Príbeh Bivak na Sklenárovej lúke
Kráčať sám potme lesom nie je žiadna sláva. Ak mám povedať pravdu, nie je to ani lesom, ani celkom potme. Idem zvážnicou a na hlave mám čelovku. Ale aj tak je to skoro v čiernej temnote. Nočné svetlo oblohy odfiltruje zelená klenba listnáčov nad hlavou a čelovka len tak-tak svieti. Odchádzajú mi baterky. Hoci ako zodpovedný turista mám náhradné v batohu, stále si vravím, ešte sa dá. Chcem využiť trošku zvyškového svetla dňa, čo obloha ešte doposiaľ poskytovala. Výmenu urobím až na mieste.
Keď je tma ozaj tmou a svetlo baterky už nie je ani svetlom, zapínam mobil. Čo hovorí navigácia? Prekročil som totiž moju hranicu známeho. Pohybujem sa v terra incognita. Vôbec netuším, čo ma tu čaká. Nie je tu niečo, kde pokojne strávim letnú noc? Nič, len mapa má vľavo svetlý fľak otvoreného priestoru s názvom Sklenárova lúka.
Skutočne, tam kdesi medzi stromami šedastá svetlosť presvitá. V momente, keď moja cesta prestane znižovať vzdialenosť k tomuto priestoru a vyberie sa celkom mimo, dávam jej zbohom. Trošku trápenia a som na okraji väčšej lúky. Svetelnosť je tu výrazne lepšia. Nočná obloha totiž tiež svieti. To si človek uvedomí až takto v divočine, mimo civilizácie. Mesiačik aj pár hviezdičiek nie sú zlý zdroj svetla. V takýchto situáciách človek pochopí, ako málo stačí, ako málo poteší.
Vľavo jeden strom, v strede skupinka a kdesi vzadu čosi väčšie. Zaujalo ma pár jedincov. Tvoria akúsi oázu v prázdnote ohraničenej temným lesom. Noc chcem totiž stráviť v hamake. Táto forma vyžaduje aspoň dva stromy vo vhodnej vzdialenosti. Prejdem k nim pokosenou lúkou. Časť sena ešte pokrýva plochu. Samotné miesto nie je nič extra. Vyššia tráva zakrývajúca hromádky skál, pár suchých konárov, jarok odvádzajúci vodu. Nič to, spal som aj na horších miestach. V hamake je jedno, nad čím sa vyspím.
Zhodím batoh. Vytiahnem lôžko, karimatku, spacák. Natiahnem hamaku, dofúkavam izolačnú vrstvu. Tu zrazu oproti v lese čosi zapraští. Spozorniem. Praskne hrubý konár a teraz ďalší. Odrazu mám v ústach sucho. Nie je to ale fúkaním. Čosi tam funí a výraz funí je slabý. Nepoznám však silnejší. Dáke zviera? Skúsim zvukové efekty. Pískanie sa mi moc nedarí, pľúca akoby nemali vzduch. Skúšam tlieskať. Nereaguje To. Aspoň tak, ako som očakával. Funí a praská To akoby viac a bližšie.
[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]
Treba zdroj svetla, nech To neznáme známym sa stane. Baterka v mobile ani do pol lúky nedosvieti. Vysypem batoh, zo samého dna vyberám baterky. Rýchlo tie z čelovky von a nové dnu. No ako boli orientované neviem, nevidím na polaritu. Vyberám a skúsim znova. Tak som to myslel, no akosi sa mi baterky zamiešali. Teraz neviem, ktorá je dobrá a ktorá nie. Svetlo nie je a nebude.
Čo teraz? Čo To môže byť? Ako zachrániť sa? Niežeby som sa smrti bál. Po dvojtýždňovom kovidovom trápení som pochopil, že zomrieť nie je to najhoršie, čo môže človeka stretnúť. No teraz a kdesi tu sa mi nechce byť zožratý zaživa. Hľadím do korún stromov. Na záchranu sú to len nevhodné slabé dreviny. Ten najhrubší má kmeň len tak 15 cm v priemere a hore húština tenkých konárov. Ani si neviem predstaviť, ako by som tam vyliezol. A To môže vedieť tiež liezť. Bežať na druhú stranu do lesa mi tiež nedáva zmysel.
Oheň, to bude moja záchrana. Rýchlo zažínam dve čajové sviečky, ešteže ich nosím. Odlamujem zo stromov spodné suché konáriky, rýchlo mám ohníček. Pozbieram všetko z okolia, čo horieť môže, nevadí, ak dymí, nech To odoženie. Zatiaľ na To nereaguje. Funí To stále. Aspoň ma To ignoruje. Zatiaľ.
Fatalisticky zväčšujem plamene a rozmýšľam. Čo To môže byť? Medveď? V ZOO nikdy tak nefuneli, v prírode som nevidel a nepočul. Dnes jeden bol, ale ten bol plyšový. Diviak? Presne tak funeli prasiatka v našom chlieviku. No tie už pár metrov ďalej nebolo počuť. A tu To počujem na päťdesiat metrov, až sa hora ozýva. Na také funenie To musí aspoň chobot mať. Aj silu. Podľa zvukov poriadne konáre láme. Žeby To bolo dačo chlpaté s klami a dlhým nosom, čo z glaciálnych dôb prežíva tu? Také a podobné, viac-menej nereálne myšlienky mi lietajú rozumom. Strach z neznáma má ozaj veľké oči.
Pomaly nemám hádzať čo do ohňa, jeho žiara slabne. Odrazu počujem, že nič nepočujem. Už To nefuní. Už To konáre neláme. Už To snáď nie je. Neviem čo To bolo. Dalo mi To o sebe vedieť. Pripomenulo mi To, že nie som tu pánom, len hosťom. Dalo mi To ale šancu znovu zajtra kráčať krajinou. Neviem, ako dlho ma To tu stresovalo. Ospalosť a únava ma prešla. Dnešnú noc moc nepospím.
Nádej ale postupne sa v istotu mení, že aj zajtra slnko pre mňa ešte zore zapáli. Nech To bolo, čo To bolo, dalo mi To šancu ďalej žiť. Poslednú noc v živote strávim neskôr a nebude to ani tu, na Sklenárovej lúke.
Fotogaléria k článku
