Je začiatok nového roka 2024, niekoľko dní trvajúci odmäk a takmer neutíchajúci dážď. Konečne nastáva jeden deň, ktorý má byť bez zrážok. Časť Nízkych Tatier severne od hlavného hrebeňa je pre mňa pomerne veľká neznáma, a tak si z neprebádaných cieľov vyberáme Sinú, vyhliadkové miesto na Liptov.

V piatok ráno si odstojíme v Demänovskej doline kolónu. Zriadenec nás informuje, že nebude kde zaparkovať, ak ideme lyžovať. Nejdeme, auto nechávame pri Demänovskej jaskyni slobody, ktorá je v pláne na ďalší deň, kedy má opäť pršať. Potom ukrajujeme prvé metre z túry po žlto značenej trase.

Trasa

Demänovská dolina, parkovisko pri Demänovskej jaskyni slobody – Radová dolina – sedlo Sinej – pod vrcholom Sinej a späť

Úvod vedie Radovou dolinou popri potoku. Je to veľmi pekné, kráčame skalným kaňonom, na mnohých miestach preskakujeme potok, v ktorom je zjavne viac vody než obvykle. Keďže v predchádzajúcich dňoch som absolvovala celkom rozvodnené Piecky a Suchú Belú v Slovenskom raji a topánky mi premokajú, až tak ma to nefascinuje, ale inak je to naozaj estetický zážitok. Na dvoch miestach vedie chodník ponad potok a skalnatá pasáž je vybavená oceľovým lanom.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Napokon preskakujeme bočný prítok a od neho začneme prudko stúpať smrekovým lesom. Na niektorých miestach sú hrubé stromy s celou sústavou koreňov vytvárajúcou schodíky, žiaľ, nie je ich veľa. Netrvá dlho a prichádzame do miesta polomu, kde sa značených chodník stráca. Vieme približne, kadiaľ máme ísť, a tak pozeráme pod nohy, ako si s tým poradili tí, čo išli pred nami. Stopy kľučkujú popri stojacich stromoch, ale postupne miznú. Vyberáme si teda trasu sami, až vyjdeme na rovnejšiu plošinu pokrytú snehom, kde sa okamžite prebárame.

Pohľad dopredu je otrasný. Národný park pred nami pripomína skôr plantáž pre drevársky podnik. Kompletne vyrúbané svahy popretkávané zvážnicami priamo po spádnici, takže voda z lesa zhučí dole ako po tobogane. Hoci sme v národnom parku, je to tretí stupeň ochrany, kde sa môže hospodáriť, a zjavne tu neexistoval žiadny ohľad na prírodu, ako napríklad nechať časť dreva pre zvieratá, ktoré odumreté drevo potrebujú, vtákom na hniezdenie a podobne. Les sa tu pred lykožrútom zachránil kompletným odstránením lesa. V pozadí sa smejú stužky zjazdoviek lyžiarskeho strediska Chopok – sever (Jasná). Scénu ako z dystopického filmu dotvára slnečný kotúč nejasne svietiaci spoza oblačnej záclony.

Kým fotím, môj doprovod sa hrdinsky púšťa do prešliapavania stopy s tým, že uvidíme, ako nám to pôjde. Siná je dosť vysoko a dosť ďaleko, ak by to takto malo byť po celý čas, museli by sme vzhľadom na krátke dni plán prehodnotiť. Väčšinu trasu vidíme pred sebou, ale postup je pomalý. Keďže sneh niekde je a inde nie, nepomohli by nám ani lyže či snežnice. A na hrebeni nás bude čakať prerezaný polom, tam by nám skôr zavadzali.

Onedlho natrafíme na iné stopy, tak chytíme optimizmus. Robíme si pauzu s čajom z termosky a tyčinkou a ja sa teším, že o dva mesiace bude jar. Zima je opticky pekná, ale to je z mojej strany asi tak všetko, čo k tomuto ročnému obdobiu môžem dodať. No dobre, bavia ma bežky, ale túto sezónu sa mi ešte nepodarilo sa na ne postaviť.

V rúbanisku padli aj stromy so značkami alebo sú na nejakých kameňoch, ktoré nevidíme, tak ďalší smer vyberáme len tak pocitovo v spolupráci s mapou. Dopredu sa púšťam ja, lebo na Sinej som ešte nebola a nechcem to tak rýchlo vzdať. Môj spoločník tam bol viackrát a je možné, že v týchto podmienkach sa mu nebude chcieť ísť ďalej.

Vyjdeme na hrebeň nad sedlo Sinej. Okolo nás je veľmi hustý, z väčšej časti uschnutý les. Umelo vysadené kmene rastú vedľa seba tak natesno, že by sa cez ne ani veverička neprestrčila. Chodník je až na pár spadnutých stromov prerezaný. Pod nami sú výhľady a v popredí mladý les, kde si to zatiaľ príroda manažuje, ako chce.

Vzadu vidíme výrazný vrchol Bôru, kde je teraz sezónna uzávera kvôli kamzíkom. Nasledujú dva strmšie úseky zabezpečené oceľovým lanom. Vpravo sa vynárajú Západné Tatry s Kriváňom. Vrchol Sinej sa zdá byť na dosah.

No sneh je čím ďalej hlbší, stopy pred nami si niekde len domýšľame. Napokon zmizli úplne, asi ich zafúkal vietor. Prichádzame k veľmi strmému svahu, kde sa začíname prebárať do pol stehien. Spomeniem si, že je lavínová trojka a nepáči sa mi to. Zvrtneme sa hore, že pôjdeme radšej po hrebienku, hoci žltá má ešte pokračovať rovno. Prepadávame sa na strmom svahu, rukami sa chytáme konárov stromov. Popod úzku skalu sa dostaneme na kraj hrebienka.

Vyťahujem mapu. Ešte sme dosť ďaleko od vrcholu, ak zohľadním rýchlosť postupu, a štverať sa hore po trávnatom zasneženom svahu nevyzerá veľmi bezpečne. Ak sa šmykneme, zhučíme až dole na skalu, ktorá je pod nami. Navyše tesne pod vrcholom pretína chodník červený lavínový svah. Nestojí to za to. Končíme. Chýba nám ešte 82 výškových metrov. Uvažujem ešte sa dva vyškriabať, aby to bolo presne ako v Barabášovom filme, ale neriskujem ani to. Vraciame sa. Cestou dole sa sneh aj so mnou šmýka po trávnatom svahu. Chýba podklad. Našťastie je okolo dosť stromov, ktoré by nás zadržali, ak by sa to s nami spustilo. O chvíľu sme na bezpečnom chodníku v lese a robíme si obedovú pauzu s bagetou a termoskou s horúcim čajom.

Spoza oblačnej záclony vykukne slnko a osvetlí vrchol Sinej.

Počká do leta.

Fotogaléria k článku

+31 ďalších fotiek