Z turistickej mladosti si nepamätám veľa, no zdolávanie dvoch výšin na hrebeňových túrach mi natrvalo utkvelo v spomienkach. Zaujímavé, u oboch by sa nekonalo to nezabudnuteľné zdolávanie strminy, ak by som kráčal opačným smerom. Bolo by len nevďačným klesaním. Okrem spomínaného Čičermanu v Strážovských vrchoch to bola Hnilická Kýčera v Lúčanskej Fatre. Áno viem, nie sú to žiadne katastrofy. Od tej doby som miestami prešiel viackrát, no prvý dojem nevytrasiem z hlavy.

Keď som kráčal naposledy sedlom Obšiar (Magura, Temešská skala a 30 km cez okolité dediny), vľavo vykúkal výraznejší kopec. Spojil som si ho s Čičermanom a s danou spomienkou. Ihneď bol dôvod, prečo ho navštíviť. A to tak, aby nebol len nepríjemnosťou na trase, ale bol hlavným bodom programu.

Trasa

Chvojnica – Čičermanská dolina – sedlo Kolenová – Čičerman – Čičermanské sedlo – Gápel – Cobrial – Čavoj

Chvojnicou do Čičermanskej doliny

Podarilo sa mi nastúpiť do prvého autobusového spoja, čo prichádza do horskej obce Chvojnica. Bohužiaľ, opäť sám. Plánovaný spoločník Paľo toľko sľuboval, že až večer svoju účasť odvolal. Vystupujem za úplnej tmy, o pol siedmej, na konečnej autobusu. Okolie je celé biele. V posledných dňoch dorazila zima. Aj cesta, ktorou som pricestoval a aj budem pokračovať peši ďalej, je pokrytá vrstvou snehu. Prvou vecou čo urobím, nahodím na nohy nesmeky. Vo svetle pouličného osvetlenia kráčam horným koncom dlhej obce. Kovové hroty sa zapichujú do ujazdenej vrstvy, vydávajú jediný zvuk, čo v tichej obci počujem. Neviem, či kráčam vedľa rodinných domov, či popri rekreačných objektoch. Po chvíli aj osvetlenie zhasne a tma len vďaka bielemu pozadiu nie je absolútna.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

V momente brieždenia pri TIM Čičermanská dolina opúšťam turistickú značku vedúcu asfaltkou a odbočujem k ústiu úzkej doliny vpravo. Cesta je prejazdená, práce v lese sa napadnutím snehu nezastavili. Priestor doliny sa rozširuje, les ustupuje pasienkom. Niečo ako opustený salaš vraví o poľnohospodárskom využívaní krajiny.

Pohodu mi zobral zaujímavý fakt. Dno údolia je také úzke, že tam nie je miesto pre tok potoka Chvojnica a cestu. Sú trasované spolu. Pevný povrch cesty pokrýva súvislá vrstva vody. Skúšam brodiť plytčinami, ale keď vidím, že úsek nemá konca, hľadám náhradnú trasu. V snehu nič nevidím, tak len tak naslepo hľadám rovnejšie miesta vo svahu. Nie vždy sa to dá. Našťastie, snehu nie veľa a dá sa bez problémov postupovať. No aj tak, keď vidím na druhej strane cestu odbočujúcu do svahu, prekročím tok a pokračujem ňou.

Prichádza čas, aby som začal výstup k hrebeňu. Potrebujem sa tam napojiť na červenú značku vedúcu cez Čičerman k Čičmanom. Vraciam sa na druhú stranu vodného toku a stúpam lesnou cestou skoro kolmo ku svahu. Opustím otvorený priestor a už je to chôdza lesom. Keď cesta stráca priamy smer, pokračujem niečím, čo voľakedy zvážnicou bolo, priamo proti vrstevniciam. Po chvíli sa náznak starej komunikácie stratí a ja lesom, cik-cak od stromu k stromu, naberám výšku.

Cez Kolenovú

Dosiahnem hrebeň. Vedie ním lesná cesta, teraz s dvomi prejazdenými koľajami. Dobre sa mi kráča s minimálnymi zmenami nadmorskej výšky po značenej trase. Vďaka rúbaniskám ani výhľady do krajiny západným smerom nie sú ojedinelé. Počasie nie je nič moc, nízka oblačnosť zahaľuje všetko, čo je vyššie, ale údolia sú jasne pozorovateľné. Obydlia nie je vidno, no biele útvary obrábaných plôch v lesoch sú jasné. Že jedny väčšie, rozdelené remízkami patria Gáplu, zistím až na konci dnešného putovania. Budem kráčať v oblasti.

Prejdem sedlom Kolenová. Po chvíli končia prejazdené koľaje, niečo bolo prinútené vycúvať. Priestor cesty si vyžaduje zásah motorovej píly. Začína tu aj postupné stúpanie. Cesta z lesa vychádza na lúky. V bielej panenskej ploche mám niekedy problém určiť trasovanie cesty. Snehu pribudlo, občas je ho po kolená. Aj keď to nie je prašan, predsa je to len čerstvý sneh a moc chôdzu nekomplikuje. Nie je to vlhká hmota, čo neudrží váhu, ale je schopná chytiť nohu a nepustiť.

Zaujímavé je, že nevidieť veľa stôp divej zveri. Stiahla sa do dolín. Nepočuť ani vtáčika. Všetko je v takom bielom tichu. Ako výnimku, čo potvrdzuje pravidlo, pozorujem laň obhrýzajúcu výhonky liesok. Zaujímavý zážitok. Nevychutnávam si ho dlho, kráčam k nej. Pozrie na mňa a odbehne. Naposledy som týmito postupne zarastajúci lúkami pod Čičermanom kráčal v období ruje a jej prejavy som tu počúval aj behom dňa (Javorinkou k hrebeňu Malej Magury). Takže obľúbené miesto vysokej.

Čičerman

Už vidieť Čičerman. Z tejto pozície ide o malý zalesnený kopec. Výšku mu znižuje aj oblačnosť. Ako k nemu prichádzam, špekulujem, kade to budem stúpať. Nevidím nič, čo by viedlo k vrcholu. Tu ma šípka červenej značky posiela viac vpravo. Asi si to moc nepamätám. Prichádzam na zvážnicu. Po chvíli vidím značku, akúsi vyblednutú. Kontrolujem mapu v mobile. Podľa nej som na trase, ale obchádzam Čičerman. Netreba veľa rozumu mať, aby som pochopil: mapa zobrazuje dávny priebeh značky obchádzajúcej traverzom nepríjemný bod. Dáta v nej sú neaktuálne. Prvýkrát ma sklamala táto aplikácia.

Keďže hlavný bod programu sa musí konať a vracať sa mi nechce, bude aktuálne vymyslený plán B. Vrchol zdolám z pohodlnejšej strany. Prejdem popod Čičerman mierne klesajúcou cestou, za ním sa napojím na značku a zdolám vrchol od severu. Za starým hrdzavým stĺpikom TIM odbočujem prudko vľavo. Brodím sa snehom prudkým stúpaním lúčkami mimo lesa. Treba nabrať stratenú výšku. Otvárajú sa mi krásne pohľady na záver Hlbokej doliny. Možno by to bola zaujímavejšia výstupová trasa.

Prestávam sa kochať, opúšťam bonusové miesto za nechcené blúdenie. Prejdem trochu lesom, napájam sa na už tu správny značený chodník. Robím skoro čelom vzad a mierne stúpajúc vrcholom hrebienka idem zdolať najvyšší dnešný bod. Smerovanie je bezproblémové, značky svietia skoro novotou. V čiernobielom svete ma len červeň značky presviedča, že som nestratil farebné videnie. Krátke odbočenie na značenú vyhliadku na hornom okraji lúčky a vrchol je neďaleko.

Najvyšším miestom je posledný zalesnený kopček v rade stále užšieho hrebeňa. Za ním je len strmý prepadák. O zabudnutosti Čičermanu napovedá absencia označenia vrcholovou tabuľkou. Zaslúžil by si niečo. Aj menšie posedenie by sa hodilo. Nie je síce atraktívny, chýba akýkoľvek výhľad, no dôvod na krátky oddych by bol. Turisti prichádzajúci sem od sedla Obšiar musia zdolať poriadny stupák. Nie je síce dlhý, no strmina má určite cez 60 stupňov. Vďaka okolnostiam, nemal som dnes česť.

Vraciam sa v smere vlastných stôp. Netrvá dlho a prechádzam znovu panenským snehom už lesnou cestou. Je to prakticky neustále klesanie. Privádza ma k TIM Čičermanské sedlo. Turistická trasa začína znovu stúpať, aby priviedla pútnika do Čičmian. Nie moc fotogenické miesto. Križovatka zvážnic, dôležitý bod z hľadiska cyklotrás.

Gápel

Opúšťam turistickú trasu, odbočím vľavo a budem dlho klesať Kohútovou dolinou. Vedie ňou spevnená, lesnými mechanizmami intenzívne využívaná cesta. Spája cez hrebeň hornú Nitru s horným povodím Nitrice (Tužinu s Gáplom). Povrch mi nerobí problémy. Kráčam ujazdeným snehom a ľadom. Údolie je v hornej časti širšie, je tu rozsiahlejšia lúčka. Tak ako postupne mohutnie potôčik tečúci jeho dnom, tak sa aj postupne zužuje.

Ako klesám, začína sa pretrhávať obloha. Ostrovčeky modrosti sú čoraz väčšie. Miestami, kde som dnes kráčal, musí byť teraz prekrásne. Sem hlboko medzi hory slniečko nepreniká. Poteší ma upravený areál prameňa Matilka priamo pri kraji cesty. Posedenie je prikryté vrstvou snehu, a tak si prečítam aspoň informačnú tabuľku. Sympatický areál je dielom Lesov Slovenskej republiky. Za zákrutou vidím prvé domy osady. Ešte sa pristavím pri liturgickom mieste s krížom a lavičkami. Vedie od neho do svahu vyšliapaný chodník. Pozriem, kam môže smerovať, no nič neobjavujem.

Ako vchádzam medzi domy, zostávam prekvapený. Raz som prešiel týmto miestom. No bolo to na bicykli a len som to preletel. Takto peši človek viac vidí, viac si pamätá. Teda nie je to pár zabudnutých domčekov či chát v horách. Je to normálna dedinka s odhrnutou cestou v širšej, teraz slnkom zaliatej časti doliny. S budovami svedčiacimi o záujme majiteľov. Veľká budova penziónu aj s krčmou. Teraz je mimo prevádzky, no počujem zvuky vraviace niečo o údržbe vnútorných priestorov. Stretávam dvoch miestnych. Jeden s bežkami na pleciach sa ma pýta na snehové pomery. Ja zas na krčmu. Vraj len cez víkendy, niektoré.

Dokonca nová autobusová zástavka. So záujmom skontrolujem odchody autobusov. Zachádzajú sem dva spoje, dvakrát do týždňa. Takže mi poslúži ako základňa. Vybaľujem proviant, vyhrievam sa na slnečnom mieste. Vracia sa pán bez lyží, a tak vyzvedám, kam vedie chodník nad krížom. Vraví: „Na Cecok, tak voláme ten kopec nad nami. Chodia tam ľudia na prechádzku, no je to dosť náročné.“ Prizriem sa, niečo na tom pravdy je. Ja by som to pomenoval krajšie, no tvar to má. Síce tento nevysekal Michelangelo s kararského mramoru, ale vytvorila matka príroda, no pekne.

Prečítam si dve kvalitné, rozsiahle náučné tabule. Prvá ma informuje o dosiaľ mne neznámom fakte. Až sem viedla v medzivojnovom období lesná železnica z Ilavy. Druhá o všeobecne známejšom fakte, o Gápelskej sklárni. Fungovala tu až do roku 1955. Prezriem si kaplnku, vedľa pomníček osloboditeľom, Slovenský znak a TIM. Vychádza odtiaľto značená turistická trasa do Chvojnice. Dobrý okruh by to mohol byť, no dnes to nemám v pláne. Prejdem len do Čavoja, pokračovanie značky som prešiel minule. Gápel pripadá pod Valaskú Belú. Čo neočakávam je drevená obecná latrína v perfektnom stave za cirkevnou stavbou. Niečo také si nepamätám nikde inde. Chvályhodný počin. Lebo ako by povedal Švejk: „Sú chvíle v živote človeka, keď za takéto zariadenie by dal všetky poklady sveta.“

Čas rýchlo beží a ja musím vyraziť. Spoj v susednej obci nepočká. A nie je na dohodenie kameňom, ale za kopcom. Asfaltom dole obcou. Doslovne, sneh vďaka posypu z komunikácie zmizol. Za poslednými domami, dokonca vidím bytovku a pristavím sa pri kvalitnom prameni. Pekne upravený zdroj vody poteší, i keď nevyužijem jeho ponuku.

Cobrial

Od neho stúpam vedľa cintorína. Stúpanie je chvíľami výživnejšie. Idem poľnou cestou súbežne s turistickou a cyklotrasou. No neviem si miestami predstaviť, vzhľadom k charakteru komunikácie, jazdu na dvoch kolesách. Možno terénny motocykel. Opustím lúky, kráčam pomedzím lesa a rúbaniska. Odkrývajú sa výhľady do údolia, z ktorého som pred chvíľou odišiel. Osadu nevidieť, len hory a lesy.

Už vidno horizont, ku ktorému kráčam. Biela lúka na úpätí zalesneného kopčeka. A tam na kraji lesa čosi stojí. Neočakávane som natrafil na niečo, o čom som nedávno počul. Jeden z domčekov na stračej nôžke, čo vznikajú v poslednej dobe v našich končinách. Tento stojí na vynikajúcom mieste. Ja sa tiež teraz kochám pohľadom k Strážovu. Síce ho nevidím, vrcholy hôr sú v oblakoch, no pohľad na zasneženú, slnkom zaliatu krajinu chytá za srdce. Ani domček v zimnej krajine nepôsobí zle. Moc ho neskúmam. Predpokladám, že majiteľ prišiel autom na jeho kontrolu. Len pár fotiek a pokračujem.

Až sem na hrebienok vedie prejazdená cesta. Prichádzam k prvým obydliam prislúchajúcim k obci Čavoj. Niektoré vyzerajú trvalo obývané. Malá osada sa hrdo hlási k názvu Cobrial. Pár scenérii je tu ozaj fotogenických. Slnko je síce v tomto období nízko a časť krajiny zostáva v tieni, no páči sa mi tu. Možno je to čerstvou snehovou perinou, no všetko mi pripadá úhľadné a čisté. S pocitom, že o chvíľu končím, zažívam asi najkratšie okamihy dňa.

Čavoj

Krátko prehodím pár slov s pánom, čo sa prišiel postarať o čiernu kravičku. Prekročím malý hrebienok. Som na slnečnej strane, deň je ozaj pekný. Cez miestnu časť s rozsiahlou urbanizáciou nazvanou Biela Voda schádzam do stredu nie malej obce. Nejdem značením, snažím sa využiť skratky ulicami. Nepomohlo to. Autobusový spoj nestíham o pár minút. Neprekáža. Nasledujúci ide o trištvrte hodiny. Čo prekáža, vraj tu nie je krčma. Funguje obchod, tak časť času strávim nákupom a jeho konzumáciou na autobusovej zástavke. Slniečko tu dole je mimo dosah aj jej úroveň je nižšia ako gáplovskej. No nie je to žiadna tragédia.

Obcou som prešiel pred pár mesiacmi, a tak jej prehliadka ma neláka. Vybehnem len na oslnený svah s lavičkami. Okoloidúci pán sa ma pýta odkade a kam. Rozhovorí sa: „Áno, za čias huty chodili do Gápla na futbal. Hral vysokú súťaž a bolo tam dobré ihrisko. Ako deti sme tam boli každú nedeľu.“ Pamätník, ktovie koľko rokov má.

Kto počká, ten sa aj dočká a ja po tretej hodine definitívne končím dnešné putovanie. Hovorím si, nie je vždy treba zdolávať vysoké hory či prejsť obrovské vzdialenosti. Možno si aj pozrieť niečo všednejšie. Treba mať len otvorené oči a vidieť krásu, čo sa neďaleko skrýva. Neskrýva sa, je tam, len treba chcieť tam vyraziť, nájsť si čas na rande s krajinou. Či to tam vtedy bolo, to správne nezistíme bez toho, aby sme tam vtedy boli. Môžem len konštatovať, bol som na správnom mieste a v správny čas.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek