Prejsť GSB som síce plánoval, no chcel som to uskutočniť v rámci jednej dlhšej túry, pri ktorej by som prešiel aj poľskú trasu. Zhodou náhod som sa však na poľskú magistrálu vybral v lete 2023. V rámci možností dovolenky som chcel prejsť nejakú kratšiu trasu a z množstva nápadov mi najviac vyhovovala práve táto. Jediné čo ostávalo, bolo doriešiť dopravu na začiatok a koniec trasy. Aj keď máme s Poľskom druhú najdlhšiu štátnu hranicu, tak spojenie je dosť biedne. Vlaky tam od nás takmer nechodia a s autobusmi to nie je žiadna sláva. Rozhodol som sa teda, že začnem v českom mestečku Třinec, kam sú dobré spoje zo Slovenska. Na konci trasy zase potiahnem cez Bukovské vrchy do Stakčína, odkiaľ sa viem pohodlne dostať domov. Pridám si tak k trase asi 100 km.

1. deň. Třinec – Veľká Čantoryje

(33 km, prevýšenie 1951 m)

Vystupujem na železničnej zastávke Třinec centrum. Nechávam sa viesť žltou značkou okrajom mesta popri nemocnici. Na počudovanie nie je polorozpadnutá, ako to majú vo zvyku na Slovensku. Nuž iný štát, iná starostlivosť. Stále po asfaltkách stúpam k smerovníku Pod Vružnou, kde mením farbu značky na červenú. O chvíľu nachádzam v lese uhynutú srnu. Nemá žiadne viditeľné poranenie. Ktovie čo sa jej stalo.

Mierne stúpam až na hrebeň, kde nachádzam prvý hraničný kameň. Chvíľu sa príjemne vlním po hranici, no potom ma zaskočí plot z jednej aj druhej strany hranice. Aj na poľskej aj na českej strane je tu zvernica. Okolo hranice nechali úzky priechod. Je fajn, že sa dá prejsť, ale vyzerá to divne. Ako za čias železnej opony. Úsek našťastie nie je dlhý a o chvíľu sa značka stáča späť na české územie. Užijem si teda ešte krátky úsek v Česku a potom definitívne prekračujem hranicu do Poľska. Značenie je hneď oveľa biednejšie. Prakticky neexistuje. Podľa mapy však trafím k vzorne upravenému pomníku poľských partizánov. Odtiaľto stúpam voľne lesom na hrebeň, kde nájdem žltú značku. Tu by som si to mohol zjednodušiť a pokračovať po hrebeni na vrch Veľká Čantoryje (Czantoria Wielka). Nie je to ďaleko. Ja však chcem ísť na začiatok GSB. Klesám teda smerom do mesta Ustroń (Ústraní).

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Doteraz som nestretol jediného človeka. Od mesta sa však začínajú valiť davy. Vynahrádzajú mi to pekné výhľady na širšie okolie. O chvíľu som v meste, kde sa koná akýsi jarmok a koncert. Ľudí je tu teda ako maku na poli. Nie som z toho moc nadšený, ale čo už. Mestečkom sa prepletiem k železničnej stanici, kde stojí nenápadný smerovník. Nie je nijako označený, že práve tu začína GSB. Dokonca ani na tabuľke nie je o ničom ani zmienka. U nás zvykne byť aspoň na nich napísané pomenovanie magistrály. Začínam teda pochod po Beskydskej magistrále.

Mostom prekročím poľskú národnú rieku Wisla, ktorá pramení v kopcoch nad mestom. V sprievode davov ľudí sa priblížim k lesu, kde začína prudšie stúpanie. S pribúdajúcimi metrami klesá počet ľudí, až som zrazu sám. Vybehnem k studničke, kde je urobené pútnické miesto. Dopĺňam si zásobu vody a trochu ešte stúpam k chate Schronisko na Rownici. Tu sú opäť davy, lebo sa sem dá dostať autom. Striedavo asfaltom a lesným chodníkom klesám späť do údolia rieky Wisla. Prekonám ju po moste a na druhom brehu ma čaká dosť svižné stúpanie na vrch Polana Stokłosica. Celý čas stúpam po zjazdovke lyžiarskeho strediska. Mám teda pekné výhľady späť na mesto.

Počet turistov sa znížil na minimum, keďže sa blíži večer. Pri vrcholovej stanici lanovky som úplne sám. Chvíľu si tu posedím pri výhľade a potom pokračujem miernym hrebeňom na susedný vrch Veľká Čantoryje (Czantoria Wielka). Cez vrchol prechádza štátna hranica Česka a Poľska. Na českej strane stojí veľká rozhľadňa s bufetom. Všetko je už zatvorené. Viac ma zaujímajú dva prístrešky. V jednom sa zložil český pár a v druhom sa rozhodnem nocovať ja. Nemám takmer žiadnu vodu. Idem teda ešte pod kopec pohľadať prameň. Najskôr klesám po červenej, kde míňam pomníček venovaný vojakovi, ktorého tu pri vymeriavaní štátnej hranice zastrelili poľskí vojaci v roku 1920. História bola len málokedy ružová. Zaujímavosťou je, že vojak bol narodený v Stupave. Zrejme to bol Slovák. Kúsok pod pomníčkom odbočím na Rytiersky náučný chodník, ktorý ma privedie k studničke. Voda je však nepoužiteľná. Vraciam sa teda späť a za tmy som v prístrešku. Vodu nemám a minul som aj posledné dva glgy, čo som ešte mal. Zajtra to budem musieť vyriešiť.

2. deň Veľká Čantoryje – Uhorská Hôrka (Węgierska Górka)

(40 km, prevýšenie 1382 m)

Ráno vstávam skoro a keď odchádzam, tak českí kolegovia ešte spia. Opäť klesám k pomníku vojaka, ale pokračujem iba po hrebeni, ktorým vedie štátna hranica. Mal by som zohnať vodu, ale všetky pramene sú len hlbšie v údolí. Klesnem do Beskydského sedla a hneď stúpam k horskej chate Soszów Hostel. Chata je však v nedeľu ráno ešte zatvorená. Vodu si tak nedoplním. Smäd začínam zaháňať požieraním čučoriedok v okolí chodníka. Našťastie je ich tu požehnane.

Striedavo idem cez malé lúky a lesy. Občas sa objaví samota. Je to celkom pekná hrebeňovka, len keby tu bol aspoň jeden prameň. Cez Malý a Veľký Stožek (Stożek Mały a Stożek Wielki) sa dostávam k ďalšej horskej chate Schronisko PTTK Stożek. Aj tu sú však dvere ešte zavreté. Chvíľu si tu aspoň zúfalo oddýchnem. Už som fakt smädný ako somálske dieťa. Veľmi mi v tom nepomáha ani horúci deň hneď od rána. Za pravidelného pojedania čučoriedok sa dostávam na vrch Kyčera (Kiczory, 989 m). Je to najvyšší vrch v oblasti a zároveň tu dávam posledné zbohom štátnej hranici. Stáčam sa viac do vnútrozemia Poľska.

Prudko klesám a za sedlom Łączecko hľadám potok, ktorý by mal byť v lese. Aj ho nájdem, len les v okolí je vo forme verejného WC. Takže je tu všetko osraté. Idem teda k druhému potoku, kde je čisto a je ďalej od turistických trás. Naberiem si tu celkom čistej vody a dúfam, že ma nepostretne žiadny črevný karambol. Filter som si nebral, lebo však v Poľsku načo? Konečne nie som dehydrovaný a zároveň sa mi nelepia ústa zo sladkých čučoriedok.

Rýchlo tak vybehnem na Beskid, odkiaľ len mierne klesám do turistickej osady Kubalonka (Przełęcz Kubalonka). Ľudí razom pribúda, lebo sa sem dá opäť dotrepať autom. Kúsok deriem topánky na asfalte a potom idem opäť príjemným lesným chodníčkom. Stretávam tu päť pekných poľských dievčat a príjemne ma prekvapia menšie pieskovcové skalky. Les ma na chvíľu vypľuje v malej osade Stecówka. Za zmienku tu stojí pekný drevený kostolík. Vyzerá však celkom novo, takže to nebude stará stavba. Ľudí opäť výrazne pribúda a úplne najhoršie je to pri chate - Schronisko PTTK Przysłop pod Baranią Górą. Vyzerá to tu ako na Štrbskom Plese uprostred leta. Som mierne znechutený, ale poteší ma informačná tabuľa o GSB. Konečne zmienka o trase.

Nad chatou objavujem výdatný prameň vody a zároveň výrazne ubúda turistov. To, čo však rovnako rýchlo mizne, sú stromy. Zožrali ich kyslé dažde z priemyselného Sliezska a všetko dokončil vietor. Krajina tak trochu pripomína naše Volovské vrchy. Rozdielom je len to, že často prechádzam po drevených lávkach cez rašeliniská. Majú svoje čaro. Všetko má však svoje výhody aj nevýhody. Obrovskou výhodou sú krásne výhľady smerom na juh. Vidieť odtiaľto všetky pohoria severného Slovenska. Najviac ma zaujme pohľad na Malú Fatru, Západné Tatry a hraničný hrebeň s Veľkou Račou. Impozantné sú mohutné „pyramídy“ Pilska a Babej hory, ktoré sú odtiaľto ešte mohutnejšie ako z našej strany.

Vytrepem sa na vrch Barania Góra (1220 m), ktorý je v okolí najvyšší. Na vrchole stojí kovová rozhľadňa, ktorá je mierne zbytočná, lebo les v okolí nie je. Napriek všetkým dnešným peripetiám som tu extrémne skoro. Spať chcem niekde na okraji mesta Uhorská Hôrka (Węgierska Górka). Nemám sa tak kam ponáhľať. Užívam si výhľady a rozoznávam kopce na Slovensku. Viditeľnosť je parádna a myslím, že identifikujem Strážov a Považský Inovec na juhu. Po hodine na vrchu sa pomaly pohýnam na susedný kopec Magurka Wiślańska (sliezsky Wiślańsko Magurka). Viac-menej sa len tak motkám hrebeňom a každú chvíľu obzerám výhľady. Stretávam tu dve baby so psom a veľkými batohmi. Zjavne idú niečo dlhšie. Zdravím sa im (po poľsky), ale odpoveď neprichádza. Predbieham ich teda a idem ďalej.

Cestou mi však napadne, že si nazbieram čučoriedky na večeru a spestrím si tak ovsené vločky. Keď ich mám dosť, tak sa pohnem ďalej. Opäť stretávam baby, ktoré ma medzičasom predbehli. Znovu sa zdravím, ale reakcia žiadna. No čo už. Aj takí ľudia sú na svete. Osobne tiež nie som veľmi priateľský človek, no pozdravím sa každému. Navyše v turistickej komunite som mierne extrovertný a rád prehodím pár slov o trase. Dúfam, že ich už nestretnem a jednoducho im utečiem. Čo čert nechcel, na hrebeni sa o kilometer objaví pekná skala a neodolám zastaveniu na nej. Výhľady sú stále exkluzívne, akurát začína trochu fúkať. Samozrejme, dve naduté Poľky ma opäť predbehnú. Chvíľu čakám, nech sa vzdialia, ale aj keď sa potom extrémne vlečiem, tak ich samozrejme dobehnem. Už je mi to až blbé. Radšej sa ani nezdravím a len prefrčím.

O dva kilometre sa dostávam na veľkú horskú lúku. Na jej okraji stojí pekný veľký prístrešok. Je trochu mimo trasu, a tak sa tam idem pozrieť. Má tri steny a je ideálny na noc. Dosť sa rozfúkalo, tak sa rozhodnem, že si dnu uvarím predčasnú večeru. Variť dole niekde v lese a vo vetre by nebolo rozumné. Keď sa najem, tak ešte chvíľu pozorujem výhľady v príjemnom závetrí. O chvíľu vidím ako sa k prístrešku blížia dve postavy. „No do ri..! To sú zas tie dve!“ Snažím sa rýchlo pobaliť a vypadnúť, ale nestihnem to. Jedna z nich príde k prístrešku a nazrie dnu. Keď vidí moje ešte trochu rozhádzané veci, tak na mňa pozrie len kyslým ženským výrazom: „Ach bože, zas je tu!“

Už ani nie zo slušnosti, ale náročky sa jej opäť pozdravím a pekne po slovensky: „Ahoj,“ keď už nerozumie reči svojho kmeňa. Odpovede sa však nedočkám. Pozdraviť ma príde aspoň psík, ktorý je s nimi. Občas sa mi toto na túrach stane, že stretnem nevrelého človeka. Pri ženách je to však akosi častejšie. Nedávno som čítal rozhovor od turistky, kde hovorila, že je ženám nepríjemné, keď ich oslovujú muži na túrach. Žeby to bolo tým? Neviem. No ja som sa len pozdravil a nič viac. Hneď som však z jej výrazu pochopil, že tu plánovali spať. Zjavne si myslia, že tu budem spať tiež a nie sú z toho nadšené.

Obďaleč na lúke začnú z batohov vyťahovať veci na noc. A mne v hlave skrsne nápad mojej pomsty za neodzdravenie a bezdôvodnú nevrlosť. Mohol by som hneď odísť a ony by sa sem mohli zložiť. Ale nie! Ja si pekne počkám, kým si rozložia stan vo vetrisku a potom sa poberiem preč. Pol hodinu sa tak bavím na tom ako zúfalo stavajú stan vo vetre a furt im to rozfukuje (viem, som sviňa). Zjavne sú menej skúsené, lebo ho viem postaviť aj sám vo víchrici. Až keď postavia stan a rozbalia si všetky veci dnu, tak si hodím posledné "pakšamenty" do batohu a poberiem sa preč.

Náročky ešte prejdem popri dievčatách a potmehúdsky sa na ne bez slova usmejem. Oni na mňa hodia ženský výraz, ktorý keby vedel zabíjať, tak moje bezvládne telo leží nehybne pod blízkym smrekom. Nuž, karma je zdarma. Snáď sa iným ľuďom nabudúce pozdravia. Ja len klesám po červenej lesom až na okraj mestečka. Tu v lese zakempím priamo nad diaľničným tunelom. Diaľnica sa ešte len stavia, a tak sa snáď do rána neprepadnem pod zem.

3. deň Uhorská Hôrka (Węgierska Górka) – horáreň Borsučie

(41 km, prevýšenie 2046 m)

V noci bola v meste akcia. Takže ma občas zobudili poľské ľudové piesne. Ráno však nie je po návštevníkoch ani stopy. Mesto je úplne prázdne. Iba na hlavnej ulici jazdí kopec áut. Je príjemné sledovať, ako sa všetci ponáhľajú do robôt a mojou jedinou úlohou je dnes len kráčať. V meste si doplním zásoby a zastavím sa pri vojenskom bunkri z druhej svetovej vojny. Je to niečo ako pohraničné pevnosti v Česku. V okolí je množstvo vojenskej techniky a pamätník poľským legionárom. Ďalšie bunkre v značne rozstrieľanom stave sú na kopčeku nad mestom. Zjavne chránili prístup do údolia rieky Sola. Od bunkra nad mestom je pekný výhľad do širokého okolia a na samotné mesto.

Mám pred sebou takmer celodenný dlhý výstup na Pilsko. Hrebeňom striedavo lúkami a lesmi postupne naberám výšku. Keďže je pondelok, tak nestretávam v lese ani živej duše. Pri horskej chate Słowianka stretávam akurát len chatára, ktorý vezie plnú korbu debničiek s prázdnymi fľaškami od piva. Víkend musel byť náročný. Nad chatou je pekná horská lúka s výhľadmi na okolie. Odtiaľto začína byť výstup oveľa svižnejší. Svahom vrchu Romanka sa postupne prepracovávam vyššie. Jedna časť úseku je dokonca trochu exponovaná a zaistená reťazami. Stretávam tu milú babu so psom. Prehodíme pár slov a potom pokračujeme každý svojím smerom.

Pod vrchom Martoszka sa konečne vytrepem na hlavný hrebeň. Som v 1150 m, no ešte stále mám pred sebou slušné stúpanie. Stretávam tu ďalšie tri baby na hrebeňovke. O pár minút som pri horskej chate Rysianka. Mám pocit, že v Poľsku sú horské chaty na každom kroku. Našťastie sú kvôli pracovnému dňu v opustenom stave. Dávam si tu obednú pauzu a potom prudko klesám k štátnej hranici so Slovenskom. Na Troch kopcoch (Trzy Kopce) sa napájam na dobre známu hrebeňovku Oravských Beskýd. Odtiaľto až po Babiu horu trasu poznám, takže viem, čo ma čaká. Nebol som tu však dlhšie, a tak sa dosť teším na prechod.

Na vrchu Palenica (Polanica) stretávam ďalšiu babu, tentokrát Slovenku. Ide hrebeňovku Oravských a Kysuckých Beskýd. Mohla mať tak 17 - 18 rokov. Celkom odvaha, pomyslím si. Ale veď moc sa jej tu nemá čo stať. Odporúčam jej spať na chate Bacówka, kde sa mi v minulosti veľmi páčilo. Navyše až po Príslop potom nič nie je.

Na ľudoprázdnom hrebeni ma veľmi očaria krásne rozkvitnuté horské lúky (hale). Fakt ideálny čas na návštevu pohoria. Kúsok pod Piskom červená značka GSB odbočí na poľskú stranu a traverzuje kopec. Ja si však neodpustím výstup na Pilsko (Piľsko). Zradím teda červenú GSB a stupákom hodným uznania sa škriabem k vrcholu. Dobre som si pamätal, že kopec je vskutku výživný.

Na Piatich kopcoch (Góra Pięciu Kopców) na chvíľu opúšťam štátnu hranicu a idem k vyhliadke na vrchole. Opäť stretávam partičku štyroch Poliek, ktoré sú na prechode Oravských Beskýd (pol. Beskid Żywiecki). To dnes turistikujú iba dievčatá a ja? Aspoň na rozdiel od tých dvoch včera, sú všetky milé a samé od seba sa púšťajú do reči.

Na vrchole dosť fúka a zisťujem, že situácia s počasím nie je ideálna. Obloha sa tvári ako včerajšie devy. Snažím sa pozrieť predpoveď počasia, no signál ma zrádza. Nakoniec to vzdám. Vraciam sa späť na hranicu a po nej klesám cez krásny prales. Vždy ma baví ísť tunajším lesom. Cestou stretávam ďalšie dve baby a už vôbec nerozumiem, čo sa tu dnes deje. Kam zmizli mužskí turisti? Čo dole vypukla ženská revolúcia?

Prudko klesám do sedla Hliny (Przełęcz Ujsolska - Glinka). Od mojej poslednej návštevy tu vyrástli futuristické chatky na poľskej strane. Trochu ma sklamalo, že tu nie je stánok so syrom. Aj som cestou trochu fantazíroval nad údeným oštiepkom. Obloha sa stále netvári vľúdne. Nezdržujem sa teda a pokračujem po hranici. Chcel by som dnes spať na zrube pod Modralovou. Už dlho mám sen tam prespať. Čas mám vynikajúci, takže by som tam mal v pohode prísť.

Keď však konečne chytím signál, tak vidím, že sa na mňa valia búrky. Pridám do kroku a len dúfam, že to stihnem. Pod vrchom Javorina (Javorzyna) vidím v mape útulňu. No ja si tam nič také nepamätám. Bola tam len súkromná chatka. Mám malú nádej, že keby dačo, tak sa tam bude dať núdzovo schovať. Pridám do kroku a strmákom vyletím na Javorinu. Dobre som si pamätal, je to súkromná chata. Klesám teda do sedla Horné Gluchačky (Głuchaczki), no za chrbtom mi začína hrmieť. Rozmýšľam, čo robiť. Ísť ďalej po hrebeni na Modralovú a dúfať, že ma to minie? Alebo hľadať únikovú cestu z hrebeňa?

Rýchlo sa pozerám do mapy a na slovenskej strane nachádzam objekt. Je to stará opustená horáreň. Lesným chodníkom teda klesám do doliny Polhoranky a tam po žltej značke behom trielim k chate. Stíham to akurát. Opustená budova je však obrastená asi metrovou burinou. Všímam si, že vedľa je nová horáreň. Idem teda k nej. Hneď vedľa nej stojí hospodárska budova. Je otvorená a kopa sena dnu mi hovorí, že mám miesto na noc. Keď vleziem dnu, tak začnú padať prvé kvapky dažďa na strechu. Spúšťa sa poriadna búrka a ja si hovorím, že moja intuícia bola správna. Na sene si rozkladám pelech a len sledujem peklo vonku. Po zotmení to mám s parádnymi svetelnými efektmi.

4. deň horáreň Borsučie – útulňa Wędźno

(36 km, prevýšenie 1568 m)

Ráno vstávam skoro. Na dnes predpovedajú, že okolo obeda sa dovalia búrky a dážď. Chcel by som teda byť z Babej hory dole, keď to sem príde. Nevraciam sa na hrebeň. Po žltej značke to beriem mierne skratkou, nech to stihnem. Hrebeň cez Modralovú som išiel viackrát, a tak o nič neprídem. Navyše si prejdem novú žltú značku. Keď však po nej kráčam, je mi to tu akési známe. Postupne si spomeniem, že veď tadiaľto som išiel. Práve prvý výstup na Babiu horu a návšteva najsevernejšieho bodu Slovenska viedla tadiaľto. Nuž, už som aj zabudol.

Na hlavný hrebeň sa vraciam v Jaloveckom sedle (Przełęcz Jałowiecka). Kúsok odtiaľto je mohutný turistický prístrešok vhodný na noc. Chvíľu sa ešte držím štátnej hranice a potom ma červená vedie na severnú stranu Babej hory. Na rozdiel od našej južnej strany, poľská časť má vysokohorský charakter. Prechádzam cez viacero vyholených žľabov od lavín. Križujem mnoho horských bystrín, na ktorých sú maličké vodopády. Les má nádherný pralesový charakter. Príjemný traverz ma tak rýchlo dovedie k chate Schronisko PTTK Markowe Szczawiny. Z chaty vychádzajú prví rozospatí turisti. Na chvíľu si sadnem a pozerám do mapy. Mal by som ísť po červenej, ale tú dobre poznám. Zaujme ma žltá značka nazvaná Perć Akademików. Podľa mapy sú tam technické pomôcky a na 2 km je 500 m stúpanie. Idem tadiaľ!

Chvíľu idem príjemným traverzom a potom chodník odbočí prudko do svahu. Stromy postupne rednú a objavujú sa skaly. Trasa má mierne tatranské parametre. Skalnatý chodník, technicky zabezpečené úseky a tiež „Babiohorskú próbu“. Exponované miesto, ktoré sa prekonáva po kramliach. Ak je v zime chodník dostupný, musí to byť veľmi zážitková túra. Vzhľadom na tečúcu vodu po skalách však bude treba lezecké mačky a čakan.

Nadšený vychádzam na vrchol Babej hory. Za celú výstupovú trasu som nikoho nestretol. Na vrchole sa tmolí pár ľudí. Toto je najkrajšia trasa na Babiu horu! Oravské Beskydy sú tretie najvyššie pohorie na Slovensku a druhé najvyššie pohorie v Poľsku. Zároveň je to najvyšší bod na celej trase GSB. Vyššie sa nedostanem. Niekoľko minút pobudnem na vrchu a potom klesám po hrebeni smer Lipnické sedlo (Przełęcz Krowiarki). Hneď po najkrajšej výstupovej trase objavujem druhú najkrajšiu výstupovú trasu. Hrebeňovka do sedla je fakt parádna. Babia hora má z tohto pohľadu dosť tiahly a vysoko položený hrebeň. Kľudne sa môže rovnať Fatrám. Ak si chce niekto urobiť kratšiu vysokohorskú hrebeňovku, odporúčam si prejsť hrebeň cez Malú Babiu horu na Babiu horu a smer Lipnické sedlo (Krowiarki).

Nečakaným spestrením trasy je historická vsuvka. Na hrebeni sa ešte stále nachádzajú štátne hraničné kamene Slovenského štátu a Nacistického Nemecka. Hraničné kamene sú väčšinou zakomponované do turistického chodníka na ležato ako schody. Našiel som však viacero s otočeným písmenkom S alebo D na povrch. Obce v okolí Jablonky pôvodne patrili Uhorsku a po rozpade monarchie mali pripadnúť Československu. Kvôli sporom s vtedajším Poľskom však boli prenechané Poľsku za výmenu Tešínska v Sliezsku. V Slovenských rukách sa opäť ocitli na krátky čas v pohnutých časoch 2. svetovej vojny. Štátna hranica tak viedla logicky po horských hrebeňoch.

Počas zostupu do sedla sa začínajú hore valiť davy ľudí. Na radare vidím približujúci sa mohutný búrkový front. Preto sa zamýšľam, či ľudia nepozerajú predpovede alebo sú sprostí? V sedle rozmýšľam, čo ďalej. Či pokračovať alebo počkať tu. Pršať však má až do večera a teraz mám ešte hodinu do dažďa. Podľa skúseností viem, že fronty si rozbijú nos o stredné Slovensko a sem prídu len zbytky. Preto to risknem a idem ďalej. Hneď nad sedlom v lese nachádzam ďalšie hraničné kamene Slovenského štátu. Tieto sú ešte lepšie zachované a na pôvodnom mieste. Snažím sa ísť čo najrýchlejšie, nech prejdem čo najviac, kým príde dážď.

Kúsok pod vrchom Kýčerka (Kiczorka) počujem prvé hrmenie. Búrky sa našťastie zaseknú na južnej strane Babej hory. Sem dorazí iba jemný dážď. Môžem teda pokračovať vo veľmi peknej hrebeňovke cez vrch Polica. Priamo na vrchole je pamätník leteckého nešťastia z roku 1969. Podľa tabuľky tu zahynulo 52 ľudí. Príjemným hmlistým lesom sa prepracujem na Schronisko PTTK na Hali Krupowej. Tu sa na chvíľu skryjem v prístrešku. Malo by prestať pršať a o pol hodinu sa tak stane. Idem si doplniť vodu z blízkeho prameňa a potom pokračujem v trase. Myslím si, že mám všetok dnešný dážď za sebou. Neváham si teda urobiť zachádzku na vrch Okrúhlica (Okrąglica), kde stojí veľká kaplnka (kaplica Matki Bożej Opiekunki Turystów) so symbolickým cintorínom. Veľmi pekné pietne miesto.

Vraciam sa späť na červenú a po nej idem na vrch Krupówka. Na ňom je postavený turistický prístrešok vhodný na noc. Chcem ešte kúsok potiahnuť do peknej útulne o pár kilometrov ďalej. Ani neviem, aké to bolo chybné rozhodnutie. Po kilometri začína jemne pršať a potom sa spustí neskutočný lejak. Nadávam sám sebe a dve hodiny kráčam v monzúne k útulni. Iba sa modlím, aby nebola obsadená. Našťastie, nikto tu nie je. Poliaci sú dosť komerčáci a takmer všetci spávajú v chatách.

Útulňa je na moje pomery luxusná. Je tu piecka, poschodová posteľ a ďalšie vybavenie. Rozkúrim piecku a zavesím do nitky premočené veci. Čakám do večera, či ešte niekto nepríde. Okolo prefrčia len dvaja turisti, takže nocujem sám. Aspoň som mal možnosť si vychutnať pekné miesto. Je to jediná poriadna útulňa na celej GSB. Postavili ju miestni nadšenci. Bolo len zhodou okolností, že sa mi tu podarilo spať a hlavne po lejaku, keď som sa akútne potreboval presušiť.

Pokračovanie nabudúce...

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek