5. deň útulňa Wędźno – salaš Rozdziele

(36 km, prevýšenie 1166 m)

Do rána sa mi veci nad pieckou parádne presušili. Nemusím teda zatínať zuby pri obliekaní mokrých vecí. Ani na dnes nie je predpoveď počasia veľmi priaznivá. Niekedy predobedom by malo začať pršať a potom bude liať až do večera. Ráno vidím na radare, že na juhozápade Slovenska prší. Front sa však posúva len veľmi lenivo vpred. Na jednej strane je to výhoda, lebo mám viac hodín bez dažďa, ale na druhej nevýhoda, lebo keď už začne pršať, tak sa z lejaka tak ľahko nedostanem. Prvá polovica dnešnej trasy bude viesť cez dve mestá a viacero dedín. Skôr by mi vyhovovalo ísť túto časť v daždi, no neprekáža.

Od útulne idem lesnou cestou do neďalekej obce Bystra Podhalańska. Nie je tu nič, čo by stálo za zmienku. Iba prejdem a popri železničnej trati pokračujem do mestečka Jordanów. Tu si vybavím svoje druhé raňajkové reálie v malom obchodíku. Mestečko je malé, ale má veľmi pekné námestie. Pomerne rýchlo sa dostávam z mesta von a krátkym úsekom lesom prechádzam do maličkej dedinky Wysoka. Na jej okraji stojí pekne upravený vojenský cintorín venovaný padlým v 2. svetovej vojne. Prečítam si zaujímavú náučnú tabuľu o oblasti. Dedina leží v horskom sedle, a tak tu prebiehali tuhé boje medzi poľskou armádou a Wermachtom.

Cez mnoho malých samôt sa dostávam do údolia riečky Skawa. Tu mierne "zakufrujem", no nakoniec nájdem značku. Musím sa vyšplhať na menší kopček a potom len idem miernym lúčnatým hrebeňom. Začínajú padať prvé kvapky vody z oblohy. Doteraz bolo značenie aj chodníky parádne. Už som si myslel, že v Poľsku budú len parádne vychodené a označené trasy. Sklamanie však prichádza v najhoršej chvíli. Idem cez kriačiny, kde chodník takmer nie je vidieť. Je tu burina po plecia a blato po členky. Navyše sa spúšťa parádny lejak. Nie je tu moc možné sa obliecť do nepremokavej vrstvy. Preto iba bežím šarinou a nadávam.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Našťastie, o chvíľu prídem k diaľnici. Značka tu prechádza popod most, kde sa ukryjem. Prezlečiem sa a potom sedím pod mostom. O chvíľu príde ďalší turista. Tiež ide trasu GSB. Vraj tretíkrát. Má len malý bežecký batoh, keďže spáva na chatách. Ako sa rozprávame, tak príde ďalší turista s veľkým batohom, ktorý tiež ide GSB. Chvíľu sa rozprávame a potom sa Poliaci rozhodnú pokračovať. Ja sedím pod mostom asi hodinu a čakám, či dážď aspoň trochu nepovolí. Samozrejme, že nie. Nemám to už ďaleko do mesta Rabka Zdrój. Preto sa rozhodnem, že sa poberiem tiež.

Lúkami, kde nie je jasné, kadiaľ ide značka, sa presúvam do mesta. Hneď ma zaujme mohutný kostol svätej Magdalény v centre. Okrem toho je tu rozsiahly park vhodný na prechádzky. Dopĺňam si zásoby, z ktorých časť zlikvidujem v prístrešku v parku. Jemne do neho prší. Vôbec ma to však neštve. Opäť stretávam dvoch Poliakov na GSB. Tentokrát naposledy. Zrejme som im v ďalších dňoch ušiel. Veľmi sa mi do dažďa nechce. No nenavyberám si.

Opúšťam mesto a cez lúky nad ním sa štverám k lesu. Začína fúkať a dážď ma zmáča z každej strany. Prichádza mi asi 5 SMS výstrah pred silným dažďom. Zrejme od poľskej horskej služby. Na hrebeň sa naťahuje hustá hmla a vôbec netrafím k chate Bacówka na Maciejowej. Vlastne som tam trafiť ani nechcel, lebo kebyže vleziem v tomto počasí do chaty, tak asi nevyleziem. Nad chatou ma čaká pomerne strmé stúpanie. Nič viac v takej situácii nepoteší človeka, ako keď si vaše črevo zmyslí, že by bolo potrebné vykonať kako. V lejaku to mám rovno ako bidet.

Strmý chodník sa zmenil na potok a dole sa valia litre vody. Miestami sa brodím po členky. Začínam si spievať poľskú známu pieseň Ciężkie losy legionera, raz, dwa, trzy. Aj keď mám teraz skôr Ciężkie losy turistu. Vyšplhám sa k ďalšej chate na Starych Wierchach. Nie je tu ani živej duše. Takéto počasie má iba jedinú výhodu. Nestretnete fakt nikoho. Keď nejdú na turistiku Česi, tak je zlé počasie, no keď nejdú na turistiku ani Poliaci, tak je extrémne zlé počasie.

Začínam si pomaly užívať pekný hrebeň. Občasné malé lúčky s čučoriedkami striedajú dlhšie úseky lesa. Pohorie Gorce (Gorczański Park Narodowy) je niečo medzi Čergovom a Kremnickými vrchmi. Sú tu bučiny, malé lúčky a vo vyšších polohám smreky a hustý porast čučoriedok. Užívam si čľapkanie vo vode a brodenie celkom hlbokých mlák. Stále je to lepšie ako sedieť za počítačom a kresliť mapy v robote. Dostávam sa na vrch Rozdziele. Tu rozmýšľam, či sa idem ukryť do blízkeho salaša alebo potiahnem ešte kúsok na horskú chatu Turbacz. Mám však zásadu, že na horských chatách a platených ubytovaniach na diaľkových trasách nespím. Preto ostávam v búde. Je síce len 17.00 h, ale ďalej sa mi nechce a ani tam nie je možnosť úkrytu. Legenda hovorí, že poriadne zmoknutý turista ste až vtedy, keď vám tečie voda pomedzi ritné polky. U mňa to tam teraz vyzerá ako v Suchej Belej po výdatnom lejaku. Neviem, či som niekedy až takto zmokol. Rozmýšľam, že si urobím oheň, no je tu len otvorené ohnisko. Preto sa na to vykašlem a zabalím sa do spacáka.

O chvíľu však niekto klope na dvere. Dnu vojde úplne premoknutý Poliak. Hneď robí oheň a suší sa pri ňom. Kým sa to však rozhorí, tak nás vyúdi ako domáce klobásy. Jedna bunda mi dokonca smrdí dones. Najskôr si myslím, že tu bude spať, ale potom hovorí, že ide na blízku chatu. Vraj ho však takého mokrého nevezmú dnu, a tak sa musí presušiť. Rozoberáme kadejaké turistické veci a veľmi chváli slovenské útulne v Poloninách. „A to si ešte nevidel najlepšie kúsky,“ pomyslím si. V tomto sme v rámci V4 fakt najlepší. V Česku, Maďarsku a Poľsku je turistických útulní veľmi málo. Na celej GSB sú len dve búdy. Salaš Rozdziele a Wędźno, čo som v nej spal včera. Poliak podvečer odchádza a zostávam sám pri ohni. Pršať prestane až po zotmení.

6. deň salaš Rozdziele – Malá Priehyba (Mała Przehyba)

(46 km, prevýšenie 1883 m)

Ráno sa budím do hmlistého rána. Vidím však, že obloha je modrá. Dnes by pršať nemalo. Pekným lesom s pralesným charakterom sa vyškriabem na vrch Turbacz (1310 m). Je to najvyšší vrch pohoria Gorce. Mimochodom, zabudol som včera spomenúť, že sa nachádzam v časti Gorczański Park Narodowy. Päť minút pod vrcholom sa nachádza rovnomenná chata. Je veľká ako Sliezsky dom. Som celkom rád, že som nespal v tunajšej opache. Sú odtiaľto veľmi pekné výhľady do okolia Nového Targu. Kúsok od chaty v sedle Dluga je veľmi pekná horská poľana so salašom a stádom oviec. Pastierske psy na mňa upozorňujú, no bača ešte asi spí. Nad sedlom objavím pekne upravený a dosť výdatný prameň vody. Doplním si teda zásobu.

Pár minút ešte mierne stúpam na vrch Kýčera (Kiczora), kde sa stočím na juh. Viac-menej už len klesám striedavo cez lúky a lesy až do sedla Knurowska. Informačná tabuľa ma tu oboznamuje s ťažkými bojmi počas 1. svetovej vojny. O sedlo sa pretláčala ruská a rakúsko-uhorská armáda. Zaujímavosťou je, že tabuľka je tiež v slovenčine. Samozrejme, zo sedla ma čaká stúpanie. Les sa mení zo smrekového na bukový. Hrebeň sa tu drží vo výške 900 - 1000 m. Prechádzam aj cez jednu malú horskú osadu Studzionki. Je to len pár pekných drevených domčekov, z ktorých sú väčšina priváty. Iba tu sa krajina trochu otvára a poskytuje skromnejšie výhľady do blízkeho okolia. Hrebeň je ďalej zalesnený a neposkytuje žiadne výhľady. Deň je navyše dosť studený a v tieni bukov sa zíde sveter a tenká bunda.

Pomaly sa blížim k sľubnému vrchu Lubań (1211 m). Podľa mapy by na ňom mala stáť rozhľadňa. Na vrchol ma dovedie veľmi nepríjemný kamenitý chodník. Topánky na ňom dostávajú pekne zabrať. Odmenou však je vysoká drevená rozhľadňa. Vybehnem hore na rozhľadňu a ostávam očarený. Výhľady sú v skutku excelentné. Smerom na západ vidím v diaľke Babiu horu, Skorušinu, Veľký Choč, Krivánsku Fatru a Kubínsku hoľu. V smere na juh vidím celý hrebeň Tatier, Pieniny, Levočské vrchy, Kráľovu hoľu a myslím, že v diaľke nesmelo vykúka Kojšovská hoľa alebo Zlatý stôl. V smere na východ vidím Čergov, sever Slanských vrchov a za nimi ešte niečo vysoké. Odhadujem, že by to mohol byť Vihorlat. V podstate vidím takmer celé Slovensko po dĺžke, čo je dosť výnimočné. Myslím, že toto je najlepšie výhľadové miesto v celom Poľsku.

Zistil som, čo je na poľských horách to najlepšie. No veď predsa výhľad na slovenské! Výhľady od severu sú totiž pre Slováka dosť netradičné. Doteraz som si vôbec neuvedomoval, že tak ako aj z južnej strany Tatier je rozsiahla Podtatranská kotlina, tak je rozsiahla Kotlina Orawsko-Nowotarska aj zo severnej strany. Dokonca je tu miestna „Liptovská Mara“ - Čorštýnska priehrada (Jezioro Czorsztyńskie) na rieke Dunajec. Vôbec sa mi odtiaľto nechce. Strávim asi hodinu odhadovaním aké vrchy zrejme vidím. Pomáhajú mi pri tom miestne informačné panely. Je čas pohnúť sa ďalej.

Zleziem z rozhľadne a kúsok pod ňou je táborisko a malý bufet. Zrejme funguje len v letnej sezóne. Opäť ma zhltne les a vypľuje ma až na lúkach nad dedinou Krościenko nad Dunajcem. Mám odtiaľto pekné výhľady na údolie rieky Dunajec s obcou a Pieninami v pozadí. Klesám do údolia a v obci si všímam viacero tabuliek pri penziónoch „GSB noclegi“. V jednom obchode si chcem kúpiť vodu, ale dnu je toľko ľudí, že v šóre na pokladňu by som stál asi hodinu. Vzdávam to teda. Dedina je vstupným miestom do poľskej časti Pieninského národného parku. Ľudí je tu teda ako v Indii bohov. Trochu zúfalo sa snažím nájsť obchodík, kde nebudú haldy ľudí. Misia je však neúspešná. Trochu zúfalo si sadnem k Dunajcu a chvíľu tu pobudnem. Je tu celkom pekne.

Rozhodnem sa, že kašlem na to a idem ďalej. Až na okraji obce ma prekvapí malý obchodík, kde nikto nie je. Môžem si tak pokojne kúpiť potrebné tekutiny. Neviem, kde budem dnes spať. Myslel som si, že vyjdem len na najbližší kopec a tam sa zložím. Ide sa mi však akosi dobre aj napriek dosť intenzívnemu stúpaniu. Za šera prichádzam na vrch Mała Przehyba. Neďaleko je Schronisko PTTK na Przehybie. Pomedzi stromy vidím svetlá chaty. Tam sa mi však nechce ísť. Ostávam teda pod prvým bukom v blízkom lese.

7. deň Malá Priehyba (Mała Przehyba) – Krynická Javorina (Jaworzyna Krynicka)

(44 km, prevýšenie 1511 m)

Ráno má začať pršať, a tak som vstal skoro, aby som sa stihol pobaliť ešte v suchu. Na radare vidím približujúce sa zrážky z juhu. Mám však ešte asi tak hodinku bez dažďa, a tak ju chcem využiť na kráčanie. Rýchlo sa zbalím a prefrčím okolo chaty. Stretávam pár čučoriedkarov, no inak nikoho nikde. Kvôli vetrovej kalamite mám takmer celý čas parádne výhľady na Tatry a okolie. Takto trochu z netradičného uhla sú zaujímavé. Dážď ma dobieha kúsok pod vrchom Radziejowa. Aj si šomrem, či už ten kúsok nemohol vydržať. Na vrchole stojí rozhľadňa, tak si myslím, že sa tam bude dať ukryť. Rozhľadňa je však vysoká a kvôli vetru moc pred dažďom neochráni. Vybehnem hore a obzriem si výhľady. Podmienky sa kvôli dažďu dosť zhoršili. Výhľady sú však rovnaké ako z predošlého hrebeňa, a tak ma to veľmi neštve. Radziejowa je zároveň najvyšším vrchom Sadeckých Beskýd (Beskid Sądecki).

Kvôli dažďu sa tu nezdržujem a klesám dole. Na križovatke lesných chodníkov si nevšimnem, že zle odbočím. Začína liať a značky moc neriešim. Rýchlo kráčam a aj je mi trochu divné, že furt klesám. Nechce sa mi vyťahovať mobil a pozerať do mapy. Až keď prídem na prvé rázcestie a je tam len žltá a zelená značka, tak viem, že som asi zle. Pozerám do mapy. Prešiel som asi 3 km a dosť naklesal. Nechce sa mi vracať späť. Idem teda po zelenej, ktorá ma dovedie dolinou späť na červenú. Cestou narazím na pekný turistický prístrešok, kde asi hodinku prečkávam najväčší dážď. Dosť sa popritom bavím na plchovi, ktorý sa tu ukrýva tiež. Vôbec si so mňa nič nerobí. Sedíme tu ako dvaja kamaráti na vandri. Nuž ale suchý kožuch je suchý kožuch. Keď dážď trochu ustane, pokračujem v ceste.

O pár minút som na okraji dedinky Rytro. Cestou sa mi rozpadá jedna turistická palica. Mám ich šesť rokov, a tak sa moc nad tým ani nepozastavujem. Potreboval by som ju dať dokopy, aby vydržala aspoň do konca trasy. Lietam po miestnych obchodíkoch, ale žiadne lepidlo nenájdem. Zreparujem ju tak leukoplastom. Smejem sa na tom, že lekárnička opraví aj zlomeninu paličky. Opäť začína trochu pršať, a tak si sadám do prístrešku pri železničnej stanici. Pripája sa tu červená značka GSB. Chvíľu sa napchávam, kým si ku mne sadne jeden Poliak. Pustíme sa do reči a najskôr sa len tak rozprávame ako som sa tu vyskytol.

Netuším prečo si však Poliak vezme do hlavy, že som z Ukrajiny. Vyzerám ako vojnový utečenec? Alebo za to mohla hladina alkoholu u Poliaka? Netuším. No napriek vysvetľovaniu že som zo Slowacje a aj anglickej verzii rozhovoru som ho vôbec nepresvedčil a furt si ide svoje. Rezignujem teda a len prikyvujem. Veď to každý asi pozná, keď si pripitý človek niečo vezme do hlavy, tak ho ľahko nepresvedčíte. Od polemiky o vojne sa postupne dostávame k ponuke práce. Ponúka mi nejakú dobrú robotu v Krakove. Darmo vysvetľujem, že prácu mám. Už takmer volá nejakému kamarátovi, ktorý by robotu vybavil. V poslednej chvíli ho zastavujem. Zamýšľam sa nad tým ako by sa asi tváril môj vedúci, kebyže mu zavolám, že sa z dovolenky nevrátim a idem robiť do Krakova. Asi dosť divne. Nakoniec mi ešte tlačí do ruky pivo a 100 zlotých. Dá mi to dosť roboty presvedčiť ho, že fakt nepotrebujem ani jedno. Nakoniec mu ide vlak, a tak mám konečne pokoj. Bolo však príjemné vidieť, že v Poľsku stále ostala solidarita, ktorá u nás vydržala tak prvé tri mesiace vojny. A keby tu náhodou niekto velebil agresora alebo nebodaj vytiahol jeho štátny symbol, tak asi za 2 sekundy dostanete po papuli od prvého okoloidúceho. Príjemné osvieženie oproti Slovensku.

Nad údolím sa vypína hrad (Zamek w Rytrze). Značka ide tesne popri ňom, a tak neodolám zachádzke. Hrad je síce maličký, ale dobre opravený s parádnym výhľadom na údolie rieky Poprad. Rieka rozrezáva pohorie Beskid Sądecki na dve polovice. Z hlbokého údolia musím strmo vystúpať späť na hrebeň. Východná časť pohoria je však dosť rozdielna. Prevažujú javorovo-bukovo-jedľové lesy s malými lúkami plnými čučoriedok. Veľmi to tu pripomína pohorie Čergov na Slovensku. Ak to tam má niekto rád, tak odporúčam návštevu jeho poľskej dvojičky. Počas stúpania si užívam občasné výhľady na okolie rieky Poprad. Vidiecka krajina s políčkami, lesmi a samotami je v skutku malebná. Hmlistý hrebeň má svoju zvláštnu atmosféru. Celkom si to tu užívam a ako maličká odmena vždy prídu výhľady z lúk smerom na juh.

Stretávam jedného Poliaka, ktorý sa ma rovno pýta, či idem GSB. Celkom ho prekvapí, že som Slovák. Slováci do poľských hôr vôbec nechodia. Počasie sa postupne zlepšuje a začína svietiť slnko. Pod vrchom Juchówka narazím na parádny turistický prístrešok. Neodolám oddychu v ňom. Chvíľu sedím a iba pijem vodu. Potom však v diaľke započujem približujúce sa hlasy. Dnes som kvôli nič moc počasiu veľa ľudí nestretol. Do prístreška sa dovalí päť dievčat. Najskôr sa len pozdravíme, a tak bežne vzájomne ignorujeme. Potom si jedna všimne, že si pozerám plagátik o GSB. Tak sa ma pýta, či idem trasu. Odpovedám, že áno. Baby z toho ostanú úplne nadšené. Rovnako ich poteší, že som zo Slowacje a nejakým spôsobom som sa sem zatúlal. Vyťahujú teda z batohov rôzne sušienky a začínajú ma prikrmovať. Nebránil som sa. Poľky sa pýtajú, či tu budem nocovať, lebo oni áno. Aj by som ostal, no výstraha pred búrkami na ďalší deň mi hovorí, že mám ešte potiahnuť.

Opúšťam teda milé baby a hrebeňom sa presúvam na vrchol Krynickej Javoriny (Jaworzyna Krynicka). Stojí na ňom lyžiarske stredisko a na vrchole samozrejme "kolotočárske opachy pre komerčákov". Všetko však zatieni nádherný výhľad. Vidím ladné vrchy pohoria Busov, hrebeň Čergova, v diaľke Šimonku a Vihorlat. Všetko umocňuje zlatá hodinka, keď sa posledné oranžové lúče slnka opierajú do vrcholcov kopcov. Myslím však aj na to, že by bolo vhodné si nájsť miesto na noc. Pobehujem tu teda po zjazdovke a hľadám prístrešok. Akosi však neviem nájsť vhodné miesto. Chcelo by to striešku, ak v noci prídu sľubované búrky. Už je takmer tma a ja si nadávam, že som debil a neostal som v prístrešku s dievčatami. Nakoniec však úplne mimo trasu narazím na veľkú drevenú kaplnku. Postavili ju asi poľovníci, lebo je na nej svätý Hubert. Tu sa zložím a prečkám noc.

8. deň Krynická Javorina (Jaworzyna Krynicka) – Zdynia

(43 km, prevýšenie 1439 m)

Búrky v noci neprišli, no aj napriek tomu je chladné hmlisté ráno. Lesnou cestou chodníkom klesám na okraj mesta Krynica Zdrój. Tu sa pripája červená značka GSB. V meste si klasicky vyriešim zásobovanie a idem do centra. Hneď na prvý pohľad vidieť, že je to kúpeľné mestečko (zdrój sú kúpele). Neobvykle veľké námestie je pekne upravené. Sú tu mnohé fontány a záhony kvetov. Zaujímavý je kúpeľný dom alebo kaštieľ v centre. Ľudí tu veľa nie je napriek sobotnému voľnému dňu. Pomerne dlho idem bočnou ulicou, kým sa dostanem do lesa.

Čaká ma pomerne krátky, ale dosť strmý výstup na kopec Huzary (864 m). Najskôr len traverzujem svah, no neskôr sa značka stočí kolmo na vrstevnicu. Celkom rýchlo som hore a stretávam tu prvých dnešných turistov. Po rýchlom výstupe nasleduje rýchly pád. Klesám do dedinky Mochnaczka Niżna. Na jej okraji musím prebrodiť rovnomennú riečku. Vyzúvam sa teda a keď už som namočený, tak spácham aj hygienu. Voda je čistá a ľadová. V obci je malý obchod, v ktorom sa len tak zastavím. Nie že by som niečo nutne potreboval. Ďalšou zaujímavosťou je drevená cerkev Najsvätejšej Panny Márie. Krajina tu veľmi pripomína severovýchod Slovenska. Malé dedinky, drevené kostoly a lesy popretkávané lúkami. Asi to bude tým, že som len kúsok severnejšie od severovýchodu Slovenska.

Za obcou musím zopakovať úkon, ktorý ma dnes čaká ešte mnohokrát. Lúkami a lesmi vystúpiť na hrebeň a hneď padnúť do doliny, kde je maličká obec Banica (lemovsky Баниця). Spoločnosť mi často robia kravy pasúce sa na lúkach. V dedinke už fakt nič nie je. Rýchlo sa teda prešupnem cez nízky hrebeň do údolia riečky Biala. Opäť ju musím prebrodiť a hneď stúpam na ďalší kopec. Na oblohe sa však začínajú zbiehať mraky. O chvíľu hrmí a rozmýšľam, čo urobiť. Nakoniec sa vraciam späť a zbehnem do obce Izby (Ізбы). Tu sa ukryjem na prvej autobusovej zastávke. Búrka ma však trafí iba okrajom, a tak ľutujem, že som sem išiel. No človek nikdy nevie, ako sa to vyvinie. A lepšie byť suchý na zastávke ako zmoknutý na hrebeni.

Po búrke rýchlo stúpam lesom pod vrch Wnyski. Trasa ide po lesnej ceste a až na druhej strane kopca odbočí na úzky lesný chodník. Ním zbehnem do maličkej osady Ropki (Рiпкы). Vyzerá to tu ako rekreačná oblasť (pozn. red.: vysídlená rusínska obec) a podľa mapy by tu malo byť archeologické nálezisko. Nič také tu však nevidím. Asfaltovou cestou sa presúvam do neďalekej obce Hańczowa (Ганчова). Opäť je tu drevený kostolík a pár domov. Nad obcou neviem nájsť správny smer značky. Idem teda po lesnej ceste a značku nachádzam vyššie v lese. Medzičasom sa spúšťa celkom intenzívny dážď. Mohutné buky mi robia prírodný dáždnik, a tak veľmi nezmoknem. Kúsok pod vrchom Kozie Żebro nachádzam na spadnutom buku obrovské trsy hlív bukových. Jeden trs si vezmem a o večeru i raňajky mám postarané. Jedna z hlavných vecí, prečo som si tento rok kúpil varič, boli hlavne hríby. Vždy mi na túre až trhalo srdce, keď som videl nálože hríbov v lese a nemohol som s nimi nič urobiť. Teraz si môžem doplniť živiny z lesa.

Na vrchole Kozie Żebro si oddýchnem na peknej lavičke. Výhľady tu moc nie sú, ale neprekáža. Beskydské kopce sú síce celkom nízke, ale podobne ako v Ondavskej vrchovine sú extrémne strmé. Dole kopcom skôr lyžujem v blate ako kráčam. Dostávam sa k maličkej dedinke Regietów Wyżny (Реґєтів). Hneď si pri nej spomeniem na sedlo Regetovská voda na štátnej hranici. Nie je ďaleko od mňa. Nad obcou v lese je urobené pekné táborisko. Je tu veľký prístrešok vhodný na spanie. Teraz je tu však dosť veľa ľudí, ktorých ja volám astrovegáni. Dredy a trochu podivné habity sú samozrejmosťou. Naberám si iba vodu z miestneho prameňa a kráčam v ústrety poslednej dnešnej vertikále.

Počas 1. svetovej vojny sa o kopec zvaný Rotunda (771 m) zvádzali tvrdé boje. Preto je na jeho vrchole pekný vojenský cintorín. Obzerám si pekne upravený areál a vidím mnoho rakúskych a občas české priezvisko padlého vojaka. Všetci padli na jar v roku 1915. Kým vojaci rakúsko-uhorskej armády majú každý samostatný hrob s menom, hodnosťou a dátumom narodenia aj úmrtia, vojaci ruskej armády majú jeden spoločný masový hrob so strohým nápisom „Rusi“. Hodnota ľudského života sa na východe za 109 rokov veľmi nikam neposunula.

Opúšťam pietne miesto a klesám pekným lesom k obci Zdynia (Ждыня). Cestou dolu pátram v mape po mieste na noc. Kúsok nad obcou pod lesom objavím veľkú kaplnku. Je to trochu zachádzka, ale je to fajn miesto a budem tam mať kľud. Dorazím tam akurát pred večerom a ostávam tu na noc.

Pokračovanie nabudúce...

Predchádzajúca časť putovania

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek