Trasa

Lošonec – chatová osada Jahodník – Horštúnske skaly – masív Driny – Vlčiareň – hradisko Molpír – Smolenice

Lošonec, dedinka obklopená rozľahlými lúkami a lesmi, nás víta tichom. Na ulici ani vo dvoroch nevidíme nikoho, iba občasný psí hlas svedčí, že tu nie je úplne pusto. Z diaľky minieme krčmu i kostol a poza dvory vyjdeme na cestu do hory. Ideme po nej len krátko, šípka turistickej značky nám ukáže smer priamo pomedzi stromy a nenápadným chodníčkom začíname stúpať. Vôkol nás je mladý dubový les plný opadaného lístia. Stúpanie nie je dlhé, v sedielku sa opäť pripojíme na širšiu lesnú cestu a čoskoro prichádzame do rekreačnej osady Jahodník. Prekvapuje ma množstvo chát a domčekov roztrúsených po lese, nečakal som tu až takú veľkú zástavbu a Jahodník bol v mojich spomienkach len akási chatková osada, ku ktorej sme došli po strastiplnej nekonečnej asfaltke. To už musí byť veľmi dávno, čo som tu bol naposledy.

Pri turistickom smerovníku nás víta pútač miestneho hostinca a pri ňom zopár zaparkovaných áut. Zrejme majú otvorené, my však máme pred sebou zaujímavejší program a poberáme sa ďalej. Teda až na dve kamarátky, ktoré usúdia, že na dnes stačilo. Overia si, že na rázcestí stihnú linkový autobus a fujazdia nadol.

Ostatní sa poberieme tiež po asfaltke, avšak opačným smerom. Cesta nás vedie najprv okolo uzamknutého areálu s moderne pôsobiacimi hranatými domčekmi. Za nimi sa vnoríme do lesa, kde nad cestou uzrieme otvor jaskyne. Nebol by problém dostať sa k nemu, je to len zopár metrov strmým úbočím nad cestou. Lenže nikomu sa nechce preskúmať tunajšiu dieru a tak len v rýchlosti spravím fotku a fujazdíme ďalej. Krátko za rázcestím prichádzame k ďalšiemu rekreačnému stredisku. Toto budú chatky, čo si pamätám z detstva. Teraz v zime je stredisko mimo prevádzky, avšak od polovice marca je tu možné ubytovanie. Výhodná poloha v malokarpatských lesoch s viacerými značenými chodníkmi v okolí a s nepočetnými možnosťami potuliek po okolí je nesporným lákadlom pre kratšie i viacdňové pobyty.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Obídeme závory uzatvárajúce prístup k chatkám, prebrodíme bahno, ktoré tu na ceste zanechali lesné mechanizmy a zahneme do plytkej dolinky pod Horštúnske skaly. Ich biele rozlámané steny sa skrývajú za hustým porastom stromov, a preto sú najlepšie viditeľné práve v zimnom období. Dolinkou pod skaliskami vedie chodníček, po nedávnom vetrisku a ťažobných prácach trošku zatarasený konármi. Obchádzame, ako sa dá, prekračujeme haluze a obzeráme sa k bielym, postupne sa vzďaľujúcim skalám. Ešte sa naskytne voľný pohľad cez otvorený priestor ponad stromy a už sa nám skaliská stratia z dohľadu. Krížom cez horu naďabíme na značkovaný turistický chodník, čo je súčasne náučný chodník Smolenickým krasom. Pri jednom nedávnom výlete sme išli nahor hrebienkom ponad Horštúnske skaly, zhora ma ale vôbec nezaujali, zo skál ukrytých vo svahu pod nami sme nevideli takmer nič.

Chodník vedie nádhernou horou s mohutnými exemplármi bukov s úplne hladkou kôrou. Dva z nich nájdeme vyvrátené na zemi. Sú tesne vedľa seba, iste sa pri páde zachytili o seba a spolu sa zrútili nadol. Neďaleko stojí tretí velikán, všetky majú kmeň hrubý hodne vyše metra a ich výšku si už vôbec netrúfam odhadnúť.

Začíname klesať k Vlčiarni, čo je takmer rovná lúka s altánkom, postaveným miestnymi jaskyniarmi. Kým však k nej prídeme, zostáva nám prekonať ďalší bahnitý úsek so zvyškami ľadu. Neviem či je lepšie šmyknúť sa na blate, či na ľade, či prekračovať šľahúne ostružín. Skackáme z jednej strany cesty na druhú až napokon úspešne dorazíme k prístrešku. Tu si pravdaže potrebujeme oddýchnuť a spotrebovať niečo zo zásob, ktoré so sebou vláčime.

Do Smoleníc máme iba kúsok, a tak sa radíme, kadiaľ pokračovať. Značkovaný chodník vedie priamo nadol po zreteľnej širokej ceste, nad ním je možné odbočiť na náučný chodník s peknými vyhliadkami na dolinu Hlboča. Akurát, že tam je zopár strmších výšvihov a vraj tam bude šmykľavo. A to nás po nedávnej skúsenosti vôbec neláka. Ideme teda rovno.

V borovom lese nám cesta rýchlo ubieha. Odrazu však zbadáme napravo malý kopček a na ňom turistov. Tam bude iste výhľad, poďme sa pozrieť. Výhľad je veru pekný, v protisvetle hľadíme do tmavej doliny Hlboča, nad ňou sa vypína Čelo a za ním Veterlín, dve z malokarpatských sedemstoviek. Zisťujeme, že chodníček hrebeňom je celkom suchý, slnko sem svieti lepšie ako dolu a vysušuje zem. Pokračujeme teda tadiaľto pomedzi borovice a balvany.

Prechod kratučkým hrebienkom je veľmi obľúbený, aj teraz tu stretáme viacerých turistov ako aj psíkov. V tieni pod nami je Hlboča, pod ňou slnkom ožiarené Smolenice a za nimi šíre pláne Trnavskej pahorkatiny. Napokon nás chodníček vyvedie nad rozľahlé lúky, pred sebou zbadáme Smolenický zámok a pod nami dva drevené domčeky so strechami pokrytými trstinou. Tie sú ukážkou bývania na hradisku Molpír v staršej železnej dobe, čiže približne pred dva a pol tisíc rokmi. Všetky remeselné práce na nich boli vykonané ručne s použitím tradičných techník a nástrojov.

Na vrchu Molpír nad Smolenicami sa rozprestieralo veľké hradisko s tromi nádvoriami chránenými valmi. Opevnenie pozostávalo z voľne uložených kameňov, spevnené bolo násypmi a drevenými konštrukciami. Vo vnútri opevnenia stáli drevené zrubové domy, našli sa tu stopy po spracovaní železa a bronzu. Nálezy z hradiska i viaceré ďalšie expozície týkajúce sa významných osobností i tunajšej prírody si môžeme pozrieť v miestnom múzeu.

Od informačnej tabule náučného chodníka je iba kúsok k domom Smoleníc. Prejdeme povedľa cintorína a kostola, zídeme na hlavnú cestu a výlet ukončíme v široko-ďaleko obľúbenej občerstvovacej stanici povestnej kvalitným medom a všakovakými včelími výrobkami.

Fotogaléria k článku

+21 ďalších fotiek