Nebolo to ničím zvláštne ráno na viacdňovej turistike. Ráno som vstal, zabalil tábor a v miernej letargii po noci klesal do blízkej obce. Tešil som sa, že zbehnem dole a v miestnych potravinách sa dobre najem. Tak sa aj stalo a o chvíľu na autobusovej zastávke do seba tlačím dobrý šalát a tri rožky. Podozrievavo na mňa pozerajú len miestni spoluobčania. Turista sem zrejme často nezavíta. Necítim sa tu veľmi príjemne. Po pár dňoch strávených v horách je vždy divné zostúpiť do nejakej obce. Mám pocit ako jeleň, ktorý sem len nechtiac zablúdil a musí sa čím skôr vrátiť do lesa. Pracem sa teda preč.

Po asfaltke stúpam späť do svojho sveta. Pod lesom sa však ešte krčia asi tri domy. Je tu nejaký laz alebo kopanica. Neviem ako sa to v tejto časti Slovenska nazýva. Nie je tu nič zaujímavé a popravde ani pekné. Preto sa ani nezastavujem a idem ďalej až do momentu, keď si všimnem, že na mňa beží dačo biele. Vidím to len okrajom zorného poľa, a tak sa aj mierne zľaknem, či ma nejde uhryznúť nejaký pes. Keď sa však otočím, tak vidím asi 5-kilového bieleho psíka, ktorý vrtí chvostom. Hneď ho teda pohladkám. Nadšene pobehuje okolo mňa a hneď si ma adoptuje.

Toto je prakticky môj turistický problém. Takmer na každej dlhšej túre si ma ochočí nejaký pes. Niektorý na pár minút, iný na celý deň. Je mi to už dosť divné a neviem prečo sa to deje. Popritom iný človek sa mi na túre niekedy neprihovorí aj týždeň. A tak idem v tichu vlastných myšlienok. No pes, ten sa nájde vždy. Slová nepotrebuje. Stačí mu jedno pohladenie a prívetivý pohľad. Najskôr som si myslel, že psík ma odprevadí na kúsku v lese a potom sa poberie späť domov. Cupitá však so mnou dosť dlho. Keďže s tým mám skúsenosti, tak viem, že mnoho psov má akúsi psychologickú hranicu. Napríklad pôjdu s vami na blízky kopec, kam chodievajú so svojím pánom a potom sa jednoducho otočia a idú domov, lebo ďalej je to no-go zóna. Preto ma to až tak netrápi a len v hlave odhadujem, kde bude mať takúto hranicu dnešný pes. Odhadujem to na jeden kopec obďaleč, ktorý je 6 km od osady, kde sme sa stretli.

Pomaly sa tam vyteperíme a začínam počítať s tým, že sa Chilli nenápadne vytratí a vráti sa späť domov. Nič sa však nedeje a on hrdo stále ťapká popri mne. Občas trochu odbehne, no potom sa otočí a po chodníku trieli späť ku mne. Je úplne vo vytržení z toho, keď ho potom pohladím. Cestou stretávame jednu staršiu pani, ktorá sa ma pýta, kam idem. Odpovedám jej a na to mi hovorí, že niekde po ceste stratila slnečné okuliare. Ak ich vraj nájdem, tak by som ich mohol zavesiť na konár vedľa chodníka, tak by ich zbadala. Poviem, že tak urobím, ak ich nájdem. Každý potom ideme svojou cestou.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Neskôr ma dosť mrzí, že som pani nepožiadal, či by mohla psíka vziať späť do osady. To som však ešte nevedel, že Chilli bude tvrdohlavejší ako iné psy. Stále si myslím, že na najbližšom rázcestí sa otočí a pôjde domov. Nespomenul som ešte, že je to veľmi rozumný pes. Vždy sa drží tak 5 - 20 m od mňa. Ide pekne po chodníku a keď je niekde turistický smerovník, tak pri ňom ostane stáť a čaká, kam sa vyberieme. Je to ako keby sme spolu chodili celý život a nie, že sa poznáme dokopy 2 hodiny.

Pomaly sa približujeme k ďalšej obci, kde som presvedčený, že určite nepôjde. Predsa len tam budú iné psy a jazdiace autá. Nič sa však nedeje. Iných psov si nevšíma a ide vzorne po chodníku. Popri malej riečke potom postupujeme údolím k prístrešku, kde sa rozhodnem pre oddych. Niečo zjem a hladný súpútnik sa na mňa pozerá smutnými očami. Hodím mu teda kus chleba a mám pocit, že teraz si povedal, že sme definitívne parťáci.

Neďaleko od prístreška je malá lávka ponad riečku. Je trochu zvláštna. Po malom rebríku treba vyliezť hore, potom po nej prejsť a zase zliezť dole. Je to tak asi kvôli povodniam, kedy by mohlo nižší mostík strhnúť. Napadne mi, že toto by mohla byť prekážka, ktorá by malého kamaráta mohla odradiť so mnou ďalej pokračovať. Idem si ho teda otestovať. Vyleziem na lávku a prejdem na druhý breh. Chilli pobehuje bezradne po brehu a potom ostane smutne stáť a pozerať na mňa. Je mi jasné, že cez riečku neprejde. Nie je síce veľká, no po dažďoch v posledných dňoch je tu asi meter hlboká voda a dosť silný prúd. Vraciam sa teda na druhý breh, kde sa psík nechá ochotne zobrať na ruky. Až teraz zisťujem zo známky na obojku, že sa volá Chilli. Vyložím ho na lávku a s obrovským nadšením beží na druhý koniec, kde ani nečaká a skáče dole na zem. Trieli trochu dopredu po chodníku.

Ja sa však otáčam na päte a rýchlo sa vzďaľujem. Najskôr si to nevšíma. Potom ale zbadá, že nejdem za ním a vracia sa k rieke. Bezradne behá po brehu. Dúfam, že keď zájdem za obzor, tak to vzdá. Občas sa obzriem späť, čo robí. Keď sa tak raz otočím, už len vidím ako skáče do rieky a unáša ho silný prúd. Nejako to zvládne a je na druhom brehu. Otrasie sa z vody a rýchlo ma dobieha. Ach, koľká oddanosť. Poznáte nejakého človeka, ktorý by skočil do Dunaja a preplával ho len kvôli tomu, aby sa s vami mohol prechádzať po lese? Ja teda takého nepoznám. A myslím, že táto riečka bola pre malého psíka ako Dunaj.

Moje obavy značne narástli. Čo s týmto malým diablikom? Čaká ma pomerne strmý výstup na kopec, ktorý vie byť aj mierne lezecký. Nemám pochybnosti, že spolubojovníka to absolútne vôbec neodradí. Vyškriabeme sa hore na kopec, kde je to už relatívna rovina. Stretávame tu jedného bežca v protismere. Chilli sa vyberie za ním a chvíľu ho nevidím. Začnem dúfať, že sa konečne pobral späť. Ani však nestihnem domyslieť myšlienku a už aj trieli popri mne. Prichádzame k prístrešku nad mestom a ja už fakt neviem, čo urobiť. Začína pršať, a tak len pár minút zúfalo sedím na lavičke a Chilli sedí pri mne. Na chvíľu mi napadne kacírska myšlienka, že si vyvlečiem jednu šnúrku z topánky a mohol by som ho tu uviazať. Predsa len je tu veľká frekvencia ľudí po chodníku. Ale to mu predsa nemôžem urobiť! V meste ho však ľahko môže zraziť auto.

Nakoniec sa rozhodnem, že v meste nájdem niekoho, kto by bol ochotný ho vrátiť späť. Klesáme do mesta, kde ide psík najskôr vzorne po chodníku, no potom začneme stretávať iných ľudí so psami na prechádzkach. Chilli nie je zúrivý, ale samozrejme, iným ľuďom to nie je príjemné. Najskôr oslovujem jednu mladú babu so psom, že som našiel psa a či by ho nemohla zobrať. Nie je však veľmi ochotná. Potom stretávam staršiu pani, ktorá povie, že ho vezme. Zisťujeme, že na známke je telefónne číslo majiteľa. Skúšam volať, ale nikto nedvíha. Teta ho tak chce vziať k sebe a odtiaľ ešte skúsi zavolať.

Chilli s ňou však vôbec nechce ísť a nakoniec to vzdáva. A tak idem bezradne mestom a Chilliho musím vziať pod pazuchu, aby ho nezrazilo auto. Pristaví sa pri mne straší pán na bicykli a pýta sa, čo sa psíkovi stalo. Hovorím mu, že som ho našiel a neviem čo s ním. Odporúča mi zavolať na mestskú políciu a odchádza. O chvíľu sa však vráti a hovorí mi, že mám ísť s ním k jeho bytovke. Že psíka vezme a vráti ho späť. Tiež má psa a už sa mu viackrát stalo, že našiel tuláka a vrátil ho. Musím s ním ísť cez pol mesta k bytovke, kde ho dá na vôdzku. Dáva mu vodu a žrádlo. Ja sa tak môžem pomaly vytratiť.

Majiteľ psa sa musel veľmi čudovať, ako sa jeho pes dostal do 30 km vzdialeného susedného mesta. Kvôli riešeniu problému som zmeškal plánovaný vlak a cesta domov sa zmenila na malú anabázu...

To bol ale deň!