9. deň Zdynia – Grzywacka Góra

(43 km, prevýšenie 1417 m)

Budím sa do hmlistého rána. V kaplnke sa však spalo dobre a aj ráno je tu pokoj. Pobalím sa a vraciam sa do obce Zdynia (Ждыня). Asi uprostred obce zisťujem, že mi z nožíka vypadla pinzeta a presne viem kde. Najskôr si hovorím, že kašlem na ňu. Potom si to však rozmyslím a vraciam sa späť do kaplnky, kde som spal. Viem, že by ma chýbajúca pinzeta potom štvala. Však koľko som s nožom a pinzetou už zažil. Aj ju nájdem v kaplnke na zemi. Nechce sa mi však ísť opäť cez obec. Pozerám teda do mapy, či sa od kaplnky nedá ísť lesnou cestou a napojiť sa na červenú značku.

Nejakú cestu nájdem a idem po nej. Neodolám peknému potoku v lese a idem sa do neho osviežiť. Potom pokračujem v miernom stúpaní po ceste až na Kamienny Wierch (710 m). Tu sa napojím na červenú trasu GSB. Hneď klesám do údolia k potoku Jasionka. Proti jeho prúdu postupujem ďalšie kilometre. Terén je dosť rozmočený a rastú tu všade obrovské lopúchy. Aj si trochu pošomrem, či museli dať trasu cez močiare. O chvíľu som v maličkej osade Wołowiec (Воловец). Len pár domov roztrúsených po lúke. Zaujme ma však drevená cerkev. Je to trochu zachádzka, ale idem k nej. Cestou si všímam babku, ktorá zastavila jedno auto a niečo s nimi rieši. Moc si ich nevšímam a idem ku kostolu. Robia v ňom prehliadky cez víkendy od 10-tej. Chvíľu si pri kostolíku oddýchnem a krútim hlavou nad tabuľkou so zákazom fotenia. Občas to vidím aj u nás a neviem, prečo by som nemohol fotiť kultúrnu pamiatku. Takže ignorujem, ako vždy.

Cestou späť ma zastavuje babka a pýta sa, či nemám drobné. Vraj potrebuje ísť na operáciu ramena, ale je veľmi chudobná. Ukazuje mi fakt nepekne pokrútené rameno a tým aj ruku. Vraj jej na to dačo spadlo a vybavuje si operáciu v Krakove. Vyhrabem asi 20 zlotých, čo jej asi moc nepomôže, ale aspoň dačo. Prejdem cez osadu a príjemným chodníkom sa presúvam do susednej obce. Cestou si naberám vodu z potoka Zawoja, keďže prameňov tu moc nie je. O chvíľu som nad dedinou Bartne (Бортне). Podľa mapy ide značka cez obec, no reálne príde len nad ňu a odbočí k chate Bacówka PTTK w Bartnem. Pri chate je pár turistov. Ja sa tu však nezastavujem a lúkou ponad obec kráčam k lesu. Opäť sú tu rozbahnené lúky a nevyhnem sa ani namočeniu nôh.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

V sedle Majdan sa konečne dostanem do normálneho lesa, kde je aj chodník dobrý. Obloha však stemnela a v diaľke počujem bubnovanie hromov. Späť sa mi vracať nechce. Strmým svahom teda stúpam na vrch Magura Wątkowska (829 m), kde by mal byť prístrešok. Ak sem aj niečo príde, tak sa tam ukryjem. Cestou stretávam pár turistov, ktorí utekajú dole pre búrkou. Na vrchole je sľubovaný prístrešok, pamätník na miestneho farára a množstvo lavičiek. Výhľady tu veľmi nie sú, no chvíľu tu sedím a pozorujem situáciu v okolí. Je dosť temno a južne od mňa to dosť trieska. Vyzerá však, že búrka nejde sem. Pokračujem teda po hrebeni a snažím sa nájsť prameň, ktorý by mal byť pod chodníkom. Aj ho nájdem. Je to jediná možnosť doplnenia vody široko-ďaleko. Nesmiem ho teda minúť. Prameň však tečie dosť pomaly. Strávim tu teda dosť času, kým si naplním fľaše. Popritom tŕpnem, či si to búrka predsa len nerozmyslí. Podľa radaru je jej okraj len kilometer od hrebeňa. Vyzerá to tak, že predsa len sem príde.

Rýchlo teda klesám do sedla Polana Świerzowska. Kúsok nad sedlom stretávam GSB-čkara v protismere. Prehodíme len asi päť slov kvôli vývoju počasia. S prvými kvapkami prichádzam do sedla, kde stojí parádny prístrešok alebo skôr útulňa. Vbehnem dnu a začne liať. Myslím na toho chudáka, že musel pekne zmoknúť cestou na Maguru. Škoda, že neostal v prístrešku. Nachádzam sa na území Magurskiego Parku Narodowego. Tiahne sa až po hranicu so Slovenskom. Kto išiel po Východokarpatskej magistrále, tak isto dobre pozná prístrešky - oborohy (napr. na vrchu Stávok). Sú špecifické pre tunajší národný park. V každom sedle stojí jeden. Aj teraz sa v takom ukrývam. Myslím, že by sa tým mohli inšpirovať aj iné národné parky, či už v Poľsku alebo na Slovensku.

Keď dážď ustane, pokračujem po hrebeni stále hore-dole až na vrch Kolanin (706 m). Z neho klesám do horského sedla, kadiaľ prechádza miestna komunikácia. Chvíľu idem po asfalte a potom ma čaká mierny výstup na vrch Szczeb (577 m). Cestou nachádzam peknú tzv. jeleniu hubu (hadovka smradľavá), ktorá už do diaľky zapácha a vraj vyzerá ako jelení penis. Idem väčšinou hmlistým lesom, a tak si čas krátim aspoň zberom hríbov. Posledným stupákom vyjdem na vrch Wołczy Kamień a potom len strmo klesám nad obec Kąty (Кати). Tu sa krajina otvára do pekných lúk a polí s výhľadmi doďaleka. Aj počasie sa zlepšuje. Mraky postupne miznú a začína svietiť slnko. Nepríjemným blatom klesám do obce, kde vidím opäť tabuľku noclegi GSB. Ukazuje k miestnej krčme. Vidím tam aj nejakých turistov. Ja však ako správny vandrák pokračujem ďalej a stúpam na kopec nad obcou. Mala by tam byť rozhľadňa a kaplnka. Cestou si vychutnávam peknú zlatú hodinku a k rozhľadni prichádzam za šera. Rozhľadňa je veľký kríž a nie je moc použiteľná na noc. Kaplnka je na tom lepšie. Ostávam teda tu. Večer ma ešte vyruší partia miestnych mladých, ktorí sa na rozhľadňu dotrepú na aute. Našťastie sa nezdržia dlho a môžem v kľude spať.

10. deň Grzywacka Góra – Puławy Dolne

(48 km, prevýšenie 1589 m)

Ráno si vychutnávam prevaľujúce sa hmly v údoliach. Deň vyzerá byť pekný. Obloha je modrá a slnko príjemne hreje. Konečne nie je žiadna hrozba dažďa. Nevýrazným hrebeňom pokračujem smer východ. Prakticky stále idem lesom až po osadu Chyrowa (Гирова), v ktorej okolí sú opäť rozsiahlejšie lúky. Medzi pár domami opäť vyčnieva drevená cerkev. Chvíľu sa pri nej zastavím a idem ďalej. Trochu rozmýšľam, či nezbehnem do mestečka Dukla. Doplnil by som tam zásoby a hlavne nemám žiadnu vodu. Bola by to však zachádzka. Nakoniec si teda poviem, že vydržím.

Na hrebeni sa krútim stále hore dole a trpím smädom. Som veľmi rád, keď už začnem klesať a dostanem sa k pútnickému miestu Pustelnia św. Jana z Dukli. Je tu veľmi pekná kaplnka alebo skôr malý kostolík a zázemie pre veriacich v okolí. No hlavne sú tu tri pekne upravené a výdatné pramene. Poriadne sa teda napijem a doplním si zásobu. Navštívim aj malý domček, ktorý slúžil pustovníkovi a dnes je z neho múzeum. Potom prudko klesám lesom až do údolia Jasiołky a niekde na chodníku nachádzam poľskú ŠPZ z motorky. Ak niekto stratil, dodnes je tam. V údolí prekračujem hlavnú cestu, ktorá vedie cez Dukliansky priesmyk na Slovensko. Cesta je dosť frekventovaná, no našťastie na trase GSB urobili chodník popri ceste, a tak sa nemusím báť, že ma dačo zrazí.

Malou obcou Nowa Wieś (Нове Село) iba prejdem. Nič ma tu extra nezaujalo. Kúsok nad obcou stretávam párik turistov. Dievčina sa skĺzne na blate a padá na zadok. Je celá od blata, no dosť sa na tom smeje. Svižne stúpam na vrch Cergowa (716 m). Postupne je chodník lepší a les v okolí krajší. Na vrchole stojí vysoká drevená rozhľadňa. Vybehnem teda na ňu. Z vrcholu sú pekné kruhové výhľady do okolia. V diaľke vidím Dukliansky priesmyk a známu vojenskú vežu na našej strane. V smere do Poľska vidím okolie mesta Dukla a priľahlé obce. Z vrcholu pokračujem pekným chodníkom po hrebeni. Až teraz si všímam, aký je extrémne strmý severný svah kopca. Doslova by sa za ten sklon nemuseli hanbiť ani západotatranské končiare. Myslím, že pád do tohto svahu by sa rovnal smrti. Na obranné postavenie počas vojny, je to však vynikajúce miesto. Tuším tu mali počas 2. svetovej vojny Nemci pozorovateľňu pre delostrelectvo počas Karpatsko-duklianskej operácie.

Dosť strmým klesaním sa dostávam nad obec Lubatowa (Любатова). Z polí sú tu pekné výhľady na vrch Cergowa. Z tejto strany vyzerá fakt impozantne. Ako keby z neho nožom niekto polovicu odkrojil. Asfaltkou postupujem do spomínanej obce. Mojím jediným cieľom je sa tu nažrať niečoho slaného a zapiť to niečím sladkým. Mám už deficit cukru i soli. Keď zbadám prvý malý obchodík vbieham dnu a kupujem, čo sa mi žiada. Keď vyjdem von, tak chcem ísť do centra obce, kde by som našiel lavičku.

Niekto však na mňa kričí a máva. Idem teda k staršiemu pánovi, ktorý sedí s pivom opodiaľ. Klasicky sa pýta odkiaľ a kam idem. Dosť ho poteší, že som zo Slowacje. Vraj je tiež turista a má to tu pochodené. Ale už má problém s členkom a nemôže veľmi chodiť. Nato mi ukazuje členok, ktorý je skôr veľká hrča. Spomína aj prácu na Slovensku, kam chodil v časoch, keď bolo na Slowaciji ešte lepšie, čo už dnes neplatí. Bohužiaľ, Poliaci nás jednoducho ekonomicky prešťali a z pozície pomaly najchudobnejšej krajiny v Európe sa dnes škriabu na popredné priečky. A vraj do 20 rokov môžu dobehnúť Nemecko. Nuž Polska sa chytila svojej šance. Ako tak debatujeme, tak sa pýta, kam idem.

Nespomínam mu celú cestu a poviem mu aspoň susedné mesto Iwonicz Zdrój. Na to mi ujo odpovedá, že je tam draho, ale sú tam najlepšie prostitútky v celom Poľsku. Odporúča mi navštíviť. No teda toto ma celkom dostalo. Už mi ľudia na trasách kadečo odporúčali navštíviť, ale nevestinec ešte nie. Iba raz sa ma jeden ujo na okruhu Slovenskom pýtal, či mi na dlhým trasách nechýba sex. Asi to bol nejaký miestny vyslúžilý Casanova. To však ani jeden pán netuší, že diaľkový turista zažíva najvzrušujúce chvíle na lavičkách a schodíkoch pred malými potravinami v dedinkách. Dať si po pár dňoch v lese vytúženú žranicu je asi najlepšia vec, ktorú miestni samci ešte neobjavili a už ani neobjavia.

Poďakujem sa za odporúčanie aj milý rozhovor a idem do centra obce užiť si vzrušujúce chvíľky s balíkom čipsov, keksíkom a fľašou malinovky. Posadím sa až pri obrovskom kostole Świętego Stanisława Biskupa v centre obce. Je tu pekný pamätník venovaný poľským legionárom. Asfaltovou cestou potom idem rozťahanou obcou k mestu. Kúsok pod lesom si všímam náčrt trasy GSB na jednej budove. Pripomína mi to náčrt Cesty hrdinov SNP v Kysaku. Tento je však menej podrobný. Hneď vedľa toho je šípka GSB noclegi a WC určené len pre ľudí na trase. Celkom milé.

Pomerne rýchlo klesnem do kúpeľného mestečka Iwonicz Zdrój. Centrum je veľmi pekné a je tu kopec kúpeľných hostí. Ochutnávam miestny minerálny prameň a užijem si ďalšie vzrušujúce chvíľky pri dopĺňaní zásob vo väčšom obchode. Nevestinec som nehľadal, ale ak chcete takýto spôsob turistiky, tak viete, kam ísť, hehe. Nie príliš zaujímavým lesným úsekom sa presúvam do susedných kúpeľov Rymanów Zdrój. Cestou nachádzam aspoň za hrsť surovienok alebo inak pečiarok. Už dávno som tieto hríby nejedol, a tak sa teším ako si ich večer upražím. Rýchlo sa dostávam do vedľajších kúpeľov. Idem cez pekný kúpeľný park, kde sa prechádza viacero ľudí. Na chvíľu si tu sadnem. Na ihrisku tu hrajú postarší chlapi futbal. Za minútu si tak vypočujem asi všetky poľské nadávky. Na konci kúpeľného parku vidím prvýkrát v Poľsku tabuľku s upozornením na zvýšený pohyb medveďov.

Miernym kopcom stúpam k peknému oddychovému miestu s tromi starými dubmi. Neodolám krátkemu zastaveniu pri majestátnych stromoch. Lúkou potom postupujem k lesu. Cestou stretávam srnca. Najskôr sa zľakne, no keď vidí, že ho ignorujem, tak ignoruje aj on mňa a pasie sa ďalej. Tma sa blíži, a tak sa snažím postupovať rýchlo. S malou dušičkou prichádzam k táborisku nad obcou Wisłoczek (Віслочок). Je tu však nátresk návštevníkov. Pokračujem teda po ceste, kadiaľ vedie značka. V obci Puławy Dolne (Пулавы) by mal byť prístrešok. Asi v polovici cesty ma dobehne tma. Musím teda vytiahnuť baterku. Prístrešok nájdem, no je pri ihrisku a nejaké decká tu ešte hrajú futbal. Nájdem ďalšie prístrešky v bývalej osade Zawoje (Завої). Bude to však dosť výrazná zachádzka. Postupujem teda tmou až k dvom pekným prístreškom pod lesom. Nikto tu nie je. Miesto je zjavne určené aj na táborenie. Jeden z prístreškov si vyberám na noc.

11. deň Puławy Dolne – Chryszczata

(43 km, prevýšenie 1512 m)

Ráno sa musím vrátiť od prístreškov do obce Puławy Dolne na červenú značku. Dnes bude dosť veľký problém s vodou. Preto od rána hľadám možnosť jej doplnenia. V malej dedinke však nič nenájdem, a tak pokračujem po značke do jej horskej osady Puławy Górne. Malo by tam byť lyžiarske stredisko, takže snáď niekoho stretnem vonku a poprosím ho o vodu. Okrem kráv však nikoho nikde nie je. Zbehnem na miestny cintorín, kde by mohla byť točka. Ani tam však nič nie je. Už mi ostáva len podojiť kravu. Ktovie či by sa dali? Radšej neskúšam.

Peknými lúkami stúpam nad obec. Najbližšie kilometre nebude žiadna voda. Budem musieť vydržať. Mierne stúpam na zalesnený vrch Skibce (776 m). Popravde, nie je tu nič moc, čo by stálo za zmienku. Až pár kilometrov za Skibce nájdem v lese nečakane honosný prístrešok. Je v ňom krb, gril a rôzne vybavenie. Dokonca erárna turistická mapa regiónu. Z tabuľky sa dozvedám, že bol postavený v rámci poľsko-slovenskej spolupráce. Ideálne miesto na noc. Teraz mi však poslúžil len na krátky oddych.

Nevýrazným hrebeňom pokračujem do lúčnatého sedla Tokarnią. Odtiaľ len veľmi jemne stúpam na rovnomenný vrch. Konečne mám širšie výhľady do okolia. Smerom na západ vidím množstvo malých kopčekov Nízkych Beskýd. V smere na východ sú pohľady zaujímavejšie. Pekne vidím približujúci sa hrebeň Beščad (Bieszczady). Z vrchu celkom prudko klesám do maličkej osady Przybyszów (Прибишів). Je to len pár domov v údolí. Aj pozerám, či tu niekoho nevidieť. No nikoho nikde. Nakoniec teda naberám vodu z potoka nad osadou. Snáď bude dobrá.

Prudšie stúpam na vrch Ruda (701 m). V lese ma tu príjemne prekvapia menšie pieskovcové skalky. Celkom pekne dopĺňajú lesný porast. Ešte pár kilometrov idem striedavo lúkami a lesmi. Potom klesám do obce Komańcza (Команча). Prekvapí ma tu celkom vynovená železničná trať a stanica. Škoda, že od nás sem vlaky nechodia. Za Rakúsko-Uhorska mala byť toto hlavná trať z Budapešti do Haliče. Konečne sa tu môžem poriadne zásobiť vodou. Zbehnem sa pozrieť do pekného miestneho kostola svätého Jozefa. Smerovník v obci mi ukazuje, že mám za sebou 400 km červenej značky a pred sebou ešte 100 km. Pohnem sa teda ďalej. Na okraji lesa ma zaujme pamätník venovaný Rómom. Postrieľali ich tu nemecké jednotky v roku 1943. Aj som sa čudoval, že v dedinách žiadnych nevidím. Veď na našej strane hranice sú v tomto regióne takmer v každej. Už viem prečo.

Nevýrazným hrebienkom sa prehupnem do susednej doliny riečky Oslawa. Cestou stretávam skupinu štyroch GSB-čkárov. Jedna dievčina zo skupiny ma upozorňuje na veľké blato. Nuž veľké blato je na celej trase GSB. Už som si zvykol. V údolí ma zaujmú zbytky starej lesnej železničky. Ostal tu len kúsok trate a jeden pekný viadukt. Kúsok pred rekreačnou osadou Duszatyn (Душатин) ma dopravná značka upozorňuje, že opúšťam Západné Karpaty a vstupujem do Východných. Zároveň tak vstupujem do pohoria Beščady (Bieszczady). Celkom zaujímavý nápad. Podobné tabule by som prijal aj u nás.

Mám pred sebou ešte dosť veľké stúpanie. Nemám to navečer rád, a tak sa ani nezastavujem. Stúpam údolím potoka Olchowaty až jazerám Duszatyńskim. Najskôr navštívim dolné jazero a hneď nato horné. Obe vznikli zosuvom flyšových hornín. Sú teda prírodného charakteru. Prirodzené jazerá nie sú v týchto horách veľmi bežné. Preto patria medzi nevšedné zaujímavosti pohoria. Aj keď som si už ukrojil dosť výškových metrov, tak mám ešte dosť pred sebou. Na večer navyše hlásia celkom silný dážď. Preto sa púšťam do svahu. Každým výškovým metrom je les divokejší a má až pralesný charakter. Asi aj kvôli tomu mi stúpanie dosť ubehne a som na vrchole Chryszczata (998 m). Pôvodne som chcel ešte pokračovať do susedného sedla, kde je prístrešok. Nečakane však objavím prístrešok aj na vrchole. Chvíľu ešte rozmýšľam, či potiahnem kúsok. Nakoniec sa však rozhodnem, že si spravím pokojný večer na vrchole. Okrem búdy je tu vysoký betónový pylón. Vychutnám si teda pokojný večer a pripravím sa na nočný dážď. Pod drevenú strechu radšej natiahnem celtu. Úplne jej nedôverujem.

Chryszczata – Smerek

(37 km, prevýšenie 1531 m)

Keď ráno vstanem, tak stále prší. Natiahnutie celty pod strechu bol dobrý ťah. Na pár miestach prepúšťa vodu. Do dažďa sa mi vôbec nechce a už vôbec nie, keď viem, že má ustať. Preto čakám asi do 10-tej a až potom vyrážam na trasu. Klesám do sedla Żebrak, kde je prístrešok. Pôvodne som chcel spať tu. Prístrešok je v oveľa lepšom stave ako ten na vrchole. Pokračujem v hrebeňovej hojdačke nádherným javorovo-bukovým lesom. Je to tu poriadna divočina. Občas si v okolí hrebeňa všimnem pozostatky zákopov z 1. svetovej vojny. Boje na tunajších hrebeňoch museli byť šialené.

Kúsok pred vrchom Jaworne (992 m) stretávam dvoch turistov na trase GSB. Sú celkom prekvapení, že som tu už v dvanásty deň. Oni vraj majú trasu naplánovanú na 20 dní. Po príjemnej debate sa rozlúčime a ideme každý svojím smerom. Konečne sa dostávam na najvyšší vrch hrebeňa - Wołosań (1071 m). Myslel som si, že odtiaľto budem len klesať do údolia. No ako tu už býva na hrebeňoch, nebolo to tak. Čakalo ma ešte niekoľko menších výstupov a zostupov až po kopec Hon. Odtiaľto konečne klesám do pomerne veľkej turistickej osady Cisna (Тісна). Vedie sem Beščadská úzkorozchodná železnica, takže ľudí je v centre ako hadov. Plus sú tu doslova klasické poľské trhy. Je to dosť šoková terapia oproti opustenému divokému hrebeňu. Využívam však možnosti nákupu suvenírov pre rodinných príslušníkov. Neviem, či bude ešte iná príležitosť. Dopĺňam si zásoby jedla v miestnom obchodíku. Je ich tu viacero, takže si môžem vyberať.

Chcel by som si dať neskorý obed. Nie je si však kde sadnúť. Snáď všetky lavičky v obci sú obsadené turistami. Zúfalo si teda sadám na obrubník pred miestne potraviny a kŕmim sa tam. Ako sa tak spokojne napchávam, prisadá si ku mne na obrubník Poľka s otázkou „GSB?“ Prikývnem, že áno. Pridáva sa teda k môjmu napchávaniu na ulici. Rozprávame sa o trase. Ona začína, ja prakticky čoskoro končím. Odovzdám jej teda rady. Sedíme tu ako dvaja zablatení bezdomovci, čo dostali po týždni jedlo. Ona si bez hanby vyzúva topánky a vetrá smradľavé nohy. Modré oči, blond vlasy, smradľavé nohy a blato až po zadok. Dokonalé parametre ženskej krásy. Najviac mi však odpáli dekel, keď povie, že sa volá Ania. Totižto kamarát Matúš má ženu Poľku, tiež sa volá Anna a spoznali sa na jednej trase. Nuž riadna náhoda.

Ja však viem, že u mňa to dopadne inak. Pretože, keď sa rozdávali zručnosti, tak som namiesto radu „balenie žien“, stál v rade „odborné balenie turistických batohov“. Bola to však príjemná hodinka strávená so zvláštnym dievčaťom. Nakoniec si poprajeme šťastnú cestu a viem, že Annu už nikdy neuvidím. Čaká ma však strmý výšľap k štátnej hranici so Slovenskom. Nemám teda čas sa zamýšľať nad predošlými udalosťami.

Dosť rozbahneným chodníkom naberám výškové metre. Cestou míňam pamätník na leteckú nehodu z roku 1991. Neviem úplne o čo išlo. Postupne sa vyškriabem na hrebeň, kde sa objavujú prvé horské lúky (poloniny). Sú z nich parádne výhľady na slovenské Bukovské vrchy, ale aj na takmer celé Beščady (Bieszczady). Parádne sú hlavne kopce Małe Jasło a Duże Jasło. Ak pôjdete hrebeňovku Polonín, tak určite choďte aspoň na Duże Jasło. Je to kúsok a sú odtiaľ nádherné výhľady, ktoré pohraničný hrebeň neposkytuje. Všímam si tu mnoho zákopov z prvej svetovej vojny. Boje tu museli byť ozaj prudké. Neviem si však predstaviť ako tu prežívali v zime.

Ani sa nenazdám a som pri hraničnom kameni na vrchu Kruhliak (Okrąglik). Stretávam tu skupinku turistov. Ani nerozmýšľam a zdravím sa poľsky. Potom však započujem slovenčinu. Pýtam sa teda, či sú Slováci. Po dlhom čase tak vidím krajanov. Idú hrebeň Polonín. Príjemne si pokecáme, kým sa poberú preč. Ja si ešte užívam vrchol Kruhliaku. Stále si pamätám ako som tu bol počas prechodu zo Záhorskej Vsi do Novej Sedlice. Ani by mi nenapadlo, že niekedy pôjdem aj po druhej červenej značke, čo sa sem pripájala z Poľska. Magistrála sa len na pozdrav (300 metrov, pozn. red.) dotkne hranice a hneď opäť kráčam hrebeňom na poľskú stranu.

Prehupnem sa cez vrch Fereczata (1102 m) a len klesám k turistickej obci Smerek (Смерек). Z lúk nad dedinou mám nádherné výhľady na hlavný hrebeň Bieszczad. Už teraz sa teším na zajtrajší deň. Vyzerá to parádne. Neviem však, kde budem dnes spať. Na mape nájdem prístrešok za obcou. Motá sa tu však dosť ľudí a je tu zákaz spania. Stúpam teda lesom a zapichnem to na verande mýtnice národného parku pod vrchom Krupiak. Hore na kopci, je síce ešte jeden prístrešok, no už sa mi nechce stúpať ďalších 400 výškových metrov.

Pokračovanie nabudúce...

Prvá časť putovania Druhá časť putovania

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek