V skratke o chodníku

Po vzniku Československa v roku 1918 a stabilizácii spoločenských pomerov začal v 20. a 30. rokoch minulého storočia aj rozvoj turistiky. Značili sa nové turistické chodníky a v rámci zvyšovania národného povedomia boli niektoré z nich pomenované po významných dejateľoch, akým bol aj P. J. Šafárik, významný slovenský slavista, básnik a historik.

Zeleno značený, 99 km dlhý chodník vedie hrebeňmi Volovských a Stolických vrchov, Revúckej vrchoviny a prechádza aj dedinkou Kobeliarovo, rodnou obcou P. J. Šafárika. Trasa chodníka je dosť náročná, s prevýšením a klesaním okolo 4000 metrov a okrem výhľadov je na nej niekoľko zaujímavostí, ktoré sa oplatí pozrieť.

Trasa

Nálepkovo – Henclová – Skalisko – Chata Volovec – Čučma – Rožňava – Turecká – Kobeliarovo – Brdárka – Kilhov – Stolica – Kohút – chata Parajka – Hrádok - Jelšava

1. deň Nálepkovo – Chata Volovec (18,5 km)

S parťákom Mišom sa ráno vezieme vo vlaku z Jakloviec, kde sme prenocovali na chalupe jeho rodičov. V Nálepkove nás už čaká Aďka, ktorá sem pricestovala už včera rovno z prechodu Cesty Márie Séchy. Už dopredu sme sa dohodli, že celú trasu prejdeme za 5 dní, aby sme si to užili bez náhlenia. Našim dnešným cieľom je chata Volovec, kde sme si rezervovali nocľah.

[ Tipy na túry a aktuality z hôr môžeš sledovať aj na našom Facebooku a Instagrame ]

Trocha sa poobzeráme v Nálepkove, v parku sú zaujímavé drevené plastiky. Zelená značka nás chvíľu vedie z mestečka po asfaltke, potom cez les do osady Zahájnica. O polhodinku sme už malej dedinke Henclová, ktorá je učupená na severnom svahu Skaliska. Ešte aj dnes tu nájdeme zopár pôvodných dreveníc. Nasleduje dlhý, trocha nezáživný pochod Tichovodskou dolinou, ktorý skrášľujú pekné scenérie smrečín a lúk popri ceste. Asfaltku strieda lesná cesta, popri ktorej dozrieva množstvo čučoriedok, ktorým nevieme odolať. Začína byť horúco a tak nám dobre padne studená voda zo studničky pod sedlom Volovec, ktorým v dávnych časoch viedla cesta z Gemera na Spiš.

Zo sedla Volovec stúpame po hrebeni Volovských vrchov najprv lesom a potom po lúkach plných čučoriedok a farebného vresu. Za kosodrevinou sa už pred nami týči Skalisko, s nadmorskou výškou 1293 m druhý najvyšší vrch Volovských vrchov. Výhľady na Rožňavskú kotlinu a okolité pohoria sú kvôli oparu obmedzené, ale aj tak tu chvíľu relaxujeme. O 15 minút sme už na legendárnej chate Volovec a chatárky Eriky, mama s dcérou, nám už čapujú chladené pivo ku výbornej kapustnici. Večer je už chata plná SNP-čkarov, bežných turistov a zoznamujeme sa aj Vlastom a Erikou, chatármi z Útulne Limba vo Veľkej Fatre, ktorí si sem vybehli na túru. Nálada je super, popíja sa pivko a debatuje o horách až do polnoci.

2. deň Chata Volovec – Rožňava (11,5 km)

Zobúdzame sa do krásneho slnečného rána a po výdatnej praženici a káve si vegetíme na lavičke pred chatou. SNP-čkari odišli už skoro ráno a z dolín už prichádzajú prví turisti. Nikam sa neponáhľame, keďže sme všetci traja Rožňavčania, tak dnes budeme spať doma.

Lúčime sa s chatármi a lesom pomaly schádzame do starej baníckej dedinky Čučma. V dedine si pozrieme portál pred pár rokmi objavenej kresanice, či repliku banského gápľa pri starej štôlni. Z Čučmy viedol pôvodne chodník po hrebeni nad obcou, pred desaťročiami ho však kvôli oplotenej zvernici preložili na hlavnú cestu, ktorou schádzame do Rožňavy. Na námestí sa rozlúčime, dnes je krátka etapa a každý spí doma.

3. deň Rožňava – Brdárka (28 km)

Tretí deň ráno šlapeme z Rožňavy popod vrch Banská stráň a užívame si výhľady na Rožňavu. Tu už začína Revúcka vrchovina a my sa pekným bukovým lesom dostávame na Opičiu skalu, ktorá je len pár metrov od značeného chodníka. O kilometer vyššie pretína zelenú značku NCH Rudná, ktorý je zameraný na baníctvo a lesníctvo. V podzemí pod nami sú vyrazené stovky kilometrov banských chodieb, veď Rožňava a okolie boli známe svojou baníckou históriou. Keďže som banský geológ, ukazujem parťákom všadeprítomné stopy po banskej činnosti, pingy, haldy, zárezy štôlní. Zavediem ich aj do neďalekej ručne kresanej štôlne Dárius, kde vojdeme s čelovkami aj do podzemia.

V horúčave stúpame hore chodníkom, prejdeme popri chate Turek, osviežime sa pri prameni Zimnej vody a čaká nás záverečné stúpanie na vrch Turecká (953 m). Tu stojí rozhľadňa Turek, z ktorej máme krásne výhľady na Volovské a Stolické vrchy, Slovenský kras, Vysoké Tatry sú žiaľ v opare. Po dobrom obede pokračujeme zalesneným hrebeňom, míňame chatu Zeme a v príjemnom chládku lesa s občasnými výhľadmi prichádzame do sedla Filipka. Tu sa už začína hlásiť únava a tak chvíľu vylihujeme v tráve. Ďalej sa lesy striedajú s lúkami a v lese nad Nižnou Slanou stretávame dvoch pilčíkov, čo boli jediní ľudia, ktorých sme stretli počas 5 dní.

Schádzame do malej dedinky Kobeliarovo, ktorá je rodiskom P. J. Šafárika. Z jeho rodného domu je dnes múzeum tohto slávneho rodáka. My však pokračujeme ďalej, poľnou cestou cez pekné lúky stúpame do Brdárky. Slnko už pomaly zapadá a my pod vrchom Spúšťadlo vystihneme tzv. zlatú hodinku, keď sú lúky a vrch Radzim krásne do zlata osvetlené. V dnešnej horúčave máme toho už dosť a tak sme radi, keď nás v rázovitej Brdárke víta kamarát Jaro, u ktorého spíme a ku večeri máme ako bónus čerstvý ovčí syr a žinčicu.

4. deň Brdárka – chata Parajka (22,5 km)

Po ťažkom dni vstávame do slnečného rána a čaká nás ďalšia horúca a ťažká etapa- Stolické vrchy. Naberáme vodu do všetkých fliaš a oddýchnutí stúpame peknými čerešňovými sadmi pod vrchom Radzim. Na úpätí vrchu Kilhov rastie pri chodníku množstvo zrelých černíc, ktorým neodoláme. Pri dopĺňaní vitamínov však strácame značku, na ktorú sa napojíme pod Kilhovom. Tu už začínajú rozsiahle zarastené rúbaniská, ale s tým sme počítali.

Na Kilhove sa predierame cez kríky a čierničie. Pred štyrmi rokmi sme tu rožňavskí turisti prečistili celý chodník, ale znova je všetko zarastené. Je veľmi dusno a kým prídeme do sedla Olochova jama, obloha sa zatiahne čiernymi mrakmi. Stúpame na Stolicu, ale prichádza hustý dážď a my v tej najhoršej chvíli strácame značku. Po daždi ju znova nachádzame, ale prichádza ďalší problém. Na chodníku je množstvo suchých vývratov a tu už začína Spartan race. Preliezame, podliezame, obchádzame a predierame sa húštinou. Aj tu bol chodník nedávno prerezaný, no čo už, čaká nás ďalšia brigáda. Konečne sa z húštiny vynárajú lúky na vrchole Stolice a my sa unavení a s veľkým meškaním dostávame na najvyšší vrch Slovenského Rudohoria, 1476 m vysokú Stolicu. Oddych a horká čokoláda dodá energiu a my sa spúšťame do sedla Harová. Odtiaľ vedie príjemný lesný chodník do Faltenovho sedla, pred ktorým máme znova prekážkovú dráhu. Pri partizánskom pomníku znova chvíľu oddych a stúpame na Faltenov vrch. Tu začína znova divočina, vyvrátené smreky a všadeprítomné výrastky jarabiny dávajú zabrať. Popritom sa kŕmime zrelými malinami, ktoré tu rastú v ohromnom množstve. Slnko už pomaly zapadá a my v húštine hulákame, aby sme odplašili medvede, ktorých je v okolí Stolice Kohúta požehnane. Odbočíme na vyhliadku Jakuška, ktorá sa nám za námahu odvďačí výhľadmi na Slavošovce a Čiernu Lehotu a na veľkú časť Slovenského Rudohoria.

Na Kohút (1409 m), druhý najvyšší vrch Rudohoria prichádzame už pri západe slnka. Z Kohúta schádzame strminou do sedla Kohúta a medzitým sa kocháme krásnymi výhľadmi na Jelšavu, Lubeník a Juhoslovenskú kotlinu. Za polhodinku sme pri starej zrubovej chate Parajka, kde budeme nocovať. Mišo si stavia stan a ja a Aďka spíme na terase chaty. Studená voda zo studničky pri chate a sýta večera nám po ťažkom dni príde vhod a zaliezame do spacákov.

5. deň chata Parajka - Jelšava (22,5 km)

V noci bolo chladno a fučal silný vietor, ráno je znova ticho a kľud. Varíme si kávu, raňajkujeme a potom si fotíme zo skalnej vyhliadky neďaleko chaty krásne výhľady na Muránsku planinu, hrebeň Nízkych Tatier a mesto Revúca. Posledný deň je ľahší a tak vylezieme za výhľadmi aj na Klepanú skalu na Malom Kohúte, keďže večer sme to už nestíhali. Relaxujeme pri krásnych výhľadoch, odtiaľto vidíme aj Klenovský Vepor a Poľanu.

Znova sa napájame na zelenú značku v sedle Kohúta, pokračujeme po hrebeni smerom na Ostrý vrch a to sme už znova v Revúckej vrchovine. Staré rúbaniská už zarástli mladými stromami a výhľady sú minimálne. Chodník obchádza vrch Homôľka a v podzemí pod nami je známy Slavošovský tunel. Napravo vidíme prepadliská magnezitových baní Jelšava vo vrchu Dúbrava, kde bol v roku 1991 obrovský zával. Naľavo je obec Ochtiná a pred nami vrch Hrádok so svetoznámou Ochtinskou aragonitovou jaskyňou. Voda sa nám v horúčave už minula a všetky pramene popri chodníku sú vyschnuté. To sa už ale blížime k hotelu Hrádok pod rovnomenným vrchom.

Studené pivo a dobrý obed nás postaví znova na nohy a nám už zostáva len zísť Štítnickou dolinou do mesta Jelšava. Na námestíčku v Jelšave pri kofole a zmrzline končí naše 5 dňové putovanie po krásnom a divokom Chodníku P.J. Šafárika.

Záver

Mám rád viacdňové túry a rád sa túlam v hustých lesoch. Chodník P. J. Šafárika je ideálnou kombináciou týchto dvoch vecí, aj keď sú lesy už v niektorých miestach vyrúbané. V neposlednom rade som touto viacdňovou túrou chcel spropagovať tento málo známy chodník, ktorý prechádza mojím rodným Gemerom, pretože si určite nezaslúži, aby upadol do zabudnutia.

Fotogaléria k článku

+33 ďalších fotiek