S výškou 918 m je najvyšším vrcholom Věrovických vrchov, ktoré sú najzápadnejším predhorím Moravsko-sliezskych Beskýd. Už som sa sem chystal niekoľkokrát, ale vždy vyhralo iné miesto. Zbierku Veľkých Javorníkov som sa rozhodol doplniť pár dní pred koncom roka. Po snehu, ktorý napadol pred Vianocami, už nie je stopy ani na severe, drží sa len vo vysokých polohách.

Na Velký Javorník vedie niekoľko značkovaných, ale aj neznačkovaných trás. Blato zvíťazilo nad snehom a ja si teda vyberám ako výstupovú trasu jednu zo spevnených ciest. Autom sa presuniem do Rožnova pod Radhoštěm, časti Dolní Paseky. Auto odstavím na parkovisku pred rampou a začínam kráčať po asfaltke, ktorá je zároveň značenou cyklotrasou.

Radšej asfalt

Po mojej ľavici tečie Vermířovský potok, na ktorom sa nachádza niekoľko umelých kaskád. Šliapať asfalt síce nie je pre turistu žiadna slasť, ale v lese je naozaj veľa blata a vody, tak mu dnes dávam prednosť. Po vyše kilometri opustím cyklotrasu a odbočujem doprava na naznačenú asfaltku. Hovorím si, že raz sem musím prísť na bicykli. Keď som doteraz hovorieval, že za našimi hranicami nemajú také holoruby ako u nás, tu zmením svoj názor. Tiež je to tu dosť odlesnené a vďaka tomu cítiť vietor, ktorý už vyčíňa niekoľko dní.

Prídem k studničke a posedeniu, dám si trošku čaju z termosky a pokračujem ďalej. Vďaka holorubom sa ponúkajú aj výhľady, na chvíľu opustím asfaltku a krížom cez les sa vraciam na cykotrasu, ktorá tu dostala nový asfalt. To bude zrejme cesta, o ktorej mi hovoril stopár, ktorého som zobral z Makova na Bumbálku. Vraj na tejto ceste robil.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Dovedie ma k rázcestiu piatich ciest – U pramene Jičínky. Pokračujem cyklotrasou, ku ktorej sa pripojila aj červená TZT a pribúdajú aj ľudia. Ďalej pokračujem lesom po červenej. Vidím, že hore na chate bolo veselo. Rozkokošená partička ma zdraví ako starého známeho. Vietor silnie, vyberám teda z batoha bundu. Chodník ma dovedie k rázcestiu Malý Javorník (aj tých máme na Slovensku niekoľko) a konečne vidím vrchol jeho vyššieho brata s rozhľadňou. A dokonca sa tu nájdu zvyšky snehu.

Čaká ma posledný kilometer a 130 výškových metrov a výstup je mi spríjemnený výhľadmi na mne známe kopce – Lysá hora, Smrk, Kněhyně, Radhošť, Pustevny či Ondřejník, ktorý mám v pláne na najbližšie mesiace... V diaľke sa črtajú Javorníky.

Frekventovaný vrchol

Sneh zase zmizne, aby sa po pár sto metroch znova na chodníku objavil, ale priznám sa, bol by som radšej, keby tu v tejto podobe radšej nebol. Spodok je premzrnutý a navrchu sa nachádza kašovitá vrstva mokrého snehu. Dlho to netrvá a som znova na afaltke, ktorá ma dovedie až ku chate, ktorá bola postavená v roku 1935.

Ešte si urobím pár záberov na Ondřejník, Lysú horu a Frenštát zo štartovacej plošiny pre paraglajdistov a idem sa zohriať do chaty. Hneď vo dverách ma prekvapí kvantum ľudí, no pokiaľ si objednám polievku a pivo, uvoľní sa jeden stôl, tak to hneď využijem. O chvíľu mám spolusediacich, atmosféra chaty je rodinná, vyzerá to, že sa tu každý s každým pozná a ja so slovenčinou tu pôsobím exoticky, hoci som prišiel len spoza kopca. Na letáčiku si všimnem celoročnú súťaž v počte výstupov na Velký Javorník. Niektorí si to vyjdú alebo vybicyklujú aj päť ráz za deň, ako som zistil na webovej stránke súťaže.

Opúšťam teplo útulnej chaty a idem si pozrieť okolie ešte z väčšej výšky – z 26 m vysokej rozhľadne, ktorá tu stojí od roku 2013. Vietor je protivný, no nevzdávam sa. Zhora sa ponúka okrem spomínaných výhľadov aj pohľad na mestečko Štramberk so Štramberskou trúbou, za lepšieho počasia je vraj vidieť aj mne známy Praděd a má byť vidno aj Malú, Veľkú Fatru a dokonca Belianske Tatry.

Návrat

Do západu slnka ostáva niečo vyše hodiny, no v tom vetre sa mi tu nechce naň čakať a vôbec to s ním nevyzerá nádejne. V chate je plno. Idem teda pomaličky dole, zo začiatku po rovnakej trase, ako som išiel hore. Na moje prekvapenie sa smerom k chate trúsi pomerne veľa ľudí na to, aká je už pokročilá hodina.

Opustím červenú značku a pokračujem po modrej pod Malý Javorník, kde opäť zmením farbu a budem pokračovať po zelenej. Zapadajúce slnko sa prederie na chvíľku pomedzi mraky a ja si tu vychutnám na pár minút posledné momenty dnešného dňa. Chodník pokračuje rúbaniskom, neskôr vojde do lesa, na konci ktorého stretnem ďalšiu veselú partičku, ponúkajú mi rum, ale dole mám auto a o pár desiatok minút budem šofér.

Pozerám do mapy a zisťujem, že zelená pokračujúca cez Myší horu by ma priviedla dosť ďaleko od auta, musel by som sa k nemu vracať, potme by som aj tak nič na kopci nevidel, schádzam teda na spevnenú cestu a klesám do doliny. Ku kolibe povyše parkoviska prichádzam potme. Pekný deň mám za sebou a teší ma, že som spoznal ďalší kút Beskýd, do ktorých sa vždy rád vraciam.

A ak by niekto vedel o ďalšom Veľkom či Velkom Javorníku, tak sem s ním. Určite ho zaradím do zbierky.

Fotogaléria k článku

+25 ďalších fotiek