Klastavská dolina sa nachádza na južnom okraji Štiavnických vrchov. Vyformoval ju potok Klastava, ktorý vyteká z Počúvadlianskeho jazera. Dolina má asi 9 km a tiahne sa od severu, od Počúvadlianskeho mlyna na juh, kde v Ladzanoch končí.

Pred časom sme v Klastave hľadali tufové pivnice. Našli sme vtedy oveľa viac. Okrem pivníc, pekný skalnatý hrebeň Sokola, staré turistické značenie dolinou a zaujímavý náučný chodník. Prešli sme len polovicu chodníka, lebo z časových dôvodov sme viac nestihli. Z malých koncových dediniek na juhu Štiavnických vrchov totiž odchádzajú posledné autobusy okolo 15–tej hodiny! Rozhodla som sa, že sa do Klastavy raz vrátim a prejdem si aj druhú časť NCH Po stopách predkov.

Chodník zaujímavo začína a aj končí. Začína mimo civilizácie hlboko v doline a aj tak končí – hlboko v doline a ďaleko od civilizácie. Treba prejsť pár kilometrov na jeho začiatok a z jeho konca tiež treba pár kilometrov k najbližšiemu autobusu.

Trasa

Ladzany – Klastavská dolina – NCH Po stopách predkov – Klastava a tufové pivnice – NCH Po stopách predkov – Dobrá Voda – Beluj

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Hoci som mala chodník v plánoch už tri roky, stále som ho odkladala. Manželovi sa plán vôbec nepozdával a ja som mala tiež obavy. Takmer 20 km prevažne asfaltom – veď to je nočná mora! Začiatkom decembra napadol sneh, v tom kraji vraj len 5 cm, ale už to by mohlo zjemniť tvrdý asfaltový povrch. Manžel nakoniec súhlasil, ale s frflaním a konštatovaním: „Dobre ideme, lebo ty nedáš pokoj!“ S odstupom času uznávam, že to bol tak trochu „geniálny“ nápad, ako minuloročný železničný „geniálny grafikon“ pána Kubáčka.

Nápad so snehom bol síce dobrý, ale to by údolnou cestou nesmelo prejsť zopár áut, ktoré spravili v čase odmäku dve koľaje, ktoré následne zamrzli. Šmýkať sa veľmi nešmýkalo, ale kvalitný zimný dezén na pneumatikách vytvoril poriadne hrboľatý povrch na ceste. V strede cesty bol síce širší snehový pás, ale na povrchu sa vytvorila škrupina, ktorá sa pod našimi chodidlami prebárala. Chôdza po „chrumkavom“ snehu bola tým pádom celkom náročná. A tak sme celý čas kľučkovali po ceste – chvíľu chrum–chrum po snehu, chvíľu šmyk–šmyk v jednej koľaji, chvíľu hop–hop v druhej koľaji.

Klastavská dolina

Z autobusu sme vystúpili v Ladzanoch. Chcela som pohľadať náučnú tabuľu o obci, no ranný chlad a zápach, šíriaci sa pravdepodobne z čistiarne odpadových vôd, ma presvedčili, že lepšie bude zahriať sa rýchlou chôdzou, aby som čím skôr mohla dýchať čerstvý vzduch. Za dedinou sa zápach stratil, ale aj tak sme našou balančnou chôdzou pokračovali tak rýchlo, ako sa len dalo. Išli sme červenou cyklotrasou, ale hneď sme zistili, že aj staré zelené značky dávno zrušenej turistickej trasy sú stále dobre viditeľné. A najlepším vodidlom bol samotný Klastavský potok.

Najskôr nás zaujal vľavo vo svahu obrovský jabloňový sad. Chránený bol elektrickým ohradníkom. Za sadom vyššie, vpravo v lese, pripnutý na strome, nás prekvapil papier veľkosti A4 zalaminovaný vo fólii. Bola v ňom popísaná história Ladzianskej lesnej úzkokoľajnej železnice. Začala sa stavať pred 1. sv. vojnou a išla z Hontianskych Tesár do lokality Záholík pod Sitnom.

1. zastavenie NCH Poznávaj a chráň
Pokračovali sme hrboľatou cestou ešte hodný kus, kým sme prišli k prvej tabuli náučného chodníka. Informuje nás, že sa nachádzame pred obrovským sopečným balvanom, ktorý sa volá Petrova skala. V čase tureckých nájazdov tu stála malá bašta na vydávanie svetelných signálov. V blízkosti sa nachádza Volovo blato, čo je močaristá lúka, kde sa pásavali voly.

2. zastavenie NCH Veľký kameňolom
Po prvé zastavenie to bola dosť nudná cesta. Prešli sme päť kilometrov, nebolo veľmi čo pozerať, zato bolo treba hlavne dávať pozor pod nohy. Od prvého zastavenia to bolo zaujímavejšie. Pri každom paneli sme sa zastavili, prečítali si text a nôžky si oddýchli. Zastavenie je pri Veľkom kameňolome a hovorí o jeho histórii, ako aj o lesnej železničke, ktorou sa lomový kameň odvážal.

3. zastavenie NCH Klastavský mlyn
V prvej polovici dvadsiateho storočia tu stál mlyn, ktorý slúžil pre okolité obce. V roku 1951 sa prestalo v mlyne mlieť a bol prestavaný na rodinný dom. Teraz je využívaný ako chalupa.

4. zastavenie Klastava
Kúsok za mlynom vchádzame do Klastavy, ktorá je súčasťou obce Baďan. Naše nohy si tu oddýchli, lebo cesta bola odhrnutá, a tak sme nemuseli hľadieť len pod nohy, ale pozerať sa aj okolo seba. Prvá písomná zmienka o obci je z 13. storočia. My teraz kráčame jej hlavnou ulicou, kde nás očaril pekne opravený modrý domček a maličký parčík s lavičkami a s veľmi zaujímavou informačnou tabuľou. Z nej sa dozviete napríklad aj to, že sa tu robilo víno z Peria a po žatve chodili obyvatelia do „Sklenova“ nabrať sily na ďalšie obdobie jesenných prác. Na konci obce je smerovka k Tufovým pivniciam.

Klastavské tufové pivnice

Pri tufových pivniciach sme už boli, ale Kalo ani Feri ešte nie, tak sme sa k nim vybrali. Nie je to dlhá zachádzka a oplatí sa ísť k nim ešte raz. Vedľa cesty montovali traja mladíci podivnú kovovú konštrukciu. Pýtame sa, že čo to bude, až to bude. A vraj, že pre nás turistov piknikové miesto s pekným posedením. Budeme sa musieť niekedy prísť na výsledok pozrieť. Teraz však stúpame cestičkou k pivniciam. Je ich tu viac, ale vyčistené a sprístupnené sú len štyri. Pekná informačná tabuľa hovorí o ich sprístupňovaní. Nazreli sme do každej, pofotili sme sa a vrátili sme sa naspäť na náučný chodník.

5. zastavenie Pod Štálikom
Po Klastavu ide náučný chodník vedno s červenou cyklotrasou. Na konci obce cyklotrasa pokračuje cestou vpravo do obce Beluj a náučný chodník vľavo smerom na Baďan a pokračuje na sever dolinou Klastavského potoka. Hneď na jej začiatku nás zamrazilo. Nie od zimy, ale od pohľadu na cestu, ktorou sme mali pokračovať. Vpravo je hospodársky dvor alebo skladisko a práve z neho vychádzalo veľké nákladné auto. Pre nás to bol koniec pohodlnej cesty. Pokiaľ z Ladzian po Klastavu to boli len dve zamrznuté koľajiská, tu to bol doslova tankodrom. Za odbočkou do dvora sa to zlepšilo, ale vyjazdené koľaje pokračovali ďalej. Tak sme prišli k piatemu zastaveniu, kde sú na tabuli informácie o tunajších lesoch, kvetene i hubách.

6. zastavenie Kazárka
Prichádzali sme k šiestemu zastaveniu, ale skôr ako sme si prečítali niečo na tabuli, zaujala nás na druhej strane potoka neobvyklá poschodová drevená budova. Uzučká lávka bola pokrytá snehom, nechceli sme riskovať pád do ľadového potoka, a tak sme k nej nešli bližšie. Žiaľ, budova vyzerá opustená a chátra. Panel NCH informoval, že sa nachádzame v lokalite Kazárka a popisoval, s akými zvieratami sa môžeme stretnúť v lesoch.

7. zastavenie Počúvadliansky mlyn
Od Kazárky pokračuje chodník úsekom, kde sa nám páčil pekný brehový porast vedľa potoka. Brehový porast je aj na iných úsekoch potoka, ale tu bol súvislý a obojstranný. Blížil sa čas obeda, tak sme pridali trošku do kroku, lebo pri ďalšom zastavení sme sa chceli najesť. O chvíľu sme boli pri ňom a zostali sme trochu prekvapení. Úzkou lávkou sme preši cez potok ku mlynu a nevedeli, či skôr čítať tabuľu, alebo pozerať zreštaurovaný roh mlyna, či preskúmať, čo je to za kovovú konštrukciu za mlynom. Až doma sme sa dočítali o tragédii mlyna i o jeho dnešnom a možno budúcom osude.

Po potlačení SNP sa v tejto lokalite usídlila odbojová a partizánska skupina „Sitno“. Večer 23. novembra 1944 došlo k prepadu Počúvadlianskeho mlyna 300-člennou protipartizánskou jednotkou Edelweiss. V mlyne sa v tom čase nachádzalo dvadsaťdva partizánov, z toho štyri dievčatá a rodina mlynára. Útek partizánov kryla guľometná paľba dvojice partizánov, ktorých však fašisti zakrátko zlikvidovali. Ôsmich zajali a neskôr popravili. Mlyn následne vypálili. Starý pamätník pri potoku nahradil v októbri 2022 pod vedením akademického sochára Vladimíra Oravca nový. V druhej etape sa buduje symbolický motív vodného mlynského náhonu.

