1. deň: Raková – Chata Doroťanka

Krásny slnečný záver septembra sme si opäť s turistickými parťákmi naplánovali stráviť na horách. Tentoraz Peťo vymyslel trasu po česko-slovenskej hranici v okolí Veľkého Polomu, teda v Turzovskej vrchovine a v Moravsko-sliezskych Beskydách. Pridali sa k nám Evka a Jarmila, ktoré s nami prešli viacero pekných túr v tomto roku.

Dohoda bola, že sa stretneme na stanici v Žiline, kde každý mal prísť iným spojom. Prišiel som na stanicu od východu, vystúpil som z vlaku a ako pozerám, tak pozerám nikde nikoho. Tak som napísal parťáčkam, kde sú, a Evka hovorí, že je vo vlaku, ktorým sme mali ísť do Čadce a Jarmila napísala, že je pred stanicou. Tak sme teda s Evkou vyšli pred stanicu, pozeráme všetkými smermi a Jarmilu nikde nevidíme. Tak jej opäť píšeme, že kde pred stanicou sa nachádza, načo reagovala, že sedí vo vlaku od Bratislavy, ktorý stojí pred stanicou.

No tak sme ju teda zbytočne hľadali vonku pred stanicou. Do Čadce odchádzajú viaceré spoje, tak sme počkali na ďalší spoj, aj napriek tomu, že sme boli vo vlaku do Čadce, ale keďže sme chceli počkať Jarmilu, tak sme vystúpili a čakali. Jarmila konečne prišla, ešte nám chýbal Peťo, ktorý mal byť tiež vo vlaku. Tak mu volám, že o chvíľu nám ide spoj do Čadce, že kde je a na to hovorí, že nakoniec ide autom a pripojí sa k nám v autobuse z Čadce do Rakovej. Tak aj bolo.

Po ranných peripetiách sme sa nakoniec všetci spolu stretli v autobuse, ktorý nás doviezol do Rakovej na konečnú, kde začínala naša trasa. Celkom vtipnou pasážou bol aj nákup lístkov. Evka vraví vodičovi:
„Prosím si tri lístky do Rakovej - Korcháňovci.“
Nato sa vodič spýta:
„Takže na konečnú?“ a odpoveď Evky: „No to neviem, nám stačí do Rakovej ku Korcháňovcom.“

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

To už sme sa smiali spolu s vodičom aj my, keďže uvedená zastávka je zároveň konečnou, no to Evka netušila.

Po vystúpení na konečnej, bol hneď pri zastávke obchod s krčmou, pričom však krčma bola ešte zatvorená, ale obchod nám poskytol ranné občerstvenie. Celkom divne, no s úsmevom sa pozerala na nás predavačka, keďže si každý vypýtal malú poldecovú fľaštičku nápoja ranných štamgastov všetkých slovenských krčiem a potravín - a to borovičku. Teda všetci okrem mňa. Ja totiž viac ako 30 rokov nemôžem borovičku ani ovoňať, hneď mi totiž pripomenie nie príliš úspešný večer v jednej krčme, kde borovičky bolo toľko, že ju ani žalúdok neuniesol a poslal ju späť…

Po malom osviežení sme teda vyložili svoje batohy na chrbát a začali postupne naberať výšku. Na konci obce sa k nám pridružil ďalší parťák - malý oriešok čiernej farby na krátkych nohách. Áno, tušíte správne, bol to miestny potulkáč, pes, ktorý sa vybral na cestu s nami. Najskôr išiel v dôstojnej vzdialenosti, po chvíli sa osmelil a už bol náš kamarát. Viackrát sme ho posielali späť do dediny, na chvíľu to aj vyzeralo, že pôjde, no vždy sa otočil a pokračoval ďalej s nami. To sme boli celkom ďaleko od dediny v lese, keď vyšla oproti nám väčšia skupina detí na výlete aj so svojimi učiteľkami.

Snažili sme sa, aby ho zobrali zasa so sebou do dediny, čo sa aj na pár minút ukázalo ako úspešný pokus. Prešli sme za zákrutu, kde sa chodník prudko stáčal vľavo z cesty do porastu a tu za nami počujeme fučanie. Opäť sa k nám pridal náš štvornohý parťák. Nebudem opisovať všetky pokusy, keď sme sa ho snažili poslať späť, vytrvalo ich ignoroval a pokračoval s nami.

Od začiatku sa nám ponúkali krásne výhľady, na obzore sa vynárali kopce Malej Fatry, trošku severnejšie Veľká Rača niekde ďalej za ňou sme tušili Babiu horu. Bližšie sa naskytovali pohľady na vrchy, hrebene a údolia Javorníkov a na druhú stranu po výstupe na hrebeň nás sprevádzali pohľady na Beskydy s dominantným vrcholom - Lysou horou.

Všetci spolu, teda aj náš štvornohý parťák, sme prišli ku kaplnke sv. Huberta, ktorá sa nachádza pri zaujímavom skalnom útvare s názvom Medvedia skala. Skala zachránila kaplnku pred jej zničením, keďže víchrica vyvrátila strom, ktorý stál vedľa nej, pričom jeho pád na kaplnku odvrátila práve skala, ktorá je nad ňou. Pokochali sme sa, oddýchli sme si a keďže aj ďalší pokus o odplašenie orieška bol neúspešný, prekročili sme hranicu a vybrali sa pozrieť rozhľadňu Tetřev, ktorá sa nachádza na vrchole Čerchlaný Beskyd spolu s Kamennou chatou, kde sme sa zložili a dopriali si malý obed.

Čas nás netlačil, mali sme pred sebou celý deň, tak sme si vychutnali aj obed aj kávu. Stále sme hútali, čo s naším novým parťákom, ale problém sa vyriešil sám, keď sme odchádzali z chaty. „Náš parťák“ si totiž našiel ďalšiu skupinku turistov, ktorá mala smer, z ktorého sme prišli, tak sme boli radi, že sa snáď šťastne vrátil domov.

Nás teraz čakal výstup na najvyšší bod nášho putovania - Veľký Polom. A veru kopec nezostal nič dlžný svojmu menu. Teda jeho druhej časti - Polom, polom bol totiž všade okolo. Množstvo popadaných stromov, na viacerých miestach padol les ako keby po ňom prešla obrovská kosačka, iba kde-tu zostal trčať opustený pár stromov. Smutný pohľad na túto časť nášho putovania, samotný polom v tejto časti nám znemožnil vystúpiť na hrebeň od Rakovej po turistickom chodníku, ale prešli sme naň po cyklotrase. Cestou na vrchol sme stretávali množstvo českých turistov, niektorí už boli aj vo vyššom veku, ale vládali bez najmenších problémov. 28. september je totiž v Čechách voľný deň, keďže si pripomínajú sviatok sv. Václava.

Keďže bolo naozaj krásne a Peťo zároveň natáčal podklady k ďalšiemu videu z našich horských pochôdzok, tak sme sa nikam neponáhľali. V ďalšej časti sme si dopriali oddych pri kaplnke pod Muřinkovým vrchem, kde sa nachádza pekné oddychové miesto. Práve tu vyúsťuje náučný chodník Jozefa Krónera, významného slovenského herca, ktorý začína pri jeho rodnom dome v Staškove. Z českej strany tu zasa ústi žltá značka z Horní Lomné. Okrem pekného kamenného trojvršia a kaplnky sa tu nachádza chutná pitná voda.

Ďalej nás chodník viedol hrebeňom cez Burkov vrch, popod Malý Polom a Polomku a popod vrchol Súľov k Bielemu krížu. V jeho okolí sa nachádza malá osada, kde sme stretli niekoľko ďalších turistov. Kúsok pred samotnou osadou sa na oblohe objavil krásny plný mesiac.

Práve on bol dôvodom krátkej vtipnej epizódky. Keďže sme prechádzali miestami, kde sa lúky striedali s lesom, tak nie zo všetkých miest bolo vidieť Mesiac. Išiel som chvíľku sám, neďaleko za mnou boli Evka s Jarmilou, keď sa oproti objavili traja českí dovolenkári hľadajúci pekný pohľad na Mesiac. Keď sme sa stretali oslovili ma s otázkou:
„Nevidel si tady někde Měsíc?“ Ani neviem ako, ale prvé čo mi napadlo, som aj povedal nahlas:
„Mesiac? A ktorý? September?“

Po chvíli sa za mnou objavil strašný smiech mojich parťáčok, ktoré rozhovor počuli, pričom ich komentár: „To si ich dobre vyviedol z miery,“ spustil smiech aj u mňa.
Ale tma prichádzala veľmi rýchlo, tak sme sa moc nezdržovali, a aj keď sme videli pred nami svetlá osady, kde sa nachádza aj miesto nášho nocľahu - Chata Doroťanka. Tak nás aj tak čakalo ešte pár kilometrov do cieľa. Onedlho sme vytiahli čelovky a na chatu sme prišli za riadnej tmy.

Ubytovanie a večera boli rýchlo zrealizované, chvíľu sme pokecali s ďalšími turistami, čo boli na chate, ponuka na výmenu turistických parťáčok sa nestretla s pochopením u našich parťáčok, a tak sme niekde po desiatej skončili na izbe. Keďže na druhý deň mala Evka narodeniny, tak sme si ešte urobili na izbe malú improvizovanú oslavu so zvyškami rannej borovičky. Ešte raz všetko najlepšie...

2. deň: Chata Doroťanka – Makov

Tak ako sme v dobrej nálade ukončili prvý deň, tak sa začal aj druhý deň. Zbalenie vecí na izbe bolo relatívne rýchle, raňajky boli chutné a bohaté, jediné čo nás prekvapilo, keď ranná káva bola účtovaná ako niečo naviac a nebola súčasťou raňajkového menu. Ale to nie je sťažnosť, chutila výborne a tým pár korún nám chýbať nebude. Ráno som mal ešte príjemný zážitok s českým párom, ktorý prechádzal tunajšiu časť hrebeňa na bicykloch. Keď som pil kávu, tak prišlo na platenie útraty páru z predošlého večera a keď obsluha zahlásila:

„Bolo to osemnásť pív a päť zelených,“
tak muž sa len zadivil a so slovami:
„Ty vole, to jsem kolik včera vypil,“ všetko zaplatil a so ženou, ktorá ho sprevádzala úsmevom k bicyklu, sa vybrali na cestu ďalej.

Vyspali sme sa do ružova, schválne nepíšem, že dobre, pretože človek môže spať buď dobre alebo sám, a tak sme po raňajkách vyštartovali na prvý dnešný výstup na najbližší kopec. Od rána sme mali opäť šťastie na krásne slnečné počasie a takýto koniec septembra a začiatok jesene je naozaj super. Peťo pripravoval ďalšie časti videa, ktoré neskôr určite môžete nájsť na Youtube, no a my sme medzitým postupne stúpali a klesali krásnymi úsekmi hrebeňa, chvíľu lesom, chvíľu lúkami, občas aj poriadne hustými ihličnanmi, no v tejto časti sme nejako nemali žiadne obavy z možného stretnutia s nebezpečným zverom.

Všade pokoj, pár turistov, zväčša rodiny s deťmi, občas sa našiel cykloturista, proste úplne pohodový deň na hrebeni. V osade Konečná sme prekročili cestu, ktorá spája Klokočov s Bílou a je zároveň hraničným priechodom. Hranica a hraničný priechod, teraz už iba značky na mape a tabuľa v teréne, no v minulosti pri rozdelení Československa, to niektorí príliš zanietení politici brali až moc vážne a častokrát prichádzalo k necitlivému rozdeleniu existujúcich obcí, resp. osád na horskej časti hranice.

Našťastie ten čas sa pominul, a tak jediný pas, ktorý treba pri prekročení hranice je bezpečnostný s dlhým á.

Postupovali sme pokojným tempom, vychutnávali si výhľady na obe strany, prešli sme Bartkov vrch, a onedlho prišli na jedno krásne miesto, Bufet na Beskyde, resp. Panorama ranč. Obsluha bola rýchla, pivo výborné, posedenie s nádherným výhľadom a lavička na ležanie k tomu.

Na jednej strane výhľad na Tatry, na druhej strane výhľad na Alpy - je to naozaj jedinečné miesto na našej trase.

Okolo sa obšmietali dve malé mačiatka, proste dokonalá pohoda. Strávili sme tu možno hodinu, možno viac, v žiadnom prípade sa nám nechcelo odísť. Úžasný výhľad lemovaný na obzore Malou Fatrou nás nechcel pustiť ďalej. Vyložené nohy, široké úsmevy a pokoj - to je to, čo charakterizovalo chvíle strávené na tomto mieste. Je možné sa tu ubytovať, rovnako je v ponuke napríklad sauna s úžasným výhľadom, určite sa sem treba vybrať a oceniť krásu našich hôr.

Jarmila nemá moc v láske mačky, a tak keď sa malé mačiatka ukázali v našej blízkosti, resp. keď sme ich mali s Peťom na rukách, tak sa inštinktívne odsúvala ďalej. Vraví sa, že niektoré strachy alebo fóbie je treba prekonať šokom.

Peťo spolu s parťáčkami ležali na pohodlnom ležadle, ja som sa medzitým vybral ešte pre jednu kofolu a keď som sa vracal, oproti mne sa zjavil opäť malý kocúrik. Zobral som si ho na ruky a pomaly, potichu som sa priblížil k trojici parťákov. Nevideli ma a ani ma nepočuli, a keď som bol tesne pri nich, tak som malého kocúrika položil za ich hlavy na vrch lavice, na ktorej ležali. Kocúrik sa vybral skokom krížom cez ležiacich parťákov, pričom hlavne Jarmila, ale rovnako aj Peťo a Evka v prvom momente nevedeli, čo to po nich skáče, a tak sa riadne vyľakali. Kocúrik zoskočil z vyľakaných parťákov, a keď zistili, že im nehrozí žiadne prepadnutie hrozivým zverom, tak sa upokojili.

Smiali sme sa ešte dosť dlho na šibalstve, ale ako sa vraví, treba sa zabaviť a najlepšie na úkor parťákov. Všetci to berieme s humorom, raz si urobím vtip ja, inokedy zasa oni zo mňa a tak to má byť. Zažili sme, že boli s nami aj iní, avšak nie každý je rovnakej nátury a niekedy dobre myslený vtip vypáli tak, že sa druhá strana urazí. No čo už, však ako sa urazí, tak sa aj odrazí. Našťastie, v našej štvorici nebol nikto, kto by neprijal vtip a preto sme mali spolu pekný čas na turistike.

Ďalšia časť putovania nás viedla peknými lesmi, chvíľami sme išli po hranici, chvíľami sme išli po českej strane a onedlho zasa po našej strane. Niektoré vrcholy sa obchádzali, napríklad Bobek a Polianky, čo je škoda, ale na druhej strane iné vrcholy nám ich vynahradili.

Inak Bobek je zaujímavý názov vrcholu. Neskúmal som bližšie jeho pôvod, ale keď sme popod neho prechádzali, inštinktívne som hľadal, či je niekde na blízku Bob, keďže Bobek už tu bol. Po vrchole Korytovo sme zostúpili na Chatu Kmínek, kde sme sa ešte rozhodli pokračovať po hrebeni ďalej až na Beskyd. To bol posledný vrchol dnešného dňa, pozreli sme si Masarykovu chatu a okolie vrcholu, kde sa nachádza niekoľko chát a pomaly sa vybrali na poslednú časť dnešného pochodu, a to zostup do Makova. Keďže sme schádzali po modrej značke, nevyhli sme sa dlhému zostupu po asfaltovej lesnej ceste. Koniec nie a nie prísť a nohy na asfalte dostávali zabrať najviac za celé dva dni. Po príchode do Makova sme počkali na vlak a po štyroch prestupoch som sa vrátil domov.

Zhrnutie

Obidva dni sa niesli v duchu pohodovej turistiky, určite môžeme odporučiť všetkým, ktorí chcú zažiť turistické chodníčky v peknej prírode s peknými lesmi a lúkami (s výnimkou časti okolo vrcholu Veľký Polom), aby sa vybrali do tejto časti Beskýd. Po ceste je viacero možností ubytovania alebo prespania len tak v prírode, vodných prameňov je naozaj dostatok a výhľady stoja za to. Verím, že mimo víkendov tu môžete prejsť dlhé časti hrebeňa úplne v samote, pokiaľ preferujete ticho a pokoj lesa.

Neskôr bude z prechodu video, ktoré vám priblíži mnohé pekné časti a môže byť peknou inšpiráciou. Nájsť ho budete môcť, spolu s ďalšími inšpiratívnymi videami na youtube kanále môjho parťáka Peťa, pod názvom „Po horách s Peťom“.

Ako tak nad tým uvažujem, neviem, či by nemal názov kanála upraviť… kto vie… :-)

Fotogaléria k článku

+21 ďalších fotiek