Po dvoch rokoch sa mi naskytla príležitosť opäť zažiť Silvester na mojej obľúbenej Muránskej planine. Vyberám sa na ňu trasou, ktorú som pred pár rokmi prešiel, ale takmer nič si z nej nepamätám. To sa mi nestáva často.

Trasa

Pohronská Polhora – Ždiarik – Javoriny – Fabova hoľa – Tri kopce – sedlo Burda – Kučelach – Pred Kopačnom – Zbojská, vlak – Pohronská Polhora

Z Pohronskej Polhory neúspešne spomínajúc

V skoré ráno prichádzam do Pohronskej Polhory. Náročné týždne v práci mi nedopriali voľna ako zvyčajne, a preto ponuku kratšej trasy s kamarátmi, ktorí na Burdu smerujú tiež, potichu odmietam. Chcem si dopriať poriadnu zimnú trasu a na chatu dôjsť až popoludní, príjemne unavený. Prvotné úvahy o trase z Beňuša alebo spod Bacúcha cez tajomné Blato a Psicu radšej zavrhujem, keďže to tam vôbec nepoznám a vsádzam na istotu s prípadným kratším oživením.

Cítim, že už pár dní sa na túru v mojom obľúbenom pohorí, na známe aj nové tváre a už overenú večernú pohodovú atmosféru na chate nekonečne teším. S eufóriou vyrážam z chladnej obce na lúky za ňou a následne do Gajdošovej doliny.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Neviem, čím to je, ale na túto trasu, ktorú som už pred rokmi absolvoval, len už neviem, či na jar alebo v jeseni, si vôbec nespomínam. To sa mi nestáva často a sám sa tomu čudujem. Lúky, ktorými prechádzam si len matne pamätám, ale je to skôr snaha spomenúť si ako skutočnosť.

Postupne prichádzam k ústiu Gajdošovej doliny, kde trasa prudko stúpa do svahu. V pamäti je stále prázdno a na nič odtiaľto si nespomínam. V pláne mám zastaviť na samote Ždiarik, ktorá je však stále pár sto výškových metrov vyššie. Najskôr prichádzam na horskú lúku so skrytou chalúpkou na jej okraji. Je odtiaľto skvelý výhľad na sponad Lômika, na ktorom leží osada Krátke, vytŕčajúci Klenovský Vepor. Kochám sa a v pamäti stále čistý error. "Neexistuje, že si toto parádne miestečko nepamätám," pomyslím si. "Pravdepodobne toho dňa, keď som tadiaľto išiel, bolo zamračené alebo hmla," dopĺňam v myšlienkach.

Po pokochaní sa stúpam vyššie a na lesnej ceste si konečne spomínam na jeleními parohmi zdobený drevený kríž s obrázkami svätých. Spomínam si, že vtedy bola pod strieškou kríža schovaná fľaša pálenky, z ktorej som ochutnal. To mohlo čiastočne spôsobiť moje nulové spomienky na záver vtedajšej túry. Avšak horšie je, že neviem nič ani z prvej polovice vtedajšej túry. Spomínanie nechávam a pokračujem rastúcou snehovou pokrývkou po stopách jeleňov vyššie. V lese vidieť tiež stopy medveďa, ktorého asi vyrušilo náhle oteplenie a dažďové zrážky vo vianočnom týždni.

Sympatická samota Ždiarik a výhľadová poľana Limbina

Dostávam sa na horské lúky blízko osady Ždiarik, ktorá leží pár sto metrov vpravo. Vydávam sa k nej po vychodenom chodníku. Rozmýšľam, či tam niekto skutočne býva, alebo sa tam bol len prejsť. Spoza stromov postupne vykuknú v zástupe štyri čarovné chalúpky. Unesený atmosférou miesta sa rýchlo blížim. Kochám sa, fotím a v duchu sa modlím za kúsok slniečka. Keď si pri prvej krásnej drevenici všimnem výhľad na Klenovský Vepor už v plnej kráse, som v eufórii. Chýba len spomínaný kúsok slniečka. To však neprichádza, ale nemôžeme mať všetko. Pomaly sa prechádzam pomedzi staré obydlia. Jedno, posledné sa buď prerába, alebo stavia ako nové. Tam vedú stopy dobrodinca, ktorý mi postup sem trochu uľahčil. Sadám si za drevený stôl, vyberám paprikovú slaninku a vychutnávam si parádne miesto. V okolí samoty strávim vyše hodiny, ale slniečko len v závere jemne zasvieti. Domce s pozadím tmavej Fabovej hole v diaľke nemajú chybu.

Čas pokročil a preto stúpam vyššie. Z cesty odbočuje chodník strmo do bohato zasneženého lesa a ja viem, že moja pohoda sa končí. Skutočne ide o jeden z najťažších úsekov dňa. Pomaly, už na snežniciach sa blížim k vrcholu Lešníka. Les strieda rúbanisko s vyše polmetrovou snehovou pokrývkou. Čoskoro som pri chate Lešník, na nenápadnom vŕšku rovnakého mena.

Traverz Psice a Javorinky ubieha po lesnej ceste vcelku príjemne. Občas sa pokochám okolím, až začína ďalší drsný stupák do sedielka medzi Javorinkou a Fabovou hoľou. V hustom smrekovom lese je snehu pomenej, tak sa mi stúpa dobre. Kde však končí les a začína známe jedno z mnohých kalamitísk, sneh rádovo vyskočí o pár desiatok. Náznak chodníka je vidieť, a preto sa ho držím ako kliešť. Stúpa sa mi celkom príjemne a veľmi sa teším aj z rozpadávajúcej sa oblačnosti. "Škoda, že to neprišlo skôr," pomyslím si.

Neviem sa však dočkať poľany Limbina, na ktorej som bol pred pár rokmi rovnako v zime, a spomínam si na toto parádne miesto s pár umelo vysadenými limbami. Pomedzi kmene a nové stromy sa prekľučkujem na okraj malebnej poľany. V diaľke vidieť dokonale biely hrebeň Bartkovej a Orlovej, čiastočne obkľúčený oblačnosťou. Rozoznávam tiež lepšie viditeľné okolie Andrejcovej a Veľkej Vápenice.

Všímam si aj pár spomenutých límb neďaleko. Z Limbiny sa vydávam na neďalekú Javorinu. Avšak náročné kľučkovanie medzi nespočetnými vývratmi a zlomenými kmeňmi ma po asi 15 minútach prestáva baviť a otáčam sa v smere Fabova hoľa.

Drsná Fabova hoľa a konečne v pohodlí

Po opätovnom nájdení chodníka ním stúpam k vrcholu dominanty Muránskej planiny. Bol som tu už mnohokrát, ale vždy sa sem teším. V tichu kalamitiska, z ktorého vykúkajú nové ratolesti, si všímam stopy hlucháňa alebo tetrova hôlniaka. Bude to asi skôr druhý spomenutý, pretože stopy sú menšie. Na vrchole je prešliapaný chodník z druhej strany, čo som v podstate čakal. Najbližšie trasy na vrcholy sú lákadlom najmä v zime. V krátkosti si pozriem vrcholovú knihu a napíšem krátky záznam.

Predo mnou tu boli turisti z Hnúšte, ktorým vďačím za chodník alebo skôr stopy v hlbokom snehu. Ich povrch je zľadovatený a po raz hlbokých, raz plytších stopách, pomedzi meter vysoké mantinely sa mi ide asi náročnejšie ako predtým. Párkrát mi nohu zvrtne do tvrdých hlbokých stôp. Je to ideálne na zlomenie nohy, pretože tvrdé diery po stopách pôsobia ako lyžiarky, zatiaľ čo kolená mi zvŕta kadejako. Preto po pár desiatkach metrov nasadzujem nesmeky. Ide sa už istejšie, ale aj tak som rád, že chodník z Troch kopcov smeruje na Kučelach a nie k Burde, ako idem ja.

Po vyskúšaní snehu sa hlboko zabáram každý piaty krok, preto si po pár minútach obúvam snežnice. V strmšej časti sa ide na snežniciach o čosi nepríjemnejšie. Nepohodu spôsobuje, že slnkom nasvietená strana sa prebára a druhá nie. Často sa mi preto ľavá noha zabára aj v snežnici, zatiaľ čo pravá drží. Postup je zdĺhavý a krkolomný, napriek tomu, že idem len nadol. Teším sa však z parádnych výhľadov na dominanty okolia. Prím hrá Kráľova hoľa a jej hrebeň so Strednou hoľou, Orlovou a Bartkovou. Vpravo vidieť zas ohlodané vrcholy Stolice a Kohúta. Bližšie sa týčia obe Stožky s vytŕčajúcimi bielymi bralami. Za nimi zalesnený, rozložitý Kľak a vľavo tajomné Nehovo, na ktoré som zablúdil na Nový rok pred dvomi rokmi. Postupne sa dostávam na nezabudnuteľné miesto, na ktorom som pred rokmi stretol mladého vlka. Z početných stôp vidieť, že sa tadiaľto stále radi špacírujú. Trikrát však križujem aj pomerne čerstvé stopy medveďa a mierne mi stíska ritku. Som však už blízko a verím, že všetko dobre dopadne.

V spomenutých náročných podmienkach aj nadol však postupujem už vyše hodiny a stále nie som v sedle Burda. Už som neďaleko a neviem sa dočkať priateľov, známych chatárov a pohody na chate. Fotím si starý zrub so zelenou strechou pod vyholenými svahmi Vysokého vrchu.

Ešte pred chatou sa prezliekam do suchého. Následne sa zdravím s chatármi, zoznamujem sa s miestnym znalcom Muránskej planiny a okolia Jurajom Muchom a vítam sa so známymi tvárami.

Po polhodinke prichádzajú aj ďalší priatelia ako Tomáš, Rado a Janči. Dávame sa do reči, popíjame a kecáme. Za tmy dorazia, už priam tradične, prevažne dámy. Fantastické polievky od chatárky Eriky, pivo a pohoda panuje až do polnoci.

Návrat z raja

Po mierne uchrápanej a slušne plynatej noci po výdatných polievkach, v ktorých hrali prím kapusta, fazuľa a kukurica sa v spoločnej nocľahárni pomaly prebúdza život. Okolo ôsmej hodiny si sadáme za stôl a napchávame sa, komu čo pustí. Stôl je plný lahôdok vo forme švédskych stolov. Neodolám skvelému šalátu a tiež vianočke s Erikiným domácim čučoriedkovým lekvárom a maslom. Proste manna.

Túry-chtiví nocľažníci sa vydávajú stretnúť sa s Palim Olejníkom na pomerne neďalekú Nižnú Kľakovú. Ja sa vydávam sám dolu na Zbojská. Predpoveď avizuje dážď, a preto ma dlhšia túra v zamračenom a upršanom dni veľmi neláka. Svoje určite robí aj dlhé ponocovanie, na ktoré posledné roky vôbec nie som zvyknutý.

Po rozlúčke začínam tiahlo stúpať popod svahy Fabovej hole na samotu Kučelach. Cesta príjemne ubieha a za hodinku som tam. Po krátkom oddychu klesám na Zbojská popri toku Kučelašského potoka. V týchto miestach stretávam známu z rodnej dediny, s ktorou krátko pokecám. Následne sa dostávam na pasienky nad Zbojská a popri rovnomennej chate tiahnem k Pohronskej Polhore. Po hodinke cesty popri trase známej ozubnicovej železničky a cez dedinu sa dostávam k autu.

Fotogaléria k článku

+21 ďalších fotiek