Nový pamätník na rohu vypáleného mlyna je netradičný a veľmi zaujímavý. Kovová konštrukcia za rozvalinou mlyna vyzerá zatiaľ trochu nepatrične, ale verím, že obec projekt dokončí. Podľa vizualizácie by pietne miesto malo vyzerať dôstojne.

8. zastavenie Kováčska hôrka
Oddýchnutí sme vykročili hrboľatou cestou ďalej. Pristavilo nás ôsme zastavenie, kde sa na tabuli písalo o zložení okolitých lesov, ale aj o brehových porastoch a o genofonde ovocných stromov v starých sadoch. Pokračujeme ďalej dolinou Klastavského potoka, ale od sútoku s Dobrou vodou ideme Dolinou Dobrej vody.

9. zastavenie Dobrá Voda
Prišli sme na koniec náučného chodníka. Bývala horáreň je v dobrom stave, ale zdá sa, že je nevyužívaná. Len si tu tak opusteno stojí. Z dreveného oplotenia zostala len bránička, ktorá zostala bez práce. Tabuľa hovorí o geológii Štiavnických vrchov, ale aj radí turistovi, ktorý došiel až sem, čo ďalej. Ak pôjdete po cestičke vľavo, po bývalej zelenej značke, dostanete sa na Záholík, Počúvadlianske jazero, alebo až na Sitno. Druhá rada je zavádzajúca. Posiela nás opäť vľavo do Bardinovej doliny, no tá je za plochým horským chrbtom vpravo. Nedali sme sa pomýliť a pokračovali sme vpravo na Hornú Kiazanú.

Zostup do Beluja

Navrhla som, že by sme mohli ísť skratkou. No na naše počudovanie a pobavenie, môj manžel, známy to skratkár, odmietol. Vraj pôjdeme pekne po ceste, on sa odmieta brodiť. Ale nečudovali sme sa. Aj touto cestou síce prešlo auto, ale len ujazdilo sneh a nevytvorilo ľadové hrbole, takže sa išlo príjemne. Navyše, išli sme netradične „pehavou“ cestou. Nočný vietor postŕhal neopadané dubové listy a to cestu netradične skrášlilo.

V sedle na Hornej Kiazanej sme sa nečakane stretli s miestnym oranžovým značením. Šípka ukazovala 25 minút na Rakytinu. Kde to je a prečo tam vyznačili chodník sme však už nemali čas, ale ani chuť zisťovať. Pehavou cestou sme pokračovali ďalej.

V sedle Pod Šmingom sme prišli na modrú značku do Beluja a našli sme tu tabulu NCH Prírodné a historické klenoty belujského chotára. Ako sme sa neskôr v obci dozvedeli, chodník nemá značenie, len po chotári obce sú rozmiestnené náučné tabule.

Modrá značka pokračovala lesnou cestou celkom strmo na lúky Pod Šmingom. Nikto pred nami nešiel a snehu bolo tak 10 cm. Brodeniu sme sa teda nevyhli a po cestu sme si užili chrumkavý sneh. Počas zostupu sme párkrát zastali a upreli spätný pohľad na Sitno. Potešil, pre nás netradičný pohľad z juhu na najvyšší vrch Štiavnických vrchov. Zvlášť keď sme rozoznali nielen „paličku“ na jeho vrchole, ale aj mohutné skalné steny pod vrcholom.

Zišli sme na hlavnú cestu k zastávke Široká lúka. Rovnomenný laz je od zastávky kilometer ďaleko, samotná zastávka sa nám zdala akási nedôveryhodná, tak sme sa pobrali do Beluja. Boli to takmer 2 kilometre, ale stáť tu v zime tiež nebolo terno. Dedinka nás však milo prekvapila. Autobusová zastávka s lavičkami a starou dedinskou studňou bola pekne vyzdobená, originálny betlehem a obrovský adventný veniec pripomínali, že sviatky pokoja sa blížia. Tabuľa NCH informovala o obci a pri drevenej studni nás nápis pozýval do Kostola sv. Vavrinca a do retro múzea „Ako sme žili“.

Záver

NCH Po stopách predkov (s nástupom a zakončením), je na pomery náučných chodníkov veľmi dlhý. Vďaka minimálnemu prevýšeniu je však vyslovene nenáročný. Vedie prevažne listnatým lesom, takmer stále popri potoku, takže v horúcom lete to môže byť príjemná prechádzka. Je tu možnosť absolvovať ho na dvakrát z Klastavy. Najskôr z Klastavy po Petrovu skalu a späť a druhýkrát z Klastavy po Dobrú vodu a späť. A samozrejme, je to určite vhodná trasa aj pre bicykle.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek