Neviem, čo inšpirovalo dievčinu prísť za mnou s otázkou, či by som nešiel na ples. Už len z toho slova sa mi zježili chlpy na rukách a prešiel mráz po chrbte. To však dievčina nevedela, že jediné, v čom je slovo ples a som tam ochotný ísť, je niektoré pleso. Nuž ale nemala to odkiaľ vedieť, a tak prišla s nevinnou, no pre mňa nebezpečnou otázkou. „Uvidím, či bude čas,“ odpovedám zdvorilo. Dobre však viem, že odpoveď u mňa znamená: „Nie, nejdem!“ Ale nechcem ju hneď tvrdo zrušiť.

Aby som to uviedol do kontextu, musím povedať, že môj život vyzerá ako cesta na Malý Šturec. Samá zákruta a kľučka. Moje zákruty však nepomáhajú plynulo naberať nadmorskú výšku. Moje životné zákruty prudko kľučkujú a vyhýbajú sa spoločenským udalostiam. Neznášam ich už od dôb, keď boli starí bohovia malicherní i krutí a Herkules so Xenou išli zachraňovať svet. No aj keď sa človek chce takýmto udalostiam vyhnúť, nie vždy je to možné. Ja som v tom však mimoriadne úspešný, podobne ako Malý Šturec v počte zákrut. Úspešne som sa počas života vyhol kadejakým besiedkam, venčekom, stužkovým, svadbám a iným hovadinám, kde sa koncentruje veľké množstvo ľudí na meter štvorcový. A keď som sa už na nejakú akciu dostal, tak to vždy dopadlo na horalský spôsob…

Ideálna svadba

Povinne som musel ísť na svadbu v rodine. Paradoxom bolo, že ja som vzdialenú rodinu ani veľmi nepoznal, a tak som dlho protestoval, že ja tam ísť nemusím. No musel som. Výhodou však bolo, že svadba sa konala v chate na lyžiarskom stredisku Drozdovo. Okolo samé kopce, takže možnosti úniku boli. Prezieravo som si teda na svadbu pribalil netradičnú výbavu. Turistické topánky a oblečenie. Klasická večera sa ešte dala vydržať. Potom sa pomaly rozbiehala zábava a začal prvý tanec. Čakal som, kým sa to poriadne rozbehne, aby si nikto nevšimol, že sa vytratím. Chvíľu ma ešte volali do tanca, no ja som naposledy tancoval, keď som mal 8 rokov. Bolo to tiež na svadbe a mojim rodičom prišlo strašne roztomilé, že tancujem s nevestou. Mne už ani tak nie.

Odmietam dve zavolania a potom za mnou príde sesternica s posledným pokusom. Hovorí, že tu má kamarátku družičku, ktorá nemá pár a či by som s ňou nechcel ísť tancovať. Dievčina nevyzerala zle, ale ja som už cítil chladný závan sviežeho lesného vzduchu, počul praskot utekajúcej divej zveri a predstavoval si nočné výhľady z vrcholu Veľkého Inovca. Bolo to teda ako keď psovi ponúknete brokolicu. Príliš nezaujalo. Zdvorilo teda odmietam a smutne sedím v kúte ako vlk, ktorého chytili a zavreli do klietky. Konečne sa mi naskytne príležitosť sa vytratiť. Nenápadne teda odídem na WC, kde zo seba zhodím slávnostné háby a navlečiem na seba prirodzenejší odev. Vždy, keď vidím fotku seba v slávnostnom oblečení, tak sa nad tým smejem: „Forgáč vo svojom neprirodzenom prostredí.“

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Prešmyknem sa von z chaty a miznem v tme lesa. Na jednu vec som však zabudol. Čelovku som si nevzal. Môžem si teda svietiť len mobilom. Noc je však jasná a vidím pomerne dobre aj v tme. Navyše to tu poznám lepšie ako vlastný záchod. Preto viem, kadiaľ ísť. Postupne mi pľúca plní chladný nočný vzduch a uši si zvykajú na ticho. Konečne samota a pohoda. Pomaly sa vytrepem na vrchol Veľkého Inovca. Cestou som párkrát vyplašil dajakú zver. Iba podľa krokov som vedel, čo je to za druh. No úplne povedať, či to boli jelene alebo jelenice, neviem (áno, viem rozoznať zver len podľa zvuku krokov a neviem tancovať… paradoxy života). Videl som len tmavé hrče.

Z vrcholu sú nádherné nočné výhľady na vysvietené mestá a dediny v okolí. Je tu krásne. Na vrchole pobudnem asi hodinu a pol. Potom sa vraciam späť. Chata svieti ako maják v šírej tme. Po vstupe dnu ma oslepuje svetlo, lebo som bol zvyknutý na tmu. Prezliekam sa späť do slávnostných hábov a stíham akurát polnočné, či ako sa volá to jedlo. Potom sa moja časť rodiny poberá domov. Bola to najlepšia svadba (nesvadba), akú som zažil. A našťastie asi posledná v mojom živote. Už ma prakticky nemá kto pozvať, takže som rád, že som to mohol takto šťastne ukončiť.

Chata podľa mojich predstáv

Sporadicky ma kamaráti zavolali na klasickú tínedžerskú chatu. Nie že by počítali, že pôjdem, ale aspoň zo slušnosti sa opýtali. Raz organizovali chatu v obci Ostrý Grúň. Ideálne miesto pod Vtáčnikom. Už dlho som mal v tom čase plán zimného nočného výstupu na Vtáčnik s prespaním niekde pod vrcholom. Súhlasil som teda s kamarátovou ponukou. Ten bol taký prekvapený, že asi ani neveril vlastným ušiam. To však netušil o mojom záludnom pláne. A tak prišiel deň a vybral som sa na chatu. Opäť som si niesol svoju netradičnú výbavu. Turistický batoh, spacák, karimatka a tak. Kamaráti sa aj pýtali, načo mi to je. No zdôvodňoval som to tým, že ak bude pekne, tak budem spať vonku. Nemohol som prezradiť moju akciu, lebo viem, ako to vždy s nezasvätenými ľuďmi dopadne. Zbytočné tragické scenáre, otázky, načo je to dobré a v neposlednom rade poznám opilecké maniere niektorých kamarátov. Človek sa od nich potom nevie odtrhnúť. Určite každý poznáte nejakého človeka, ktorý je v hladine až príliš priateľský a na svoju obeť sa prisaje ako pijavica. Tomu som sa chcel vyhnúť. A tak som sa ocitol v neprirodzenom prostredí chaty.

Večer sa pomaly rozbiehal. Najskôr sa klasicky niečo opekalo a zároveň stúpala hladina alkoholu u ľudí. Ja som bol jediný, čo nepije, a tak som robil miestneho „tatka“. Dával som pozor, aby sa nepodpálila chata, aby sa dačo nerozbilo a odnášal driemkajúcich do postelí. Posledný vytrvalci hrali ešte akýsi pivný pong, čo ich úplne dorazilo. Konečne nastal kľud a ja som sa mohol nenápadne vytratiť. Konečne sám! Len ja, nočný les a chrupotajúci sneh pod nohami.

Na oblohe bol spln ako lopata. Nebolo teda treba používať ani čelovku. Na snehu som videl takmer ako cez deň. Pomaly som sa vyteperil na vrchol Vtáčnika. Nad vrcholom sa držala jemná hmla, takže výhľady neboli žiadne. Celkom tu fúkalo a teplomer ukazoval -4 °C. Chvíľu som pobudol na vrchole (boli asi 3.00 v noci). Potom som sa rozhodol, že nebudem spať priamo na vrchole kvôli vetru a hmle. Podišiel som teda ku Kláštorskej skale, kde už boli znesiteľnejšie podmienky. Za veľkým závejom som si vykopal plochu na spanie a zaľahol na noc. Ráno som vstal skoro.

Nadšený zo zimnej idylky som sa vrátil späť na Vtáčnik. Bola inverzia a asi 100 výškových metrov pod vrcholom bolo more oblakov. Takú nádhernú inverziu som tu nezažil nikdy predtým a nikdy potom. A to som už na Vtáčniku bol päťdesiatkrát. Pomaly som sa pobral dole a až v polovici cesty mi napadlo pozrieť, koľko je vlastne hodín. Keď som pozrel na mobil, svietilo tam 45 neprijatých hovorov a 15 správ od kamarátov, čomu som sa celkom čudoval. Na horách mám vždy vypnutý zvuk, a tak si prichádzajúce hovory nevšimnem. Vrátim sa na chatu, kde som hneď zjazdený, že kde som bol.

"Nuž na Vtáčniku," hovorím. Vraj ma pol noci hľadali a mňa nikde. Už sa báli, či som niekde nezamrzol alebo ma neodvliekol medveď. Teda od mojej mamy by som takúto pátraciu akciu čakal, ale že ma budú hľadať kamaráti? Však vedia, čo som zač a že budem isto len na túre. Nuž ale na ďalšiu chatu ma nevolali.

Späť k úvodu

Dievčina sa ma bola ešte viackrát pýtať, či teda pôjdem na ples. Ja som jej však nakoniec povedal, že nepôjdem, lebo v ten deň mám niečo neodkladné, a tak sa mi nedá. Týždeň predtým, ako mal byť ples, stále pršalo. A aj v deň plesu to nevyzeralo inak. Pre mňa to však nebolo žiadne odradenie od túry. Nikdy mi neprekážalo zlé počasie, skôr naopak. Túry v zlých podmienkach sú moje obľúbené. Vyberám si môj klasický okruh cez Zobor, Žibricu, Podhorany a Meškov vrch.

Prvú polovicu túry idem ešte za svetla. Stále sa mi lepí neskutočné blato na topánky a ja ho musím oklepávať dolu, aby nevážili 20 kíl. Niekde na Žibrici ma dostihne tma. Vyťahujem baterku. Zabudol som ju však dať nabiť. Urobí teda len blik a nič. No super, musím ísť potme na Zobor. Dobre to tu však poznám a nestratím sa ani v tme. Neviem, kde to bolo presne, no niekde na zostupe zo Žibrice som sa pošmykol. Chcel som paličkami zabrániť pádu, no zaprel som sa úplne nešťastne. Pri páde mi to vykrútilo ruku do neprirodzenej polohy. Keď som sa dovalil na zem, tak som mal pocit, že som si vykĺbil rameno. Ležím teda v blate, v lejaku a od bolesti sa radšej ani nehýbem. Moknem a prečkávam zlú chvíľku. V hlave si hovorím: „No nie si debil? Mohol si byť na plese v suchu a teple.“ Teraz tu však ležím ako rozpučená ropucha v blate.

Dajako sa nakoniec pozviecham a celý od blata prejdem cez Zobor späť tam, kde som začal. Neskôr som zistil, že mám len dačo natiahnuté a nie je to až také vážne, ako som si myslel. Svinsky to však bolelo ešte dlhú dobu. Efektívne som to však pred všetkými maskoval a ani doma si nič nevšimli. Až na jednu osobu. Môžete hádať, kto si to asi tak všimol. Dievčina sa najskôr zdula a urazila, lebo zistila, čo bola moja neodkladná záležitosť. Neskôr to však prešlo k súcitnej otázke, čo sa mi stalo.

„Spadol som,“ odpovedám stroho. Nikdy som sa však nepriznal, že to bolo v ten večer, keď bol poondiaty ples. Ešte párkrát som dostal od rovnakého dievčaťa pozvánku na nejakú akciu. No moje neodkladné turistické záležitosti mi príliš nedávali čas na koncerty a podobné veci. Nakoniec ma však trochu nalomila. Už som bol napružený ako konár smreku, ktorý chcete zlomiť na kolene a pridať na oheň. Rozhodol som sa, že keď ma nabudúce niekam zavolá, tak už pôjdem.

Skončil však semester a ďalšie pozvanie neprišlo. Nuž, nechýbalo veľa na zlomenie starého nenapraviteľného horala. Nie každý príbeh však môže mať šťastný koniec. A vlastne dodnes neviem, prečo som ju nikdy nezavolal niekam na túru. Pravdepodobne by ochotne išla…