Trasa

Vsetín – Vsacký Cáb, chata – Tanečnice – Čarták, Soláň – Vysoká – Súkenická chata – Bumbálka – Makov

Deň prvý - Vsetín (14 km)

Vystupujem na železničnej stanici vo Vsetíne. Teda v mieste, kde ešte nedávno niečo také stálo. Prechádzal som ňou počas putovania týmto krajom (Tri dni Valašskom z Luhačovíc do Ostravice). Teraz je tu veľké stavenisko. Vzniká niečo nové, hodné 21. storočia. Premocem sa a idem k centru. Mám dosť času. Dnes ma bude čakať len krátky úsek. Prejdem si mestom, parkom, prekročím lavičkou Vsetínsku Bečvu a vystúpim chodníkom zalesneným svahom k Hornému námestiu. Dominuje mu zámok, sídlo Múzea regiónu Valašsko. Dnes je pondelok a vítajú ma zatvorené dvere. Plánovaná vlastivedná vložka sa nekoná.

Späť sa vraciam cestnou komunikáciou. Prejdem Dolné námestie, zastavujem sa v informačnom stredisku. Vraciam sa k východiskovému bodu. Stojí tu nové obchodné centrum, zahrejem sa kávou v jeho priestoroch. Hodinu pred obedom prestanem strácať čas a vyberám sa smerom k dnešnému nocľahu, k chate pod Vsáackým Cábom.

Smer Vsacký Cáb

Za staveniskom sa napájam na značenú trasu a opúšťam mesto. Prvé stúpanie začína ešte v zastavanej časti. Má charakter niečoho medzi záhradkárskou osadou a vilovou štvrťou. Otvára sa mi pohľad na mesto učupené v nekonečnom priestore zalesnených hôr. Valašsko má svoje veľké čaro. To si budem hovoriť počas putovania ešte veľakrát.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Lesná cesta, ktorou kráčam, sa drží hrebeňa. Nie je to po prvom nabratí výšky nič náročné. Pozvoľné stúpanie, ktoré si ani neuvedomujem. Navigačne je to bez problémov. Keď však správne neodbočím a neplánovane zdolám zalesnenú Lysú horu, venujem značeniu väčšiu pozornosť. Kráčam lesom s občasnými výhľadmi cez rúbaniská k zeleným horizontom či hlbokým údoliam.

V jednom momente ma dobieha lesný traktor s nízkym ťažiskom. Zastaví a pracovník si začína chystať drevo na manipuláciu. Zdravíme sa. Pár prehodených slov sa mení skoro na polhodinový rozhovor. Týka sa lesa, vlastníckych vzťahov a hospodárenia v ňom. Podkôrnikovi, prejavy ktorého vidím aj tu, venujeme pomerne veľkú časť. Ten človek má rád svoju prácu, rozpráva zanietene. S niektorými názormi by ochranári súhlasili, s niektorými moc nie. Ja som však laik a skôr sa teraz len pýtam. Je nešťastný, že to čo "naši dědečkové" vysadili, tu teraz hynie aj pre oneskorené zásahy niektorých majiteľov. Smrek do tunajších lesov patrí a nie je dôvod znovu ho nevysádzať.

Po TIM Lysná, sedlo prechádzam lúčnymi priestormi pasiek. Typických osád v tunajších horách. Budovy sú, okrem výnimočných prípadov, zachovalé a udržiavané. I keď teraz slúžia skôr rekreačným účelom. Lúčne porasty pôsobia dojmom správneho obhospodarovania. Vykosené alebo vypasené. Svieža tráva bez stariny. Nie je to to, čo som videl v lete na Slovensku. Sympaticky pôsobia Janovské paseky. Ordinujem si tu krátku prestávku s bonusovým výhľadom do doliny. U Karolů to budí dokonca dojem živého osídlenia.

Pasekársky areál končí zatiaľ najrozsiahlejším voľným priestorom okolo TIM U Krošenku. Okrem viacerých obydlí ma zaujme malá nová drvená stavbička kaplnky. Nápis umiestnený v nej na vyrezávanom reliéfe uvádza: „Spomínka na hrdý a pracovitý Valašský lid, ktorý zasvětil svůj život tomuto kraji.“ Sympatický počin s krásnym posolstvom na mieste umožňujúcom pohľad do nekonečných priestorov Valašskej krajiny.

Nasledujúci úsek vedie lesom. Klesnem do sedla Nad Červenkou. Vítajú ma tu dve náučné tabule projektu Baťova náučná stezka. Zaujímavé informácie. Chvíľu budem kráčať v jej stopách. Zo sedla je to znovu strmšie stúpanie k dnešnému najvyššiemu bodu. Vedie chvíľu okrajom rozsiahlej rúbane. Naberám dojem, že Morava samé hory sú. Znovu pekným lesom, opäť dva informačné panely NS. Prechádzam na kvalitnejšiu komunikáciu. Napojím sa ňou na červenú turistickú značku vedúcu hlavným hrebeňom.

Vsacký Cáb, chata

Tak tu som už bol. Kráčal som týmto miestom počas spomínaného putovania. Teraz zdolám to, čo mi naposledy ani nenapadlo. Skôr, ako začnem kráčať strminou vrcholu Vsackého Cábu, prečítam si ďalšiu dvojičku NS. Výstup priamo vedúcim vychodeným chodníkom netrvá dlho. Na zalesnenom vrchole ma víta triangulačná tyčka a zvláštna kamenná pyramídka. Nie je tu čo riešiť, a tak hrebienkom pokračujem k miestu, kde očakávam chatu.

Chatu na Vsackém Cábu spozorujem skoro z vtáčej perspektívy. Z komína stúpa dym, takže rezervované ubytovanie by nemal byť problém. Zdržím sa na hrebeni. Stretávam sa tu prvýkrát s projektom Spočni a pozri na krásu Javorníků a Beskyd. Lavička na výhľadovom mieste aj s informačnou tabuľou. Táto je prvá, ale nie posledná na mojej púti.

Zostúpim k chate. Sú štyri hodiny preč, viac-menej podľa plánu. Ako prvé si preštudujem tunajšiu zastávku Baťovej NS. Dozvedám sa, že kôpka kameňa je zbytok zrezaného štvorbokého ihlana ako základu vyhliadkovej plošiny na vrchole. Informácií, hlavne o chate, je viac, a aj to potrvá, pokiaľ ich absorbujem všetky. Prvý pokus o vstup do chaty dopadá biedne. Dvere sú uzavreté. Teraz neriešim. Mám iný plán.

Podľa mapy sa pod budovou chaty, za dolným koncom lyžiarskej lúky nachádza prírodná rezervácia Kutaný. Zostupujem strmým trávnatým priestorom. Na kraji lesa je oficiálne označenie PR a informačná tabuľa. Prírodná rezervácia Kutaný - Jedľovo-bukový prales vo Vsetínskych vrchoch. Je vzorkou toho, ako lesy vyzerali pred stáročnými ľudskými zásahmi. Čo ma teší, je to tu živý proces. Pôda je pokrytá omladinou jedličiek vyrastajúcich v tieni staršieho zmiešaného lesa. Niektoré dospelé jedince však vyzerajú už na matuzalemský vek. K chate sa vraciam lesom. Ani mimo PR nie je o mladý dorast núdza. Keby som to videl pred doobedným stretnutím, mal by som námet do diskusie.

Telefonicky si zabezpečujem vstup do chaty. Dnes som jediný ubytovaný. Víkend bol vraj návštevnícky zaujímavejší. Nemalo to vplyv na služby, čo som dostal. Telo aj duša spokojné boli. Len si na takýto luxus nesmiem zvyknúť. Spať po dobrej večeri s pivkom, vysprchovaný v posteli, je iný zážitok ako s uschnutým potom na tele, s obmedzenou dávkou vody v zásobe tráviť noc v hamake.

Deň druhý (28 km)

Raňajky si dávam servírovať na siedmu. Dnes sa nemôžem zdržiavať. Čaká ma náročnejší deň ako včera. Treba k nasledujúcemu ubytovaniu viac toho prejsť. Rozlúčim sa, s „pani domácou“, poďakujem za všetko. Spokojný o pol ôsmej odchádzam z tohto viac ako sympatického zariadenia starého rázu. Odporúčam.

Tanečnice

Pohodový úsek po vrchol Ptáčnice je mi známy. Neviem, či sa dá rovinka s prístreškom a turistickým značením nazvať vrchol. Keďže však následne aj postupne klesám, asi áno. Pred pár rokmi som tu odbočil vľavo, teraz je to vpravo. Prechádzam lesmi v rubnom veku. Stromy sú ozaj pekné, či ihličnany a či listnáče. Nečudo, že vyťažené priestory vidím viac, ako by som chcel. Výhľady by mi nechýbali. Aj tak vidno len nekonečnú lesnatú krajinu.

Menšiu zachádzku z trasy realizujem od TIM Pod Vsackým Beskydem k samotnému vrcholu Beskydu. Vidím tam len triangulačnú tyčku v zarastenom priestore. Napojím sa znovu na značenie. Odignorujem cestou dve výhľadové lavičky, ponuku tretej s názvom Šerhovna už na moment akceptujem. Neposedávam dlho. Čaká ma vrch s pekným názvom Tanečnice.

Prejdem sedlo pod Vsackou Tanečnicou, traverzujem vlastný vrchol, prichádzam do nasledujúceho sedielka Vsacká Tanečnice, pamätník s krytým prístreškom. Začína tu rozsiahly vyťažený priestor. Ja skoro do protismeru mením smer a začínam stúpať vychodeným chodníkom krajom rúbaniska rovno smerom k vrcholu. Ten tvorí zalesnená malá plošinka. Kamenný mužíček, trigonometrický bod s fundovaným popisom a pekne prevedená tabuľa s tragickou povesťou a obrázkom mladej tanečnice. Kopec má meno podľa tvaru rozšírenej sukne miestneho kroja. Oficiálna turistická značka tu nie je, ale miesto vyzerá často navštevované.

Vraciam sa do sedla. Trošku špekulujem kadiaľ ísť, ale trafím správne. Zvážnica vedie veľkou vyrúbanou plochou. Slniečko pekne hreje, dobre sa v miernom klesaní kráča. Prejdem okolo neviem koľkej výhľadovej lavičky. Stretám prvého, nie turistu, ale hríbara. Prehodíme slovo, dve. Vzájomne sa odfotíme. Ani neviem ako, polhodina je preč.

Čarták a Soláň

Prechádzam znovu lesom. Trošku znovu stúpam, aby som zas klesol. Prejdem na kvalitnejšiu cestu. Vidieť, že civilizácia sa blíži. Na kraji peknej lúčky s domčekom je kryté odpočívalo. Posedím si, odľahčím zo zásob, nech nenavštívim očakávanú reštauráciu s výrazom hladného vlka. Teda aspoň dúfam, že niečo v horskom stredisku bude otvorené. Za zvuku bijúceho zvona prejdem okolo kamenného kríža. Dosť ťažko sa mi lúšti, čo je na ňom napísané. Asi JANNES STRULTIS ZABITI 1741. Pochopím, že je to tzv. smírčí kríž (zmierovací kríž).

Prichádzam na veľké prázdne parkovisko. Fotím drevenú sochu pastierika s píšťalou. Prekročím cestu spájajúcu cez hrebeň dve valašské údolia. Stoja tu autobusové spoje, a tak s dopravou sem a odtadeto by nemal byť problém. Čím ostanem prekvapený, je nielen estetická úroveň budovy informačného strediska. Je to vlastne zvonička v štýle valašskej architektúry. Príjemne ma tiež zaskočí poznanie, že je takto mimo sezóny otvorené. Navštívim a doplním si brožúrky. So vsetínskymi materiálmi tvoria nezanedbateľnú váhu v ruksaku. Lúka pred budovou je galériou drevených skulptúr v prírode.

Kultúru dávam nabok, prednosť v tomto momente dostáva „kus žvanca“. Horský hotel Čarták má funkčnú kuchyňu, hlavne motorizovaní návštevníci sa tu zastavujú v hojnom počte. Pivo, kofola, káva a k tomu dobrý gulášik. Telo pookrialo, duša sa potešila. Škoda, nemôžem sa príliš zdržiavať. Je jedna hodina poobede. Reálne mi zostáva päť hodín svetla. Som asi len na polceste toho, čo dnes musím prejsť. Nevýhoda neskorojesenných dní.

Ešte posledné fotky drevených postavičiek a asfaltovou cestičkou, čo sa drží hrebeňa, kráčam otvoreným terénom vykosených lúk rozdelených remízkami. Umožňuje to striedavo výhľady k obom stranám. Niektoré scenérie sú ozaj malebné. Je tu viac rekreačných objektov, jeden aj vyššej cenovej úrovne. Vidím ale aj niekoľko klasických domov s trvalým osídlením. Prekvapujúco, v tejto nadmorskej výške vidím aj zorané roličky. Život aj pri tomto stredisku, tesne pod vrcholom Soláňa nestratil svoj dávny pasekársky charakter.

Cestička s pevným povrchom končí pri novom domčeku ľudového štýlu. Je tu zázemie lyžiarskeho zjazdového areálu, hlavnej miestnej atrakcie. Do zimy ešte chvíľa je, no robotníci už majú čo-to na práci. Ostatní, využívajúc polohu, fotia krajinu. Ďalej nepokračuje nikto. Len ja v tieni lesa makadamom idem za svojím cieľom.

Kotlová, valašské okienko

Les nie je súvislý. V tejto časti je aj dosť osídlení. Vždy pár domčekov kúsok pod hrebeňom, obkolesených pasienkami a lúkami. Ani zoraná rolička nie je nič mimoriadne. Ozaj, život tu neskončil modernou dobou, prekvitá naďalej. Na zaujímavú usadlosť narážam pred sedlom Kotlová. Dnes je tu síce pusto, no všetko vraví o úspešnosti projektu rýchleho občerstvenia. Rozsiahlejšia staršia stavba s posedením pred ním. Okienko je upravené na výdaj ponúkaných produktov k zahnaniu smädu a hladu. Vtipné reklamné texty. Môžem len pochváliť podnikateľský počin. Škoda, že jeho služby mi nebolo umožnené využiť. V samotnom sedle si prečítam fundovanú informačnú tabuľu. Ešte v prvej polovici minulého storočia to tu bolo, aj podľa fotografii, menej zalesnené. Teraz je tu pekný smrekový les. Snáď prežije preň nešťastné časy.

Vysoká

Nasledujúce paseky Pálenice prekvapujú rozsiahlejšími lánmi zoranej pôdy. Na miesto vo výške cez 800 metrov zaujímavé. Žije tu agilný poľnohospodár. Aj kravičky na paši boli spokojné. Vlastne, ešte som nevidel, aby tu pôda zaháľala. Nie je odkázaná na prodotačné mulčovanie. Pekná krajina, aj keď to nie je žiadna divočina. Zaujímavá kombinácia lesov, horských lúk a pasienkov so vzorne zoranými poľami.

Prejdem okolo výhľadovej lavičky, prídem k odpočinkovému miestu s prístreškom. Množstvo smeroviek letnej a zimnej turistiky vraví o obľúbenosti miesta. Bežkári si to tu musia užívať. Nesie názov Benešky, podľa malej osady učupenej pod hrebeňom. Pekné miesto. Viem, že to často opakujem, no nedá sa inak.

Užívajúc si pohody kráčam viac-menej lesom. Pohoda ma prejde na úpätí najvyššieho miesta, čo dnes musím zdolať. Je to cez tisíc metrov vysoká Vysoká. A priame stúpanie je výživné. Našťastie netrvá až tak dlho. Vrchol je len malý otvorený priestor v lese s ohniskom a krytým, z dvoch strán uzavretým posedením. Bez výhľadov. Rozmýšľam nad účelom dvoch betónových skruží.

Čas beží rýchlym klusom a pravdupovediac, nie je tu čo riešiť, tak napredujem dole svahom. Nech to nie je celkom jednoduché, po chvíľke váhania odbočujem k prameňu Rožnovskej Bečvy. A to je dobrá strmina. Bez pomocných retiazok by to bol problém. Inak obyčajná studnička, neviem, či to za námahu stálo. No nebudem si vyčítať, že som ho nenavštívil.

Horský hotel Sukenická, Čarták

Už je to znovu pohoda v miernom klesaní. Z lesa prichádzam k osídlenej oblasti. Prvé rekreačné, ale aj trvalo obývané objekty. Dve výhľadové lavičky (Spočni a pozri) a už aj sviatočnejší návštevníci na podvečernej prechádzke. Z civilizácie kúsok od hlavnej cesty sa ešte na chvíľu vraciam do lesa. Zdolávam ním posledné stúpanie k miestu dnešného nocľahu. Horský hotel Sukenická dosahujem až počas súmraku. Stojí na peknom výhľadovom mieste. Vidieť ďaleko do beskydskej krajiny. Je šesť večer a ja spokojne môžem riešiť rezervované ubytovanie a čo si objednať k večeri.

Deň tretí (9 km)

Čas raňajok som nechal na ubytovaný pár. Nemám sa dnes kam ponáhľať. Jedinou dnešnou úlohou je dostať sa k dopravnej možnosti na slovenskej strane, pre návrat domov. Inak, aj dvojica sú turisti, čo sa túlajú jesennou krajinou. Trasovanie im určili možnosti nocľahov. Je teda pol desiatej, keď sa vymotám z hotela.

Ešte sa oboznámim s tu stojacou galériou drevených sôch a idem k prvému dnešnému cieľu. K rozhľadni Sukenická na Čartáku. Nie je to moc vzdialené, tak aj sklamanie sa dostaví skoro. Rozhľadňa je solídna, nová, murovaná. Asi aj umožní dobrý výhľad do krajiny. Neviem to určite. Je totiž uzamknutá. Skutočnosť, že šetrím na vstupnom mi nie je útechou. Tou je asi len vedomie úspory času.

Trojačka

Ten trochu strácam len návštevou upraveného prameňa Vsetínskej Bečvy. Táto zachádzka je od mojej trasy len zanedbateľná. Aj priestor je lepšie vybavený, nekryté posedenie, informačná tabuľa. Návštevnosť tu je očividne väčšia. Nemám dôvod strácať čas, a tak radšej zdolám menší pahorček, nech dosiahnem známeho miesta. Kopca s názvom Trojačka. Prichádzam na úsek, ktorým som išiel pred pár rokmi (Z Jablunkovského k Vlárskemu priesmyku). Okrem smerovníka je tu prvý hraničný kameň, budem pokračovať už jednou nohou Slovenskom. Čo ma znovu viac fascinuje, je starší trojboký stĺpik vyznačujúci hranice troch oblastí. Preto názov Trojačka. Každá strana nesie príslušný nápis: KARLOViCe, MORAVA Ostravice H.H.1906 690 a tá tretia, pre mňa najzaujímavejšia - UHRY.

Bumbálka

Už len zbehnúť dole kopcom, prekročiť frekventovanú cestu. Neskúmam, či funguje reštaurácia. Odstránením hraničných kontrol ostali miesta hraničných priechodov dosť pusté. Aj keď teraz tu policajnú hliadku vidím. V tomto období námatkové kontroly prebiehajú. Vystavená kysucká kamenná guľa je zaujímavosťou, čo len okrajovo zaregistrujem. Skôr si užívam možností pohľadov do stále zelenej krajiny pod modrou oblohou. Na konci putovania sa mi vydarilo pekné počasie.

Je to teraz úplná pohoda miestnou asfaltkou vedúcou hrebeňom. Privádza ma až k Masarykovej chate na Beskyde. Dnes je zavretá, zajtra by už občerstvenie bolo možné. Pokúsim sa nájsť označenie vrcholu Beskyd, márne. Zapôsobí drevená skulptúra-pomníček s nápisom POZNAJME SA, BUĎME PRIATELIA 2014 s trojfarebným venčekom vedľa hraničného označenia.

Makov

Možno dvesto metrov za chatou opúšťam hranicu a začínam záverečnú ústupovú operáciu k dosiahnutiu dopravného obslužného miesta v obci Makov. Kráčam makadamom v povznesenej nálade. Možno je to počasím, dnes je ukážkové. Možno okolitou krajinou. Je parádna. Taká čistá, aj tu vidieť, že netrpí nedostatkom starostlivosti. Ojedinelé budovy sú v perfektnom stave. I keď väčšinovo slúžia rekreačným účelom. Aj lesy vyzerajú zdravo. Prekvapí nová zrubová kaplnka. Asfaltová cestička začína prudko klesať. Privádza ma do osady Bitálovci. Som milo prekvapený stavom, v akom ju vidím. Nič upadajúce, všetko v príjemnej miere upravované, nezanedbané. Ľudia na oboch stranách hraničných hôr sú jedného razenia. Vychovávaní krajinou, pretvárajúci krajinu v súlade s rozumom a krásou. Vidieť, aj naša krajina má šancu.

Začínam si uvedomovať aj inú šancu. Môžem stihnúť poludňajšie dopravné spoje do väčšej civilizácie. Pridám do kroku. Kvalitnejšou cestou kráčam dnom údolia. Tempo mám solídne, a tak pred dvanástou prichádzam ku koncovej železničnej stanici Makov. O obci by som musel povedať to isté ako pred chvíľou o jej osade. Aká Katka, taká matka. Kysuce majú moje sympatie.

Autobus do Bytče odignorujem, volím vlakovú lokálku smer Čadca. Putovanie končí a riešim posledný problém. Až keď vyrazí zo stanice bez sprievodcu, prichádzam na to, že lístok sa tu rieši svojpomocne. Bez mobilu som čierny pasažier.

Záver

Neskorojesenné putovanie mi naplnilo všetky moje nádeje. Pohoda s relatívne ľahkým batohom na chrbte s nenáročnosťou profilu trasy. Luxus zabezpečeného ubytovania s bezproblémovým dopravným spojením k nástupu a ukončeniu deja. Ten prebiehal v horskej, ale predsa len kultúrnej krajine, kde ešte vzťah ľudí nedospel k odcudzeniu od rodnej hrudy. Je to tu vidieť a čo ma potešilo, na oboch stranách hranice. Osobne mi osamelé putovanie umožnilo usporiadať si myšlienky, vyčistiť si hlavu a preveriť svoju fyzickú výkonnosť. Beskydy môžem len odporúčať nielen v tomto ročnom období.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek