Po dlhom čase sme si za cieľ našej tradičnej jesennej turistiky vybrali Vysoké Tatry. Je koniec septembra a predpoveď počasia ohlasuje blížiaci sa koniec dlhšieho obdobia bez oblačnosti a zrážok. Najbližšie tri dni má však dobré počasie ešte vydržať, takže si v práci vypisujem dovolenku a hor sa do končín, kde som bol naposledy možno pred dvadsiatimi rokmi. Nechceme sa zničiť a ani pokoriť rekordy – máme v pláne užiť si Tatry, porozprávať sa, vyčistiť si hlavy a dobiť si pred zimou baterky.

Trasa

Tatranská Javorina – Kopské sedlo – Chata pri Zelenom plese – Veľká Svišťovka – Skalnaté pleso – Zamkovského chata – Téryho chata – sedlo Sedielko – Tatranská Javorina

Deň prvý: Tatranská Javorina – Chata pri Zelenom plese

Je tesne poobede, keď vyskakujeme z auta na parkovisku v Tatranskej Javorine. Je príjemne teplo, takže chvíľku ešte sedíme na terase malého bistra. Výhľad máme parádny - dominuje mu Ľadový štít, nad ktorým vytrvalo krúži vrtuľník. Až vtedy nám dochádza, že tu už piaty deň pokračuje záchranná akcia – pátranie po nezvestnom poľskom turistovi, ktorý si mal pri zostupe z Ľadového štítu privodiť vážny úraz dolnej končatiny a nedokázal tak ďalej pokračovať. Záchranná akcia trvala ešte niekoľko dní, následne bola prerušená a turistu sa, žiaľ, do konca roka 2023 nepodarilo nájsť.

Začíname pomerne neskoro – úvodné fotky pri turistickom smerovníku robíme niečo po druhej popoludní. Ale neprekáža – sme štyria, kondičku nemáme najhoršiu, ešte je celkom dlho vidno a dnes nás toho veľa nečaká. O necelé tri hodiny by sme mali byť v Kopskom sedle a hodinku na to na Chate pri Zelenom plese. Prvý úsek po asfaltke popri potoku Javorinka je fakt nuda, ale občas ho spestrujú výhľady na majestátny Kôň a hlavne Muráň. Na lúke pod Muráňom je aj o tomto čase dosť ľudí, my sa ale nezastavujeme. Chodník vedie stále lesom, ideálny čas na postupné vyprázdňovanie ploskačiek a debaty o blížiacich sa parlamentných voľbách. Až od prístreška pri Meďodolskom potoku sa konečne dvíhame nad pásmo lesa a otvárajú sa nám výhľady. Tento úsek zbožňujem – chodník sa kľukatí po strmom úbočí pod hrebeňom Belianskych Tatier, pod nami je divočina v závere doliny Zadné Meďodoly (inak čisté medveďovo) a nad tým všetkým kraľuje Jahňací štít.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

S výrazným predstihom oproti plánu prichádzame do Kopského sedla. Nikde ani nohy, okrem našich. Nízke jesenné slnko umocňuje podvečernú atmosféru. Trochu sa ale rozfúkalo, tak pokračujeme ďalej do Predného Kopského sedla. Pár obligátnych cvakov, z ktorých nikdy nič nebude a už sa blížime k Veľkému Bielemu plesu. Slnko je definitívne fuč, ochladzuje sa. Hore na Jatkách a Bujačom vrchu to ale ešte krásne hrá, je čas na gýčové odrazy v mojom najobľúbenejšom – Trojrohom plese, na hladine ktorého si melancholicky pláva osamelá kačka. Na Chatu pri Zelenom plese prichádzame s prehľadom ešte za svetla, ale masa ľudí v jedálni a obsluha bufetu cez mikrofón a reprák v nás vzbudzujú miernu úzkosť. Ideme sa radšej ubytovať a potlačiť úzkosť pivom. Nočné fotky mi veľmi nevyšli a zvyšok noci prebieha štandardne – málo kyslíka, málo spánku, no veľa nových, doteraz nepoznaných zvukov a pachov.

Deň druhý: Chata pri Zelenom plese – Zamkovského chata

Tradičný ranný pohľad z okna je sľubný – na oblohe ani mráčik a slnko už zohrieva tatranskú žulu. Na dnešok sa teším – ideme úsek, kde som ešte nebol. Na zubatý chodník pod Veľkou Svišťovkou som sa doteraz pozeral len z diaľky, ale konečne nastal čas si ho vybehnúť. Po výborných raňajkách balíme veci a krátko po ôsmej vyrážame. Čierne (Kežmarské) pleso je pre mňa absolútna novinka, ale kamaráti v úvodnej fáze dňa nemajú veľa pochopenia pre moje fotenie. Potrebujú sa zahriať, kým mňa zohriali moje kilá a prvých dvesto krokov. Dobieham ich a spoločne nastupujeme pod serpentíny Tatranskej magistrály. Na moje prekvapenie sú tu retiazky, a celkom ich využívam. Za chrbtom sa nám otvárajú doteraz nepoznané výhľady na Belianske Tatry. Na to som sa tešil asi najviac. Pred pol desiatou prichádzame do sedla pod Veľkou Svišťovkou a po pár krokoch aj na samotný vrchol Veľkej Svišťovky.

Pár ľudí si tu vyhrieva kríže, my sa pridávame. Je krásny jesenný deň a výhľady sú úžasné. Povedľa prebieha debata medzi skupinkou turistov, ktorí sa práve chystajú na Kežmarské štíty, a chalanom, ktorý to dnes plánuje potiahnuť do Tatranskej Javoriny. Pri pohľade na masív Kežmarákov sucho skonštatuje: „To nevyzerá pekne.“ Nemáme sa kam ponáhľať a rozmýšľame, či by nebolo lepšie potiahnuť to dnes na Téryho chatu namiesto Zamkovského chaty, a tretí deň tak ušetriť výškové metre a dĺžkové kilometre. Noc je ale už zarezervovaná, takže plány nemeníme. Možno nabudúce. Trochu sa ešte pomotáme po skalách v Huncovskej kotline, potom pretraverzujeme masív Huncovského štítu, prejdeme okolo preľudneného Skalnatého plesa a zakotvíme na rovnako preľudnenej Skalnatej chate. Inak, úsek medzi Veľkou Svištovkou a Skalnatým plesom ma dosť prekvapil – nečakal som takú dĺžku a prevýšenie. Išli sme to síce ležérnym tempom a s prestávkami na fotenie, ale takmer poldruha hodiny.

Obloha sa medzitým zatiahla a terasa pri Skalnatej chate sa sčasti vyľudnila. 4Š (šošovicová a Šariš) je fajn kombinácia, ktorá nás nabila na zostup po notoricky známej časti Tatranskej magistrály medzi Skalnatým plesom a Hrebienkom. V prístrešku na obľúbenej Lomnickej vyhliadke si robíme záverečnú prestávku, dopíjame zásoby a užívame si. Nabudúce to naozaj potiahneme ešte o dve hodinky dlhšie na Térynu... No večer na Zamkovského chate má svoje neopakovateľné čaro. V čase našej túry je chata z jednej polovice zbúraná a v najbližších dňoch mala pokračovať jej dostavba. Skvelej partii ľudí na čele s chatárkou Jankou, ktorá chatu prakticky vybudovala nanovo, sa podarilo uchovať nielen jej pôvodnú atmosféru, ale aj ducha Štefana Zamkovského, jej staviteľa. Človek by si tu vedel predstaviť stráviť niekoľko dní, my však ráno pokračujeme ďalej. Aj tak sa nám však nepodarilo celkom odolať tunajším nástrahám.

Príbeh Štefan Zamkovský a Zamkovského chata v Tatrách

15. 5. 20 Martin Drahomirecký

Deň tretí: Zamkovského chata – Tatranská Javorina

Ráno je ťažké, určite ťažšie než večer. Chvíľu trvá, kým sa vymotáme z izieb, naraňajkujeme a vyrazíme na poslednú etapu nášho putovania. Plán je až nepríjemne jednoduchý – Téryna, Sedielko a Tatranská Javorina. Vyše 17 km s prevýšením 1 000 metrov, asi na 7 hodín. Predpoveď počasia sľubuje posledný pekný deň pred príchodom frontu, ktorý má zajtra ukončiť stabilné jesenné počasie. Je naozaj krásne, ale dosť chladno. Prevádzkovú teplotu však opäť dosahujem ako prvý. Výšľap Malou Studenou dolinou je fajn – nenadchne, ale ani neurazí. No pod Veľkým hangom prichádzajú prvé signály nastupujúcej krízy, ktorá sa naplno rozvinie v Malom hangu. Na Téryho chatu sa doslova dopajdám. Horalka, kofola a pätnásťminútovka na lavici pred chatou pomohli. Päť spišských plies vytvára Téryne krásnu kulisu. Je tu čo fotiť. Do sedla Sedielko vedie zelená značka, tá však najprv spoločne so žltou traverzujú Pfinnovu kopu až po rázcestie pod Sedielkom. Tento úsek sme v minulosti išli opačne a nemôžem povedať, že by som si naň detailne pamätal. Ale tak 20 rokov tiež nie je málo...

Od rázcestia to už s nami ide len do kopca. Ostáva nám 330 výškových metrov do sedla Sedielko, najvyššie položeného turisticky prístupného sedla vo Vysokých Tatrách v nadmorskej výške 2 376 m. Chodník vedie suťou, ale čiastočne je zabezpečený drevenými stupňami a zábranami. Čiastočne preto, lebo drevo už je na mnohých úsekoch rozpadnuté na prach. Nič to ale tomuto miestu neuberá na kráse, práve naopak. O pol dvanástej prichádzame hore a obsadzujeme si miesta s najlepšími výhľadmi. Množstvo ľudí plynule pokračuje mimo značku ešte vyššie na Malý Ľadový štít, kde zrejme Horská záchranná služba stále pátra po nezvestnom Poliakovi. Je poludnie a nás čaká dlhý 12-kilometrový zostup Javorovou dolinou až do Tatranskej Javoriny.

Partie v závere Zadnej Javorovej doliny sú úchvatné a miestami mi pripomínajú Patagóniu, ktorú poznám len z telky a časopisov. Stále je tu dosť slnka, veľa stojíme a fotíme. Jedna časť hrebeňa pripomína náhodne porozhadzované kocky lega s množstvom podivných siluet. Ako však ďalej klesáme, postupne pribúda vegetácie. Chodník sa stáča priamo na sever a za lávkou ponad potok sa rýchlo ponárame do vegetácie dlhočiznej Javorovej doliny. Cestou stretávame minimum ľudí a ak, tak sólistov, ktorí zjavne nezdieľajú náš rešpekt pred medveďmi. Tie tu musia mať raj na zemi. Môj zostup často prerušujú výhľady, ktoré však zvyšok partie vôbec nezaujímajú. Preto ich na dlhší čas úplne strácam z dohľadu. Neskôr som sa dozvedel, že vpred ich hnala vlastná kríza a predstava halušiek s dvojitými škvarkami. Niekde oveľa nižšie sme sa ale úspešne stretli a ďalej sme pokračovali svorne vpred, v ústrety haluškám.

Spätné pohľady na hradbu Javorového hrebeňa boli úchvatné. Rovnako ako pohľad vpred na západnú časť Belianskych Tatier. A po pravici jeho majestátnosť - Ľadový štít, so svojimi 2 627 metrami najvyšší vrchol hlavného tatranského hrebeňa. Posledný úsek po asfaltke od rázcestia pod Muráňom je ozaj ako za trest, nohy idú iba na zotrvačník. Míňame rodinky s kočiarmi a za každou zákrutou čakáme Tatranskú Javorinu, štart aj cieľ nášho trojdňového putovania Tatrami. K autu nakoniec prichádzame pred pol štvrtou, takmer 7 hodín po tom, čo sme vyrazili zo "Zamky". Halušky sme nakoniec absolvovali v Ždiari, ale naše očakávania sa obsluhe podarilo naplniť len z veľmi malej časti.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek