Trasa

Švedlár – sedlo pod Bukovcom – Svinská jama – Havrania hlava – Tatarkov kríž – Hrob baníka – Gelnica, centrum – ŽST Gelnica mesto

Predošlé komplikácie a deň D

Predminulý rok mi cestovanie na "blízky východ" skomplikovali ZSSK, keď zrušili skorý ranný vlak do Margecian. Po početných negatívnych reakciách na tento krok sa situácia v minulom roku zlepšila. Optimisticky verím, že aj z tohto dôvodu. Napriek tomu som sa na východ nedostal toľkokrát, koľko by som chcel. Dlhšia trasa vyžadovala celý deň, prípadne ísť na dva dni.

Vyraziť som sa do východných končín Slovenského rudohoria rozhodol v tretí deň roku 2024 aj z dôvodu priaznivého počasia v tejto časti krajiny. V skoré ráno nastupujem do vlaku na upršanej banskobystrickej stanici. Dážď sa za Breznom mení na sneh a v okolí Telgártu sa aj oblačnosť začína mierne rozpadávať. Na Dedinkách je zas totálna hmla, takže známe vyhliadkové hody okolo vodnej nádrže sa nekonajú. Míňam "osady na konci sveta" ako Delava, Peklisko, Tretí Hámor, Druhý Hámor a Prvý Hámor. Tu už panuje polojasné počasie a neverím vlastným očiam, že mi v krajine niečo chýba. Je to sneh, ktorý je ťažšie zazrieť aj vyššie na hrebeni Hnileckých vrchov. "Tuším som to so snežnicami prehnal, ale možno sa mi zídu na hrebeni," hovorím si. Krajina vyzerá ako koncom marca a panujú aj rovnako plusové teploty.

V Nálepkove už tradične nastupuje rómska rodinka, ktorej vždy chýbajú nejaké centíky. Nejdú však ďaleko a spolu so mnou vystupujú vo Švedlári. Minuté centíky však odo mňa nepýtajú, čomu sa veľmi poteším. V okolí stanice je totálne klzisko, a tak sa opatrne dostávam na mokrú asfaltku smerujúcu do centra Švedlára. V týchto končinách som bol aj pred rokom, ale vtedy som zo sedla pod Bukovcom smeroval na západ. Prechádzam obcou za príjemného jarného počasia. Aktivační pracovníci čistia miestne komunikácie a pri obchodíku zas popíjajú tunajší štamgasti.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Postupne sa popri toku Švedlárskeho potoka dostávam do Strednej doliny. Sneh a najmä ľad je len na ceste a tak klzké miesta obchádzam okrajom. Spomínam si na dolinu a je pre mňa netradičné, že som v priam rovnakom čase, podmienkach a skoro aj počasí na rovnakom mieste. Pamätám si aj na drsný stupák do sedla pod Bukovcom. O chvíľu začína a následne fučím stúpajúc hore.

Zalesneným hrebeňom Hnileckých vrchov

V sedle je nejaký sneh, ale na snežnice to stále nie je. Vydávam sa doprava po koľajach terénneho auta. Postupne odbočujú na juh a ja zostávam na chodníku. Snehu je tu okolo 20 - 30 cm. Dá sa však dobre ísť po početných šľapajach diviakov, jeleňov a vlkov. Keď stôp poredne, začínam sa prepadávať. Na malej čistinke s výhľadom na dominantnú Skalu nad Lacemberskou dolinou nasadzujem snežnice, ktoré nakoniec využijem. To však netuším, že sa z ničoho nič v brezovom lesíku predo mnou objavujú ľudské stopy spred pár dní. Snehu zas takmer niet, a preto po asi 30 metroch snežnice vyzúvam. Po stopách sa ide veľmi dobre akurát na čistinke boli asi zafúkané.

Míňam vrch Korban a dostávam sa peknú lesnú čistinku s brezami, borovicami a smrekmi. Na lavičke pod posedom sa usalaším a idem si niečo zajesť. Keď sa vybalím, ako napriek začne fúkať totálne mrazivý vietor, ktorý príjemnú jarnú idylku výrazne strpčuje. Hovorím si, že obed dokončím a zrýchlene do seba hodím, čo som si nachystal. Na pár minút, kým sa opäť zohrejem, si nasadzujem rukavice.

Prechádzam sedielkom Štadujka a smerujem k Orliemu vrchu. V smrekovej mladine ma zaujme výrazná diera alebo závrt, alebo čo to je. Špekulujem, čo to môže byť. Dnu je však sneh, preto nevidieť detaily. Napadne mi aj možnosť partizánskeho úkrytu, ale nemám znalosť, že by sa v okolí výraznejšie bojovalo.

Za Orlím vrchom sa ocitám na ďalšej čistinke s úžasným výhľadom na okolie Skaly a Lacemberskej doliny až po známe Slovinky. Tie sú ďalším lákavým cieľom do budúcna, pretože sú mi stále neznáme. Veľmi sa na kraje okolo planiny Galmus do budúcna teším.

Za Orlím kameňom sa krajina mení opäť na vizuálne jarnú. Snehu takmer niet ani v sedielku so škaredým názvom Svinská jama. Neviem, či sa volá po sviniach divých alebo je to tým, že zo sedielka treba na obe strany stúpať. Ale tak to už so sedlami a sedielkami býva.

Z tohto miesta tiahlo stúpam na Havraniu hlavu, na ktorú sa dostávam asi po pol hodine. Nie sú odtiaľto výhľady, a preto pár minút využijem na nakuknutie a krátky odkaz do knihy návštev.

Čaká ma opäť klesanie a traverz poza Banský vrch. Pod ním stretávam jediných ľudí dnešného dňa. Najskôr však zbadám sivého psa klasickejšieho vzhľadu, čo vo mne evokuje myšlienky, či je to vlk. Jeho pohyb však avizuje, že nie je, a o pár sekúnd zbadám pár mieriaci na miestne značenú trasu, ktorých je v okolí Gelnice celkom dosť.

Rajom vodných prameňov a baníkov do Gelnice

Poza Banský vrch ma poteší obmedzený, ale pekný výhľad na planinu Galmus a časť Sloviniek. Onedlho sa ocitám na križovatke turistických trás na mieste zvanom Tatarkov kríž. Kríž tohto pomenovania tu skutočne stojí a dozvedám sa, že je to železný banícky kríž, ktorý bol postavený na podnet správcu miestnych lesov Jána Tatarku v roku 1820. Takže so známejšími Tatarkovcami (horolezcom alebo spisovateľom) nemá nič spoločné.

Následne odbočujem na žlto značenú trasa, ktorá v mape avizuje viacero prameňov. A naozaj, po pár minútach narážam na prvý prameň Kozáriky (alebo Mihálikov prameň) a o pár minút na prameň Kráľovský buk, ktorý ochutnám. Voda je skvelá a dokonca ani nie veľmi ľadová. Tu sa najem a naberiem energiu na posledný úsek do Gelnice. Po pár minútach narážam na ďalší z prameňov pri poľovníckej chate Diana.

Zanedlho som pri odbočke k hrobu baníka. Neodolám a idem sa tam pozrieť k čomu ma láka zapadajúce slnko presne tým smerom. Na tajomnom kamennom hrobe dokonca horí kahanček a v spojitosti so svetlom končiaceho dňa tu vládne magická atmosféra. Pár minút zotrvám, čo to si prečítam z informačnej tabule a poberám sa na zostup do Gelnice. Ten by som rád stihol ešte za vidna. Dole sa ide fajn, akurát sa, ako to už často býva, mierne zablatím tesne nad mestom. Cestou ešte narážam na menšie kamenné more obrastené machom. Následne strmo "padám" do Gelnice, na okraji ktorej sa mierne upravujem na vlak.

Na spoj mám však ešte vyše hodinu času, preto sa poobzerám v centre po nejakej krčmičke. V pracovný týždeň je vo večerných hodinách v meste priam božský kľud. Cítim sa tam ako na dedinke s dvesto obyvateľmi, kde skutočne nikto nebýva, ale toto je okresné mesto. Nakoniec stretávam pána, ktorého sa pýtam na blízku krčmu.

Poradí mi, že jedna je asi 50 metrov na opačnej strane cesty. Smerujem tam, ale žiadne svetlo nevidím. Všímam si však pivný reklamný pútač a cez presklený výklad nakúkam dnu. Tam vidieť slabé svetielko vzadu a tuším tam aj niekto sedí. Pozriem sa na otváracie hodiny. Sedia a preto opatrne otváram dvere. Napodiv to dnu skutočne funguje a dvaja miestni a pani krčmárka pozerajú Sváka Ragana. Objednám si pivo, neskôr druhé a tak vyčkám asi hodinku na vlak.

Keď sa blíži čas odchodu, platím a poberám sa na blízku stanicu. Je v tmavej uličke celkom zašitá a pôsobí ako z béčkového hororu. Byť tak mladá žena, asi sa dosť bojím. Vlak nakoniec prichádza včas a mňa čakajú skoro štyri hodiny cesty domov.

Záver

Dlho odkladanú trasu Hnileckými vrchmi sa mi konečne podarilo zrealizovať. Podmienky hodiace sa skôr na koniec marca ma poriadne prekvapili. Zbytočne som tak niesol náklad snežníc na chrbte. Na druhej strane počasie vydržalo až do večera skvelé, a tak mi ani nepremokavá bunda nebola treba.

Opustené končiny Hnileckých vrchov sú ideálom na pokojnú turistiku pre samotárov. Určite sa sem oplatí vydať aj v zasneženej zime alebo neskorojarnej zeleni a o jeseni už ani nehovorím. Možno nabudúce.

Fotogaléria k článku

+21 ďalších fotiek