uťahovanie si z môjho navigačného zlyhania. Rýchlo sa zašiť do sprchy bolo dobrou únikovou stratégiou.
Vychádzajúc z dušbadu s mokrou hlavou a pivom v ruke sa do chalupy vrútil Jano a plný obáv spustil, že Maroš neprišiel na miesto stretka a začal organizovať záchrannú akciu. Chvíľu som stál za rohom a vychutnával som si ho. Hru nepokazili ani spolumapovači. Asi sa mi vstup do deja podarilo správne načasovať, čo súdim podľa toho, ako na mňa Jano vytreštil oči a prezeral si ma ako horiaci ker v púšti. Šme še pobavili, trochu na Janov účet a trochu na môj. Priznal som farbu. Janči ma na dohodnutom mieste čakal o dve hodiny dlhšie. Úkol znel jasne, chlap s brašnou nesmí projít! A tak zodpovedne čakal. Keď sme sa dorehotali, Jano vyvolal ďalšiu mexickú vlnu smiechu, keď sa nám zveril, že musí ísť naspäť za Runinu, lebo mi tam nechal ako maják poslednej nádeje svoju zapnutú blikajúcu čelovku. Raz jeden mamľasový trkvas tliachal niečo o tom, že na Východe nič nie je. Ani nevie, ako sa mýlil. Minimálne obdivuhodné pralesy, milí ochotní ľudia a kopec srandy tam sú.
Predchádzajúce časti
