13. deň Smerek – prístrešok Luhy nad Wołosate

(42 km, prevýšenie 2386 m)

Ráno vstávam ešte pred svitaním. Viem, že tu bude dnes asi plno. Som uprostred turistickej sezóny. No aspoň niečo si chcem užiť v kľude. Preto s prvým náznakom svetla stúpam na vrch Smerek (1222 m). Väčšinu času idem lesom, no asi v 1000 m sa prostredie radikálne mení. Sú tu poloniny podobné holiam vo Veľkej Fatre. Lúky sú pekné zelené a ešte viac oko poteší pohľad na okolité lesy, kde nevidieť žiadnu ranu spôsobenú ľuďmi. Vyštverám sa na spomínaný vrch Smerek. Pod vrcholom stojí menší kríž a celkom tu prefukuje. Aj napriek tomu je to tu paráda. Pozriem sa ďalej po hrebeni a nevidím ani živej duše. Bieszczady mi ukazujú svoju prívetivejšiu tvár.

V príjemnej hrebeňovke pokračujem cez vrch Osadzki (1253 m) na vrch Hasiakowa Skała (1232 m). Tu pod vrcholom stojí Chatka Puchatka. Zatiaľ je tu však kľud. Na terasu sa vymotali jedine dvaja ešte rozospatí turisti. Zaujme ma pohľad na vrch Wielka Rawka (1307 m). Je hneď cez dolinu oproti. No z tejto strany nevyzerá až tak dominantne ako od Kremenca. Niekde za ňou sa skrýva pohraničný hrebeň so Slovenskom. Pekný je aj výhľad na susedný hrebeň Połonina Caryńska. Hlavný hrebeň Bieszczad nie je kompaktný a dve výrazné sedlá ho rozdeľujú na tri hrebene. Podobne ako Domašínsky meander pri Strečne delí Malú Fatru na dve časti.

Strmo klesám do sedla, kde bola rusínska dedina Brzegi Górne (Береги Горішні). Dnes tu po nej ostal len cintorín a parkovisko pre turistov. Strmým svahom hneď stúpam na susedný hrebeň. Až po vrch Kruhly Wierch (1296 m) idem úplne sám. Až na vrchole vidím prvých turistov. Hrebeň je opäť veľmi pekný. Lúčnatý a kde tu sa objaví malá skalka. V diaľke vidím aj tretiu časť hrebeňa, kde sa vypína najvyšší vrch pohoria - Tarnica (1346 m). Počasie bolo doteraz exkluzívne. Od západu však vidím, že sa pomaly približujú mraky. Večer má znova pršať. Rád by som to stihol na Tarnicu ešte pred dažďom.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Chvíľu idem príjemným hrebeňom a potom zase klesám do malej obce Ustrzyki Górne (Устрики Горішні). Je to skôr len turistická mini obec. Sú tu však malé potraviny, a tak sa dajú v pohode doplniť zásoby. Zisťujem, či budú otvorené aj zajtra. V letnej sezóne sú otvorené každý deň, čo je fajn. Chvíľu sedím na lavičke a napchávam sa. Popritom sledujem autá pohraničnej stráže a vojakov poľskej armády, ktorí sa tu premávajú na obrnenom vozidle. Ukrajinská hranica je už blízko. V tomto čase malo Poľsko problémy na hraniciach s Bieloruskom. Preto okrem pohraničnej stráže strážila hranicu poľská armáda. Podozrievavo si poobzerajú ľudí a potom idú preč.

Ja zas pokračujem na posledný hrebeň. Pred vstupom do lesa ma však ešte skasírujú za vstup do národného parku. Desať zlotých nie je veľa. Symbolické vstupné by mali zaviesť aj u nás. Bukovým lesom sa prepletiem späť na horské lúky. Cestou stretávam stovky ľudí. Miestami to tu vyzerá ako na Rysoch v lete. Bieszczady mi ukazujú svoju odvrátenú tvár. Pri pohľade späť si všimnem, že na kopcoch na obzore prší. Veľmi ma to nepoteší. Pridám teda do kroku, nech to stihnem, kým to sem príde. Postupne sa približujem k vrchu Tarnica. So susedným vrchom Tarniczka vytvára zaujímavý dvojvrchol. A práve na Tarniczke ma dobieha dážď. Má to však malú výhodu. Davy ľudí začnú utekať do dolín a ja tu ostávam takmer sám.

Keď vyjdem na Tarnicu, tak tam nikto nie je. Zaujímavosťou je, že Tarnica má rovnakú výšku ako mne blízky Vtáčnik. Počasie tu na severovýchode je zjavne drsnejšie ako u nás na juhozápade. Obzriem si kvôli dažďu obmedzené výhľady a potom hľadám jaskyňu, ktorá by tu podľa mapy mala byť. Nič však nenájdem. Asi je to len malá puklina. Dlho sa teda na vrchole nezdržujem a klesám do sedla Goprowska. Podľa mapy by mal byť kúsok nad sedlom prístrešok. Aj ho nájdem.

Na jeho prednej strane sa však zrútil múrik z kameňov. Časť prístrešku tak visí v lufte. Na prístrešku je nejaký papier a páska so zákazom vstupu. Ja sa však idem aj tak schovať. Začalo dosť liať. O chvíľu prídu do prístrešku aj dve Poľky. Zrejme matka s dcérou. Mladšia sa ma pýta, či je to na Tarnicu ešte ďaleko. Odpovedám, že nie. Chvíľu tu prečkávajú dážď a medzičasom si všímajú papierik s výstrahou. Hneď sa ma teda zase pýta „Pan nie zauważył, że schronisku grozi zawalenie?“ Načo jej odpovedám: „Radšej zavalený ako zmoknutý.“ Dobre sa na tom zasmejeme.

Keď trochu ustane dážď, poberú sa ďalej. Rozmýšľam, či tu ostať na noc alebo pokračovať. Rozhodnem sa, že ešte niečo prejdem. Pokračujem teda po červenej. Úplne ma uchváti malé údolie na severnej strane Tarnice. Nádherné husté bukové lesy bez náznaku chodníka alebo cesty. A okolo veniec lúčnatých kopcov. Je to asi jedno z najkrajších miest aké som kedy videl. V traverze pod vrchom Kopa Bukowska ma chytí ďalší lejak. Chvíľu rozmýšľam, či sa nevrátiť späť. Potom však na chvíľu chytím signál. Podľa radaru to nebude na dlho. Prečkám to teda pod dáždnikom. Scenéria sa úplne zmenila. Cez hrebeň sa dramaticky prevaľujú husté hmly. Je tu fakt pekne a som rád, že som sa nevrátil späť.

Stúpam na vrch Halicz (1333 m). Je to posledný vysoký kopec na poľskom území. Preto sú z neho krásne výhľady nielen na Bieszczady, ale aj na nespočetné horské hrebene na Zakarpatskej Ukrajine. Zamýšľam sa, či kopec dal pomenovanie regiónu alebo región kopcu. Som tu sám ako prst. Ako začalo pršať, tak všetci zmizli. Cez vrch Rozsypaniec klesám k štátnej hranici s Ukrajinou. Cestou si spievam moju najobľúbenejšiu poľskú pesničku Bij bolszewika. Aspoň symbolicky vyjadrím podporu naším východným susedom v neľahkej situácii.

Značka ma privedie až takmer k hraničným kameňom. Opäť je tu prístrešok a ako bonus pekné verejné WC. Odtiaľto len klesám po asfaltovej ceste údolím. Rozhodnem sa, že dnes to potiahnem až do obce Wołosate (Волосате) a ukončím tak prechod GSB. Nie je to až tak ďaleko. Cestou ma však chytí taký lejak, že zaparkujem v prvom prístrešku Luhy asi 3,5 km od dedinky.

Na prístrešku je tabuľka s oznamom, že je tu prísny zákaz prespávať. Som totiž len 500 m od ukrajinskej hranice. Ja však nemám žiadnu vôľu kráčať v lejaku a padajúcej tme. Poviem si: „Nech ma aj zavrú do basy! Ale ďalej dnes už nejdem. V base bude aspoň teplo a sucho.“ A tak ostávam na noc. Som taký uzimený, že sa len prezlečiem do suchého a šupnem do spacáku. Počítam s tým, že v noci príde pohraničná návšteva. V noci sa prebudím na šramot. To však len myš prekutáva moje veci. Vôbec sa mi nechcelo ich vešať. Teraz však musím vstať a všetko zavesiť, aby mi to myš do rána nezožrala.

14. deň prístrešok Luhy nad Wołosate – útulňa pod Čierťažou

(25 km, prevýšenie 843 m)

Do rána nikto neprišiel. Až keď kráčam smer Wołosate, tak stretávam auto pohraničnej stráže. Bolo to tesné. Ráno stále prší. Posledných 3,5 km magistrály tak nie je príjemných. O chvíľu som v dedinke a ani si nevšimnem posledný smerovník na trase. Nemám vo zvyku obligátne oslavy. Mám pred sebou ešte kus a skôr ma mrzí, že o pár dní budem doma. Pôvodne som sa plánoval vrátiť späť na Tarnicu a po modrej značke prejsť jeden bočný hrebeň. V daždi však nie som ochotný ísť hore. Rozhodnem sa teda pre ústup údolím späť do obce Ustrzyki Górne. Trasa nie je veľmi príjemná, keďže vedie po ceste. Kým však prídem do dediny, tak prestane pršať.

Dopĺňam si potraviny v obchodíku, kde som bol včera. Až do Stakčína nič nebude. Rozmýšľam, ako ďalej. Rozhodnem sa ísť blízkym chodníkom na Veľkú Ravku (Wielka Rawka). Dávno som tam nebol. Navyše mám dlho sen o noci na útulni pod Čierťažou. Kúsok idem ešte po ceste a potom konečne zabočím do lesa. Počasie sa zlepšuje a začína svietiť slnko. Najskôr len pozvoľna stúpam ďalším krásnym jedľovo-bukovým lesom. Dlhšia časť trasy cez podmáčané územie vedie po drevených lávkach. Stretávam pár turistov, no spočítam ich na jednej ruke. Táto značka asi nie je moc populárna.

Výstup sa postupne priostruje. Kúsok pod vrchom Wielka Rawka je to už poriadny strmák. Rýchlo to však zvládnem a idem k vrcholu, kde je veľký betónový pylón. Zjavne pochádza ešte z čias Rakúsko-Uhorska a patril do trigonometrickej sústavy ako aj podobné na slovenských horách. Výhľady sú nádherné a rozhodnem sa, že prejdem na susedný vrch Malá Ravka (Mała Rawka). Užívam si teda pekné počasie a výhľady na hrebeň Bieszczad, Polonín a ukrajinské Karpaty. Neviem prečo, ale na Malej Rawke je ľudí ako na vianočných trhoch. Otočím sa teda na päte a idem späť pekným hrebeňom. Cestou mi prichádza niekoľko SMS s výstrahou 2. až 3. stupňa pred búrkami. Večer to bude asi divoké.

Vraciam sa na Wielku Rawku a z nej klesám k poľsko-ukrajinskej hranici. Po nej potom pokračujem smer Kremenec. Stretávam tu pomerne dosť ľudí. Všetci mieria na trojbod Slovenska, Poľska a Ukrajiny. Aj ja sa tu zastavím. Som tu opäť po 5 rokoch. Času mám dosť, a tak tu strávim hodnú chvíľu. Prejdem sa aj kúsok po hranici Slovenska a Ukrajiny. Až teraz si všímam, že legendárny žulový blok (trojbod) pochádza zo Spiša a venovalo ho Slovensko.

Od Kremenca pokračujem po klasickej hrebeňovke Polonín (Bukovských vrchov). Je zaujímavé ako sa pár metrov od trojbodu všetko zmení. Nie je tu ani živej duše. Je síce piatok, no počasie má byť veľmi zlé. Žiadny turisti zo Slovenska sa tak na hrebeň nevybrali. Ja mám len malú dušičku, aby na útulni pod Čierťažou nikto nebol. Alebo aby tam bolo aspoň miesto. Kľud poloninského hrebeňa si naplno užívam a som zvedavý, čo sa za 5 rokov zmenilo. Našťastie skoro nič. Stále sú tu pekné divoké lesy, malé horské lúky plné čučoriedok a skromné výhľady na okolitú divočinu. Jediné, čo ma trochu mrzí, je to, že niektoré lúky dosť zarástli. Chcelo by to aspoň občasné kosenie alebo pasenie. Inak lúky časom zaniknú.

Zabávam sa pri hojnej úrode čučoriedok a detailnejšie si obzerám staré zákopy, zrejme z prvej svetovej vojny. Aj tak som pri útulni už o 16-tej. Nikto tu nie je. Rozmýšľam, či tu ostať alebo ešte niekam potiahnem. Nakoniec sa aj kvôli predpovedia rozhodnem pre kľudný večer. Zabávam sa teda varením a hygienou v blízkom prameni. Potom až do večera len tak sledujem okolie a stihnem si prečítať jeden článok, ktorý som si otvoril ešte kým som mal signál. Užil som si osamelý večer na útulni, aký som si presne predstavoval. Spokojne teda zaliezam do spacáku a rýchlo zaspávam.

O 22.00 h ma však prebudí hlučné dunenie. K hrebeňu sa blíži silná búrka. Keď je búrka už fakt blízko, tak do útulne vbehne plch. Pozerá na mňa a ja na neho. Potom sa vyberie bivakovať na horné poschodie. Nuž aj zvieratá sa chcú ukryť. Búrka je fakt silná. Poriadne leje a zo spánku ma pravidelne prebúdzajú blízke zásahy bleskov. Uvedomujem si, že vôbec nie som v bezpečí, lebo som na hrebeni v drevenej búde. Navyše sem zateká. Už večer som však nemal dôveru k drevenej streche, a tak som pod ňu natiahol celtu. Som tak v suchu.

15. deň útulňa pod Čierťažou – vyhliadka nad Starinou

(38 km, prevýšenie 920 m)

Búrka trvá s malými prestávkami až do 8.00 h. Stihol som sa pobaliť a najesť. Už-už idem vyraziť, no stále mi niečo hovorí, ešte nechoď. Chvíľku teda čakám. Znovu sa v diaľke ozýva dunenie. Ostávam teda v útulni. Neviem, čo to prišlo za obludu, ale vonku ostala tma skoro ako v noci. Začína liať a blesky búchajú oveľa intenzívnejšie ako počas predchádzajúcich búrok. Mám pocit, že niektoré sú fakt blízko útulne. A uprostred najhoršieho zrazu niekto klope na dvere. Otvorím dvere a tam úplne zmoknutý Poliak so zapnutou čelovkou na hlave. So slovami: „O ja pierdolę! Burza!“, vstupuje do útulne.

Chvíľu sa rozprávame, no potom len v tichu a strachu prečkávame hroznú búrku. Skončí okolo 10.20 h. Dvanásť hodín tak boli nonstop búrky. Poliak pokračuje smer Kremenec a ja zas na Jarabú skalu. Mám však miernu neistotu, či ešte niečo nepríde. Pokoj v duši môžem mať, až keď chytím signál a vidím, že dnes už nič nebude. Keď však pozerám záznam búrky a zapnem si vrstvu bleskov, tak viem, že som mal aj poriadne šťastie. Cez čierne more krížikov (výboj blesku) nevidieť ani podkladovú mapu Polonín.

Nádherným lesom so starými javormi sa teperím hrebeňom. Atmosféru dopĺňa hmla, ktorá sa občas prevalí cez hrebeň. Kúsok pod Jarabou skalou ma chytí prehánka. Ukryjem sa teda v poľskom prístrešku. Našťastie netrvá dlho a môžem pokračovať na vrchol. Z vrcholovej vyhliadky pozerám na celé Poloniny podo mnou. Výhľad však dosť kazí hustý opar. Teším sa však na Ďurkovec, čo je pre mňa najkrajší vrch Polonín. Netrvá to dlho a som na jeho krásnych lúkach. Chvíľu tu pobudnem, lebo ktovie kedy sa sem zas dostanem.

Nasleduje ústup z hrebeňa smerom do obce Runina. Chcem si prejsť nové miesta v Poloninách. Tadiaľto som ešte nešiel. Pekným bukovým lesom strmo klesám dole. Zem je doslova posiata žltými kuriatkami (hríby). Dali by sa doslova kosiť kosou. Príjemne to dotvára atmosféru starého lesa. Kúsok nad obcou si všimnem odbočku k miestu zvanému Tri studničky. Neodolám a idem tam. Už som bol na legendárnych Troch studničkách v Tatrách a aj na Troch studničkách nad Handlovou. Do tretice všetko dobré. Ako sa tak približujem k miestu, tak počujem hlasy. Asi sú tu miestni. Pri pekne upravených studničkách (sú fakt tri) stretávam skupinu chlapov.

Klasicky sa ma začnú vypytovať a keď poviem, že idem z Třince, tak nasleduje otázka: „A to je kde?“ Nakoniec sa z jedného zo skupiny vykľuje zakladateľ stránky Cesta hrdinov SNP a zároveň jeden zo staviteľov útulne v Uhornianskom sedle. Nedávno som vtedy o nej písal článok na Hiking. Sranda, aké paradoxy život prinesie. Celkom dobre porečníme a potom sa poberajú preč.

Ja si naberám vodu zo studničiek. Opäť sa stretávame v obci. Je tu pekný malý domček, slúžiaci ako informačné centrum. Keď nás tu vidí motať sa teta od vedľa, hneď iniciatívne prichádza a ponúka kadečo, čo majú na predaj. Kúpim si aspoň mapu, aj keď ju vlastne nepotrebujem. Teta je dosť prekvapená, keď jej poviem, že v našich končinách máme vyššie kopce ako u nich. Predsa len hrebeň Vtáčnika je o niečo vyšší. Skupinka chlapov mieri do miestnej krčmy. Aj by som išiel na kofolu, no času veľa nemám.

Pokračujem po zelenej k táborisku Brehy nad Runinou. Je tu rovnaká útulňa ako pod Čierťažou. Systém útulní je v Poloninách fajn. Mohli by sa inšpirovať aj iné národné parky. Cez rozmočené lúky pokračujem k lesu. Po peknej lávke prekročím rozvodnený potok Pľaša. Zelenou značkou pokračujem až do bývalej obce Ruské. Cestou ma dosť zarmúti rev motorovej píly a naťahané stromy na ceste. Toto som v národnom parku na druhej strane hranice nevidel. Zvedavo si idem obzrieť pamätník uprostred bývalej obce. Myslel som si, že je to pamätník na obec. No je to pocta svätému Hubertovi. Nuž divné. Oddýchnem si aspoň v peknom prístrešku, ktorý by poslúžil na noc.

Túra Zaniknuté dediny (12) – Veľká Poľana a Ruské

20. 9. 23 Tomáš Trstenský

Odtiaľto pokračujem po ceste smer Starina. Je to trochu zvláštne kráčať krajinou, kde stále vidieť ovocné sady, bývalé políčka a záhrady. Domy však zmizli. Obzerám sa po lúkach, či niekde neuvidím zubra. Nemám však šťastie. V Runine som urobil obrovskú chybu, nabral som si len trochu vody. Nechcelo sa mi jej niesť veľa. Teraz zisťujem, že žiadny prameň nebude a voda mi dochádza. V okolí je síce množstvo potokov a rieka Cirocha. Voda v nich je však kalná kvôli silným dažďom. Zúfalo tak kráčam až ku Starine. Je paradoxné byť pri najväčšej vodárenskej nádrži a nemať vodu.

Túra Zaniknuté dediny (5) – Dara a Starina

29. 4. 20 Tomáš Trstenský

Pomaly sa začína stmievať. Na jednej lúke nad cestou si však niečo všímam. Idem tam a nachádzam novoupravený minerálny prameň. „Veď to je zázrak!“ hovorím si. Aká je šanca, že v zúfalstve a začínajúcej noci zrazu objavíte prameň a ešte k tomu minerálku?

Výdatne teda pijem chutnú vodu. A vraj v Poloninách je len jeden minerálny prameň v obci Zboj. No sú dva. Môžete prepísať tabuľky. Už po tme pokračujem popri Starine. Prechádzam cez vrátnicu, kde leží veľký vlčiak na reťazi. Iba si ma obzrie a nič. Ani strážnik nevyliezol z kumbálu. Pešiakov zjavne ignorujú.

Strmo klesám ku križovatke Jalová. Je tu pekná autobusová zastávka. Nechce sa mi však spať tak blízko cesty. Pokračujem teda ešte pár kilometrov po ceste k prístrešku vyhliadka na VN Starina. Tu sa zložím na noc. Mám odtiaľto pekný výhľad na vodnú hladinu a hviezdne nebo. V diaľke vidím mohutný pás búrok na strednom Slovensku. Pohybujú sa však smerom na sever a napáchajú dosť veľké škody najmä na Gemeri.

16. deň. vyhliadka nad Starinou – Stakčín

(6 km, prevýšenie 20 m)

Pôvodne som mal plán sa ešte deň pomotať po Poloninách. Od ôsmej má však začať pršať a má liať ešte dva dni. Moja chuť v tom kráčať je nulová. Preto volím len prechod do Stakčína na vlak. Gazdoráň a iné miesta si nechám na ďalšiu návštevu. Idem teda len po ceste do Stakčína. Cesta je dosť fádna. Iba pri križovatke Jalová (Ялова) si všímam pamätné miesto - Beskydský panteón. Sú tu mená všetkých významných rodákov z regiónu. Ja tu nájdem ešte krásnu bedľu. Na okraji Stakčína (Стащін) ma chytá jemný dážď. Dorazím sem dosť skoro a chytám ešte skorší vlak ako som plánoval. Nevedel som však aké ma čakajú cestovné peripetie smerom domov. To je však iný príbeh.

Záver

Úprimne, od poľských hôr a ani od GSB som nemal žiadne očakávania. Trasa však príjemne prekvapila. Nenápadné poľské hrebeňovky ponúkajú krásne výhľady, lesy a skaly. Určite sa oplatí zavítať do každého pohoria, cez ktoré som prechádzal. Trasa GSB vám poskytne veľmi podobný zážitok ako Cesta hrdinov SNP. Turistu prevedie cez rôzne typy krajiny od úplnej divočiny až po hospodársky príjemne pozmenenú krajinu. A v nejakom ohľadne je možno krajšia ako SNP-čka. Napr. neprechádza cez žiadne veľké mestá, nie je tu až tak veľa asfaltu a v neposlednom rade divočina Bieszczad sa nedá prirovnať k ničomu na SNP-čke. Takže pokiaľ po prechodoch Slovenskom a Českom hľadáte niečo ďalšie zaujímavé, odporúčam zamieriť k naším severným susedom. Rád si niekedy prejdem druhú poľskú magistrálu - GSS (Główny Szlak Sudecki).

Prvá časť putovania Druhá časť putovania Tretia časť putovania

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek