Deň druhý 25 km

Asi sto metrov nižšie je pod veľkým stromom maringotka. Stojí pri nej auto. Prejdem sa tam. Poľovnícke zázemie. Tesne pred dverami sú rozsypané kukuričné šúľky, návnada. Tak tu možno loviť priamo z postele a úlovok prípravkom na strome priamo vyvesiť. S minimom námahy maximálny „osoh“. Nezdržujem sa, niekto tam môže vyspávať.

Smer Jabloňovce

Pred siedmou nahadzujem ruksak a vraciam sa na značený chodník vedúci lesnou cestou kúsok od Sklenárovej lúky. Komunikácia klesá dole do doliny. Chôdza by to mohla byť pohodlná, keby nebola využívaná na zvoz dreva. Takto je to aj občas problém. Okrem ojedinelého výhľadu aj nuda. Ten smeruje do priestoru, ktorý som videl za súmraku. K chotáru obce Dekýš.

Od TIM Pod Sklenárkou je chôdza po spevnenej ceste. Občas stretám autá. Doprava, osobná alebo nákladná, musí v týchto rozsiahlych lesných obhospodarovaných priestoroch fungovať. Lesy sú tu pekné, žiadne kalamity. Pred ôsmou prechádzam otvoreným priestorom a dosahujem dno. Teda doliny s potôčikom Jabloňovka. K miestu starého dekýšskeho mlyna priteká z obce Dekýš.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Kúsok nad TIM Dekýš mlyn je priamo pri ceste výdatnejší prameň. Bude miestom mojich raňajok. Nieže by som bol hladný, kofeín mi však chýba. Vodný zdroj je upravený, no iné zázemie tu nie je. Aspoň lavička by sa hodila. Že turista je tu ojedinelý jav, mi potvrdzuje krátky rozhovor. Zastavuje sa tu auto. Muž v lesáckom zelenom sa ma pýta, či som nezablúdil a či nepotrebujem pomoc. A či sa v noci v lese nebojím. Nepriznám farbu, nespomeniem minulú noc. Zážitok, pravdepodobne s divou sviňou vo veľkosti malého mamuta, nemám chuť rozoberať. Odpovedám protiotázkou. Mám sa snáď niečoho v týchto lesoch obávať?

Nasleduje nekonečná chôdza asfaltovou cestou. Kráčam v súbehu turistického a cykloznačenia. Druhý variant je pre spevnený terén prirodzenejší. Prejdem ešte okolo jedného prameňa, pár asi poľovníckych chatových objektov, niečoho s názvom diviačia zvernica. Možno tam vyrástlo „To“, čo ma v noci traumatizovalo. Inak okrem pár momentov nezáživný úsek. Celkom som rád, že prichádzam k zrúcanine horárne Segiňov. Signál, že dolina o chvíľu končí.

Jabloňovce

Na konci údolia variant splavu na potoku, v peknej záhrade pekný dom a hlavne ešte poriadny kus pevnou cestou. Síce otvorenou krajinou s výhľadmi do priestoru, ale po asfalte. Ozaj som rád, keď o pol jedenástej vchádzam do obce. Ihneď skraja stojí opevnený husitský kostolík. Ako sa dočítam, z roku 1459. Areál dopĺňa tolerančná zvonička s lipou z roku 1782. Som príjemne prekvapený. Nič takéto pekné som tu nečakal. Zhadzujem batoh, v tieni dve a pol storočia starej lipy bude prestávka. Na susednom cintoríne pri vodovodnom zdroji vody sa uvediem do civilizovanejšieho stavu. Radosť chvíľu chodiť bosý po vykosenej trávičke.

Po pol hodine kráčam samotnou obcou. Väčšia budova, asi stará evanjelická fara, nesie tabuľku: Martin Kukučín tu napísal Miša. Nasledujúca zástavba rodinných domov. Nechcem veriť vlastným očiam. Bola to asi bohatá obec. Murované domky postavené tak asi začiatkom minulého storočia. Obdĺžniková klasika s gánkom a vchodom z čelnej strany do pivnice. To ma neprekvapuje. Nevídané je iné. O všetky na tunajšej ulici je vzorne postarané. Rekonštrukcie zachovávajú ráz budov bez veľkých zásahov. Ani jeden v rade nie je nahradený novopostavenou kockou. Dedinka si zachovala vďaka svojim obyvateľom dušu. Skoro neoficiálny živý skanzen zašlých čias. Moju pochvalu si vypočuje starší pán s vnúčatami, vchádza do rodičovského domu, kde žije rodina jeho dcéry.

Prejdem okolo druhého kostola, pravdepodobne katolíckeho, a pomaly opúšťam zastavané územie. Poľnou cestou vedľa kríža lúkami k lesu kráčam k nasledujúcej obci.

Pečenice

Lesom je to pekné, pohodovo kráčam k potoku Jabloňovka dole v údolí. Až na záver, ten je zatarasený. Preliezam stromy zavaľujúce cestičku, prekročím cestu, prekonám potôčik lavičkou a ďalšie vyvrátené dreviny tu blokujú cestu. Prekonám. Nasleduje pohodlný úsek zalesneným dnom nevýrazného kaňonu vytvoreného tokom Jabloňovky. Smerovníky TNCH Mestá kráľovien a TNCH Spečený val. To druhé ma zaujíma viac. Je to jeden z dôvodov, prečo som tu. Nechávam si to na zajtra, dnes je to mimo trasy.

Vystúpim zo skoro džungľového prítmia lužného lesa. Zbavím sa letiek lietajúcej hávede, vedia značne znepríjemniť pobyt v teplom vlhkom prostredí. Bol to ozaj na trópy podobný úsek, aj dnešnou teplotou.

Obec patrí k sympatickým. Podľa starších obydlí a pivničiek k bohatším vinohradníckym obciam. Pekne sa vyníma na vrchole svahu barokový kláštor. Odbočím k hornému koncu dediny. Ostanem prekvapený zarasteným dvorom cirkevnej stavby. Akoby domov šípkovej Ruženky. Sem už dávno nikto nevkročil. O to upravenejší je areál kostola. Záver urbanizovaného priestoru tvoria vínne domčeky so svojimi pivničkami.

Dám sa do reči s paňou, čo trávi leto v drevenej chatke na mieste rodného domu. Ošetrí propolisom moju krvácajúcu ranku, ktorej som nevenoval pozornosť. Je pamiatkou na návštevu kláštornej záhrady. Je smutná, že z elektrárňami zrekonštruovaného a využívaného objektu sa po reštitúcii cirkvou stala mŕtva dominanta obce (pozn. red.: v roku 2024 patrí objekt Karpatskej lesníckej spoločnosti z Tekovskej Breznice).

Celkove obec pôsobí veľmi dobre. Niektoré opravené staršie domy sú skoro výstavné. Vďaka NCH Spečený val, je to tu aj dobre informačne vybavené. Stojí za návštevu s prechádzkou k zbytkom starovekej líniovej stavby po vyznačenej náučnej trase.

Bátovce

Pokračovanie je štátnou cestou. Na najbližšej križovatke odbočím k rozsiahlejšej hladine vodnej nádrže Bátovce (tiež VN Lipovina). Po chvíli trápenia kráčam po jej brehu. Ako sa dostávam k hrádzi, je prostredie čoraz krajšie. Pekne vykosená zeleň, stromčeky prevísajúce nad hladinu čistej vody. Oficiálne miesto určené na stanovanie. Až ma prekvapuje, ako málo ľudí v teplom dni na peknom a čistom mieste je. Neodolám a vleziem do vody. Spláchnem zo seba prach a pot. Môžem ako človek ísť medzi ľudí.

Do centra obce, čo voľakedy mestečkom bolo, vstúpim pred druhou, cez barokový most ponad riečku Sikenica pod dohľadom sochy sv. Jána Nepomuckého. Niekoľko zachovalých starších stavieb dokladuje, že Bátovce boli centrom okolia. Teraz mám dojem akejsi ospalosti. V Jednote si doplním proviant, hlavne tekutý. Kúpim si baterky, nech sa minulá noc neopakuje. Bohužiaľ, krčma je ešte zavretá. Občerstvujem sa v bistre s vonkajším posedením. Pizza a pivo dobre padlo. Batéria v mobile si tiež polepšila. Ďakujem personálu.

Prejdem ešte k zaujímavému evanjelickému kostolu, zastavím sa pri katolíckom. V kúrii bola kolkáreň, tančiareň a v pivnici obecná väznica. Prečítam si niekoľko informačných tabúľ. Moja terra incognita na juh od Sitna je od dnes výrazne menšia. Tri interesantné dediny na úpätí Štiavnických vrchov boli príjemným prekvapením. Teraz pozerám kadiaľ ďalej. Bude to NCH Mesta kráľovien na vyhliadku Čengerky na Zadnom vrchu nad priehradou.

Značená trasa ma privedie na hrádzu vodnej nádrže Lipovina. Pokračujem druhou stranou, ako som prišiel. Na vhodnom mieste zostúpim k brehu, nenechám si príležitosť pokochať sa. Pekné príjemné miesto. Lúčka obkolesená krovinami, pár stromčekov pri brehu, skalka nad mierne zvlnenou vodnou hladinou a nikde nikoho. Až tak sa mi tu páči, že rozmýšľam o bivaku na tomto mieste. No je predsa len pred pol piatou a čo by som neprešiel dnes, zajtra sa mi spočíta.

Nerád, ale musím ísť. Bude to trochu stúpanie v popoludňajšej spare v smere šípok s nápisom vyhliadka. Ešte raz klesnem k hladine, mostíkom prekročím malú, charakterom skoro tropickú zátoku skrytú v bujnej vegetácii. Následne naberám výšku. Z vlhkých trópov prechádzam rýchlo do krajiny, čo mi pripomína Dalmáciu.

Stúpam cestou teplým oslneným svahom. Okolie je porastené nevýraznými a teplomilnými stromami i krovinami. Pomaly zaberajú priestor pôvodne asi lúk a pasienkov. Nesmiem nespomenúť. V týchto miestach boli pôvodne vysadené na kamenistej pôde rozsiahle bátovské vinohrady. Občas vidím trojpodlažné miestne vinárske domy, tu nazývané ľochy. Informácie získavam vďaka náučnému chodníku. Vinárstvo tu malo dobré podmienky. Otvorený priestor k teplej Podunajskej nížine na juhu, chránený od severu Štiavnickými vrchmi. Vinohrady nie sú len minulosť. Okolo niekoľkých vzorne obrobených prechádzam. Pri jednom, v tieni si uplatňujem nárok na krátku prestávku. V teple je kráčanie s plným batohom únavné.

Stúpanie končí, začínam sa pohybovať vo vrcholových partiách. Ozaj ako Chorvátsko. Vysušený trávnatý porast, občas obrobená záhradka, kamenné múriky, občas sú ruiny kamenných domčekov. Kráčam v tieni borovíc a dubov. Malý návrat k spomienkam na letnú dovolenku, len olivovníky mi chýbajú.

Posledný úsek má iný charakter. Pokosené, tým pádom sviežo zelené vrcholové lúky pomaly klesajú k západu. Zaujme ma niečo ako nižšia "vartovka" v strede lúky. Vykľuje sa s nej luxusný posed. Uzamknutý. No nie je to jediná ochrana. Dierkou nad dverami lieta jeden sršeň za druhým. Idem rýchlo preč.

Prejdem len vedľa malého jazierka a na príhodnom mieste, nachádzam to, čo hľadám. Kryté oddychové miesto s ohniskom - vyhliadka s prístreškom. Pohľad do krajiny je parádny. Vďaka tomu, že je len 18.00 dnes to bude pohodový teplý večer.

Aj sa koná. Je to luxus. Tráviť ho na lavičke za stolom. Kochať sa ďalekými výhľadmi do pomaly potemňujúcej sa krajiny. Svetelné stopy nočného života krajiny je tiež zaujímavý moment pre pozorovanie. Trochu musím kontrolovať len zásobu tekutín. Z Bátoviec som vyrazil so štyrmi litrami. Niečo padlo za obeť výstupu a teraz je spotreba tiež značná. Tak radšej rýchlo vyplniť spacák v hamake a užijem si dnešnú noc. Je čo dospávať.

Deň tretí 28 km

So svitaním stávam. Deň budem mať krátky. Posledné spojenie k návratu z miesta, kde chcem končiť, je po štvrtej poobede. Od covidu je to s cestovaním komplikovanejšie. Aj tak zbalenie bivaku s raňajkami chvíľu trvá. Je pred pol siedmou, posledné pohľady do rovín a vyrážam.

Val obrov

Prvým bodom dnešného programu je tzv. Spečený val pri Pečeniciach. Začínať či končiť má tu neďaleko. Vedie k nemu včera spomínaný NCH z Pečeníc. Na kraji nachádzam smerovú tabuľu s týmto názvom. Len nestojí pevne v zemi, je opretá o strom. Smerovky ma nasmerujú tam, kam len budem chcieť. Tak sa vyberám najširším vychodeným chodníkom idúcim želaným smerom. Po chvíli pohodlnej chôdze je mi jasné, že tu asi nič nie je.

Po ľavej strane sa tiahne kamenistý hrebeň pokrytý pekným dubovým lesom. Poteší ma ten pohľad. No hľadám niečo historickejšie. Neprídem ani k Jablonickému potoku a vidím značku NCH. Prudko mením smer skoro späť. Skúšam nájsť nasledujúcu, nech chytím azimut. Podarí sa. Vychodená trasa má skôr charakter zvieracej prte ako turistického chodníka. Nasmeruje ma na vrcholové partie hrebienka v dubovom lese. Vidím, raz viac a raz menej výraznejší násyp vedúci v jeho smerovaní. Som pri tabuli č. 6 a čítam: „Spečené valy“ v Pečeniciach a „dlhé valy“ v strednej Európe... Zaujímavý text.

Rozmýšľam o jeho význame. Má dĺžku 1,2 km, nič neobkolesuje. Z jednej strany hory, z druhej roviny. Vojenský význam mi to nedáva. Z čelnej strany by bol aspoň náznak priekopy. Tu to má symetrický tvar. Žeby liturgický objekt? Pre vieru boli národy schopné aj nezmyselnejšie veci spáchať, ako vybudovať niečo takéto. V hlave mám po návšteve viac otázok ako odpovedí.

Pomaly kráčam hore hrebeňom. Snažím sa rozlíšiť, čo je pamiatka na dielo ľudských rúk a čo vytvorila príroda. Ako končí hrebienok v oblasti lúk, stráca sa aj zbytok valu.

Baďan

Po historickej vložke ma čaká prechod sieťou lesných ciest. Vedú rozsiahlou oblasťou pahorkov pokrytých lesmi. Budem si pomáhať navigáciou. Na každej križovatke radšej kontrolujem správne odbočenie. Nech sa mi podarí prísť tam, kam chcem, do dedinky Baďan. Ihneď na začiatku ma zaujme malý cirkevný objekt, bledomodrá dvojstĺpová kaplnka, akoby ani sem nepatrila. Zaujímavý kontrast v zeleni.

Je to viac ako dvojhodinové krútenie rôznymi, najskôr blatistými, neskôr spevnenými cestami. Kráčam v tieni hlavne dubových lesov. Asi tu majú ideálne prostredie. Len občas sa mi vyskytne výhľad do krajiny. Je to v momentoch, keď vystúpim vyššie v súbehu s rúbaniskom. No aj tak vidím len rozsiahlu zalesnenú krajinu.

Do otvorenej krajiny prídem až po vystúpaní z hlbšieho údolia. Som na rozsiahlych lúkach s pozberanou úrodou sena. Na obzore znovu vidím nezameniteľnú siluetu Sitna. Keď dosiahnem vrchol terénnej vlny, vidím aj dedinku, kam kráčam. Postupne sa dopracujem k ceste a ňou do samotného Baďana. Na prvý pohľad pôsobí čisto, pokojne. Aj keď v mojom ponímaní to je dosť zastrčené miesto, nepôsobí zabudnuto. O domy je dobre postarané. Centrum je v lepšom stave, ako bývajú aj vo vychytenejších sídlach. Kostol ma zaujal akoby zakomponovanou románskou rotundou. Je tu čo vidieť. Stojí za zastavenie motoristom prechádzajúcimi k Počúvadlianskemu tajchu.

Dokonca obchodík je plne funkčný. Dokúpim niečo na jedlo a hlavne na pitie. V tieni požiarnej zbrojnice absolvujem predobedňajšiu prestávku. Čas rýchlo beží. Je jedenásť preč a o päť hodín mám spoj. Nepočká.

Klastava

Pol hodinu to trvá, aby som cestou dosiahol v hlbšom údolí osadu Klastava. Tvoria ju možno len dve uličky. Pôvodne som ju chcel len tak preletieť. Plány mi zmenila informácia o miestnych tufových pivniciach. Idem ich nájsť. Nebude to asi problém. Už vidím smerovník k nim a rozbitú tabuľu (4) NCH Po stopách predkov venujúcej sa Klastave. Vzhľadom k jej stavu sa veľa nedozviem.

To, čo hľadám, nachádzam až za cintorínom v lese. Malý, upravený, čistý areál s informačnou tabuľou pred štyrmi dierami. Tak to sú pivnice vysekané do mäkkej tufovej horniny. Každá iná. Od jednoduchého výklenku až po sofistikovanejšie s pivničkou v tvare širokej fľaše v samotnej pivnici. Ak tam úzkym hrdlom vleziem, asi naspäť nevyleziem. Tak to neskúšam a vzhľadom k ubiehajúcemu času sa ponáhľam preč. Škoda, chcelo by to tu lepšie si obzrieť.

Klastavská dolina

Koncom dediny sa spustím na cestu vedúcu do Klastavskej doliny. Čaká ma úsek, na ktorý sa veľmi neteším. Dlhý úsek asfaltom pozdĺž cyklocesty. Nádej dáva len to, že ním vedie časť spomínaného NCH. Mal by som mať možnosť prečítať si tri náučné tabule. Úsek pekne popísala Danka v článku Klastavskou dolinou náučným chodníkom Po stopách predkov, takže dej skrátim. Vrcholom putovania bola oblasť Petrovej skaly, výraznejšieho skalného útvaru nad tokom Klastavského potoka. Zúžené miesto bolo miestom, kde stála obranná bašta. V búrlivých dobách chránila jeden zo vstupov k centrálnym oblastiam banskej oblasti. Škoda, že nebolo dostatok časového priestoru k lepšej obhliadke okolia. Volovo blato mi ostalo neznámym. Čas sa kráti. Stále prepočítavam, či stíham spoj v Sebechleboch.

Čo ocením, tak to je chôdza v tieni. Výhoda úzkej doliny končí. Postupne sa rozširuje, pribúdajú lúky. Kráčam pod slnečným úpekom najteplejšou časťou dňa.

Nič netrvá večne a ja pred ústim doliny mením smer. Bočnou cestou stúpam v protismere strmým zalesneným svahom, aby som vystúpil k lesnej komunikácii vedúcej hrebienkom, pekným borovicovým lesom. Privedie ma na rozsiahly obhospodarovaný lúčny priestor. Umožní mi spätný pohľad do zalesnenej krajiny, v ktorej som sa v posledné dni pohyboval. Klesnem do dolinky teraz bezvodého Viničného potôčka, aby som po chvíli mohol stúpať k niečomu špeciálnejšiemu.

Stará Hora a Sebechleby

Som plný očakávania. Teda skôr zvedavosti. Neviem si celkom predstaviť, čo ma teraz čaká. Čo sa pod osadou vínnych pivníc s názvom Stará Hora môže skrývať. A som prekvapený, skoro šokovaný. Niečo také som nečakal. Teraz chránená pamiatková rezervácia ľudovej architektúry je na slovenské pomery niečo výnimočné. Svojou úrovňou by patrila aj vo Švajčiarsku k tým lepším. Estetickosti a čistote miesta sa nedá nič vyčítať.

Ak úroveň krajiny najlepšie dokumentuje verejné WC, tak tu patríme k topke. Mne poslúži k zušľachteniu môjho stavu. Už ma čakajú len 3 km a nádej, že stíham spoj je reálna. Má to len jednu nepríjemnú podmienku. Vizitáciu Starej Hory nechám na inú príležitosť. Nerád, akceptujem ju. Takže preletím okolo väčšej kaplnky, pomedzi úhľadné domčeky skrývajúce vo svojich pivniciach opojný mok. Nakuknem do fungujúcej informačnej kancelárie a v smere miestnej značky vyrážam na poslednú dnešnú krátku etapu.

Opustím toto viac ako zaujímavé miesto na jednom z najjužnejších výbežkov Štiavnických vrchov, aby som klesal smerom k Sebechlebom. Obec je skrytá v plytkom údolí zvlnenej roviny. Nasadzujem maximálne dosiahnuteľné tempo už unaveného pútnika. Spoločnosť mi robia trvalé trávne porasty, neskôr polia a nakoniec moderný jabloňový sad.

Dedinou len preletím. Autobusovú zástavku dosahujem desať minút pred odchodom spoja, presne o štvrtej. Chvíľku voľného času využijem k zachádzke ku kostolu. To je je asi všetko, čo som zo známej obce spoznal.

Zhodnotenie

Počas troch dní putovania som dosiahol svoj cieľ. Nielen som koniec svojho objaviteľského putovania posunul zo západnej časti Štiavnicka na jeho južný okraj, ale zoznámil som sa s mnohým, čo mi dosiaľ bolo neznáme. Ostáva mi len naplánovať ako Sebechleby s Krupinou spojiť zmysluplnou trasou. Nech skončím tam, kde som začal. Nech sa okruh uzavrie. Snáď inšpiráciu nájdem v skoro encyklopedickom príspevku Deväť najkrajších trás v Štiavnických vrchoch z východu a juhu. A ak som niečo vynechal, alebo ešte obídem, tak to nebude žiadna tragédia. Bude to len dôvodom k novej návšteve Štiavnicka. Proces objavovania a poznania nie je procesom, ktorý má koniec.

Výber Deväť najkrajších trás v Štiavnických vrchoch z východu a juhu

27. 1. 24 Danka Tomášiková

Predchádzajúca časť putovania:

Túra Z Banskej Hodruše do Sebechlieb (1)

19. 2. 24 Vladimír Mikuš

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek