Kto Ramžu udržiava?

Ramžu som zbežne poznal z rôznych túr v Nízkych Tatrách, vždy sa mi páčila jej príslušnosť k skromným turistickým útulniam so zreteľnými črtami pôvodnej ľudovej architektúry. Žiadny luxus, ale aj tak je to prístrešie, ktoré si spájajú s príjemnými spomienkami celé generácie turistov.

Od roku 2020 sa v rámci občianskeho združenia Sloboda pohybu zaoberáme obnovou útulní a na pretras prišla aj Ramža, ale zo začiatku sme sa do toho nijako nehrnuli, keďže údaje o tom, kto ju má vlastne pod palcom, boli úplne mätúce. Niektorí ľudia mi tvrdili, že by sa jej mala ujať rovnaká partia, ako na Andrejcovej a Domčeku HS na Čertovici, potom sa tam zjavil samozvaný správca, ktorého správa Národného parku Nízke Tatry vypoklonkovala. Potom som počul, že existuje miestne občianske združenie, ktoré by malo Ramžu udržiavať, neskôr som si písal s dobrovoľným členom HZS – Robom B., a až on mi objasnil, že je z partie, ktorá sa o Ramžu stará dlhé roky.

Z iného rozhovoru so strážcami NAPANT-u som vyrozumel, že na starosť ju majú oni a napokon sa objavila správa, že jej renovácie sa "ujíma" klub Hikemates a oni chcú stavbu geometricky zamerať, kompletne zlegalizovať a priznám sa, že som celkom nepochopil, či by išlo len o opravu, alebo úplnú prestavbu na modernú chatu. Neskôr však prišla informácia, že to vraj naráža na priam neprekonateľné prekážky administratívneho typu a Hikemates sa z aktivity stiahol.

S Robom som sa spoznal trochu lepšie na našich akciách pri obnove koliby pod Vyšným Šiprúnskym sedlom a nejako prišla reč na to, že ide s partiou chystať drevo na Ramžu, tak som nezaváhal a na akciu som sa prihlásil. Zdalo sa mi to ako logický krok. Po intenzívnych aktivitách vo Veľkej Fatre a na Poľane by naše OZ chcelo upriamiť pozornosť aj na Nízke Tatry a hlavne som chcel spoznať záhadnú skupinu, ktorá sa mala podľa jeho slov o Ramžu celé roky starať.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Žilinskí skauti na Ramži

Malý konvoj terénnych áut sa po vybavení formalít na lesnej správe v Malužinej presúva stále strmším a drsnejším terénom. Ťaháme za sebou ťažký príves s materiálom na podlahu a latrínu, ale mocný motor, redukcia a poriadne pneumatiky robia svoje, aj keď na nás nebesá vylievajú vodu ako z vedra.

Okolie Ramže je kompletne rozmočené, pôda narazila na svoje kapacity a voda steká úplne všade. V útulni nachádzame partičku piatich turistov z Poľska, ktorí sa v lejaku rozhodli prerušiť hrebeňovku a stráviť deň a ďalšiu noc tu. Presúvajú svoje veci na palandu, my obsadzujeme zvyšok miest. Do večera sa venujeme skôr prieskumu, hľadáme sucháre, ktoré máme po dohode s urbárom vyťať, pred priečelie chalani montujú veľký plachtový prístrešok a až do noci tam rozvoniavajú s gulášom.

Postupne sa zoznamujem s členmi žilinskej skautskej skupiny a čím viac sa dozvedám, tým viac mi padá sánka. Doteraz som od rôznych ľudí počúval, že Ramžu údajne postavili robotníci počas pokládky plynovodu, ktorý spája Horehronie s Liptovom, čo je všeobecne prijímaný fakt, ale tu dostávam úplne odlišnú verziu. Nakoniec som pochopil, že to nie je tak, že žilinskí skauti sú na Ramži. Je to naopak, Ramža doslova stojí na chrbte žilinských skautov. História je zachytená vo videu nižšie.

Starostlivosť a vylepšenia

Ráno sa počasie zlepšilo, časť partie odráža stružky vody od chaty, aj od lavičiek pri ohnisku. Ja som sa podujal sťať suchár s dvojitým kmeňom, čo je prekérna robota, Keďže píla stále “dochne” a lišta je kratšia ako kmeň, tak zárez robím na etapy a podľa toho aj vyzerá. Ale napokon strom padá na centimeter presne tam, kam som ho namieril. Kmeňa sa potom ujímajú chlapi, narežú ho na kláty zodpovedajúce ohnisku piecky a štiepania sa zúčastňujú aj dievčatá a malé deti, v tomto smere je skautská výchova veľmi zreteľná.

V trojici ideme hore k studničke, kde prístrešok studničky dosluhuje, chceme ho nahradiť novým. Čistíme pramenisko od nánosov, zároveň ukladáme kamene do jarku, aby sa zastavila erózia koryta. Hráme sa s tým pomerne dlho, stavbu vedie staršina celej žilinskej partie – Peter, z ktorého od včera dolujem informácie a neprestávam žasnúť.

Mne sa totiž historka o tom, že robotníci od plynárov postavili Ramžu, nikdy celkom nevidela, lebo sa mi nechcelo veriť, že by tak precízne ovládali techniku zrubových zámkov, skôr by som čakal, že urobia z drevných hranolov kostru a búdu obijú doskami. Dnes veterán skautského hnutia, Peter “Beudín” Hrabovský, bol pamätníkom opravy horného zrubu, tzv. Malej Ramže, ktorá slúžila bačovi (keď sa tu ešte koncom 60. rokov páslo, táto stavba okolo roku 2000 vyhorela) a bol pri tom, keď starý senník prerobili v 70. rokoch 20. storočia na dnešnú útulňu. Keďže základové brvná boli zhnité, tie po rozobraní konštrukcie odstránili, stavbu postavili nanovo a steny sa tak znížili. Oni urobili prične a piecku. Keď sme dokončili úpravu prameňa, bol som tak nabitý informáciami, že som sa rozhodol urobiť s Petrom rozhovor o tom, ako “Olosova banda”, teda žilinskí skauti, prerobili senník na útulňu.

Skautské hnutie kedysi zničili fašisti a nútene ho vnorili do Hlinkovej mládeže, po vojne sa nestihlo poriadne nadýchnuť a zlikvidoval ho komunistický puč vo februári 1948, aby po svetielku nádeje v roku 1968 opäť prešlo do ilegality a deti sa povinne združovali len v pionierskej organizácii až do roku 1989.

Ale žilinská skautská skupina po všetky tie roky verne udržiavala útulňu, v niektorých dobách spolupracovala so správou národného parku (napr. keď poskytla šindle), inokedy zas bola len ticho trpená, ale nikdy neprestávala vo svojej snahe.

Si naveky zodpovedný za to, čo si k sebe pripútal

Kým upravujeme studničku, pri Ramži pribúdajú kopy naštiepaného palivového dreva a chlapi robia veľmi solídnu dubovú podlahu pod strechou na priedomí. Vstup do koliby býval v mokrom počasí dosť nepríjemný a blatistý, teraz nemá chybu. Na pravú stranu ukladáme drevo do niekoľkých radov, čo je dôležité najmä pre nocľažníkov počas nadchádzajúcej zimy.

Osobne som stále väčším zástancom útulní bez piecky, keďže luxus kúrenia láka na víkendové pobyty “v chate zadarmo” rôzne ožranské partie, ale Ramža je priamo na hrebeni Nízkych Tatier v lokalite, kde v prípade zlých snehových podmienok môže ísť o život. Skauti dávnejšie našli v návštevnej knihe vďačný zápis od bežkárky, ktorá zle odhadla snehové podmienky a noc ju prikvačila na Ramži. Keby Olosova banda nezabezpečovala drevo každú jeseň, nešťastná turistka na lyžiach by nemohla v útulni zakúriť a je otázne, ako by noc prežila. Tu treba piecku zachovať.

Aj teraz nechávame slušnú zásobu dreva, mohlo by vydržať až do konca zimy.

Chalani z prívesu zložili už ráno kostru novej latríny, chvíľu laborovali s jej umiestnením, lebo pokus vykopať jamu blízko obvyklého miesta, vždy skončil jej zaliatím vodou. Nakoniec chlapi vykopávajú veľmi hlbokú jamu severovýchodne od útulne a dokončujú ju až za tmy. Zajtra síce je ešte víkendový deň, ale od skorého rána má byť ešte horšie počasie, ako sme zažili v piatok, a tak v záverečnom nápore chcú dokončiť stavbu kadibúdky ešte v sobotu.

Ako sa Peter vyjadril – Ramža je ako ich dieťa, starajú sa o ňu bez ohľadu na to, či ich za to niekto pochváli, alebo či ich vrchnosť bude tolerovať, alebo považovať za rušivý prvok a chybu v Matrixe.

Po tejto akcii mi je konečne jasné, ako Ramža vznikla (pôvodný senník mohol byť postavený koncom 19. storočia), aj kto sa o ňu všetky roky staral. Jeden názorový prúd hovorí, že štát by mal inkasovať čo najviac peňazí z daní a potom sa vedieť centralizovane starať o všetku infraštruktúru na území národných parkov vo vlastnej réžii.

Iná verzia hovorí, že v krajine existuje fungujúca občianska spoločnosť, ktorá sa prejavuje rozvinutým dobrovoľníckym hnutím a veľkou angažovanosťou ľudí združených vo formálnych, ale aj neformálnych organizáciách. Tu zďaleka nejde len o to, že sa tým môžu šetriť peniaze v štátnom rozpočte a udržiavať armádu štátnych zamestnancov v rozumných počtoch, ale je to aj o vytváraní vzťahu občanov k svojej krajine, regiónu a k veciam, o ktoré sa starajú.

Nedokážeš budovať vzťah ľudí k tomu, na čo si nesmú siahnuť, kam nesmú vstúpiť, k čomu nemôžu aktívne prispieť. Jedna z ciest, ako podrobiť občanov centrálnej autorite, je hazardovať s ich ochotou. Dobrovoľná aktivita, angažovanosť ľudí je obrovská devíza, nie nadarmo sa ju všetky utláčateľské režimy snažia kanalizovať do svojich ideologických krabičiek a kolóniek a všetky ostatné iniciatívy potlačiť ako nežiaduce.

Ramža nie je súkromná chata, ktorú si skauti postavili len pre seba, nezamykajú ju, nevyhradzujú si ju pre svoje akcie, nezištne ju dali k dispozícii turistom, dokonca ešte aj plynárom svojho času dobre poslúžila počas výstavby plynovodu a dodnes patrí k nesmierne obľúbeným zastávkam na hrebeni Nízkych Tatier.

Keby to bolo na mne (ja o tom samozrejme nerozhodujem), tak orgány štátnej ochrany prírody budú čo najviac vychádzať v ústrety partiám, ako sú skauti z “Olosovej bandy”, lebo by to mohla byť priam vzorová ukážka spolupráce štátnych orgánov a angažovaných občanov. Ochota dobrovoľníkov a ich iniciatíva je nesmierne cenná devíza, s ktorou je neradno sa zahrávať a už vôbec by sa ňou nemalo mrhať. Žijeme v dobe, kedy je stále obvyklejšie, že ľudia sú zatvorení do svojich zmenšujúcich sa bublín, čakajú, že zodpovednosť za všetko preberie niekto iný, resp. štát. Výsledkom je ľahostajnosť a uzurpácia moci silami, ktorým práve taká ľahostajnosť vyhovuje. Bez srdca takéto veci už nebudú fungovať.

Vďaka, Olosova banda!

PS: Tu sa dá pozrieť rozsiahlejšia fotogaléria z brigády.

PS2: Ak to bude potrebné a vítané, naše OZ by vedelo prispieť ohľadom Ramže, mám zopár postrehov:

1. Z dlhodobého hľadiska sa mi ako najväčší problém javia základové brvná. Za normálnych okolností sa nemajú dotýkať zeme, ale sedieť na základoch zo suchých múrov z kameňa, aby pod nimi prefukoval vzduch. Ak sa dreva dotýka pôda, po čase úplne odhnije. Skôr alebo neskôr bude treba toto vyriešiť a z tých dvoch možností je lepšia tá “skôr”.

2. Pri severnej stene útulne rastie smrek s dvojitým kmeňom. Takéto stromy sú potenciálne veľmi nebezpečné. Stáva sa, že dva kmene kmitajú vo vetre v nerovnakej frekvencii, čím na ich kontakte vzniká trhlina. Do nej nateká dažďová voda a postupne nahlodáva centrálny kmeň, z ktorého dvojitá koruna vyrastá. Poškodenie je často zo zeme neviditeľné a strom sa nečakane zrúti počas niektorej víchrice. Keďže stojí len zo dva metre od útulne, niekoho by mohol zabiť. Lepšie by bolo ho preventívne vyťať, lebo čím bude väčší, tým vážnejšie riziko predstavuje.

3. Hrebeňovka Nízkych Tatier je stále populárnejšia a Ramža kapacitne nestíha. Podobne, ako kedysi správa národného parku rozšírila pôdorys útulne o priedomie, chcelo by tento počin zopakovať, ohnisko presunúť a predĺžiť pôdorys útulne na juh. Pristaviť južný trakt (bez piecky) len ako jednoduchú nocľaháreň s pričňami, v rovnakom duchu, ako je dnešný zrub, to by výrazne vylepšilo existujúcu situáciu.

Fotogaléria k článku

+17 ďalších fotiek