Trasa

Markušovce – Kamenný hríb – Matejovce nad Hornádom – Šikľavá skala – Matejovce nad Hornádom – Poráč – Pod Svinským hrbom – pod Holým vrchom – pod Svinským hrbom – Poráč – Borisová – Zbojský stôl – Kňazovka – Zbojský stôl – Nad Sejkovou – Galmus, chata – Biela skala – Slovinky, kaplnka – Čierny bocian – pod Suchincom – Poráčska dololina – Poráč

Pravá spišská zima a Kamenný hríb

Začiatkom januára smutne skonštatujem, že sa mi zatiaľ nepodarila poriadna zimná túra. Počasie by aj hralo do kariet, aj snehu bolo v decembri relatívne dosť takmer na celom Slovensku. Avšak pár najkrajších dní pred Vianocami musím dať prednosť neodkladným pracovným povinnostiam.

Nečakane ma však v januári čaká mesiac voľna a na to sa poriadne teším. Vynahradím si, čo som strádal v decembri. Sneh sa však z väčšiny Slovenska do prvých januárových dní vytratí a zostáva len v stredných a vyšších polohách.

Po upršanom a teplom novoročnom týždni prichádza výrazná zmena v podobe silných mrazov atakujúcich 20 stupňov pod nulou. Na severnej a severovýchodnej časti krajiny aj trošku posneží a krajina má tak aspoň vizuálny nádych zimy.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Presne v tomto čase vyrážam po zvážení viacerých možností na dolný Spiš. Cestou sa pokochám rannými Tatrami a o 8.30 vyrážam z centra Markušoviec. Smerujem popri pariacom sa Hornáde ďalej a cítim, že je poriadne mrazivo. Teplota ukazuje -14 °C, čo človek slušne cíti. Postupne sa dostávam pod strmé svahy transgresie paleogénu. Asi sto metrov na svahu predo mnou sa črtajú skalné bloky hríbu.

V jednom mieste sa značka prudko zvŕta hore a po pár minútach zahriatia badám úžasne vysoký a štíhly hríb. Zaujímavý útvar si dobre poobzerám a neobídem ani vyhliadku naň a krajinu pár metrov vyššie. Pri zostupe ma prekvapí krátka miniroklinka s malými vodopádmi ozdobenými ľadom.

Následne putujem dažďami nasýtenými a následne zamrznutými pasienkami k Matejovciam nad Hornádom, kde ma čaká ďalšia lahôdka.

Šikľavá skala a popoludnie v okolí Poráča

Za polhodinku som v spomínanej dedine, kde sa pár chlapov a detí zabáva na malej ľadovej ploche. Z centra obce odbočujem vľavo a mierim k známemu miestu.

V polovici cesty slnko zachádza za svahy vrchu Sladlá a blížiac sa do rokliny cítim, že teplota ešte pár stupňov klesá. Pociťujem, že mi namŕza brada, ale vidiac prvé cencúle ma to vôbec nezaujíma. Strmé polobralné svahy s vodou kvapkajúcou po desiatkach mohutných cencúľov nad polojaskyňou ma ihneď zaujme. Sledujem divadlo prírody a fotím. Pod stenou vidieť stokilové bloky ľadu z predchádzajúcich dní až týždňov. Vidieť a aj z mnohých záberov miesta viem, že ľadová výzdoba niekedy siaha až na zem a je ešte mohutnejšia. Mne však úplne stačí aktuálny rozsah a páči sa mi, že som tu sám a môžem si tak mrazivú krásu naplno vychutnať.

Po pokochaní sa opúšťam jeden z cieľov dnešného dňa a vraciam sa do Matejoviec nad Hornádom. Sledujem, že za hodinku, čo som v blízkosti Šikľavej skaly strávil, tadiaľto prešlo nečakane veľa vlakov. Ide však o hlavnú trať medzi Bratislavou a Košicami, a preto sa niet čo čudovať.

Z dediny sa vydávam jednou z ulíc na juh a následne svahom k ešte vzdialenému Poráču. O chvíľu sa vynáram z lesa na výhľadových stráňach Ku Humencu. Kochám sa tatranským ostrím, Levočskými vrchmi vpravo a trčiacou Kráľovou hoľou zas vľavo. Výhľadové hody si spestrím obedom pod jaseňom nad banícko-vrchárskou dedinou Poráč. Na poludnie vchádzam do obce, najskôr neúspešne cez areál družstva, kde ma odplaší svorka psov. Potom areál radšej obchádzam po značke ležiacej o 50 metrov vyššie, z ktorej som neúmyselne zišiel.

V Poráči si obzerám pár pekných stavieb a zaujmú tiež starenky s fiertuchami podobnými, ako poznám z Horehronia. Všímam si krčmu, kde sa plánujem zastaviť. Na to je však ešte priskoro a mám v pláne vybehnúť pod Holý vrch, na ktorom som bol na Silvestra pred rokom.

Trasa mi ubieha príjemne. Terén je nenáročný a pretože sa o hodinku budem tadiaľto vracať. Batoh si skrývam v lese a naľahko svižne stúpam pod Holý vrch. Trvá mi to aj tak dlhšie ako som čakal, a preto vrchol vynechávam. Mám sa v pláne kus zohriať v miestnej krčme pred mrazivou nocou v Kolibe dobrého pastiera na Kňazovke.

Drsná noc na Kňazovke

Počas návratu si z cesty obzerám areál bývalej bane a o 10 minút otváram dvere pohostinstva. Sedia a kecajú tam traja dôchodcovia a jeden Róm v stredných rokoch pri druhom stole. Prichádzam k baru a objednávam si pivo, čaj a becherovku. Všimol som si, že akosi nastalo ticho. Neznámy turista s väčším batohom prekvapí miestnu osádku tak, že až onemela. Po pár sekundách sa ozýva krčmárka: "Čo nehutorice, však hutorce!" Vtipne zareaguje na vzniknutú situáciu a ja si s becherovkou sadám k ďalšiemu stolu. Dnu sa preberá najmä drevo na kúrenie.

O polhodinku osviežený a zohriaty odchádzam v ústrety opäť stúpajúcim mrazom večera. Na bezmennom vŕšku nad dedinou ešte stíham západ slnka a vyzerá, že dnes všetko vychádza podľa plánu. Podvečerná zimná scenéria s Tatrami a Kráľovou hoľou je parádna. Zaujímavým je blízky hrebeň Braniska a Hnileckých vrchov na juhu. S posledným svetlom dňa prichádzam ku kolibke. Neďaleko sú dve výhľadové miesta s rovnakou ponukou ako z vŕšku nad dedinou. Po zotmení vymrznutý vchádzam dnu do môjho útočišťa, ktoré je nečakane maličké. Len meter vysoké dvere mi dajú zabrať a raz sa poriadne tresnem. Našťastie len do dreva zabolelo. Najedený sa ukladám do spacáka. Okolo 19.00 hodiny večer sa mi zdá, akoby okolo kolibky niečo prešlo. Von do mrazu sa mi však veľmi nechce, aj keď musím zaháňať zvedavosť.

V noci ma párkrát vyrušia behajúce plchy, ale noc je pokojná a poriadne mrazivá. Ráno si chcem počkať na východ Slnka a nasvietené Tatry a von preto vychádzam až po siedmej. Na jednom z vyhliadkovým miest si všímam stopy menšieho vlka na mojich stopách. Teším sa netušiacej nočnej spoločnosti, možno to bolo vo večernom čase, ako sa mi zdalo. Slnko postupne osvieti vrcholky Gerlachovského a Lomnického štítu a postupne ďalších štítov. Takmer každú minútu Tatry menia farby z ružovej, fialovej k oranžovej a žltej.

Planina Galmus, Biela skala a mrazivá Poráčska dolina

Vyhliadkové hody sú za mnou a vymrznutý sa poberám ďalej. Čaká ma prevažne zalesnená planina Galmus. Blížiac sa k nej tichými lesmi, míňam viaceré vŕšky a sedielka až, pozorne sledujúc okolie, prechádzam okolo prírodnej rezervácie Galmuská tisina. Po klasických, prevažne zmiešaných lesoch hrá v tejto časti prím smrek a jedľa. Vzácny tis však z cesty nezazriem. Pribudlo aj snehu, keďže sa v ihličnatom lese udržal tiež starý sneh. Je tu skutočne čarovne, a to mám pred sebou rozľahlú horskú poľanu so závrtmi a chatu Galmus.

Čoskoro sa vynáram na spomínanej poľane. V jej strede je pár mohutných stromov rôznych druhov. Všímam si, že tu posledné dni poriadne šantili vlci. Toľko stôp som už dávnejšie nevidel. Miesto by sa kľudne mohlo nazvať Vlčia poľana. Nazriem aj do dvoch závrtov.

Po zbehnutí kľukatou akoby tiesňavou prichádzam na ďalšiu polianku s chatou Galmus. Ako sa blížim, je mi jasné, že to bude láska na prvý pohľad. Atmosféra miesta je priam hmatateľná, ale cítiť, že aj slušne mrazivá. Chatku a jej blízke okolie však akurát osvecuje slnko a preto sa ponáhľam tam. Všímam si dva upravené pramene a prístrešok. Usádzam sa na batoh, popíjam čaj a vychutnávam si skvelú atmosféru. Teším sa, že sa mi sem podarilo zájsť v krásny zimný deň. Aj keď snehu by prostrediu svedčilo viac. Snívam, že by tu bolo parádne aj koncom jari alebo na jeseň a v hlave kujem plány do budúcna.

Keď začínam opäť mrznúť, vyrážam sa zahriať stúpaním na blízku Bielu skalu. Stúpanie dá zabrať a za polhodinku som na jej vrchole. Umožňuje však len obmedzený výhľad na juh a "za zelena" ešte určite menej. Pozorujem teda najmä Slovinky a ich okolie. Vzadu vytŕča dvojica Kloptaň a Zbojnícka skala z Volovských vrchov.

Zostup dolu sa v klzkom teréne naťahuje takmer na hodinu aj s obedom nad dedinou. Na záver ma čaká cesta poriadnou "mrazničkou", a to úzkou Poráčskou dolinou. Spestrujú ju občasné skalné masívy vysoko nad dolinou alebo úžiny javiace znaky tiesňavy. Popod Matisovec a Holinu poriadne vymrznem a teším sa, keď ma v osade Poráčska Dolina konečne zohreje slnko. Niekoľko minút sa vyhrievam na slnkom vyhriatej stráni ako aprílová vretenica. Pár pekných domčekov a drevená zvonička ma potešia pred posledným stúpaním do Poráča na autobus.

Záver

Zaujímavosťami nabitá túra dolným Spišom a severnou časťou Hnileckých vrchov ma poriadne nadchla. Nabažil som sa zimou naplno, aj keď snehu by sa na mnohých miestach hodilo viac. Teším sa, že som si naživo pozrel miesta ako Šikľavá skala, Markušovský skalný hríb, rázovitú dedinu Poráč a užasnú planinu Galmus.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek