Trasa

Plešivec – Ardovo – Pod Rakytníkom – Pod Dlhým bralom – Silická Brezová – Silica – Lukáčova bučina – Brzotínska skala – Lukáčova bučina – Dievčenská skala – Škridlový košiar – Krásnohorská Dlhá Lúka – Krásnohorské Podhradie, mauzóleum – Pod Rákošom – Krásnohorské Podhradie

Opäť v Plešivci v smere juh

Ako zvyčajne sa v predvečer plánovanej dvojdňovky rozhodujem, kam vyraziť. V hre sú tri alternatívy, a to Považský Inovec z Nového Mesta nad Váhom, centrálna časť Volovských vrchoch v okolí Pipitky a napadá mi ešte prechod Silickou planinou k lákavým výhľadom na Brzotínskej a Dievčenskej skale. Ten som si dlhšie odkladal na lepšie výhľadové podmienky, ktoré by v najbližších dňoch mali vzniknúť.

Vyhráva posledná alternatíva, a preto sa v skoré nedeľné ráno vlakom presúvam do Plešivca. Tu ma láka trasa na juh cez dedinku Ardovo s výhľadmi cez prielom riečky Štítnik za dobrého počasia až k Tatrám. Vyzerá, že by to dnes mohlo vyjsť, a preto sa v chladné ráno vydávam zo železničnej stanice do centra mestečka. Na chvíľu sa zastavím v obchode a potom pozvoľna stúpam k Ardovu. Postupne sa na severe otvára spomínané údolie a vzadu badať vrcholky Tatier, ktoré však stále okupujú mraky z víchrice Jitka z posledných dní. Rozpoznávam však Gerlachovský štít a teším sa, že sa malý sen plní.

Čoskoro sa blížim k Ardovu. Trasa však vedie úzkou úžinou so zamrznutým dnom. Idem veľmi opatrne a som rád, keď sa vynáram v dedinke. V nej ma prekvapí viacero krásne a s historickým cítením upravených domcov. Pritom som čakal spustnutú chudobnú osadu. Nadšený z estetického zážitku stúpam nad dedinku. Je odtiaľto opäť vidieť stále prevažne zamračené Tatry medzi svahmi Koniarskej a Plešivskej planiny.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Následne ma čaká striedavo lúčno-lesný terén až k dedine Silická Brezová. Úsek prechádzam svižnejšie a zaujme ma najmä mrazom ošľahnutá krajina. V spomínanej dedinke sa len krátko zastavím a obzriem si ju. Potom postupujem popri areáli takmer spustnutého družstva k známejšej Silici. V lokalite Mlynský rad ma doslova prepadáva mrazivý vietor, ktorý prisámbohu musí fúkať až z Tatier. Nechce sa mi obliekať vetrovku, a preto sa snažím čo najrýchlejšie prejsť k lesu. Ten je však stále kilometer vzdialený, takže pre moju lenivosť slušne premrznem. Verím, že takýto hnusný vietor nebude fúkať večer na Brzotínskej skale. Na okraji lesa si sadám do poludňajším slnkom vyhriateho závetria a slním sa ako vretenica.

Silickou planinou k priepasti Malá Žomboj

Po oddychu prekonávam lesný úsek v lokalite Bukový vŕšok a čoskoro badám prvý dom Silice. Čudujem sa, že sa nachádza na vrchu a uvedomujem si, že dedina stojí ozaj vysoko. Dokonca vyššie ako môj rodný Priechod nad Banskou Bystricou. Vládne tu opäť chladné počasie s vetrom. Početné vodné pumpy v dedine sú v zime odstavené, ale vody mám našťastie ešte dostatok. Nepoteší ani informácia, že miestnu kaviareň otvárajú až o druhej popoludní. Čakať sa mi nechce, a tak sa idem pozrieť k cintorínu, aby som pre istotu doplnil vodu. Ani tu však vodu nenájdem, ale aspoň sa rozkladám na lúčnom závetrí pri dome smútku. Príjemne tu hreje slnko a preto sa opäť slním. Z cesty ma sleduje pár prechádzajúcich áut a jedno so zvedavými pohľadmi sa otočí dokonca dvakrát.

Mám dostatok času, ale pre nepríjemné zvedavé pohľady na čudáka s veľkým batohom, ležiaceho na cintoríne sa radšej poberám preč. Krátko vystúpam nad Silicu cez lokalitu Samé rožky, ktorá je podľa mňa pomenovaná po tunajšom škrapovom poli malých rozmerov. Na vrcholku vŕšku badám v diaľke niečo špicaté a biele. S nadšením zisťujem, že sú to Tatry a o čosi viac vľavo je Kráľova hoľa. Netušil som, že aj z týchto miest sa dajú vidieť a celkom slušne. Kochám sa asi 15 minút a následne sa vraciam k batohu ktorý, som si nechal pár desiatok metrov na chodníku.

Následne vyrážam striedavo pasienkami a lesmi na sever. Prostredie s množstvo pestrých stromov musí byť parádne aj koncom jari alebo na jeseň. "Musím sa sem niekedy dostať aj v takýchto podmienkach," pomyslím si.

V lokalite Žabec, kde je kúsok blata, si všímam čerstvé stopy pešiaka predo mnou. Pomerne dlhý čas ho prenasledujem. Až sa mi ho napokon podarí zazrieť na kopci rozľahlých pasienkov. Špekulujem, či je to turista alebo len miestny na vychádzke. Ja si však sadám na slnkom vyhriatu suchú trávu a oddychujem.

Keď opäť vyrazím, všimnem si pri chodníku informačnú tabuľku o strážnych psoch, pretože sa tu v lete pasie. Teším sa z vhodného kroku od pracovníkov národného parku. Stopy predo mnou stále pokračujú, až sa blížim k miestnej zaujímavosti, a to 142 metrov hlbokej priepasti Malá Žomboj. Blízko nej ide oproti mne muž, ktorého som "prenasledoval". Bol to chalan na slušne dlhej vychádzke bez ruksaku.

Za pár minút som pri priepasti, kde však žiadne čerstvé stopy nejdú a spomínaný sa otočil o pár desiatok metrov skôr. Ja doslova hádžem batoh na zem a idem si pozrieť zaujímavosť. Je to poriadne tajomne pôsobiaca diera, smerujúca kolmo do zeme. Ako malý chlapec neodolám nutkaniu sa presvedčiť o tom, aká je hlboká, a hádžem dnu menší kameň. Letiac do útrob priepasti vydá zvuk ako stíhačka alebo blízko letiaci dravec.

Večer na Brzotínskej a ráno na Dievčenskej skale

Po obzretí a prečítaní si informácií o priepasti z informačnej tabule pokračujem k vrcholu dnešného dňa - výhľadovej Brzotínskej skale. O polhodinku som pri nej míňajúc lesnú cestou, ktorou som putoval v júni.

Za krátky čas som na okraji planiny. Všímam si akoby bránu z dvoch balvanov ku svahu, ktorým by sa dalo aj zostúpiť. Aspoň tak zhora pôsobí. Unavené slnko z celodennej šichty pomaly klesá za horizont Plešiveckej planiny a teším sa, že som v správnej chvíli na správnom mieste. Čudujem sa, že som tu v krásny nedeľný podvečer sám. Stôp je tu však viacej a vidieť, že ide o obľúbené miesto. Aktuálna samota mi však vyhovuje. Vzadu vidieť bielu čiapku Kráľovej hole a spoza rozložitej Tureckej trčí špic Kriváňa. Slnko postupne zapadá za jednu z planín a osvetľuje len najvyššie vrcholky Volovských vrchov. Po pár minútach zostáva len ružová Kráľová hoľa a špic Kriváňa. Skvelé chvíle si užívam plnými dúškami, zatiaľ čo sa hlboko podo mnou začína exodus za západ.

S pribúdajúcou tmou sa vyberiem na z leta vyhliadnutý posed neďaleko, kde mám v pláne stráviť noc. Je menej mrazivá ako posledné, ktoré som zažil, či už na Spiši alebo vo Volovských vrchoch neďaleko Kojšovskej hole.

Ráno sa budím ešte za tmy. Najem sa a pobalím pri svetle čelovky a smerujem tentokrát na Dievčenskú skalu, orientovanú viac severovýchodne.

Za denného svetla vidieť, že krajina je slušne namrznutá a má krásny zimný alebo neskorojesenný zjav. Na skalu prichádzam akurát v momente, keď sa z juhovýchodu ukazuje žiariaca guľa. Všímam si, že Tatry a Kráľova hoľa sú opäť ružové a postupne pribúdajú Kohút, Stolica a Volovec s Pipitkou na severe. Vychutnávajúc si atmosféru, zostávam na mieste dlhšie. Sledujem, ako prvé lúče osvecujú hrad Krásna Hôrka a o čosi neskôr Rožňavu. Keď som slušne premrznutý, vyrážam ďalej.

Pasienky pod Dievčenskou skalou sú nádherne namrznuté. Neďaleko počujem, ale nevidím prechádzajúce auto. Za pár minút som na ceste, ktorou išlo, a ja sa lúčim s úžasnou planinou a sľubujem jej, že sa vrátim zas za zelena alebo na jeseň.

V opačnom smere ako išlo auto, začínam klesať dolu svahmi, ktoré sú na moje počudovanie nie až také strmé, ako by sa zdalo zdola. Zastavujem sa pri Matejovej studničke, hltavo pijem, pretože v termoske som mal len pol litra letne teplého čaju. Ďalšiu "vynútenú" zastávku má na svedomí pekná chata na malej poľane s výhľadom zas až po Tatry. Je však zavretá a ani ako miesto na nocľah neposlúži, pretože strecha je krátka a nie je tu ani žiadny altánok.

Krásnohorským Podhradím na záver

Už po rovine míňam areál Lesov Slovenskej republiky a malú bytovku na okraji Krásnohorskej Dlhej Lúky. V dedinke to v pondelkové ráno žije. Cez centrum obce prechádzam všímajúc si pár upravených starších domčekov a rímskokatolícky kostol sv. Juraja na severnom konci obce.

Po asfaltke sa blížim ku Krásnohorskému Podhradiu, kochajúc sa známym hradom. Žlto značená trasa v jednom bode odbáča do lesa a poza vŕšok Kaplna smeruje k dedine. Po prechode cez jarok rovnomenného potoka mierne vybočujem z trasy, a preto po pár sto metroch vyrážam k mauzóleu Andrássyovcov priamo cez pole. Už pri hlavnom ťahu do Košíc si oddýchnem, kochajúc sa svahmi Silickej planiny a miestami, ktorými som dnes išiel.

Túru následne dokončím prechádzkou okolo hradu Krásna Hôrka, na ktorom sa však intenzívne pracuje. Sú tam početné ploty a obmedzenia a viacero robotníkov, preto sa hore do hradu ani nevyberám. Zamrznutým a strmým svahom zostúpim do dediny, kde si na vyhriatych svahoch pod Rákošom asi hodinu suším veci a spacák a užívam si príjemne hrejivé slnko. Do Rožňavy cestujem autobusom. Blízko námestia nachádzam príjemnú krčmu, kde zaujmem staršieho fúzatého pána, z ktorého sa vykľuje jaskyniar zvaný Hobo. S ním dobre pokecám najmä o planinách a prírode až do odchodu ďalšieho autobusu k nešťastne vzdialenej železničnej stanici Rožňava.

Záver

Zámer vyraziť najmä na okraje Silickej planiny za výhľadmi sa podarilo naplniť. Počasie prialo a hralo do kariet aj s ďalekými výhľadmi. Známe, ale aj nečakané výhľady sponad dediny Silica na biele Tatry a Kráľovu hoľu veľmi potešili. Vrcholnou lahôdkou boli známe vyhliadky Brzotínskej a Dievčenskej skaly. V druhom rade som si vychutnal pár centimetrami snehu prikrytú planinu a pár zaujímavostí, ktoré ponúka. Či už to bolo malé škrapové pole nad Silicou alebo priepasť Malá Žomboj, do ktorej by som veru padnúť nechcel. Záverečné kilometre spríjemnil vzhľadný hrad Krásna Hôrka, ktorým som sa pokochal vlastne zo všetkých strán.

Fotogaléria k článku

+29 ďalších fotiek