Chvojnická pahorkatina patrí medzi stredne veľké horské oblasti. Nevyniká nadmorskou výškou, veď jej najvyšší bod - Zámčisko (434 m) nepatrí medzi vysoké vrchy. Povrch krajiny po stáročia modelovali západné vetry, ktoré naviali mohutné sprašové a pieskové príkrovy. Oblé chrbty kopcov sú z veľkej časti poľnohospodársky využívané, len v centrálnej časti, ktorú zaberá podcelok Zámčisko, prevládajú listnaté lesy. V južnej časti, v okolí Smrdák, vyvierajú sírovodíkové slané alkalické jódové minerálne vody s enormne vysokým obsahom aktívnej síry (najsilnejšie sírovodíkové pramene v Európe), ktoré sa využívajú ako kúpele od roku 1617.

Žalostinská vrchovina je súčasťou pohoria Biele Karpaty. Zaberá jeho západnú časť. Aj pre jej reliéf sú charakteristické oblé chrbty zalesnené prevažne listnatými lesmi, ktoré sa striedajú s malebnými lúkami s kopaničiarskym osídlením. Obe pohoria sú ako stvorené na viacdňovú turistiku, stačí sa len pozrieť do mapy a naplánovať si túru.

Začiatok decembra roku pána 2022 vynikal meteorologickou nestabilitou. Na oblohe prevládala veľká oblačnosť, krajinu zahaľovali husté hmly, snežilo, pršalo, mrholilo, mrzlo aj nemrzlo. Jednoducho žiadne ideálne počasie na viacdennú túru. Napriek tomu som sa rozhodol, že si prejdem relatívne novo vyznačené turistické trasy v okolí Smrdák. Po ich zdolaní sa presuniem do Žalostinskej vrchoviny, kde som si naplánoval prechod horským chrbtom medzi riečkami Chvojnica a Teplica. Celý takmer zimný vander zakončím vo Vrbovciach.

Trasa

Senica, Čáčov – Panská cesta – Smrdáky – Pod hájom – Okruh, rázc. – Hoštecná studnička – Pod Zámčiskom – Zámčisko – Za Zámčiskom – Borovištia – Lipky, rozhľadňa – Unínske vinohrady – kaplnka sv. Urbana – Unín, horný koniec – Borovištia – Okruh, rázc. – Holý vrch – Smrdáky – Konopiská – Miléniový kríž – Úskova studnička – Rybky – Rovensko – Senica – Kunov, ihrisko – Senica, pod hrádzou – Salaš Sobotišťan – vodná nádrž Kunov, chaty – Sobotište – Nad Častkovom – Havran – Chvojnica, vysielač – Chvojnica, Hate, rázc. – Hate, Klvače – Horniakovci – Vrbovce

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Zo Senice cez Čáčov do Smrdák

V jedno skoré decembrové ráno, keď ešte tma zahaľuje Senicu, vystupujem na autobusovej stanici. Hneď ma ovinie sychravé počasie. Skôr ako vyrazím, neomylným krokom zamierim do drevenej búdy nesúcej názov „Bufet“. Ako vstúpim dnu, ovalí ma príjemné teplo sálajúce z ohrievača. Objednávam si kávu, čaj, rum... ten dvakrát, a rovno decový. Lebo viem, že toto je posledné miesto, kde sa mi bude dať do večera zohriať. Nuž si to užívam naplno.

Keď tma začne rednúť, vyrážam. Chlad sa mi pokúša dostať pod kožu, no rezká chôdza tomu zabraňuje. Idem nevábnou časťou mesta, ktoré vďaka šeru podstatnejšie nevnímam. To sa zmení príchodom do Čáčova. Prechádzam cez obec k ceste smerujúcej na severozápad. Moc z okolia nevidím, zahaľuje ho hmla. Na dôvažok začína jemne mrholiť. Rýchlo mením vrchnú vrstvu oblečenia a vyzbrojený goretexovou membránou neochvejne postupujem vpred. Onedlho natrafím na ošarpanú tabuľu. Z fragmentov písma sa dá vyčítať, že idem po „Panskej ceste“, ktorú v minulosti lemovala majestátna aleja. Údajne sa „niekto“ pokúša o jej revitalizáciu. Teda, pokiaľ sa tak dá nazvať výsadba niekoľkých mladých stromov popri ceste.

Po necelých dvoch kilometroch sa cesta končí. Značka by mala pokračovať po ceste vedúcej popri brehu Kadlubkovského potoka. Ale cesty tu niet. Je rozoraná. Ako vstúpim na oráčinu viem, že ďalší postup bude hotová „kalvária“. Rozmrznutá mazľavá zem sa s úžasnou priľnavosťou lepí na všetko, s čím príde do kontaktu. Pomaly postupujem. Podľa mapy by som mal za potokom odbočiť na poľnú cestu. A naozaj, jej fragmenty sa črtajú medzi okrajom poľa a remízou starých stromov. Ani blata tu nie je toľko. Konečne sa môžem sústrediť na pozorovanie okolia.

Aj keď je viditeľnosť maximálne päťsto metrov, vidieť viaceré pekné scenérie. V týchto miestach zostali po nedávnom snežení fľaky mokrého snehu. Cez viaceré z nich prechádzam. Znenazdajky ma šípka značky posiela na opačnú stranu remízy. Cesta sa onedlho stráca. Znova idem po rozmočenom strnisku a nadávam. Nakoniec ma z blatového pekla vyslobodzuje opäť sa objavujúca poľná cesta. Po nej v celku bezproblémovo smerujem k okraju Smrdák.

Smrdáky

Za Záhučským potokom vchádzam do kúpeľného parku. Býva na jar krásne rozkvitnutý a stromy hýria sviežou zelenou farbou. Dnes však hýri pochmúrnou náladou. Rýchlo cezeň prechádzam. Zastavujem sa až na námestí pred kúpeľmi. Krčma je zatvorená, tak nevidím dôvod dlhšie sa tu zdržovať. V neďalekom penzióne, kde mám dohodnutý nocľah, sa rýchlo ubytujem, na izbe nechám časť vecí a znova vyrážam. Postupujem po zelenej značke, ktorá smeruje na najvyšší bod Chvojnickej pahorkatiny - Zámčisko.

Zámčisko

Za obcou pomaly naberám výšku. Na vrchole plochého hrebeňa sa stáčam západným smerom. Aj počasie sa začína umúdrovať a konečne sa predo mnou objavujú prvé výhľady. Potešil ma hlavne ten na vzdialené Alpy. Onedlho zastavujem pri rázcestí Okruh. Zelená značka odtiaľto vedie ako okružná trasa cez Hoštecnú studničku, Zámčisko a rozhľadňu Lipky späť na rázcestie. Ja sa po nej vydávam rovnakým smerom. Chodník klesá lesom do plytkej doliny, v ktorej sa nachádza Hoštecná studnička. Podľa tradície je voda liečivá a miesto je spojené s náboženskou mystikou. Celý areál je pekne upravený, nechýbajú lavičky. Pred kaplnkou s „Lurdskou jaskyňou“ sa stačí zastaviť, porozjímať…

Za studničkou sa značka onedlho napojí na spevnenú lesnú cestu. Vedie ma popod rozložitý masív Zámčiska k južnému okraju mohutného hradiska. Vymedzuje ho viacero prstencov valov, z ktorých je v teréne najlepšie čitateľný tretí a štvrtý okruh chrániaci jeho centrálnu časť. Zaujímavosťou hradiska je zdvojené a dobre zachovalé severné opevnenie. V týchto miestach sa nachádza menšia pevnosť z 15. stor. Vždy som bol na hradisku v lete. Ale až teraz, počas vegetačného kľudu najlepšie vidieť mohutnosť valov. Dlho sa tu motám, fotím. Len pohľad na hodinky mi hovorí, že som tu strávil viac času ako som chcel. Preto rezko vyrážam vpred.

Rozhľadňa Lipky, Unín a opäť Smrdáky

Zakrátko stojím na okraji lesa, odkiaľ vidím môj ďalší cieľ, rozhľadňu Lipky. Keďže sa znova spustil drobný dážď, rýchlo prechádzam cez novovzniknutú aleju a ukrývam sa v jej vnútri. Hneď nato vychádzam na vyhliadkovú plošinu. Z predchádzajúcich návštev viem, že je odtiaľto pekný výhľad na roviny Záhoria. Za dobrej viditeľnosti sa na obzore črtajú kontúry Bielych Karpát, Malých Karpát, Pavlovských vrchov (Pálava) a vzdialené masívy Álp. Pomocou ďalekohľadu sa dajú identifikovať hrady Branč, Korlátka, Plavecký hrad a Ostrý Kameň. Dnes však z výhľadu nemám nič. Zastiera ho oblačnosť a „záclona“ z drobného dažďa. Vidím ledva zopár stoviek metrov pred seba. V duchu sa sám seba pýtam, aký asi mohol mať výhľad cisár František Jozef I., ktorý odtiaľto v roku 1902 sledoval veľké vojenské cvičenie.

Dážď neprestáva, tak mi nezostáva nič iné, len si znova obliecť nepremokavú bundu a vyraziť. Po rozmočenom svahu pomaly klesám cez polia ku kaplnke sv. Urbana. Jej okolie má v tomto počasí svojské genius loci. Z prameňa, situovaného kúsok poniže, si dopĺňam vodu a odhodlane postupujem vpred. Rýchlym krokom sa snažím zmazať časovú stratu, ktorú som nabral na hradisku. Zastavujem sa nakrátko pri opustenom židovskom cintoríne, ktorý ako memento hovorí o tragickom zániku miestnej židovskej náboženskej obce. Onedlho vchádzam do Unína.

Rezko prejdem cez horný koniec obce a opäť smerujem k rozhľadni. Ako na potvoru prestáva pršať. Oblačnosť sa trhá, ale mne sa nechce k nej vracať. Tak jej dávam „vale“ a rýchlo vchádzam do lesa, kde sa napájam na zelenú značku. Ako ním prechádzam, na krajinu začína sadať šero. Za rázcestím Okruh idem ešte na kus hrebeňom. Za Holým vrchom sa stáčam na juh a po poľnej ceste prichádzam k cintorínu nad Smrdákmi. Pred ním rastie košatá a úctyhodne stará lipa. Aj keď sa ju snažím odfotografovať, je málo svetla a všetky fotky mám rozmazané. Znovu pridám do kroku a za malú chvíľu som v penzióne. Trochu svoj vonkajšok skultúrnim a vyrážam von. Krčma je otvorená, tak pri pive študujem zajtrajšiu etapu a nelichotivú predpoveď počasia.

Miléniový kríž

Ráno vstávam pomerne skoro. Pohlaď cez okno hovorí, že meteorológovia sa v predpovedi nemýlili. Všetko zahaľuje hustá hmla. Preto trochu rozmrzene idem na raňajky. Pravdupovediac, dúfal som, že bude lepšie počasie. Náladu mi ako tak vylepšuje hlt pálenky a výborná pečená klobáska. Po raňajkách sa srdečne rozlúčim s domácimi a odhodlane sa vnáram do hmly. Žltá značka, po ktorej idem, za futbalovým ihriskom opúšťa obec. Vedie ma okolo vinohradov na lúku, cez ktorú prechádzam krížom k asfaltovej ceste. V hmle sa nejasne črtajú obrysy mohutného kríža. Stáčam sa smerom k nemu. Hmla na krátky čas zredne a na moment začne nesmelo presvitať slnko. Žeby sa vyjasnilo? Ale nie, hmla znova hustne a viditeľnosť sa zmenšuje. Až tak, že keď stojím pod 27 metrov vysokým Miléniovým krížom ledva dovidím na jeho vrchol. Nechcem tu rozoberať, či má alebo nemá mohutná stavba opodstatnenie, ale mne sa podobné architektonické počiny nie veľmi páčia. Preto sa tu ani dlho nezdržujem.

Strastiplná cesta do obce Rybky

Od kríža sa vraciam k odbočke poľnej cesty. Po nej zbehnem k prameňu Úskova studnička (pod Miléniovým krížom). Voda z nej je výborná. V altánku pri prameni si kratšie oddýchnem. Pohľad do mapy mi hovorí, že dnes ma nečaká žiadna náročná etapa. Ale človek mieni a príroda zmení. Zisťujem to hneď za studničkou. Sprvu idem po poľnej ceste, ktorá ale znenazdajky končí na okraji rozoraného poľa. Jednoducho ďalej nepokračuje. Nezostáva mi nič iné, len sa vybrať krížom cez oráčinu. Keby mrzlo, nebol by to problém. Ale nemrzne a ja sa do nej celkom slušne zabáram. Nehovoriac, že mazľavá zem sa mi lepí na topánky a paličky. Postupujem slimačím tempom. Čo krok, to „šťavnatá“ nadávka.

Konečne sa dostávam na panelovú cestu. Myslím si, že mám vyhraté a rýchlo postupujem k okraju obce Rohov. Pri potoku odbočujem z cesty a opäť idem po rozbahnenej oráčine. Doparoma, tadiaľto mala taktiež viesť poľná cesta! Mala, ale nevedie, lebo je rozoraná. Zlostne brázdim blatové more. Až naraz, sláva, cítim pevnú zem pod nohami. Dosiahol som asfaltovú cestu smerujúcu do dediny Rybky. Moje znechutenie z úseku je také veľké, že zabúdam zájsť na obhliadku opusteného židovského cintorína stojaceho neďaleko. Spomeniem si na to, až keď sedím v centre obce na zastávke autobusu, kde si ordinujem poriadny oddych.

V hmlách

Oddychujúc si naprávam náladu hltom pálenky. Pre istotu si ich dám viac, aby sa mi poriadne popravila. Až potom vyrážam. Značka znova vedie rozbahnenou poľnou cestou, ale blata je tu omnoho menej ako na predošlých úsekoch. Ako idem, špliecha mi povyše kolien. Neprekáža, aspoň že sa nezabáram. Cesta v hmle má svoju špecifickú atmosféru. Vlastne nevidím nič, len bielu nepriehľadnú masu a dole zem. Nevidím na okolie, nevidím dopredu, ani dozadu. Jedinými orientačnými bodmi, ktoré mi ukazujú ako postupujem, sú božia muka, vysoké napätie a križovanie sa s hlavnou cestou. Až pred Rovenskom sa viditeľnosť trochu zväčšuje. Pridávam do kroku a zakrátko sedím pri čaji s rumom v miestnom pohostinstve. Pripájam sa na „wifinu“ a aspoň cez Google StreetView si prezerám krajinu, cez ktorú som išiel.

Trikrát a dosť!

Oddýchnutý po hodine vyrážam na posledný úsek dnešného dňa. Sprvu ma vedie zelená značka. Stúpam hore po miernom svahu okolo zalesnenej strže. Za ňou sa cesta zase končí. Ďalej nevedie ani chodník či úzka cestička. Okolie je celé rozorané. Keďže hmla hustne, orientujem sa pomocou GPS-ky. Stáčam sa na juh a okolo lesíka prichádzam k oplotenému vodojemu. Odtiaľto by mal viesť chodník k rozhľadni nad Kunovskou priehradou. Ale nevedie. Keďže mám chodenia po oráčine dosť, kašlem na rozhľadňu a jej návštevu si nechávam do budúcna. Tri úseky rozbahnenej oráčiny mi dnes stačili. Preto držiac sa hesla „trikrát a dosť“, zostupujem popri páse lesa dole k hlavnej ceste spájajúcej Senicu so Sobotišťom.

Na brehu Kunovskej priehrady

Neverím sám sebe, ale teším sa, že pôjdem po asfaltovej ceste. Teda nie po tej, čo po nej jazdia autá, ale po tej, čo slúži peším aj cyklistom. Tešiac sa z pevného povrchu s radosťou naberám rýchle tempo. Za miestnym ihriskom sa zastavujem na jedno poldeci v bufete s názvom „Maracana“ a potom ešte rýchlejším tempom zdolávam 1,5 kilometer k salašu Sobotišťan. Usádzam sa v teple reštaurácie a dožičím si bohatú nádielku nielen jedla. Podľa dohody odtiaľto telefonujem známym do Senice, u ktorých mám v chatke na brehu Kunovskej priehrady dohodnutý nocľah. O hodinu prichádzajú a spoločne sa presúvame k chatovej oblasti. Odovzdajú mi kľúče a čochvíľa som sám. Zapínam kúrenie, vybaľujem veci a v rámci možností si čistím oblečenie aj výstroj. Pred večerom zájdem na breh priehrady, ale chlad ma zaháňa späť do tepla chatky. Uvarím si čaj, pridám doň rum a onedlho zaspávam.

Smer Havran

Vstávam skoro. Budí ma zima. Elektrický ohrievač dávno vychladol. Hneď ho zapínam a netrpezlivo čakám až začne produkovať teplo. Z postele vyliezam, až keď sa ortuť teplomera začne šplhať hore. Po sýtych raňajkách vyrážam. Do Sobotišťa idem trasou, po ktorej som nedávno išiel počas vandra zo Závodu do Chtelnice. Dnes mi cesta rýchlo ubieha. V Sobotišti zamierim rovno do Matulovho šenku na rannú kávu. Majú síce len obyčajnú zalievanú, ale v danej chvíli mi veľmi chutí. Posilním sa jedným rumom a rezko vykročím vpred. V dedine si pozriem habánsku pamiatkovú zónu - Múzeum habánov a po zelenej značke naberám kurz smerom k dedine Častkov. Značka vedie najprv po hlavnej ceste, neskôr sa stáča a cez polia ma privádza nad spomenutú obec. V týchto miestach ju opúšťam. Pokračujem poľnou cestou, ktorá sa napája na asfaltku vedúcu do osady Havran. Z nej sa mi otvárajú prvé výhľady. Nie je síce vidieť doďaleka, ale okolitá krajina sa dá celkom dobre pozorovať.

Havran

Po pár minútach vchádzam do osady. Ešte nedávno tu fungoval malý obchod s bufetom, kde sa dalo posedieť či oddýchnuť. Žiaľ, obchodík neprežil zlé ekonomické časy a je zatvorený. Nezostáva mi nič iné len si nechať zájsť chuť na teplý čaj či pivo. Pomaly sa presúvam cez osadu na plochý vrchol Havran (542 m), z ktorého sa mi otvára kruhový výhľad. Dominuje mu neďaleká Žalostiná, Pecková s Uchánkom a hrebeň Malých Karpát. Z oparu sa nesmelo vynárajú domy Senice a nebyť ho, videl by som isto aj Pálavu či Alpy. Fúka silný vietor, tak sa na vrchole dlho nezdržujem. Rýchlo zostupujem a po poľnej ceste smerujem k osade Nečasovci. Križuje sa tu zelená z Chvojnice so žltou zo Sobotišťa. Ja tentokrát odtiaľto nepôjdem po značke, ale po poľnej ceste smerujúcej na sever.

Nad Chvojnicou

Rozložitý Havran spája s masívom Žalostinej odlesnený plochý horský chrbát. Po jeho hrebeni vedie poľná cesta. Na západe ho vymedzuje dolina Chvojnice s rovnomennou obcou, na východe zase dolina riečky Teplice s osadami Vrboviec. Z celého hrebeňa je vidieť na zvlnenú kopaničiarsku krajinu. Rozložité vrchy sa tu striedajú s plochými chrbtami a dolinami, lesy s pasienkami a lúkami. Pohľad na krajinu je úchvatný aj dnes, v čase sychravého počasia. Ako postupujem, naplno si ho užívam. Často sa zastavujem a popíjajúc horúci čaj z termosky sa kochám scenériou. Aj keď som tu bol mnohokrát, stále ma krajina fascinuje. Preto postupujem pomaly, ale vnímavo. Nad Chvojnicou križujem znova zelenú značku a v duchu spomínam na čas, keď som po nej išiel počas túry okolím Sobotišťa. Posledný úsek pod Žalostinú zvládam v pohodovej nálade, prežívajúc priam turistickú nirvánu. Nič ma nedokáže rozhodiť, ani občasné mrholenie či slabé sneženie. Pri osade Hate si doprajem na zastrešenej zastávke autobusu dlhší oddych. Dojedám a dopíjam posledné zásoby a potom len tak sedím a nič neriešim.

Ako som nešiel na Žalostinú a zostup do Vrboviec

Pôvodný plán bol jasný. Z osady Hate vystúpim na vrchol Žalostinej, pokochám sa výhľadom z rozhľadne a až potom zostúpim do Vrboviec. Ale ako to už s plánmi býva, nie vždy sa dodržia. Tak je tomu aj teraz. Ako si hoviem v závetrí zastávky, stále odkladám výstup na vrchol. Najprv o 5 minút, potom o desať, potom… potom zvíťazí moja pohodlnosť. Na vrchol nepôjdem, nechce sa mi. Na svoju obranu musím ale povedať, že na Žalostinej som bol viac ako desaťkrát a vždy za krajšieho počasia. Dnešná oblačnosť, mrholenie a vietor, to sú hlavné dôvody, prečo nejdem na jej vrchol.

Pokračujem po modrej značke. Ako prechádzam cez laz Horniakovci, na krajinu začína sadať šero. Z myšlienok ma vytŕha brechot psa. Čierny orech síce zúrivo breše, ale ako ku mne pribehne, mení sa na prítulného psíka. Oňuchá ma a hlavou naznačuje, kde ho mám hladkať. Keď ho poškrabem za uchom, celý je blažený. Štvornohý kamarát ide na kus popri mne, no za osadou sa vracia naspäť. A to som sa s ním nestačil ani rozlúčiť. Onedlho ma šípka značky posiela po nevýraznom chodníku dole. Z lúky pekne vidím Vrbovce a nad nimi majestátny Ostrý vrch s veternou turbínou. Neskôr značka vedie okrajom sadu. Do šera zahalený opustený židovský cintorín nad obcou si obzriem naozaj len zbežne a rýchlym tempom vchádzam do centra Vrboviec. Som v cieli. Z námestia si to zamierim do pohostinstva Vrbovčan. Sediac pri pive a výbornom guláši zhodnotím celý vander, ako inak, známkou najvyššou!

Pár postrehov na záver

Trasa, ktorú som absolvoval, nie je vôbec náročná. Vedie prakticky stále po rovine, s malými prevýšeniami. A to rovným dielom po poľných cestách, asfaltkách aj chodníkoch. Ide sa zväčša po poliach a lúkach, takže o pohľady na blízke aj vzdialené okolie nie je núdza. Samozrejme pokiaľ nie je hustá hmla v akej som išiel. Značenie v okolí Čáčova, Rybiek a Rovenska nie je veľmi dobré, ale s pomocou navigácie by ste nemali mať s orientáciou problém. Ostatné úseky sú viac či menej dobre vyznačené. V oblasti Smrdák, pri Miléniovom kríži, pred obcou Rybky a nad Rovenskom bývajú poľné cesty, po ktorých vedie značka, rozorané. Na tento fakt sa treba pripraviť, hlavne v daždivom a sychravom období, keď môže byť prechod cez tieto úseky náročnejší.

V každej obci, cez ktorú som išiel, boli potraviny, takže s dopĺňaním zásob cestou by nemal byť problém. Podobne je to aj s krčmami, hostincami či reštauráciami. V oboch prípadoch ale odporúčam overiť si otváracie hodiny telefonicky. Táboriť sa dá podstate všade, ubytovať sa je možné v zariadeniach cestovného ruchu v Smrdákoch, v Senici a v lete aj pri Kunovskej priehrade. Priamo na trase sú len tri pramene, Hoštecná studnička pod Zámčiskom, studnička sv. Urbana v Unínskych vinohradoch a prameň pod Miléniovým krížom (Úskova studnička). Voda sa dá samozrejme doplniť či dokúpiť v obciach, cez ktoré prechádzate.

Posilniť sa jedlom je možné v Smrdákoch, v salaši Sobotišťan pri Kunovskej priehrade, v Sobotišti či vo Vrbovciach. Verejná doprava je v tomto kraji aj v čase pracovného pokoja pomerne dobrá, ale spoje si treba pre istotu dopredu naštudovať. Z pamiatok určite každého nadchne mohutné hradisko na Zámčisku a neďaleko neho stojaca rozhľadňa Lipky. Špecifikom túry sú opustené židovské cintoríny, ktorých je na trase niekoľko (Unín, Rybky, Rovensko, Sobotište, Vrbovce). Všetky majú svojské a špecifické genius loci.

V Sobotišti za návštevu určite stojí unikátne Múzeum habánov a miestny, pôvodne opevnený kaštieľ. Vo Vrbovciach sa nachádza zaujímavá expozícia ľudového bývania. Viac o obciach, pamiatkach v nich či iných pozoruhodnostiach sa dozviete kliknutím na odkaz v samotnom článku.

Vrbovce

Po dôkladnom zhodnotení vandra prišiel čas na pôžitky, ktoré pohostinstvo Vrbovčan ponúka. Keďže mám do odchodu autobusu času dosť, doprajem si ich plným priehrštím. Vo veľmi dobrej nálade pomaly zabúdam, ako som nadával na rozorané úseky, plné mazľavého blata, na hustú hmlu, ktorá ma sprevádzala takmer celý druhý deň. Ale ako to už býva, na zlé sa rýchlo zabudne a to dobré sa bude v pamäti dlho objavovať. Keď sa ručičky hodiniek posunú k času odchodu autobusu, presuniem sa na zastávku a onedlho ma vykúrený spoj odváža domov.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek