Moja Cesta, ktorú som absolvovala v júni 2023 v podstate začala už rok predtým. Pritom v hlave som ju nosila od covidu. S veľkým očakávaním a odvahou som sa 10. júla 2022 vybrala vlakom, autobusom a taxíkom na hranicu do Vyšného Komárnika a začala kráčať po červenej. V lese ma po pol hodine chytila hrozná búrka. Našťastie som v blízkosti objavila posed, v ktorom som sa schovala. Trieskalo to okolo mňa a ja som sa len sediac na podlahe modlila, aby to dobre dopadlo. Keď skončila búrka, prešla som v daždi cez dedinky a Údolie smrti do Svidníka. Tam som prespala v hoteli a učinila bolestné rozhodnutie, že sa vraciam domov. Hlásili zlé počasie, nikoho som nestretla a celkovo som nemala dobrý pocit. Tak som s dlhým nosom docestovala domov. Ale tu môj príbeh nekončí.

Prešlo leto, jeseň a počas dlhých zimných večerov a nocí mi SNP-čka stále nedávala spať. Bola som ňou doslova posadnutá. Tak som začala plánovať. Ale po minuloročnom fiasku len tak opatrne, potichu, pred ostatnými som to veľmi nerozširovala. Ak sa na to poctivo pripravím hlavne po fyzickej stránke, možno to tentokrát vyjde. Povedala som si, že aspoň do Kysaku musím dôjsť, v lepšom prípade do Telgártu (300 km) a potom sa uvidí.

Čítala som o SNP-čke, čo mi prišlo pod ruku, pozerala videá. Všetok voľný čas, ktorý mi ostal po rodine, domácnosti a práci som venovala mojej Ceste. Trikrát do týždňa posilňovňa, prechádzky so psom po kopcoch v okolí, beh do schodov v Horskom parku, cesta do práce s ťažkým ruksakom a postupné nakupovanie a doplňovanie výbavy. Takisto som v marci v rámci tréningu sama absolvovala za dva dni cez víkend a štyri poobedia po robote Štefánikovu magistrálu (126 km). Už som ani nikoho nehľadala, aby sa ku mne pridal.

Nejako som tušila, že keď sa mi to nepodarí teraz, potom už sotva niekedy. My ľudia si stále niečo dokazujeme, skúšame naše hranice a podstupujeme výzvy. Aj ja som taká, a neviem si dať pokoja napriek tomu, že mi to raz nevyšlo a napriek tomu, že sa vôbec nepovažujem za skúseného turistu. Pred šiestimi rokmi som síce prešla 550 km svätojakubskej cesty do Compostely, ale SNP-čka je trochu iná káva. Hlavne, čo sa týka prevýšenia. A stúpanie do kopcov priam neznášam. Ale zvedavosť, nadšenie a túžba niečo podstúpiť, vidieť a zažiť je silnejšia.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Všetko mi v tom čase akoby zahralo do kariet. Okolnosti, počasie, termín, a tiež skutočnosť, že budúci rok, ak všetko dobre dopadne, si budem plniť babičkovské povinnosti. A na diaľkovú trasu mi zrejme neostane čas.

Blížil sa deň Dé. 31. 5. som ešte sedela a skúšala v maturitnej komisii, večer som s mužom vyvenčila psa, posedeli sme v našej krčme, rozlúčili sa, a o desiatej ma viezol na stanicu na nočný vlak na východ.

Poznámka: Zhrnutie a moje pocity sú v epilógu v 4. časti, ak by niekto nemal chuť čítať môj 27-dňový denník. Samotnú cestu popísali viacerí predo mnou. Dátum zodpovedá poradovému dňu.

1. 6. Dukliansky priesmyk – Čierna hora (30 km, 1000 m)

Spala som vo vlaku dohromady možno štyri hodiny na hornom ležadle. V Kysaku ma čakal prestup na osobák, potom autobus a ďalšie dva. V nich boli nejakí batôžkari, ale vyzerali dosť neprístupne, takže som sa ani neodvážila ich osloviť. Zrejme ostanem sama. O ôsmej ráno stojím v Duklianskom priesmyku opäť. S ešte väčším odhodlaním a vierou, že tentokrát to dám.

Cestu známu z minulého roka do Svidníka dávam v pohode. Vojenské artefakty a Údolie smrti ozvláštňujú cestu. Káva a kofola v krčme v Kapišovej, obed Vermex lokál vo Svidníku. Tu stretávam dvoch snpčkarov, s ktorými som sa dohodla, že sa stretneme na Čiernej hore. Prvý menší výstup zvládam bez problémov. Nakoniec sme tu piati. Ja v stane, ktorý mi poskytli chalani, nakoľko v útulni sú myši, ostatní vonku. Zažili sme krásny západ slnka z vyhliadkovej veže a príjemný večer so spolupútnikmi.

2. 6. Čierna hora – Zborov (22,5 km, 765 m; 52,5 km)

Ráno kávička a balenie. V Kurimke posedávame vo dvore u jedného milého pána, ktorý nám doplnil vodu, posadil nás do tieňa v záhrade a chvíľu sme sa porozprávali. Neskôr nakupujeme v miestnom obchodíku. Pani predavačku sme stretli na kolobežke už na odchode, ale ona, zlatá, sa kvôli nám vrátila. Povedala, že by ju svedomie kvárilo, keby nám neotvorila. Potom nasleduje výstup na Kohútov, Spálený vrch a zostup do Andrejovej. Tu sa motám, blúdim, ale našťastie mi jeden starší turista pomohol a vrátil ma na značku. Chlapci ma čakajú pred dedinou v altánku. Spolu ideme cez rómsku osadu do Zborova. Ubytovanie sme dohodli v penzióne Jana. Sprcha, pranie vecí a ošetrovanie prvých pľuzgierov. Potom dolu v reštaurácii pizza a príjemná debata s majiteľom a chalanmi o turistike a celkovo o živote.

3. 6. Zborov – Hervartov (29 km, 1020 m; 81,5 km)

Po kávičke, zvyškoch pizze od večere sa ako prvá vydávam na cestu. Som pomalšia ako ostatní, tak si musím nadbehnúť. S rešpektom pred výstupom na Stebnícku Maguru pomaly začínam stúpať. Na vrchu pri vysielači ma chalani dobiehajú. Odtiaľ cez Bardejovské kúpele schádzam do Bardejova, kde sa opäť stretávame. Prehliadka Radničného námestia, kostol sv. Egídia a obedík. Potom cez Mihaľov po asfaltke dosť dlho do Hervartova. Tu mám zabezpečené ubytovanie na Obecnom úrade na poschodí. Ostatní pokračujú hore na kopec Žobrák. U Josého, čo je krčma v rovnakej budove, si dávam večeru. Potom sa odoberiem do izby, pomodlím sa, a zaspím s očakávaním ďalšieho dňa.

4. 6. Hervartov – Veľký Šariš (36 km, 1000 m; 117,5 km)

Na štvrtý deň ráno docestuje za mnou známa, ktorá so mnou bude kráčať nasledujúcich osem dní. Popozeráme si zvonka najstarší drevený kostolík na Slovensku a začíname stúpať krížovou cestou na Žobrák. Nakoľko sú tam zastavenia, pri ktorých sa poctivo zastavujeme, kopec zvládame v pohode. Z vrcholu je krásny výhľad. Potom cez Čergov prichádzame na Chatu Čergov, kde sú chalani. Pochutnávame si na bryndzových haluškách. A potom cez Terňu, Janov a nekonečné asfaltky sa za tmy vlečieme na ubytko do Veľkého Šariša. Pôvodne sme chceli skončiť v Janove na ihrisku, ale potiahli sme až sem. Bol to náročný deň, ale nakoniec sme boli rady, lebo sme spali v krásnom apartmáne u trail-angelov Vierky a Jožka v ich dome. Poprali sme si veci, osprchovali sa a pred polnocou spokojne zaspali.

5. 6. Veľký Šariš – Kysak, Brezie (30 km, 643 m; 147,5 km)

Prvá vec, ktorú ráno riešime, je zaseknutá sušička, v ktorej máme veci. Bez nich by sme totiž nemohli vyraziť. Pán domáci nám našťastie ešte pred odchodom do práce sušičku otvoril, veci sme si vybrali, síce polomokré, ale hlavne, že sme sa k nim dostali. Ešte nám nachystal toasty. Čaká nás dlhý úsek po ceste a horúcom asfalte. Potom Cemjata - bývalé kúpele, ďalej Radatice, a okolo potoka a cez potok prichádzame do Kysaku. Ubytovaní sme v detskom tábore Brezie, ktorý teraz funguje ako Škola v prírode, takže je tu veselo. Vtipné bolo, keď sa z ampliónu ozvalo: "Páni turisti, večera je v jedálni!" Neskôr nám otvorili bufet. Trochu sme sa porozprávali, a potom sa uložili spať do chatiek.

6. 6. Brezie – Chata Jahodná (35 km, 849 m; 182,5 km)

Ráno tradične káva od Rada, k tomu tatranka. Vyrážame okolo rieky Sopotnica, popod most a okolo známeho múru SNP. Potiaľto je to asi 150 km, takže celkom dobrý výkon. Ide sa nám výborne napriek tomu, že sa začína zmrákať. Na Jánošíkovej bašte sme stihli ešte krásny výhľad, ale potom sa rozpršalo. Dážď a zlé počasie nás bude sprevádzať nasledujúcich päť dní a celé Volovské vrchy. Obedujeme v Kavečanoch (časť Košíc) na chate Hrešná. Do Košíc-Čermeľa prichádzame v silnom daždi. V bufete Ovečka sme sa rozhodli, že budeme pokračovať na chatu Jahodná. Predtým sme ale museli urobiť väčší nákup. Cesta na chatu je veľmi vyčerpávajúca, prichádzame opäť so súmrakom. Unavení a mokrí. Dávame si večeru, prehodíme pár slov s holandskými turistami. Tí sú udivení z toho, odkiaľ a kam kráčame. Potom zničení zaspávame.

7. 6. Jahodná – útulňa Jána Kruteka (26,8 km, 1040 m; 209,3 km)

Po prebudení si dám kúsok chleba z raňajkového balíčka, ktorý nám predchádzajúci večer pani doslova nanútila. A samozrejme, Radovu kávu. Vydávame sa na cestu. Chodník prechádza premočenou lúkou, takže celý deň potom chodím v čvachtajúcich topánkach. Nič príjemné, navyše mi je zle od žalúdka. Viem s istotou, že za to môže chlieb s pokazenou zeleninovou oblohou. Túra je náročná. Sklamala nás tiež zavretá chata Erika pri Kojšovskej holi, tak musíme šliapať ďalšou zjazdovkou a potom cez Trohánku. Ale najväčší zabijak je vrch Kloptaň, ledva sa škriabeme na vrch. Potom strmo dolu, a ďalej k útulni Jána Kruteka (je nová krásna, vďaka ľuďom, ktorí ju postavili a sa o ňu starajú). Prichádzame opäť so zotmením. Naši chlapci sú tu, ohník v peci horí. Pred spaním zalezení v spacákoch sa ešte rozprávame a vtipkujeme. A potom zaspávame spánkom spravodlivých.

8. 6. útulňa Jána Kruteka – Úhornianske sedlo (28,8 km, 1000 m; 238,1 km)

Ráno po kávičke ako skupinka vyrážame. Po hodinke sme v Štóse, kde posedávame, dobíjame si mobily a pijeme druhú kávu s koláčikom. Neskôr pokračujeme v ceste cez Osadník, Zelenú skalu a Pipitku. Na útulni SNP Úhorná sa delíme. Dvaja chalani ostávajú tu, a my s Peťkou a Mirom ideme autom do mestečka Smolník. Ubytovali sme sa v sympatickom penzióne Mach. Dali sme si sprchu a vonku na terase zjedli objednanú pizzu. Vtedy som si našla prvého kliešťa. Keď som ho vyťahovala, ostala tam hlavička. Rýpala som si do toho, ale nepodarilo sa mi ju vybrať. Zrejme ju tam mám dodnes.

Pokračovanie uverejníme o týždeň

Fotogaléria k článku

+21 ďalších fotiek