Pohorie je miestom styku troch hlavných európskych rozvodí: južné svahy odvodňuje rieka Morava, ktorá patrí k úmoriu Čierneho mora, časť západných, severné a východné svahy pohoria odvodňuje Odra do Baltského mora a juhozápadná časť patrí do povodia Orlice, ktorej vody putujú do Severného mora. Toľko píše o pohorí Wikipédia.

Prvý kontakt s pohorím som mal v marci roku 2017, kedy sme sa sem vybrali na bežky. Dnes po snehu nie je ani stopy a my máme v pláne vystúpiť na Králický Sněžník z poľskej dedinky Miedzygórze (Vlčí Důl), ktorá je známym turistickým a rekreačným letoviskom a preslávila sa ako klimatické kúpele na úpätí masívu Králického Sněžníka. V roku 1840 okolité pozemky kúpila Mariana Oranžská a zapadnutú horskú drevorubačskú osadu premenila na rekreačnú oblasť. V neskoršej dobe tu vznikla charakteristická drevená zástavba, ktorá bola inšpirovaná ľudovou tirolskou, škandinávskou a kúpeľnou architektúrou. Aj v súčasnosti tu nájdeme drevené penzióny s charakteristickými pavlačami a bohatou rezbárskou výzdobou.

Autobus nás vysadí v centre obce. Pozerám do mapy, že mohol potiahnuť ešte asi o 2 km vyššie a nemuseli by sme šliapať po asfalte, ale neskôr pochopím, že sa tu ledva obídu dve osobné autá a veľký autobus by zrejme spôsobil dopravný kolaps. Ide sa teda peši, vyhýbame sa autám z oboch smerov. Od posledného parkoviska nás čaká široká lesná cesta vyznačená červenou značkou, vedúca popri potoku Wilczka. Po asi kilometri chôdze prídeme k miestu, kde červená vchádza do lesa a začína prudko stúpať. Pozriem do mapy a vidím, že na rovnaké miesto sa dostaneme aj príjemnejšou trasou s miernejším stúpaním a zopár ľudí zlákam so sebou. Kráčame po protipožiarnej ceste a v mieste, kde sa na ňu pripája červená, sa stretneme s niektorými z našich spoluturistov, ktorí sa rozhodli potiť krv do prudšieho stúpania. No stúpaniu sa neskôr nevyhneme ani my. Predtým si však ešte užijeme výhľady, ktoré vznikli vďaka tomu, že časť lesa zmizla.

Čaká nás stúpanie chodníkom v lese, no sem tam sa ponúkne výhľad. Po tom, čo vyjdeme z lesa, sa na horizonte objaví chata Na Sniežniku. Bodlo by niečo pod zub, no na to musíme sa presunúť dovnútra, pretože z okienka predávajú iba zmrzlinu. Toto leto som už druhýkrát zaskočený tým, ako to na poľských chatách nefunguje. Veď keby z okienka predávali pivo, nie je vo vnútri taká tlačenica. Ale keďže sme neboli len smädní, ale aj hladní, k pivu si dáme aj po polievke. Ale tu niekde nastal problém. Neviem, čo to spôsobilo, či pivo alebo polievka (myslím, že skôr to druhé), ale nohy nám akosi oťaželi a posledných 200 výškových metrov je pre nás utrpením. Ale nevzdávame sa, keď už máme na dohľad „mlynček na korenie“, ako sme nazvali kontroverznú rozhľadňu, ktorá na poľskej strane kopca vyrástla v roku 2022. Ešte pred rozhľadňou nás čaká historický kamenný Trojmezník Čiech, Moravy a Kladska.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Pôvodná Dalimilova rozhľadňa, ktorá stála na vrchole Králického Snežníka bola zbúraná v 70-tych rokoch minulého storočia a jej kópia dnes stojí o pár kilometrov ďalej na vrchu Větrov. Česká strana proti výstavbe „mixéru“, ako rozhľadňu nazývajú, bojovala, no márne.

Viacerí neodoláme a vylezieme sa pokochať výhľadom z 30-metrovej rozhľadne, ktorá ponúka kruhový výhľad, ktorý by však bol aj bez stavby. Ale Poliakom išlo zrejme o to, aby zatraktívnili miesto a pritiahli sem ešte viac ľudí. A ako vidno podľa vychodených chodníkov, býva tu určite rušno. Pri pohľade na juh vidíme Stezku v oblacích a lesnú cestu, po ktorej sme pred pár rokmi bežkovali.

Pokračujeme smerom na juhovýchod po žltej a červenej TZT k prameňu rieky Morava. Už pred rokmi na bežkách som si povedal, že sa sem raz musím vybrať. A konečne sa to podarilo.

Pokračujeme ďalej z kopca k pozostatkom Lichtenštajnovej chaty, ktorá bola postavená v roku 1912 a v roku 1971 bola kvôli zlému technickému stavu zbúraná. Neďaleko od ruiny stojí na nevysokom pylóne nepísaný symbol Králického Snežníka – kamenná soška sloníčaťa. V roku 1932 tu sochu nechal postaviť nemecký umelecký spolok Jescher. Cieľom skupiny bolo kultúrne spojiť Čechov a Nemcov. Sloníča vraj treba pre šťastie pohladiť po chobote. Škoda, že sa to dozvedám až teraz, keď píšem tieto riadky.

Pokračujeme ďalej k chate Franciska, ktorú využíva horská služba. Odtiaľto pokračujeme po červenej značke po česko-poľskej hranici. Míňame hraničné kamene s čiernymi písmenami C a P. Pôvodné písmená CS na jednej a D na druhej strane sú zatreté.

Kráčame medzi „borůvčím“, mladá smrečina vyrastá na zvyškoch starých smrekov. Pokračujeme po hranici, ale meníme farbu. Chvíľu postupujeme po zelenej a hovoríme si, ako dobre, že tadeto nejdeme hore. Ale ani klesanie v tejto strmine nie je dvakrát príjemné. Opäť sa vraciame na červeno-modrú a po šotolinovej ceste prídeme k rázcestiu nad Adéliným pramenem, kde opäť zmeníme farbu trasy, tentokrát za žltú.

K chate na Návrší to už nie je ďaleko, ale chvíľku musíme šliapať asfalt. Po zaslúženom odpočinku a doplnení tekutín pokračujeme len z kopca do Stříbrnice, kde nás čaká autobus a nedočkaví spoluturisti, ktorí mali naponáhlo.

Fotogaléria k článku

+25 ďalších fotiek