Z vyšších slovenských kopcov má u mňa Krížna akési osobité miesto. Nie je síce najkrajšia a ani najvyššia, no z nejakého neznámeho dôvodu sa tu vyskytujem najčastejšie. Samozrejme, pokiaľ beriem len pohoria nad 1500 metrov. Každé ročné obdobie tu má svoje špecifikum a krásu.

Najzaujímavejšie však bývajú zimné výstupy, pretože Krížna si vie nachystať mnoho „prekvapení“. A tak som sa sem v jeden zimný deň uprostred týždňa opäť vybral. Využil som legálnu absenciu na vysokej škole (vždy som ju využil na turistiku). Mali sme ich za semester tuším dve na každú prednášku a cviko. V horách to vyzeralo na ideálne počasie, tak prečo to nevyužiť. V zime som trochu turistický masochista. Ideálne počasie pre mňa nevyzerá ako to z katalógu. Čiže modrá obloha, slnečno a bezvetrie. Ideálne zimné počasie je pre mňa 100 km/h vietor, hmla alebo sneženie a aspoň pod -10 stupňov. Čiže niečo, v čom nie je hodné ani psa vyhnať von. Netuším, prečo mám rád takéto zimné podmienky.

Z R1 pred Banskou Bystricou vidím zdanlivo krásne počasie hore na Krížnej. Ranné lúče slnka pekne nasvecujú jej zasnežené svahy. Je to však iba zdanlivá krása a pokoj z diaľky. O pár minút som na Starých Horách. Volím klasiku po modrej cez Majerovu skalu. V podmienkach bez snehu by to bola celkom podpriemerná túra. V zime však môže byť extrémne ťažká. Aj tak si v kútiku duše hovorím, že potiahnem aj na Ostredok alebo urobím okruh cez Predný Japeň. Kúsok idem popri rušnej ceste na Donovaly a potom šup do lesa. Celkom ma poteší, že je tu v snehu vychodený celkom obstojný chodník. Ušetrí mi to dosť energie. Ide sa mi takmer ako v lete.

Postupne naberám nadmorskú výšku. Keď sa však chcem prvýkrát napiť čaju, zisťujem nemilú skutočnosť. Termosku nie a nie otvoriť. Nechtiac som si pred rokmi totiž kúpil termosku, ktorá nemá čudlík na nalievanie. Vnútorný vrchnák treba tiež vyšraubovať. Teraz som ho však dotiahol tak, že s ním neviem ani pohnúť. Po chvíli to vzdávam a hovorím si, že nie som ešte až taký smädný a nejako to vydržím. Termoska tak putuje do batoha.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Pokračujem v stúpaní a čoskoro som pod Majerovou skalou. Značku veľmi nesledujem, keďže sa nechávam viesť vyšliapaným chodníkom. Čoskoro sa však stráca a ostáva len stopa jedného človeka. Idem po nej, no dajako sa mi to nezdá. Šplhám sa cez skaly, ktoré si tu nepamätám. Asi až po 150 metroch si uvedomujem, že idem po medvedej stope. Vraciam sa teda späť na miesto, kde končí vychodený chodník. Usudzujem, že sem išla väčšia skupina turistov. Tu asi 100 výškových metrov pod vrcholom Majerovej skaly to vzdali a otočili sa späť. O chvíľu zisťujem prečo.

Na hrebeni sú asi 1,5 m vysoké záveje, cez ktoré sa treba prebíjať. Trvá to neskutočne dlho a berie to veľa energie. Nejako sa však hore na Majerku doslova doplazím. Rozmýšľam, čo bude hore na hrebeni. Pomaly ma začína opúšťať môj optimizmus, že to dnes dotiahnem až na Ostredok alebo urobím okruh cez Predný Japeň. Asi budem rád, keď do tmy otočím Krížnu. Zabudol som si hygienické vreckovky. Nebol by to veľmi problém, ale už mám sople ako kôň opraty a pod nosom sa mi začína tvoriť sopľovo-potovo-srieňový cencúľ. Chtiac nechtiac si tento nanuk miestami "odcopkávam". Preto ma to už dosť štve.

Vyťahujem teda jednu záložnú ponožku z batohu a povyšujem ju na "sopľoponožku". Bolo celkom príjemné siakať do ponožky, ktorá voňala po akejsi aviváži. Po oddychu klesám do nevýrazného sedla, kde opúšťam les. Otvára sa mi pekný výhľad na Krížnu, Ostredok, ale aj Ploskú a Rakytov v diaľke. Zatiaľ je počasie celkom pekné, až sa tomu čudujem. Predpoveď meteorológov zjavne nevyšla. Jediné, čo ma zdržuje, je brodenie sa hlbokým snehom.

Kým sa dostanem pod Líšku, tak sa na hrebeň natiahne hustá hmla a začne sa do mňa opierať čím ďalej tým silnejší vietor. „No konečne,“ hovorím si. S pribúdajúcou výškou je to čím ďalej tým horšie. Vidím tak akurát od jednej tyče zimného značenia po druhú. Občas, keď nejaké chýbajú, tak chvíľu neviem kam idem. Mohol by som síce vytiahnuť mobil s GPS, no vo vetre a zime sa mi to vôbec nechce. Našťastie hrebeň je tu vyfúkaný a tvrdý. Nemusím sa teda brodiť ako doteraz.

Musím však vytiahnuť mačky, aby som nezletel niekam do kotlov pod Krížnou. Od rázcestia pod Krížnou sa do mňa začína opierať sľubovaných 100 km/h. Pri každom kroku sa musím zapätkovať paličkami, aby ma nevyvrátilo ako smrek. Celkom sa bavím na tom, ako mi odfúkava palice. Keď ju chcem niekam zapichnúť, tak mi vždy koniec odfúkne o 30 cm inam. Som pár metrov od vrcholu. Vysielač však uvidím, až keď do neho doslova narazím nosom.

Krčím sa za kusom plota, čo trčí zo snehu a pokúšam sa tu najesť. Za asi minútu opätovného neúspešného pokusu otvorenia termosky mi strašne skrehli ruky. Keď si ich chcem strčiť späť do rukavíc, tak zisťujem, že z rukavíc je kameň. Stalo sa s nimi to, čo s oblečením vo videách niekde z Ruska alebo Kanady. Jednoducho zmrzli. Predpoveď dnes na obeh hlásila na vrchole -14 °C. Pocitovo je tu však vo víchrici aspoň –30 °C.

Vzdávam pokusy s termoskou, aj keď som statočne dehydrovaný. Hovorím si, že keby sa mi tu dačo teraz stalo, tak ma nájdu až na jar ako nahnitý ľudský cencúľ. Oficiálne som v škole a podľa školy som pri riešení neodkladnej rodinnej záležitosti. Nikto tak vlastne nevie, kde som. Moja klasika.

Ešte chvíľu v ľahu za plotom rozmrazujem rukavice medzi stehnami aspoň do stavu, aby sa dali navliecť na ruky. Potom sa poberám dole. Pri jednom náraze vetra mi vytrháva z ruky turistickú palicu. Skokom hodným líšky loviacej hraboše, ju chytám pred tým, ako zletí po svahu niekam do doliny. Veď som na Líške, tak sa môžem zahrať na líšku. Konečne som pochopil význam pútok na ruku na turistických paliciach. Keď mi ju vietor vytrhne z ruky, tak mi aspoň neodletí ako šarkan.

Cestou dole si vôbec neviem rozohriať skrehnuté prsty na rukách. Mám ich čím ďalej tým viac ľadové. Zastavujem sa teda pri ruine bývalej vrcholovej stanice lanovky pod Líškou. Skrývam sa tu do malého priestoru medzi závejom a stenou budovy. Vyťahujem termosku s odhodlaním rozbiť vrchnák termosky. Skúšam ju povoliť a medzitým s ňou trieskam o stenu. Nakoniec sa mi za čiastočného rozbitia vnútorného vrchnáku podarí povoliť poondiatu termosku. Konečne sa dostávam k životodarnej teplej tekutine. Po prvých dúškoch mi však ostáva na vracanie. Nemôžem to robiť takto zhurta.

Pijem teda pomaličky a medzičasom si v čaji zohrievam prsty na rukách. Čiže to nebol len obyčajný zázvorový čaj s medom. Ale čaj s vylúhovanými prstami, potom a špinou na nich. No bol to najlepší čaj aký som kedy pil. Konečne nemám zmrznuté prsty a pozviechal som sa aj z dehydratácie i hladu. Môžem teda postupovať dole. Najskôr rozmýšľam, že to zoberiem útekovou trasou do Tureckej. Svah mi však príde dosť lavinózny. Preto to beriem rovnakou trasou späť.

Obrovský šok však zazívam hneď kúsok od bývalej vrcholovej stanice lanovky. Moja krvopotne prebrodená stopa je nenávratne preč. Víchor ju zafúkal tak, že ani nie je vidieť, kadiaľ som išiel. Musím sa teda naslepo brodiť hmlou k Majerovej skale. Našťastie to nejako intuitívne trafím. Na tomto úseku nie je tyčové značenie dodnes. Bolo by ho fajn doplniť. V lese fúka menej a keď klesnem asi 300 výškových pod Majerovu skalu, tak už nefúka skoro vôbec.

Zostáva mi doslova horúco a musím sa mierne povyzliekať. Aj keď je tu určite okolo -10 °C, tak sa mi zdá, že je tu horúco. Kúsok nad Starými Horami ma dobehne tma. Vytiahnem teda čelovku. Vydrží svietiť asi tak tri sekundy a je po nej. Zima ju zjavne odrovnala. Zostupujem teda v tme až do obce. Konečne som pri aute. Teším sa, keď naštartujem a v teple sa budem viezť domov.

Keď však sadnem do auta, otočím kľúčom a počujem len cvak a všetko zhasne. „No do riti!“ Asi sa mi vybila batéria. Čo teraz? Pri sebe mám asi tak 2,50 €. Za to sa domov nedostanem. Volať nikomu nemôžem, lebo oficiálne som v škole. Začína ma chytať panika. Napadne mi, že ešte pozriem, čo je s baterkou. Pomykám kontakty a idem skúsiť. Našťastie auto naštartuje. Bol len otrasený kontakt. Už mi napadlo aj, že pôjdem domov pešo. Veď je to len 90 km. Nejako by som sa tam dotrepal. Našťastie nemusím.